Za druhé, dnes len taká kratšia, keďže potrebujem aby sa to rozbehlo. Čochvíľa budem písať 30 diel a do kopy sa tu zatiaľ nič nestalo a to som si povedala, že táto poviedka (ak sa to dá tak nazvať) bude mať o polovičku menej častí ako Another World. Nuž, nevidalo :D
Chcem vám však povedať, že aj keď sa doposiaľ nič ,,extra" nestalo, to ako sa hovorí - pravé orechové ešte len príde. Plánujem niečo veľké, možno to niečo zmením, možno nie, no tie ktoré ste citlivejšie si určite poplačete. Dobre, veľa prezrádzam !!! Bežte čítať a nejaký pekný komentár si prosím !!! :-*
V túto jasnú noc bol spln. Mesiac bol na oblohe v celej svojej kráse, občas ho prikrykryl nejaký ten sivý nočný mráčik a milión drobných hviezd okolo, mu pridávalo na kráse. Mýty o splne vravia, že človek posadnutý kliatbou sa práve počas splnu mení na vlka alebo vlkodlaka. Stráca nad sebou akúkoľvek kontrolu a jeho ľudskosť sa vyparí. Doslova zmizne niekde preč a vráti sa keď mesiac znova zapadne za horizont. Zabíja, ničí a devastuje všetko, čo mu príde pod pazúre. Je to monštrum.
Hustý dážď sa zmenil na drobné chumáčiky snehu poletujúce vo vzduchu. Dopadali na chodník, strechy áut a domov kde vďaka mrazu zotrvali a netopili sa.Angie postávala pri okne držiac pohár červeného vína, ktoré s Niallom nedopili. Bola zabalená iba v jemnej bielej osuške, ktorá jej siahala len ku stehnám. Cítila sa príjemne. V tento moment mala izbu sama pre seba, čo jej nesmierne vyhovovalo. Mohla premýšľať a spomínať koľko len chcela. Pohár položila na stolík povedľa nej a lakťami sa podoprela o širokú parapetnú dosku a dovolila spomienkam aby jej ovládli myseľ. Myslela na mamu. Na jej mamu, ktorú nesmierne ľúbila, hoci často, akoby sa bála priznať si to. Je to svojská žena, veľmi dobre vie, čo od života chce a od nikoho nechce byť závislá. Dokonca ani od Angienho otca nie. Často krát ju Angie brala ako kamarátku, priateľku ktorej môže povedať hocičo a nie ako mamu. Prísnu mamu, na ktorú väčšina deciek nadáva, pretože je prísna. Zakazuje. Rozkazuje. Aj jej je taká. Občas sebecká a panovačná, ale predsa je to jej matka.
-Prečo chceš odísť Angelika? Máš tu nás, starkých, brata a priateľov. Prečo chceš odísť do krajiny, ktorá ti je cudzia?- pýtala sa jej mama počas podávania cesnakových hrianok v jedno chladné februárové ráno. Angie len neprítomne hľadela von oknom, akoby chcela zhypnotizovať vločky padajúce z neba a prikázať im aby utíšili jej matku. Už po stý krát riešili spoločne túto tému a aj teraz vedela, že jej mama sa nič nové nedozvie.
-Už som ti to vravela mami. Chcem sa osamostatniť,viac spoznať Anglicko a s tým, že je pre mňa cudzie nemôžem súhlasiť. Veď som tam predsa bola zopár krát. Londýn mám pochodený a to čo nie, to doženiem. Neboj sa.- stále si húdla svoje a nedala sa. Chcela tam ísť. Už od pätnástin si plánovala odsťahovať sa hneď po maturite. Chcela vypadnúť. Zmiznúť zo Slovenska a začať od začiatku ako nový človek. Človek, ktorý urobí všetko preto, aby si splnil svoj sen.
-A čo vysoká ? Nezabúdaj že si na gymnáziu. Žiadny odbor nepoznáš a hoci máš maturitu práca sa ti bude zháňať ťažko. Otcovi sa to nebude páčiť.- nechcela aby odišla. Bála sa o ňu, bola to jej jediná dcéra a tá chcela odísť tisíce kilometrov ďaleko.
-Mami mňa to už nezaujíma. Nezaujíma ma či sa mu to páči alebo nie. Mám osemnásť rokov konečne môžem rozhodovať sama za seba a keď mám príležitosť vypadnúť, nepremrhám ju len kvôli tomu, že otcovi sa to nebude páčiť, chápeš? Osemnásť rokov mi rozkazoval, zakazoval mi skoro všetko, mal ma za desaťročné decko, ktoré si ani nemôže povyraziť so svojimi kamarátmi v sobotu večer von. Už stačilo. Rozhodla som sa.- jej mama vedela, že už nič nemôže urobiť. Odíde a vráti sa Pán Boh vie kedy. Ak vôbec. Bola bezradná. Tak veľmi jej to bláznovstvo chcela vyhovoriť, no prehrala boj s vlastnou dcérou. Nič iné ako vziať si ju do náručia jej nezostávalo. Pár mesiacov a bude fuč. Tak rýchlo ten čas ubehne, že nestihne ani vydýchnuť. Zostávalo jej len jedno jediné. Užiť si s Angie všetok čas, ktorý im zostáva.
Zo spomienok vďaka ktorým jej horúce slzy stekali po lícach ju vytrhol až Niall. Jeho pery na jej odhalených pleciach a ruky silno zvierajúce pás. Poddávala sa mu. Chcela ho viac ako čokoľvek iné. Jeho hebké bozky jej spôsobovali zimomriavky a on si to všimol. V tej chvíli pochopil, že robí dobre a nemôže prestať. Na to, už bolo veľmi neskoro.
-Plakala si?- vyľakal sa, keď si ju otočil k sebe a uvidel jej uplakané oči. Drvilo ho to. Nenávidel tento pocit a keby mohol, urobil by všetko preto aby ženy už nikdy viac neplakali.
-Iba som si spomenula na mamu.- prisala sa mu na pery s takou intenzitou, že Niall sa zatackal. Pomalými krôčikmi prišli do spálne, obaja nahí sa zvalili na posteľ a vychutnávali si každú jednu chvíľku, každý ich spoločný moment, ktorému sa oddávali. Izbou sa šíril iba ich dych a slastné vzdychy, ktoré nemali konca. Dotýkal sa jej, bozkával ju ako nikdy pred tým a zhmotňoval všetky jej túžby. Umožnil jej opäť pocítiť ten pocit. Pocit, keď sa všetka vášeň dostane na povrch, derie sa z hrdla a dovoľuje kričať. Bolo to tak neuveriteľné a úžasné, že nedokázala pochopiť, že toto je on. Jej večne sladký Niall sa zmenil na milenca, ktorý ju viedol tými najvzrušujúcejšimi erotickými hrami vôbec. Dovolila mu všetko a na oplátku aj on jej.
Keď skončili, pevne ju držal v náručí, chvela sa, cítila jeho napnuté svaly a dych vo vlasoch, ktorý bol ešte stále zrýchlený. Obaja boli vyčerpaní, obaja chceli spať no aj napriek tomu nemohli. Niall cítil teplo jej tela. Jej prsia ako sú pritlačené na jeho tele a nohy, ktoré mala prepletené s tými jeho. Boli v takom uzlíku, z ktorého je ťažko rozuzliť sa. Ich láska bola malým uzlíkom, ktorý sa zväčšoval a stále viac a viac bolo ťažšie dostať sa z neho. Bála sa. Tak veľmi sa bála, že niekde by sa to mohlo pokaziť a Nialla by stratila. Navždy. Jej slzy pristávali na Niallovom hrudníku, vedel že plače ale nemal síl upokojovať ju hoci tak veľmi chcel.
