Another world 46

New part :D .. poďakujte sa mojej učiteľke náboženstva, že nás vzala na počítače a mohla som rýchlo načmárať časť :)
Priznám sa. Surovo, a snáď ma nebudete odsudzovať, ani nesekne s čítaním mojich poviedok, no chcem aby ste to vedeli. 
Tie dievčatá, ktoré ste fanúšičkami Twilight ságy, ste si mohli všimnúť, že neraz som v poviedke použila nejaký citát, či vetu odtiaľ. Dôvod? hodilo sa mi to tam, až moc. Tak ako v tejto časti, do ktorej som dala Belline pocity z New Moon. Samozrejme že nie doslova, mierne som to poupravila... tak dúfam že to budete čítať aj naďalej :)
btw, ďalšia časť je vo hviezdach :D možno zajtra, možno potom, i dont know... no dnes určite nie :D zajtra koncoročka z matiky a ja mám pocit že neviem vôbec nič, takže sa musím učiť, angličtinu mám, a večer mi hrajú Španieli s Írmi, takže mám kapánek nabitý program :D 


O pár mesiacov

Simone
Čas plynie. Dokonca i keď sa to zdá nemožné. Plynie pomaly, bolestivo, nerovnomerne.
Chýba mi.
Strašne.
Je to zvláštne, stal sa súčasťou môjho života len na pár mesiacov no usadil sa v ňom s takou mierou, že len ťažko dokážem existovať. Bez neho. Bez jeho hlasu, dotykov, slov, bozkov, milovania, láskania...všetkého. Som stratená. Keď odišiel, zobral si všetko so sebou. Kam sa pozriem, cítim ako mi chýba. Cítim bolesť-tá mučivá strata mi vyžaruje z hrudi, a vysiela ničivé vlny. No svojim spôsobom som rada. Tá bolesť je jediná spomienka na to, že tu bol. Necítim, žeby časom zoslabela, skôr zosilnela natoľko, že ju dokážem zniesť. Bojím sa, že moja myseľ je ako sito, a jedného dňa si nebudem vedieť spomenúť na presnú farbu jeho očí či hlasu. Nemožem naňho myslieť, no musím si ho pamätať.
Cítim sa ako lapená v nočnej more, jednej z tých, v ktorých vás držia zubami nechtami a nemôžete ujsť. Jednoducho sa to nedá. Je to nemožné. Mohol si vziať späť svoje veci, oblečenie z môjho domu, no nedokázal vrátiť veci tak ako boli, než som ho stretla. Nikdy som sa necítila taká bezmocná. Prvý týždeň, ten bol najhorší. Nechcela som piť, jesť, bolelo ma aj rozprávanie. Ležala som v posteli po celé, celučičké dni, a na otázky som len prikivovala. Nepočúvala som hudbu, nechodila von, televízor bol stále vypnutý. Nakoniec som na to prišla. Vyhýbala som sa všetkému, čo by mi mohlo primomenúť...jeho. Harryho.

Ležala som v posteli, zakritá po uši, žalúzie na okne boli mala zatiahnuté. Cítila som sa ako upír, ktorému sa nemôže dostať slnko. ,,Simi môžem?" Ashley jemne pootvorila dvere, a nakukla mi do tmavej izby. Prikývla som. ,,Dole máš večeru, zijdeš dole, alebo ti ju prinesiem?" opýtala sa ma. Oči som mala zatvorené, no cítila som ako sa posteľ vedľa mňa prevalila. ,,Nerob si starosti." usmiala som sa. Teda ak sa dá nazvať úsmevom to, čo sa javý na mojej tvári za posledné mesiace. ,,Ashley?" hlas som mala zachrípnutý a jemný. Často ma nedokázala počuť, keď sme sa spolu rozprávali.
,,Hm?"
,,Je v poriadku?"
Nevedela som o ňom nič. Kde je, čo robí, či vôbec žije. Nič. Tá neistota ma ubíjala na toľko, že ma začínali strašiť nočné mory. .
Prikývla a to mi stačilo. Nič iné som nepotrebovala vedieť. Iba toto. S Niallom a s chlapcami sme zostali v kontakte. Po pár týždňoch dokázali, i keď len ťažko prehrýzť to, čo som spôsobila ich kamarátovi. No nikdy sme sa o ňom nerozprávali. Bolo to zakázané a proti pravidlám, ktoré som si sama určila a nesmeli sa za žiadnych okolností porušovať. Dokonca sme sa aj stretávali. Vždy, minimálne dva krát do týždňa keď som nebola v škole prišli ku nám, a porozprávali mi, čo majú nové. Mary sa rýchlosťou svetla blíži pôrod, zostávajú jej sotva tri mesiace. S nimi mi bolo dobre. Tá diera v mojej hrudi keď som bola s nimi, akoby sa zacelila. Nachvíľu. Ale ani ony nedokázali zahnať hrozné sny, ktoré ma sužovali.

Harry
Zlomené srdce z nešťastnej lásky, je jedna z najväčších bolestí, ktoré môže človek zažiť. Odborníci tvrdia, že je to stav dočasný, ale nikto nikdy nenapísal koľko trvá ,,dočasno".
Dá sa žiť bez srdca? Bez toho životne najdôležitejšieho orgánu? Lekári vravia, že nie. Tak prečo som tu ? Prečo stále dýcham? Nechápal som. Nič, čo sa okolo mňa dialo. Bol som ako vymenený. No nikto ma nedokázal pochopiť. Nikto nedokázal pochopiť, ako strašne ma bolí aj obyčajné nadýchnutie. Nebolo to, akoby ma opustila, ale akoby zomrela. Akoby zomrel kúsok zo mňa. Chodil som von, opíjať sa so Zaynom a rozdávať falošné úsmevy na koncerty, ktoré boli v plnom prúde. Bolo to ťažké, no sám som prekvapený že som to zvládol. Aspoň myslím. Chalani, mi boli najväčšou oporou. Vedel som, že s ňou udržujú kontakt a neprekážalo mi to. Nemohol som zo zakazovať. Nikomu.
Je mi jedno ako veľmi mi ublížila, viem, že nikdy nebudem chcieť žiadnu inú, bez ohľadu nato, ako dlho budem žiť.