Another world 44 part 1.

Túto časť, som mala naplánovanú napísať dlhšiu,no nakoniec som sa rozhodla, že ju rozdelím na dve časti! :) Here is part 1. snáď sa bude páčiť !:)



Bol piatok, posledný marcový deň sprevádzaný príjemným počasím a príchodom nového mesiaca. Chalani v štúdiu nahrávali, teda skôr dohrávali nový song, ktorý mali na pláne vypustiť desiateho apríla. Bol tam pochopiteľne aj Niall, takže Mary som sa podujala vziať k lekárke. Nič vážne. Len klasická kontrola budúcich mamičiek.
Ráno som vstala, na Harryho buchot. Nikdy nepochopím, ako môže človek narobiť taký šramot pri obliekaní sa. Never mind.  Bol to proste on. Za tie dlhé mesiace som si už dá sa povedať nato zvykla. Popravde, čo iné mi zostávalo?
O siedmej mali byť chalani v štúdiu, kde mali doladiť posledné veci, čo sa pesničky týkalo. Bola krásna. Tak, ako každá ich. No táto mala v sebe niečo viac, ako tie pred tým. Cítila som, že chalani sa do nej viac vžili a vložili, takže aj nahratá bola s poriadnymi kvapkami emócií. Vypočuli sme si ju nedávno, keď som s Mary a Ashley zamierila do centra. Každá z nás, potrebovala niečo nové na seba, takže naše účty boli po pár hodinách  vybielené. A to doslova. Po výbornom latté v jednom z londýnskych podnikov, sme sa pobrali pozrieť chalanov. Aj napriek Paulovym protestom, sme sa tam nakoniec dostali, a skoro sme popadali na zadky .
,,Simi,kde toľko trčíš ? už ti tu hodnú chvíľu stepujem pred dverami!" ozval sa nervózny hlas Mary v telefóne. Zložila som. Rýchlim krokom som zbehla k dverám, a uvidela ju tam stáť držiac si krásne mierne vypuklé bruško. Pristalo jej to. Tehotenstvo z nej urobilo nového človeka, a nebudem popierať, že táto Mary sa mi páčila oveľa viac.
O pol desiatej, sme dorazili do nemocnice, kde to bolo ako vždy na prasknutie. Ľudí tam bolo ako maku, a nájsť si miesto na sedenie, bol obrovský problém.Po pár minútach sa našťastie vyriešil, a s Mary sa nám uvoľnili dve miesta vedľa seba. Čakali sme dlhšie ako sme predpokladali. Pred Mary sa vystriedala desiatka  žien, v pokročilom stave tehotenstva, či dokonca aj tie, ktorá chceli ísť na potrat. Vždy mi stislo srdce pri pomyslení nato. Veď to dieťa za nič nemôže, a nezaslúži si taký osud.
Z nemocnice sme vyšli okolo pol jednej a vybrali sa do reštaurácie naplniť prázdne žalúdky. Bolo tam takmer prázdno, takže sme mali skvelé súkromie.
,,Simi?" šepla Mar, zatiaľ čo sme obe chálovali veľkú šunkovú pizzu s kukuricou. Kývla som hlavou na znak, že môže pokračovať.
,,Kedy sa máš stretnúť s Markom?"
 To ráno, čo so od neho dostala esemesku, som to ignorovala a nevracala sa k nej. Až kým som tie isté esemesky nezačala dostávať každé ráno, čo mi už poriadne začínalo liezť na mozog. Vytočila som jeho číslo, a zavolala mu. Nevedela som, čo mu poviem, čo urobím, proste som tak konala.
,,Zajtra." prehltla som posledné sústo, a z chuti sa napila studeného pomarančového džúsu.


V to ráno, som sa zobudila s nepríjemnou hrčou v žalúdku. Mala som pocit, že sa niečo stane.Niečo čo rapídne zmení môj život. Harry u mňa nebol, opäť nahrávali.Do hladného žalúdka som si hodila maslový chlieb s paprikou a navliekla na seba bledé rifle, biele tričko a hnedý kožák. S Markom sme si stretnutie dohodli na druhú poobede, čo znamenalo, že mi zostávajú ešte dve hodiny,počas ktorých som sa pomotala v nákupnom centre a pokúpila zopár vecičiek, pre maličké.Niektoré kúsky boli tak krásne a chutné, že som im jednoducho neodolala.

Kráčali sme slnkom zaliatou cestou, rozhovor viazol, počuť bolo len naše zrýchľujúce sa kroky. Už nebolo cesty späť. Obaja sme dýchali rýchlo, obaja sme nevedeli čo povedať. Ani raz sme sa na seba nepozreli. Kráčali sme ticho, ja so zrakom upretým niekam pred seba, som pár krát zakopla a zachytila sa o jeho lakeť.Srdce mi búchalo až v krku ... Nesmieš. Musíš. Chceš. Nechceš.
Dvere do podniku, v ktorom sme mali posedieť sa s rachotom rozleteli a prilákali zraky niekoľkých zvedavcov.
Objednal víno. Popri jeho nalievaní si ma mlčky premeriaval a ja som si mlčky premeriavala jeho.
,,Vyzeráš dobre." hlesol a srkol si z červeného alkoholického opojenia.
,,Ďakujem."
Bola som v koncoch. Úplných. Sedeli sme za maličkým stolčekom a len na seba hľadeli. Bez slov. Ani jeden  z nás nevedel, čo má ešte povedať či urobiť. Bolo to neznesiteľné.
,,O čom sa chceš rozprávať Mark? Načo si sa chcel vôbec stretnúť?" vychŕlila som na neho otázky, na ktoré som chcela poznať jasnú a zreteľnú odpoveď.