Someone Like Me 30

 Príšerne krátke, viem, ale potrebujem to rozbehnúť, aby som vedela písať pokračovanie, ktoré sa mi už pomaly črtá v hlave.
Aspoň 3 komentáre !


Prešli Vianoce aj oslava príchodu nového roka a kalendáre na stoloch ukazovali polovicu januára. Vonku vládlo stále chladné, zimné počasie, príroda bola zamrznutá a konáre na stromoch krásne biele. Milovníci zimy si ešte stále mohli prísť na svoje.
Angie sa prechádzala po chodníkoch jej rodného Slovenska, na ktorom jej pobyt končí už zajtra. Kráčala popri Dunaji v hlavnom meste, kochala sa tou krásou čo bola na okolo. Vianočné svetielka mali na stromoch ešte stále svoje miesto a pri pohľade na ne mal človek pocit, že Vianoce len prichádzajú.
 Myšlienkami zablúdila k dňu, kedy tu bola naposledy. Obklopená Dunajom, v diaľke vysvietený jeden z bratislavských mostov a za chrbtom obrovská Eurovea. Sadla si na chladné schody a spomenula si, ako tu sedela so spolužiačkami. Boli malé prváčky na gymnáziu, fajčili a srdce v hrudníkoch im bilo ako na závode zo strachu. Keby ich vymáknu učiteľky, mali by po chlebe.
Chýbali jej tie časy. Zato, čo mala teraz bola Bohovi vďačná, aj keď v neho neverila, no občas sa jej zažiadala minulosť. Starí kamaráti, spolužiaci a rôzne akcie, ktorých bolo kedysi neúrekom.
Ruky ju oziabali, prsty v hrubých ponožkách jej zamŕzali, potrebovala ísť do tepla a to hneď.
Vybrala si malú kaviarničku povedľa zimného klziska, kde bolo perfektne teplo. Sadla si úplne do zadu, kde mala súkromie.
-Čo vám prinesiem?- ozval sa na ňu mladý čašník.
-Malé latté.-
Z čiernej kabelky vytiahla telefón - bielu Xperiu, rozhodnutá skontrolovať vlastný twitter. Nebola tam tak strašne dlho, ani nevedela čo je nové s chlapcami. S Niallom si volali málo. Naposledy pred piatimi dňami, kedy priletela domov. Sama nechápala, čo sa vôbec deje.
Na twitteri nemala nič nové, okrem zopár nových followerov od fanúšičiek. Nie jej, ale jej priateľa.
Jeho twitter bol presne taký ako naposledy. Nič nepribudlo, no naopak ani neubudlo. Žiadny nový tweet či fotka, akoby sa po ňom zľahla zem.
Keď jej čašník priniesol latté, ktoré si pred malou chvíľou objednala, okamžite si z neho odpila a nepríjemne si popálila jazyk.
-Do pekla!- zanadávala si a rýchlo rozmýšľala čo urobiť. Chcelo by to studenú vodu, avšak kde ju zohnať bez toho, aby si ju musela kúpiť?
Rozhodnutie padlo. Vstala zo stoličky a rýchlou chôdzou kráčala k dámskym toaletám. Nádej, že jej nik neukradne veci stále rástla a rástla. Bola to odvaha ako mraky, nechať si tam kabelku s peňaženkou a všetkými dokladmi.
Na toaletách si pustila prúd studenej vody a dôkladne si preplachovala ústa. Jazyk prestal páliť ako oheň, no aj tak bol stále priveľmi podráždený. Vedela však, že s tým už neurobí nič a bude musieť ten nepríjemný pocit pretrpieť.
Zahľadela sa na svoj obraz vo veľkom zrkadle na stene. Bola krásna. Červené vlasy jej padali na plecia, tvár zdobili čierne okuliare a krk prívesok. Prstami k nemu zablúdila, pohládzala ho a jemne stláčala medzi krehkými prstami. Bol to drobný prívesok v tvare srdca na jemnulinkej retiazke. Biele zlato, ktoré zdobilo jej tenký krk.
Znamenal pre ňu strašne veľa. Bola prvým hmotným a trvácnym darčekom od Nialla, za ktorý bola šťastná.
Po pár minútach strávených na záchodoch, sa rozhodla túto miestnosť opustiť. Mala stále väčší a väčší strach o svoje veci.
Svoje rozhodnutie odísť však oľutovala v momente kedy jej skameneli končatiny, srdce prestalo biť a oči hľadeli na jej vlastnú minulosť.