Someone Like Me 31

 Znovu taká kratšia, ale milujem vás naťahovať :D .. potešte ma komentárom :-* :)

Vnútro jej kričalo, žalúdok mala stiahnutý, a hrdlo navštívila obrovská hrča, ktorá len tak ľahko nezmizne. Chcelo sa jej plakať, no slzné kanáliky akoby nechceli vytvoriť žiadne slané slzy. Keď si uvedomila, komu vlastne čelí, chcela utiecť. Bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a to ju ubíjalo. Nikdy nerozmýšľala tak rýchlo ako v tento moment. Ignorovať ho, alebo sa mu postaviť? Nedokázala si vybrať, ktorá možnosť je lepšia.
Zjednodušil jej to a vybral za ňu.
-Ahoj kráska.- podišiel k nej a upieral na ňu veľké okále. Nezmohla sa na nič, ani len na slušné odzdravenie. Pohľad na jeho tvár, ju ničil. Opäť. Bol iný, akého si ho pamätala. Už to nebol ten sopliak, ktorý ju učil všetkému. Bol z neho muž, so širokými ramenami a silnou postavou, ktorého nie je ľahké prehliadnuť. Jediné, čo mu zostalo, jediné, čo bolo nezmenené, boli oči. Tá iskra v nich, bez ktorej kedysi nedokázala existovať.
-Už som na odchode.- prešmykla sa popri jeho boku, o ktorý sa nechcene obtrela. Alebo chcene?
Zo stoličky si vzala všetky veci, takmer nedotknuté latté nechala položené na stole a čo najrýchlejšie sa pobrala zaplatiť.
-Budem platiť.-
-Čo to bolo?- opýtal sa jej čašník.
-Malé latté.-
-V tom prípade 1,30.-podal jej malý biely bloček, kým z peňaženky vyťahovala potrebné eurá.
-Ďakujem, majte sa pekne.-
Úsmevom mu popriala to isté, obliekla si kabát a cez mrazivé počasie sa vybrala na vlakovú stanicu. Vlak jej mal ísť o necelú pol hodinku, takže mala čo robiť, aby to stihla, keďže ďalší a zároveň aj posledný jej ide až okolo desiatej. Celú cestu premýšľala. Keď sem šla, nemala ani najmenšie tušenie, že ho stretne. Že mu znova bude čeliť. Myslela si, že na neho zabudla, no keď stál vzpriamený, v celej svojej výške oproti jej drobnej postave, kolená sa jej roztriasli. Srdce rozbúchalo. A dlane sa začali potiť. Chcela aby ju jeho široké ramená objímali, veľké ruky aby sa hrali s tými jej maličkými a široké pery aby ju bozkávali. Hanbila sa za vlastné túžby ako nikdy. Naraz ju pohltili také výčitky svedomia voči Niallovi, že si mala chuť niečo urobiť. Toho chalana milovala, no aj napriek tomu jej ON, nebol  úplne ľahostajný.
Keď premrznutá dorazila na vlakovú stanicu, sadla si v teplom vestibule na tvrdé lavičky a čakala, kedy jej hlas z reproduktoru oznámi príchod vlaku.
Päť minút. Desať minút. Pätnásť minút. Niečo tu nehralo. Vlak stále nechodil, a Angie mala podozrenie, že už ani nepríde.
-Prosím vás, čo sa stalo s vlakom, ktorý mal ísť o šiestej?- požiadala o pomoc mladú pani za skleneným okienkom, oblečenú v červenej blúzke s vypnutým drdolom, ktorá by mala vedieť kde je problém.
-Tento vlak v nedeľu nechodí, kam ste mali namierené?- milo sa opýtala.
-Do Šale.-
-Posledný vlak šiel presne pred hodinou, najbližší ide až ráno o šiestej, je mi ľúto.-
-V poriadku, ďakujem.- sklamane sa usmiala a cúvaním ustupovala ďalej. Krôčik po krôčiku, kým nenarazila na niečo veľké a pevné. 
-Ty si ma sledoval?- vyletela na dôvod svojho nárazu. Stalo sa to opäť. Znova tie zvláštne pocity.
-Tak trochu.- potmehúcky sa usmial. -Nemáš sa ako dostať domov?-
-To ťa nemusí zaujímať.-
-Možno by som ti vedel pomôcť.-
-O tvoju pomoc nestojím.-
Odišla.