Someone like me

Spomínala som vám, že začnem s novou poviedkou a dnes som napísala prvý diel. Pevne dúfam a verím, že sa vám bude páčiť!:)
P.S. : Angie, this is for you !:*:)


Sedela v parku, jej parku ako si ho v jedno popoludnie sama nazvala. Sama, bez Nicole tak ako každé popoludnie keď nemala službu v Starbucks. Bol to jej rituál, ktorého sa po príchode do Anglicka držala ako kliešť. Vždy si tam dokázala nájsť miestečko na sedenie, kde bola sama s notesom a ceruzkou v ruke. Vo väčšine to však bolo rovnaké miesto. Nicole nechávala doma. Vždy. Mala rada samotu, no zároveň sa jej bála.  Park jej prinášal skvelé odreagovanie sa a prichádzala tu na iné myšlienky. Občas, sa jej v hlave zablesli tie bolestné a temné z minulosti, ktoré sú dôvodom jej odchodu zo Slovenska, maličkého štátu v strede Európy. Hovorí sa, že je srdcom Európy, no ona to tam neznášala.Okrem rodiny a zopár priateľov, ju tam nedržalo vôbec nič.
Kreslila. Robievala to najradšej zo všetkého a išlo jej to skvele. Dokonale dokázala dať na obyčajný biely papier to, čo videla pred jasne zelenými očami. Ľudia v jej okolí ju zato uznávali, čím sa mohla hrdo pýšiť. No nerobila tak. Bola dievčaťom, ktoré malo viac svojich predností, no nedávala ich najavo ani sa nimi nechválila.

Bolo sobotňajšie poobedie a službu v práci nemala.Počúvala štebot vtákov na stromoch a vžívala sa do príjemného júlového slnka, páliaceho na jej odhalené nohy. Cez víkendy nerobí, na raňajších zmenách ju zaskakuje Emily. Takto jej to vyhovuje, pretože má voľný víkend, a môže si spraviť voľný program. Nemusí sa prispôsobovať práci a s Niky tak môžu vystrájať rôzne bláznovstvá, ktoré majú v obľube. Dnes nie. Nemala na to vôbec náladu, tak len sedela a kreslila jazero, ktoré sa jej naskytlo pred očami. Neďaleko nej sedel chlapec, v červenej šiltovke, tyrkysovom tričku, bledých nohaviciach a modrých teniskách. Gitaru v ruke, vedel dokonale ovládať a hral pre ňu stále neznámu pieseň. Ako chalana si ho nevšímala, aj keď vedela, že tam sedí a jeho vôňu vietor unášal až k nej. Chodieval tam často, dokonca častejšie ako ona. Sedával na lavičke vždy sám a len tak brnkal bruškami prstov po strunách gitary. Nebola to konkrétna pieseň, len nejaké neznáme tóny.

Zotmelo sa, a ona vstala na nohy a opustila park. Ovzdušie začínalo byť chladné a vietor jej oziabal končeky prstov na nohách. No aj napriek tomu sa nenáhlila. Kráčala pomaly a kochala sa na krásne budovy, ktoré jej Londýn naskytol. Milovala ho, zaľúbila sa doň už ako desaťročná, keď ho navštívila po prvý krát.Nikdy neverila, že sa sem ešte niekedy vráti a vôbec nie, že tu bude žiť a tráviť každý, každučký deň. No osud jej to zariadil inak.