Nový začiatok?

Ahojte dievčatá!

Už poriadne ani neviem ako začať, keďže posledný príspevok som pridávala 16. januára a od toho dňa prešla dlhočizná doba. Nejdem sa ospravedlňovať, že som blog totálne zanedbávala, aj keby to bolo pekné odo mňa. A však, mám nato svoj dôvod. 
Odkedy akosi upadol môj záujem o chalanov z One Direction (ó bože, pred rokom som neverila tomu, že toto niekedy vypustím z úst a už vôbec nie tomu, že to takto napíšem, ale ľudia sa menia zo dňa na deň, no nie?! ) upadol aj môj záujem o písanie poviedok a venovaniu sa blogu. Určite si teraz niektoré z vás pomyslia: "ty si si hovorila pravá Directionerka ?", "ty si nám tu tlačila do hláv že si ich fanúšičkou až za hrob?". Nechcem aby ste si mysleli, že už vo mne nič z toho obdobia, kedy sa celý môj svet točil len okolo tých 5 krásnych bláznov nezostalo. Nie je to tak. Je síce pravda, že už nie som v tom svete ponorená tak ako kedysi. Už nechodím na internet len aby som sa dozvedela nové informácie alebo uvidela nové fotky. Priznám sa, zo všetkých desiatok stránok ktoré som mala "polajkované" mi zostala jedna jediná, aby som sa aspoň trošku dozvedela, čo majú nové. Stále ich počúvam, stále si pozriem nový klip alebo vypočujem novú pesničku, pozriem si dokonca aj fotky hoci na Harryho úsmev nehľadím desať minút, ale iba pár sekúnd. Neodsudzujem ich, nenadávam na nich, stále ich obdivujem lebo to čo dokázali za taký krátky čas je neuveriteľné, no už to nie je ani zďaleka také ako kedysi. Dokážete to chápať ?! Len ma prosím neodsudzujte.

Prečo som sa rozhodla, pre NOVÝ ZAČIATOK?!
Chýba mi TO. TO písanie príbehov, TO zverejňovanie fantázií, ktoré sa denno denne odohrávajú v mojej hlave, TO pohodové vyrozprávanie sa vám, mojim čitateľkám... Jednoducho mi chýba tento blok!
Rozhodla som sa, že poviedku Someone Like Me ďalej písať nebudem. Nehnevajte sa na mňa, prosím! Proste by to ďalej nešlo. Nemám nápady, ako by mohla poviedka ďalej pokračovať a k jej písaniu by som sa musela len a len nútiť a tie, ktoré máte skúsenosti s písaním viete, že to nie je bohvie čo.
Chcela by som začať písať nový príbeh, dokonca už teraz mám zopár nápadov, no musím si to ešte poriadne v hlave premyslieť. Nebude to trvať dlho, to vám sľubujem. 
Zatiaľ vám však budem zverejňovať jednodielovky, fotky, obrázky,
moje vykecávanie sa a podobne.

Na dnes je to všetko, dúfam moje milé čitateľky (snáď tu ešte nejaké ste), že sa tešíte na moje nové príbehy! :-* 

Someone Like Me 33

 3 časť v priebehu pár dní ! Som na seba hrdá. K predošlej časti boli 2 komentáre (ďakujem), no aj tak som sa rozhodla byť veľkorysá a dať sem nový diel.
Pááááči sa :-*

 -No poď dnu.- súril ju vyzliekajúc si kabát, keď stála na prahu jeho malého skromného bytu, na štvrtom poschodí tehlového paneláku. Neustále sa nervózne obzerala okolo seba a hlavou jej behala myšlienka, koľko žien už prekročilo prah tohoto bytu od ich rozchodu. Už z chodby videla, že byt ktorý má pred očami patrí chlapovi. Keď vstúpila dnu a usadila sa v obývačke, všetko sa len potvrdilo. O bordel extrémneho charakteru sa však nejednalo. Kde tam boli pohodené ponožky, spodky alebo neumytý riad.

Prespím v hotely, posledný vlak mi odišiel. Ráno som doma. - informovala svoju matku esemeskou. Vedela si živo predstaviť, čo by robila keby dnes v noci nepríde domov bez ohlásenia sa. Bola by schopná vyhlásiť celoštátne pátranie.

-Biele či červené?- po chvíľke sa postavil vedľa nej s dvoma fľašami, už na prvý pohľad nie lacného vína. Dával jej na výber, čakal kým si vyberie.
-Čo máš za lubom?- bez servítky na neho vybehla s otázkou, ktorá ju už škrela na jazyku pekelne dlhú dobu.

-Mal by som niečo?-
-Prenasleduješ ma, pozveš ma na čaj, potom mi ponúkneš nocľah v tvojom byte a nakoniec na mňa vybehneš s vínom. Bojím sa čo bude nasledovať.-
-Vieš, mám ťa rád a fakt, že som ti tak strašne ublížil ma serie. Červené, môže byť?-
S hlasným povzdychom prikývla.
-Nikdy si ma nemal rád.- skonštatovala, škrabajúc si odhalený krk.
-Mal, len nie tak, ako si si zaslúžila.- donalieval víno a podal jej veľký pohár s červenou alkoholickou tekutinou.
-Tak, na obnovenie priateľstva?-
-Na obnovenie priateľstva.-
Štrngli si a obaja hneď ochutnali to skvelé pokušenie. Neodolateľná chuť sa im rozplývala na jazyku, zahrievala im vnútornosti a donútila usmievať sa jeden na druhého ako blázni. Obaja mlčali, hľadeli na seba, občas sa pomrvili na sedačke bez vydania hlásku. Boli ako nemí.
Angie začínalo byť čudesne teplo, cítila ako jej tvár zalieva pot, a túžba vyzliecť si hrubý svetrík stále rástla a rástla. Vlasy sa jej na krku lepili akoby bolo 30 stupňov, začala sa cítiť nepríjemne.
-Kde máš vecko prosím ťa?-
-Na chodbe, druhé dvere zľava.-

Pohľad do zrkadla ju zarazil. Oči jej žiarili, líčka mala ružové, a tvár jasala spokojnosťou. Vyľakala sa.
Naposledy takto vyzerala, po prvom bozku s Niallom, tak prečo aj teraz? Začala sa nenávidieť.
Vedela, že tým, že trávi večer so svojim bývalým v jeho byte, pri červenom víne, ubližuje Niallovi. Síce nepriamo no predsa. Radšej by zomrela, akoby sa to mal dozvedieť.

Sňala si zo seba svetrík s nádejou, že jej telo už nebude ako v plameňoch. Pod ním mala len napasované čierne tričko na tenulinkých ramienkach, ktoré perfektne odhaľovalo jej dekolt a kúsok čiernej čipkovanej podprsenky.
Takto odtiaľto nemôžem vyjsť.- behalo jej hlavou. Bola až príliš odhalená a príliš hanblivá, aby mohla vykonať niečo takéto.
Čert to ber.
Posledné úpravy v podobe upravovania si uvoľneného ramienka, posledný nádych výdych kým mohla opustiť maličkú kúpeľňu.

-Nepotrebuješ pomôcť?- ozval sa tichý zachrípnutý hlas za jej chrbtom. Bol blízko. Veľmi blízko. Cítila na krku jeho teplý dych. Už znova jej telo zaplavovala horúčava.





 

Someone Like Me 32

 Tuším začnem vydierať, keďže vidím, že na ostatných blogoch to celkom funguje. Takže, minimálne 3 komentáre a za kritiku sa neurazím! Verím vám, že to dáte ! ;)

 Pozrela sa za seba, s nádejou, že nepôjde za ňou. Nádej však zhasla vo chvíli, keď uvidela jeho vysokú postavu a zopár svetlohnedých pramienkov vlasov vytŕčajúcich z pod čiapky. Pridala do kroku, zvuk tých jeho počula stále bližšie a bližšie aj napriek tomu, že ona zrýchľovala.
Vzdala to. Zastala pod veľkým stromom, ktorý bol celý v svojej kráse zasnežený a s nahnevaným výrazom v tvári sa otočila k nemu.
-Ty mi naozaj nedáš pokoj?- vyletela. Hlas sa jej triasol, ani sama nevedela či od zimy, nervozity, alebo strachu ktorý ju prepadol. Jeho úškrn ju znepokojoval, nevedela čo má za lubom a čo chce urobiť. Bála sa ako malé dievčatko.
-Chcem ťa len pozvať na kávu.- odpovedal jej s rukami vo vreckách rifiel. Aj hlas mal iný. Hrubší, mužnejší. Keby jej len tak zavolá, nevedela by s kým má tú česť.
-Načo je toto dobré?-
-Obnovenie starých vzťahov?- usmial sa. Nevedela čo tým myslí. Hádam sa len nebude pokúšať o ... nie, túto možnosť okamžite vyhodila z hlavy. Po chvíľkovom rozmýšľaní prikývla a bok po boku sa vybrali do najbližšej kaviarne.
Nebola veľká, bola úplne maličká s pár stolmi, smotanovými stenami a jednou chodbičkou, ktorá viedla zrejme na toalety. Galantne jej vyzliekol kabát, pričom sa jemne končekmi prstov ošuchol o jej odhalenú pokožku na krku. Prebehla ňou zima.
-Jahodový čaj a punčový rez?-
-Ako si...?- Nechápala ako si môže pamätať, čo si dávala na každom ich stretnutí. Zakaždým to bol punčový rez a jahodový čaj. Či to bola zima, či leto, nikdy to nemenila. Myslela si, že takéto detaily z minulosti si dokáže pamätať len ona, no prišla nato, ako hlboko sa mýlila.
-Pamätám si priveľa vecí z nášho vzťahu.- priznal sa so sklonenou hlavou.
-Napríklad ako sme sa prvý krát pobozkali a ty si ma pohrýzla.-
-Toto mi nepripomínaj.- rozosmiala. Úprimne. Tak ako už dlho nie.
-Prečo? Náhodou to bolo chutné.-
-Čo bolo chutné na tom, že ti ešte desať minút potom krvácala pera?-
Nálada bola zrazu úplne odľahčená, stres a nervozita čiastočne opadla a Angie zabudla, že ho ešte pred pár hodinami nenávidela. Jeho správanie sa nezmenilo. Správal sa rovnako ako vtedy, keď boli spolu. Milo, ohľaduplne. Bála sa, že do toho padne znova a tá predstava ju desila. Predstava, že za pár hodín s ním, zhasne všetka láska k Niallovi a jej život sa znova zmení. Dá sa to vôbec?
-Kedy sa vraciaš do Londýna?- nemala najmenšieho poňatia odkiaľ vie kde žije, no nechala to plávať.
-Zajtra o pol druhej mi letí lietadlo.-
-Kde budeš nocovať, keď vlak ti ide až ráno?-
-Zaplatím si hotel.-
-Môžeš ísť ku mne.-
Zaskočil ju.
-To vážne nebude treba, pôjdem do hotela.-
-Radšej si vyberieš nejaký hotel, kde to bude bohvie ako ošemetlo vyzerať, budeš si ho musieť zaplatiť, namiesto útulného bytíku, v mojej milej spoločnosti a zadarmo?-
-Vidím, že tvoja skromnosť ťa stále neopustila.-
-Môj verný spoločník počas celého života. Takže?-
-Tak dobre.-

Takto nám dnes s Ang zapadli kávičky do snehu, ktorý padal celý včerajšok !:D :)

Someone Like Me 31

 Znovu taká kratšia, ale milujem vás naťahovať :D .. potešte ma komentárom :-* :)

Vnútro jej kričalo, žalúdok mala stiahnutý, a hrdlo navštívila obrovská hrča, ktorá len tak ľahko nezmizne. Chcelo sa jej plakať, no slzné kanáliky akoby nechceli vytvoriť žiadne slané slzy. Keď si uvedomila, komu vlastne čelí, chcela utiecť. Bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a to ju ubíjalo. Nikdy nerozmýšľala tak rýchlo ako v tento moment. Ignorovať ho, alebo sa mu postaviť? Nedokázala si vybrať, ktorá možnosť je lepšia.
Zjednodušil jej to a vybral za ňu.
-Ahoj kráska.- podišiel k nej a upieral na ňu veľké okále. Nezmohla sa na nič, ani len na slušné odzdravenie. Pohľad na jeho tvár, ju ničil. Opäť. Bol iný, akého si ho pamätala. Už to nebol ten sopliak, ktorý ju učil všetkému. Bol z neho muž, so širokými ramenami a silnou postavou, ktorého nie je ľahké prehliadnuť. Jediné, čo mu zostalo, jediné, čo bolo nezmenené, boli oči. Tá iskra v nich, bez ktorej kedysi nedokázala existovať.
-Už som na odchode.- prešmykla sa popri jeho boku, o ktorý sa nechcene obtrela. Alebo chcene?
Zo stoličky si vzala všetky veci, takmer nedotknuté latté nechala položené na stole a čo najrýchlejšie sa pobrala zaplatiť.
-Budem platiť.-
-Čo to bolo?- opýtal sa jej čašník.
-Malé latté.-
-V tom prípade 1,30.-podal jej malý biely bloček, kým z peňaženky vyťahovala potrebné eurá.
-Ďakujem, majte sa pekne.-
Úsmevom mu popriala to isté, obliekla si kabát a cez mrazivé počasie sa vybrala na vlakovú stanicu. Vlak jej mal ísť o necelú pol hodinku, takže mala čo robiť, aby to stihla, keďže ďalší a zároveň aj posledný jej ide až okolo desiatej. Celú cestu premýšľala. Keď sem šla, nemala ani najmenšie tušenie, že ho stretne. Že mu znova bude čeliť. Myslela si, že na neho zabudla, no keď stál vzpriamený, v celej svojej výške oproti jej drobnej postave, kolená sa jej roztriasli. Srdce rozbúchalo. A dlane sa začali potiť. Chcela aby ju jeho široké ramená objímali, veľké ruky aby sa hrali s tými jej maličkými a široké pery aby ju bozkávali. Hanbila sa za vlastné túžby ako nikdy. Naraz ju pohltili také výčitky svedomia voči Niallovi, že si mala chuť niečo urobiť. Toho chalana milovala, no aj napriek tomu jej ON, nebol  úplne ľahostajný.
Keď premrznutá dorazila na vlakovú stanicu, sadla si v teplom vestibule na tvrdé lavičky a čakala, kedy jej hlas z reproduktoru oznámi príchod vlaku.
Päť minút. Desať minút. Pätnásť minút. Niečo tu nehralo. Vlak stále nechodil, a Angie mala podozrenie, že už ani nepríde.
-Prosím vás, čo sa stalo s vlakom, ktorý mal ísť o šiestej?- požiadala o pomoc mladú pani za skleneným okienkom, oblečenú v červenej blúzke s vypnutým drdolom, ktorá by mala vedieť kde je problém.
-Tento vlak v nedeľu nechodí, kam ste mali namierené?- milo sa opýtala.
-Do Šale.-
-Posledný vlak šiel presne pred hodinou, najbližší ide až ráno o šiestej, je mi ľúto.-
-V poriadku, ďakujem.- sklamane sa usmiala a cúvaním ustupovala ďalej. Krôčik po krôčiku, kým nenarazila na niečo veľké a pevné. 
-Ty si ma sledoval?- vyletela na dôvod svojho nárazu. Stalo sa to opäť. Znova tie zvláštne pocity.
-Tak trochu.- potmehúcky sa usmial. -Nemáš sa ako dostať domov?-
-To ťa nemusí zaujímať.-
-Možno by som ti vedel pomôcť.-
-O tvoju pomoc nestojím.-
Odišla.

Someone Like Me 30

 Príšerne krátke, viem, ale potrebujem to rozbehnúť, aby som vedela písať pokračovanie, ktoré sa mi už pomaly črtá v hlave.
Aspoň 3 komentáre !


Prešli Vianoce aj oslava príchodu nového roka a kalendáre na stoloch ukazovali polovicu januára. Vonku vládlo stále chladné, zimné počasie, príroda bola zamrznutá a konáre na stromoch krásne biele. Milovníci zimy si ešte stále mohli prísť na svoje.
Angie sa prechádzala po chodníkoch jej rodného Slovenska, na ktorom jej pobyt končí už zajtra. Kráčala popri Dunaji v hlavnom meste, kochala sa tou krásou čo bola na okolo. Vianočné svetielka mali na stromoch ešte stále svoje miesto a pri pohľade na ne mal človek pocit, že Vianoce len prichádzajú.
 Myšlienkami zablúdila k dňu, kedy tu bola naposledy. Obklopená Dunajom, v diaľke vysvietený jeden z bratislavských mostov a za chrbtom obrovská Eurovea. Sadla si na chladné schody a spomenula si, ako tu sedela so spolužiačkami. Boli malé prváčky na gymnáziu, fajčili a srdce v hrudníkoch im bilo ako na závode zo strachu. Keby ich vymáknu učiteľky, mali by po chlebe.
Chýbali jej tie časy. Zato, čo mala teraz bola Bohovi vďačná, aj keď v neho neverila, no občas sa jej zažiadala minulosť. Starí kamaráti, spolužiaci a rôzne akcie, ktorých bolo kedysi neúrekom.
Ruky ju oziabali, prsty v hrubých ponožkách jej zamŕzali, potrebovala ísť do tepla a to hneď.
Vybrala si malú kaviarničku povedľa zimného klziska, kde bolo perfektne teplo. Sadla si úplne do zadu, kde mala súkromie.
-Čo vám prinesiem?- ozval sa na ňu mladý čašník.
-Malé latté.-
Z čiernej kabelky vytiahla telefón - bielu Xperiu, rozhodnutá skontrolovať vlastný twitter. Nebola tam tak strašne dlho, ani nevedela čo je nové s chlapcami. S Niallom si volali málo. Naposledy pred piatimi dňami, kedy priletela domov. Sama nechápala, čo sa vôbec deje.
Na twitteri nemala nič nové, okrem zopár nových followerov od fanúšičiek. Nie jej, ale jej priateľa.
Jeho twitter bol presne taký ako naposledy. Nič nepribudlo, no naopak ani neubudlo. Žiadny nový tweet či fotka, akoby sa po ňom zľahla zem.
Keď jej čašník priniesol latté, ktoré si pred malou chvíľou objednala, okamžite si z neho odpila a nepríjemne si popálila jazyk.
-Do pekla!- zanadávala si a rýchlo rozmýšľala čo urobiť. Chcelo by to studenú vodu, avšak kde ju zohnať bez toho, aby si ju musela kúpiť?
Rozhodnutie padlo. Vstala zo stoličky a rýchlou chôdzou kráčala k dámskym toaletám. Nádej, že jej nik neukradne veci stále rástla a rástla. Bola to odvaha ako mraky, nechať si tam kabelku s peňaženkou a všetkými dokladmi.
Na toaletách si pustila prúd studenej vody a dôkladne si preplachovala ústa. Jazyk prestal páliť ako oheň, no aj tak bol stále priveľmi podráždený. Vedela však, že s tým už neurobí nič a bude musieť ten nepríjemný pocit pretrpieť.
Zahľadela sa na svoj obraz vo veľkom zrkadle na stene. Bola krásna. Červené vlasy jej padali na plecia, tvár zdobili čierne okuliare a krk prívesok. Prstami k nemu zablúdila, pohládzala ho a jemne stláčala medzi krehkými prstami. Bol to drobný prívesok v tvare srdca na jemnulinkej retiazke. Biele zlato, ktoré zdobilo jej tenký krk.
Znamenal pre ňu strašne veľa. Bola prvým hmotným a trvácnym darčekom od Nialla, za ktorý bola šťastná.
Po pár minútach strávených na záchodoch, sa rozhodla túto miestnosť opustiť. Mala stále väčší a väčší strach o svoje veci.
Svoje rozhodnutie odísť však oľutovala v momente kedy jej skameneli končatiny, srdce prestalo biť a oči hľadeli na jej vlastnú minulosť.

Only We Know 1

Em

Lucy

Život sú samé problémy. Každý má iný život, tým že potrebuje pomoc od priatela ale nemá ho. Tým že nemáme peniaze ktoré sú v dnešnej dobe pre veľa ludí to najdôležitejšie. Tým, že sa cítime osamelý. Každý si prešiel niečím ťažkým ale aj zažil obdobia na ktoré nikdy nezabudne. Život je taký a môj život sa ničím nelíši od obyčajného života s problémami týnedžerky.  Volám sa Emma (Em), mám 17 rokov chodím na strednú školu na Bilingválne gymnázium už tretí rok....a bývam na Slovensku. Mám priemernú výšku a hnedé vlasy. Rada s nimi experientujem a myslím že za chvílu budem mat na hlave všetky farby. Chcem sa dať ostrihať na krátko ale ked to spomeniem pred moju mamu pozrie na mňa vražedným pohľadom, tak som radšej ticho.  Mám najlepšiu kamarátku Lucy, volá sa Lucia ale ja som si ju už tak pomenovala. Je to aj moja rodina-moja sesternica ale je to asi jediný človek ktorému verím hoci sa aj kvôli úplnej debilinke pohádame, ved aj to treba. Vyzeráme skoro rovnako a sme rovnako staré.No a ešte som zabudla na môjho milovaného bratríčka Krisitána. Má 20 rokov a nepatril práve medzi tých najmúdrejších v škole, čiže už pracuje ale stále býva snami čo som strašne rada pretože hoci sa hádame tak si to neviem predstaviť bez neho. Čo takého ešte o mne? Napríklad že nebývame s ocom, našiel si nejakú “lepšiu“. Bývame v Malom dome ale ked sme bývali sním  mali sme väčší dom. Dosť velký dom, ved on dobre zarábal a mohli sme si vtedy taký dovoliť. Kedže sa nevedeli dohodnúť komu pôjd,  tak ho predali a peniaze si rozdelili. On si potom kúpil iný dom. S tú  jeho “krásavicu“ som sa naštastie ešte nestretla ale viem že aj to raz príde. Iba ho využíva kvôli peniazom. Do jeho domu nechcem ísť pretože ju nechcem stretnúť, takže vždy ked idem za ocom ideme niekam do kaviarne alebo ho donútim íst do obchodov, aspoň má odo mňa pokoj. Viem že ma má rád a snaží sa byť so mnou ale už to nie je také ako pred tým. Som už staršia ako pred tým a tým že sa s mamou rozišli sa to zmenilo.
„Mamíí som hladná.“ Kričala som na mamu z izby. Ja som čumela do počítača ako vždy.
„Tak si chod spraviť jesť.“
„Ved mi sprav, prosíííím. Ja potom umyjem riad.“
„Ach jaj dievča...“ Prišla za mnou do izby a začala mi rozprávat ten jej monológ. Nie že by ma to nebavilo len som pri tom trošku zaspávala.
„Kedy sa pôjdeš učit? Chodíš na dosť ťažkú školu a vôbec sa neučíš.“
„Bilingválna neni až taká ťažká.“
„Je dosť ťažká a švihaj sa učiť.“
„Ved ja som ale naučená. Kým si bola v robote učila som sa.“
„Ak dostaneš zajtra zlú známku budeš mať zaracha. Aby ti to bolo jasné.“ Konečne odišla dole... Tie jej reči o tom ako sa neučím a to všetko ma mučí hoci som naučená neni. Na internete som sa nudila, mama ešte nespravila jesť tak mi nič iné neostávalo len sa ísť učiť. Za pol hodinku ani nie som to zavrela. Išla som sa teda konečne večerať.
„Kikoo pod jesť.“
„Mami prosím nekrič.“ ´Krásna´ malá rodinka spolu večeria. Len prosím nech mama nezačne spomínať otca.
„Kam sa ponáhlaš?“  všetko do seba nahádzal.
„Idem s chalanmi cvičit.“
„Ale nebud dlho.“
„Jasné..“
„Em, dlho si nebola s ocom.“
„Pôjdem za ním ked budem ja chciet.“
„No nie ked ty budeš chciet, ved musíš za ním chodit. Vieš že ťa má rád.“
„Viem ale ked sa mám stretnúť s tou opachou ktorá je k nemu prilepená radšej nikam nepôjdem.“
„ Musíš íst k nemu. Dobre vieš prečo.“
„Mám v riti celý súd. Ked poviem že nejdem tak nejdem!“
„Nekrič po mne! Som tvoja mama!“
„Čo? Dáš mi facku? Aj ty budeš proti mne? Jasné ja môžem za to že otec má frajerku!“
„Emma...“ Odišla som hore a zamkla sa v izbe. Viem možno som sa správala ako malé decko ale strašne ma to
„Kam ideš?“
„Von.“
„Kam von?“
„Nikam, proste len von.“
„Ved ale kam? Musíš vediet kam ideš.  A neodvrávaj.“
„Idem len na prechádzku.“
„V Bratislave je veľa uličiek.“
„No bože neviem kam idem!“ Odišla a buchla som dverami.
 Prečo som taká? Iba sa stále s mamou hádam. Som úplne mimo! Som k nej strašne hnusná, ved je jasne že sa zaujíma kam ide jej decko. Som proste debil no. Bolo mi zima ved som bola len v mikine tak som išla za Kikom. Cvičili u kamaráta v byte. Mal ho zariadený presne na cvičenie.

Happy New Year 2013

Ahojte žienky. Ako sa máte ?
Dnes vám prispejem iba krátky príspevkom.
Všetkým vám chcem popriať všetko dobré do nového roka, aby sa vám naplnili vaše sny a predsavzatia, aby vám slúžilo zdravie a aby ste boli všetky šťastné a spokojné.
Nech je lepší ako ten predošlí !!!

Ako ste Silvestrovali? Doma v kruhu rodiny, s priateľmi niekde na byte či v meste ? šup šup, zverte sa mi do komentárov (nato predsa sú).
Ja som bola celý večer u nás v Šali v jednom podniku, ktorý patrí rodičom mojej spolužiačky, takže mi bolo senzačne. Bol to môj prvý Silvester, kedy som nebola s rodinou, ale s kamarátmi. Spoznala som nových ľudí, užila som si krásny príchod roka na preplnenom námestí sprevádzaný nádherným ohňostrojom a skvelými pesničkami. Až som sa divila, že naša Šaľa dokáže niečo také zorganizovať. Život je plný prekvapení to vám poviem.

Pred pár dňami mi napísalo jedno dievča - Simona, či by som nezverejňovala jej poviedku- Only We Know, a povedala som si, prečo nie? S radosťou. Simi mi zatiaľ poslala štyri časti, každý deň vám zverejním jednu. Prvú som chcela už dnes, no chýba mi tam obrázok. Som na tom strašne zaťažená, čo už so mnou. Poviedka je skvelá, no je na nej dokedy budete musieť počkať na prvú časť.

Musí to byť neskutočné krásne...

Keď sme sa včera rozhodli ísť s kamarátkou míňať peniažky na nákupy do Nitry

Krásne, pravdivé, výstižné

                               

Ste v tom so mnou ?