Another world 39

Jooooooooo, joooo, jooooooooo !!!! Dali sme tooooo !!! Semifinále je len a len naše :D :) Slovesnkooo je po dlhom čase tam !! Ten kto nepozeral to úžasné vyradenie jedného z najlepších týmov na svete - Kanady môže ľutovať !! Naši chlapci to dokázali :D fúú si ani nepamätám kedy naposledy som sa tak tešila :D NIE !! viem :D keď Liverpool ( moja futbalová srdcovka, život, srdce, náboženstvo, všetko !!:D ) vyhral Curling Cup (jeden z anglických pohárov), alebo keď naši futbalisti postúpili do Afriky !:) prostééé :D neopísateľná radosť, emócie a hrdosť na slovenských hokejistov!:)aspoň niekto robí Slovensku dobréé meno :D ! Nech žijúú naši chlapci :)

Tu je nová časť, ktorú som sľúbila na včera no akosi mi to nevyšlo (ako vždy keď si niečo plánujem :D).. Mne osobne sa páči, a som s ňou spokojná (nie, nechcem aby to vyznelo namyslene!!) ,tak dúfam, že budete spokojné aj vy :)

Neriešil som,čo mi hovorí svedomie, proste som schytil nohy na plecia a vydal sa k nej. Nevšimla si ma. Chytil som ju za útle zápästie a  jemne  si ju otočil k sebe.,,Felicity?"
Tvárou bola pár centimetrov od mojej a v hnedých očiach som videl, aká je prekvapená. Niet sa čomu diviť, nevideli sme sa už zopár rokov. Simone sedela len pár metrov od nás, no nevšimla si nás. Alebo sa aspoň tvárila, že nás nevidí a to mi perfektne hralo do karát. Pri pohľade na ňu, na Felicity, som niekde v hĺbke srdce pocítil akési bodnutie bolesti, minulosti. Našej spoločnej minulosti, ktorá sa mi vryla do pamäti ako meno mojej matky. Hnedé, lesknúce sa oči, tenké pery a blond vlasy pod plecami, ktoré boli skontrastované s farbami svetiel na tanečnom parkete hneď veľa nás oboch, dokonalé krivky, plné prsia či sladkastá vôňa vychádzajúca z jej tela, jej dodávali na kráse. Mlčala. Bolo na nej jasne vidieť, že len ťažko sa jej hľadajú slová. Cítil som, ako sa pod mojim slabým stiskom chvela. Nevedel som či je to strachom, alebo nervozitou, tak som ju radšej pustil, a ruka jej voľne padla k telu. ,,A-asi už pôjdem." hlesla. Jej hlas  nebol taký aký som si pamätal. Jemný, zvonivý. Tento hlas, bol hlasom dospievajúcej ženy, ktorá po rokoch znova stretla svoju prvú lásku. Slová vyrieknuté z jej úst som nebral vážne, dokým neschmatla zo stoličky biely kabát so šálom a neustupovala malými myšacími krôčikmi preč odo mňa. Zostal som stáť na kraji parketu sám ako vojak v poli, a sledoval som dievča, ktoré bolo kedysi stredom môjho vesmíru ako odchádza preč odo mňa. Opäť raz. ,,Fel, stoj prosím." rozbehol som sa za ňou. Simone som tam nechal sedieť s nádejou, že keď sa vrátim, bude na mňa pri bare čakať s otáznikmi v jej modrých očiach. Felicity som poľahky dobehol pred bránou hotela a opäť ju uchopil za útle zápästie schovávajúce sa pod hrubou vrstvou rukávu od zimného kabátu. ,,Čo odo mňa chceš Harry?" jej hlas znel tento raz ráznejšie ako pred tým. ,,Porozprávať sa." sklopil som zrak a hypnotizoval mravce, ktoré pomaly zamŕzali na betónovom chodníku. Po našom rozchode, kedy padli dve slová ,, je koniec" sme sa nerozprávali. Neboli sme v žiadnom kontakte, jednoducho povedané, zabudli sme na existenciu toho druhého. Teda aspoň sme si to mysleli. Ako by som mohol ja, Harry Styles v tom čase obyčajný chalan z Holmes Chapel zabudnúť na stvorenie, ktoré mi rozžiarovalo svet ako nikto iný ?  Nedá sa to. Je to nemožné, ako predpovedané konce sveta ktorých už bolo neúrekom. ,,Za hotelom je lavička, poďme tam." vymámila sa spod môjho stisku a pred tvárou mi kráčala na spomínané miesto. Bol som rád, že to neodmietla. Že neodišla bez toho, aby sme sa po takom dlhom čase neporozprávali. Po pár desiatkach sekúnd, sme docupitali na miesto za hotelom, ktoré som si za ten čas,čo tu so Simone sme nestihol ani pozrieť. Zvláštne. Vzduchom sa ponášal jemný vánok, ktorý rozfúkaval koruny stromov. Lavička nebola prekvapivo nato, aké tu vládne počasie studená, takže v pohode sme si na nej mohli posedieť aj niekoľko hodín bez toho, aby nám prechladli zadnice. ,,O čom sa chceš rozprávať?" šepla, no zrak neuprela na mňa. Upierala ho na nočnú oblohu, ktorá sa blyšťala miliónmi hviezd, ktoré vytvárali jasne viditeľné súhvezdia. Mesiac v plnom tvare rozsvecoval okolie, čo znamenalo, že pouličné lampy sú pre tento večer zapnuté úplne zbytočne. Svietil jej do tváre, a uvedomil som si, že Felicity už nie je to malé dievčatko, s ktorým som si vymieňal bozky v našich tajných zákutiach Holmes Chapel, len preto aby nás jedny alebo druhý rodičia nevymákli. Šialené, nie ?  Je z nej žena. Krásna žena, za ktorou môžem s určitosťou povedať, sa otočí nejeden chlap na ulici. ,,O nás."odpovedal som jej na predošlú otázku, ktorú mi položila. Bruškami prstov som jej jemne prešiel po chrbte ruky, no hneď ju odtiahla, akoby jej na ňu padol žeravý uhlík. ,,Nemáš náhodou dievča?" konečne na mňa pozrela a v očiach som jej videl akúsi trpkosť. ,,To že mám dievča neznamená, že sa s tebou nemôžem porozprávať." ujasnil som jej. Svoje telo natočila k môjmu a posunula sa bližšie. Pravou rukou som ju objal okolo ramien a cítil som, ako sa moje telo zachvelo. Bez toho aby si to všimla, som si privoňal k jej polo dlhým vlasom, ktoré voňali po malinách. Dostávala ma do vytrženia. Úplného. Alkohol, ktorý mi pred pár minútami putoval telom a nedovolil mi zdravo uvažovať sa rýchlosťou blesku vytratil a nezastalo po ňom nič. Znova som strácal nad sebou kontrolu, no tento raz to nebolo alkoholom. Bolo to jej prítomnosťou, ktorá mi kázala mať hriešne myšlienky. Nie so Simone, ale s Felicity. Aj keď som si láskou k Simone bol do špiku kostí istý, toto dievča malo v sebe niečo, čo ma neskutočne priťahovalo. Moje svedomie kričalo, priam po mne bliakalo, aby som vstal a odišiel za svojim dievčaťom, ktoré ma čaká v hotelovom bare, no môj mozog, srdce, telo protestovalo a nevydalo žiaden signál, že by som mohol tak konať. Nemohol som, ani nechcel. ,,Prečo si sa mi neozvala ? Za celý ten čas, som od teba nedostal jedinú správu či telefonát, to si na mňa tak rýchlo dokázala zabudnúť ?" bol som rozhodnutý vypočuť si čokoľvek, len nech je to pravda pravdúca. Chcel som len vedieť, prečo to urobila. Prečo ma z ničoho nič opustila, bez toho aby mi dala vysvetlenie. Pár mesiacov po našom rozchode, v tom čase som už bol ako sólista v X Factore, som sa od Mathewa - v tom čase najlepšieho kamaráta dozvedel všetko a konečne som pochopil dôvod nášho rozchodu. Nechce sa mi o tom rozprávať. ,,Vieš, že nie Harry." jemne mi rukou prešla po líci a pocítil som príjemné teplo, ktoré mi spôsobila. ,,Chcela  som zabudnúť. Zabudnúť na teba, na nás, a viem,že keby ti píšem či vyvolávam nepodarí sa mi to. Bola som na teba tak príšerne naviazaná, že obdobie po našom rozchode bolo pre mňa najhoršie v živote." stále som ju počúval a nedovoľoval si spustiť z nej zrak. ,,Budem rada, ak budeme znova kamaráti Harry." usmiala sa tým jej úsmevom, ktorý ma dostal viac ako úsmev Simone. Bol úprimný a vyžaroval z neho, že je šťastná. Na súhlas som si ju nežne privinul do náručia v ktorom mi spočívala do doby, kým sa z oblohy nespustili kvapôčky vody. Rukou som jej prechádzal od vrchu chrbta až ku krížom a znova naspäť. Jej teplý dych som cítil na svojom odhalenom krku. Nebudem tajiť, že mi na koži naskočila husia koža. ,,Chcem sa zoznámiť s tvojim dievčaťom."