Another world 22

,,O čo tu do pekla ide ?" kričala, rozčuľovala sa. ,,J-ja neviem." pokrútila som pripitou hlavou,a pomaličky mi začalo dochádzať, čo som urobila. Akú obrovskú chybu som vlastne urobila. ,,Fúú kamoš nezdáš sa." zachichotal sa Nick, čím si vyslúžil jeden vražedný pohľad. ,,Okej, okej už som ticho." ruky si zastrčil do vačkov na rifliach a sklopil zrak. ,,Páčiš sa mi." podišiel ku mne vyklepaný Mark a pohladil ma po líci.Nedbal nato, že Mary s Nickom nestoja ani meter od nás. ,,Mám priateľa." zahľadela som sa do zeme a cítila, ako vôňa jeho voňavky ustupuje. Zdvihla som zrak, že mu poviem, ako ma to mrzí, no nebol tam. ,,Mark čakaj ma." hodil Nick na Mary zúfalý pohľad a utekal za kamarátom. Zostali sme tam samé dve hľadiac na seba, no ani jedna nič nepovedala. ,,Uvedomuješ si, že toto si kapánek pokašľala ?" slabo som prikývla a prišlo mi zo seba zle. Chlapec, ktorého nadovšetko ľúbim  maká niekde na koncertoch, zatiaľ čo ja sa tu oblizujem s nejakým cudzincom, ktorého poznám sotva dve hodiny. Hnus! ,,Zaplatíme, a ideme na intrák." chytila ma už pokojnejšia Mary a ťahala ma von z tohoto blázninca. To je naposledy, čo som tu! rázne som si zaumienila. ,,Modli sa, aby vás nevidel žiaden novinár, či fanúšik." hľadela mi do očí a v tých jej, som videla menšie sklamanie. Rozplakala som sa. Surovo som sa rozplakala na prostriedku manchesterskej ulice a vonkoncom ma netrápilo, že okoloidúci po mne zhrozene poškuľujú. Aj napriek neskorej nočnej hodine, sa tu premávala kopa ľudí, ktorá si zrejme nechcela nechať ujsť krásny nočný Manchester. Mary si ma nežne privinula do náruče a stále mi opakovala slová ,,Všetko bude dobre." No nebude a ja som to vedela. Marka som hnusne zranila a ak sa to dozvedia novinári či Harry som beznádejne stratená. ,,Sim?" sedeli sme v autobusy, ktorý nás mal dopraviť späť na internát. ,,Ľúbiš ho?" popravde, bola som zmätená. Nevedela som s určitosťou povedať, koho tým myslela. ,,Koho myslíš?" ,,Harryho." usmiala sa. Jemne, no úprimne som prikývla.
,,Čo tak neskoro dámy?" opýtal sa nás pán Bennett na vrátnici. Bol to starší pán, ktorý mal svoje roky, no stále mu nechýbal zmysel pre humor. ,,Bolo treba zabaviť sa." žmurkla na neho Mary a spoločne sme sa vydali do lôžkovej časti masívnej budovy. Kočky odišla som skôr, ako som mala naplánované. Keď som  sa vrátila, našla som prázdnu izbu, tak aspoň takto sa s vami oboma rozlúčim. Prajem vám krásne prežitie sviatkov a vo februári ma máte znova na krku. Kate :) .... List bol voľne pohodený na posteli, ktorá už od samého začiatku patrila našej Kate. ,,Kedy odchádzaš?" ,,Zajtra na obed mi ide vlak." usmiala som sa. ,,Ty?" ,,Deň potom. Potrebujem si tu ešte niečo vybaviť." objasnila mi. Mary si chce dať robiť vodičák, no v Londýne sa jej to veľmi neoplatí, keďže väčšinu času trávi tu. ,,A inak Mar?" ,,No?" ,,Čo ten Nick?" chcela som si to ujasniť. Tie pohľady, ktoré po sebe hádzali sa nedali nevšimnúť. ,,Je gay zlato."odvetila.
Pár vecí som si do kufra zabalila už včera večer a zvyšok nechala na zajtrajšie ráno. Odhadujem, že Mary sa zobudí už okolo deviatej takže o zábavu budem mať postarané. Poznám ju a ruku dám do ohňa zato, že sa bude chcieť s triezvou hlavou rozprávať o tom hlúpom dnešnom večeri. Zavŕtala som sa do teplých perín a bola som len ja s mojimi výčitkami svedomia.

,,Budííííííček." počula som kričať Mary. Rozlepila som oči a videla ju skákať po izbe, ako neskroteného klokana. A že ja som blázon. ,,Koľko je hodín?" zachrapčala som. ,,Pol desiatej. Šup, šup vstávaj, za chvíľku ti ide vlááčik." Ona sa ozaj zbláznila. ,,Tebe ten včerajší alkohol ešte stále udiera na mozog?" smiala som sa. ,,Písal mi Niall, písal mi Niall, zase raz mi napísal Niall." Ó Bože psychiatria. ,,Mar ukľudni sa." vstala som a so smiechom ju posadila na postel. ,,Čo ti písal?" ledva som dopovedala a už vo vačku šmátrala po mobile. ,,Tantatadáá!" Ahoj kráska ;) Je mi ľúto ak som ťa zobudil, no teraz máme voľno tak to musím využiť :D s chalanmi sa do Londýna vraciame už zajtra a rád by som ťa opäť videl :) ak by sa dalo, tak mi prezvoň. Niall. ,,Prezvonila si ho?" ,,Nie!" ,,Tak načo čakáš ?" zasmiala som sa a štuchla ju pod rebrá. ,,Na potlesk." zažartovala. Zatlieskala som je tri krát tesne pred očami tak silno, že ruky som mala červené ako čili papričky. ,,Spokojná ? a teraz volaj." ,,Tu pred tebou?" ,,Vieš čo, nie. Kľudne bež do Vatikánu za pápežom ak chceš, a volaj s Niallom pred ním." pokrútila som hlavou a pobrala si veci potrebné so sprchy. Osuška, šampón, sprchový gél a telové mlieko - môžem ísť.
Sprchy sa nachádzali na tmavej dlhočiznej chodbe a boli porozdeľované na pánske a dámske. V raňajších hodinách bývajú zväčša prázdne. To len ja som zrejme prehnane čistotná a musím sa sprchovať dva razy do dňa. Stiahla som zo seba teplé pyžamo a nechala, aby na mňa tiekla horúca voda. Hlavu som zaklonila a jemne sa oprela o biele popraskané kachličky. Hlavou mi myšlienky behali ako na bežiacom páse a pri spomienke na včerajšiu noc, ma začali páliť slzy v očiach. Nechápem samú seba, ako som mohla niečo také Harrymu urobiť. Aj keď sa to nedozvie, vo vnútri ma to bude ťažiť. Pri každom jeho bozku, dotyku či objatí sa mi bude vynárať stále ten istý omyl. Čupla som si, hlavu sklonila do lona a nechala som, aby mi slané slzy tiekli po tvári.

--------z pohľadu Mary

,,Ahoj Niall." usmievala som sa ako slniečko na hnoji. ,,Čau kráska, prijímaš moju ponuku?" zasmial sa tak, ako to dokáže len on. ,,Prečo nie?!" ,,That' s good!" začal sa smiať a tešiť akoby mu pod nos práve položili dvojitú porciu jeho Nando's. ,,V pohode Niall?" ,,Of course honey." pocítila som, že sa červenám.
Rozprávali sme sa ešte asi pol hodinku vkuse. Mali sme kopec rôznych tém, a nebála som sa mu z hoci čim zdôveriť. ,,Chalani ma zháňajú, budem musieť končiť. Ahoj." povedal neochotne, no zároveň som cítila, že sa usmieva. ,,Bye." jednoducho som odvetila a zložila. Hodinky na mobile ukazovali štvrť na jedenásť a Sim ešte stále nebola v našej izbe.
,,Simone?" zavolala som do priestoru v sprchách. ,,Tu som." zastonala a vyliezla zabalená v jej červenej osuške. ,,Ty si plakala?" vystrašene som sa opýtala a zodvihla jej hlavu, aby som jej videla do očí. ,,Trochu." obišla ma a kráčala dlhou chodbou do našej spoločnej izby. ,,Trochu? Oči máš červené ako rak, čo sa stalo ?" posadila som sa vedľa nej na posteľ. ,,Mrzí ma ten včerajšok Mary." oprela si hlavu o moje rameno a jemne vzlykala. Bolo mi to ľúto. A veľmi. Keby ju nenahovorím na nákupy, nič by sa nemuselo stať a vedľa mňa by sedela šťastná a usmiata Simone. ,,No tak neplač." objala som ju a nechala aby sa mi vyplakala na rameno.,,Každý robíme chyby a aj ty si len človek." upokojovala som ju, no nezdalo sa, že by to pomáhalo. ,,Čo ak sa to Harry dozvie? rozíde sa so mnou a potom už fakt neviem." plakala stále viac a viac a mne to trhalo srdce. No vedela som, čo presne cíti. Poznám ten pocit, keď podvedieš milovanú osobu, no u Simone to bolo len v tej banálnejšej forme. ,,Nedozvie sa to. Nemá ako. Keby sú tam fotografi, videli by sme jasný blesk foťáku, veď vieš aká tam bola tma." usmiala som sa. ,,A teraz už neplač, dobre?" slabo prikývla a utrela si oči do vankúša, čo mala položený na kolenách. ,,Mám ťa rada." konečne sa usmiala,čo najsilnejšie ma objala a ja som jej objatie s radosťou opätovala.