Someone Like Me 10

Konečne ! sama za seba som šťastná, že som dotiahla do konca túto časť. Na moje pomery je trošku dlhšia, no v sobotu odchádzam na týždeň do Slovenského Raja a nič nové tu nepribudne. Takže tu je náhrada, v podobe o niečo dlhšej časti, ako je u mňa zvykom! :)

Niall cítil, že sa s Angie niečo deje. Bola taká nesvoja, pohľad mala prázdny, utrápený, oči červené akoby prebdela a preplakala celú noc. Nemusel sa jej pýtať nič, vedel to sám pri jedinom pohľade do jej krásnej tváre.Trápilo ho to, dokonca viac ako chcel. Nechcel sa viazať, nechcel sa zaľúbiť, no toto dievča, ktoré bolo pre svet ničím, obyčajným človekom, prisťahovalcom, sa mu dostávala pod kožu s takou intenzitou, že si poriadne nedokázal spomenúť, aký bol život, ktorý žil pred tým. Kým nepoznal tohoto červenovlasého anjela, ktorému sa do tváre prihnala červeň pri každom letmom dotyku, ktorý ich sprevádzal počas ich prechádzok, nevedel, či láska,tá skutočná existuje. Bolo ich neúrekom. Občas mali dokonca pocit, že naschvál sa dotýkajú jeden druhého. ,,Nemožné!" hovorili si obaja. Ani jeden si nechcel priznať náklonnosť k tomu druhému. Niall, ktorý bol očarený, a jeho vnútro bolo obalené nepochopením,ako mu tak môže pripomínať Daphne - sesternicu, ktorej život vyhasol pred deviatimi rokmi vďaka hlúpej náhode. Malé dievčatko, s lesklými vláskami a dokonale bielymi zúbkami bolo v nesprávny čas, na nesprávnom mieste. A Angie, ktorá si do života nechcela vpustiť žiadneho muža. Odoprela si všetko. Bozky, milovanie, či nočné potulky klubmi a barmi, v ktorých na ňu chlapi hádzali slizké pohľady. Robilo sa jej z toho špatne. Vedela, že Niall bol iný. Jeden z mála, s ktorým vôbec prehovorila. Do teraz to bol iba jej šéf, či Lukáš. Nechcela si ho pustiť k telu, preto dokonca neprišlo k žiadnemu objatiu, či chápavom pohladeniu po líci. Verila mu, no nie na toľko, ako by si ten modrooký krásavec zaslúžil. Trápilo ju to, až tak, že na pár dní sa nestretli. Jednoducho ho ignorovala, a nechala ho vytrápiť sa. Niall mal pocit, že opäť sa všetko rúti dole priepasťou. Pár dní bez jej hlasu, smiešneho prízvuku, ktorý si strážila, úsmevov, či letmých dotykov ho odrovnal na toľko, že nevyšiel z domu. Nechcel verejnosti ukazovať kruhy pod očami, ktoré mu spôsobila prebdená noc, čakaním na jeden obyčajný telefonát, ktorý neprichádzal a neprichádzal. Až to raz nevydržal, a pobral sa k nej. Večer, sám, taxíkom za hustého dažďa, ktorý vyhnal ľudí z ulíc Londýna. Voda sa na cestách hromadila, dážď neprestával a on nemal poňatia o tom kde býva, dokonca nevedel ani jej priezvisko. Líca mu zružoveli od toľkej hanbi, ktorú cítil. Keď sa stretávali, odprevádzal ju pozdravom, a dlhým pohľadom pri malej pekárničke, ktorá bola otvorená non-stop. Šikovné, že v dnešnej dobe, nie sú večne pootvárané len supermarkety a veľké obchodné domy, ktoré sú aj v nočných hodinách natrieskané ľuďmi, až si človek myslí, že podlaha sa im prepadne priamo pod nohami.

Našiel ju. V malej bytovke, s rozpadávajúcimi sa balkónmi, starou fasádou a so schodiskom, ktoré čo chvíľa vypovedá svoju službu. Zachvel sa. Bol vďačný postaršej panej, ktorá v pekárničke kupovala chlieb a bábovku, že mu dokázala pomôcť. Zrejme ju dobre poznala, keď mu dokázala opísať Angienu polohu podľa opisu jej osoby. Červené vlasy, drobnejšia postava, menšie krivky, pekný úsmev, tmavé oblečenie. 

Keď sa po dlhom zaváhaní konečne rozhodol zazvoniť, otvorila mu strapatá, vo vyťahanom tričku Linkin Park, pyžamových nohaviciach s mačičkovým vzorom a nenamaľovaná. Jej oči nezdobila ani troška špirály, a pleť mala čistú bez štipky púdra, ktorý s obľubou používala. Bola rozkošná. Prirodzená a tak strašne zraniteľná, že Niall na malú chvíľu zabudol nato, prečo vlastne prišiel. 

-Čo tu robíš?- preľakla sa a skryla sa za dvere, aby jej bolo vidieť len tvár. Niall jej na nej videl prekvapenie.

-Musel som ťa vidieť.- sklopil tvár, aby zakryl nával červenej farby v lícach. Chvel sa, celé telo mal v jednom veľkom kŕči, nevedel čo robiť, čo ďalej povedať.

-Prečo?-

Má ho. Dostala ho. Ak by jej povedal pravdu, stratil by ju tak rýchlo, ako si ju aj našiel. Svoju princeznú, ktorá sa stávala stredom jeho vesmíru. Ak by jej klamal,odhalila by ho. Klamať nevedel. Jej nie.

-Môžem ísť dnu, alebo ma necháš stáť na chodbe?- slušne sa opýtal a ako malý chlapec,s rukami za chrbtom, so sklopenou hlavou, a s nohami prekríženými stál oproti nej, a snažil sa nepozrieť do jej očí.

Keď ustúpila od dverí čím naznačila, že môže vôjsť, Niall pocítil úľavu,že ho neposlala kade ľahšie. Nicole doma nebola, opäť sa túlala po zákutiach Londýna a užívala si tú slobodu, ktorá slobodou vlastne vôbec nebola. ,,Ako môže zadaný človek, takto vystrájať?" pýtala sa Angie samej seba, keď sa o pol siedmej zabuchli za Niky dvere. 

-Dáš si niečo?-zakričala smerom do obývačky zatiaľ čo pyžamové nohavice menila za domáce tepláky a obyčajné tričko za biele bezrukávové.

-Čaj, ak môžem.- odpovedal jej, a kráčal za ňou do kuchyne. Nechcel sedieť sám v obývačke. Chcel vidieť, ako sa pohybuje v kuchyni, ako mu pripravuje čaj, ako sa nadychuje a zároveň vydychuje akoby chcela niečo povedať. 

-Zelený, či ovocný?- 

-Ovocný ďakujem.- Uvarila mu jahodový, ktorý chutil aj jej. Hneď spravila aj sebe, do svojho cukor nedávala. Sladký čaj, nebol pre ňu čajom. Niallovi dopriala dve kopcovité lyžičky bieleho perfektne sladkého prášku. Pýtať sa nemusela. Pamätala si to z posedení, ktoré spolu absolvovali v kaviarničke, ich obľúbenej. Niall sa pousmial, tešilo ho že sa jej jeho zvyky vryli do pamäte.

-Tak prečo si vlastne prišiel?- prerazila zopár sekundové mlčanie, ktoré ich ovládlo.

-Neozývala si sa mi, nezdvíhala mi telefón, mal som pocit, že si mŕtva.- priznal so zvláštnym smútkom v hlase.

-Chcem vedieť prečo, prečo tak zrazu?- bol zúfalý, čo neuniklo Angienym zeleným očiam ani ušiach. V očiach ju pálili slzy, túžila objať toto chlapča, no nesmela urobiť nič, čo by neskôr mohla ľutovať. Sama si nebola istá, prečo sa chovala ako malé dieťa. Odopierala si Niallovu prítomnosť. Prítomnosť úžasného priateľa, ktorý jej pomaly hojil rany z minulosti. ,

,Bola to len stávka ty hlupaňa, to si skutočne nevidela že som ťa nikdy neľúbil ?" zaznel jej v ušiach jeho hlas. Veta, ktorá ju poznačila snáď navždy. Pár slov, ktoré nedokázala zo srdca vyhnať, ktoré ju donútili odísť z rodnej krajiny do cudziny kde nepoznala nič a nikoho. Po nekonečných slovách ,,Milujem ťa" prišla táto veta, a razom sa jej zmenil život. Chlapom prestala dôverovať. Na Slovensku sa stránila miestam, ktoré spolu za ten pol rok navštívili. Vstúpil do jej života nežistnou náhodou, nečakane ako facka, aby vzal jej úctu a spravil ju ženou, aby mu zložila celý jej svet k nohám, aby ju obdarovával krásnymi slovami, ktorým naivne verila, a aby ju nakoniec odkopol ako špinavú handru, po ktorej ani pes nešliapne.  

-Poď so mnou.- vstala zo stoličky, a počula Niallove kroky za chrbtom. Rozhodla sa ísť s pravdou von. Predostrieť mu na tácku svoju minulosť, ktorá ju ťažila na srdci.

Keď sa dostali do jej izby, Niall sa obzeral všade. Zaujímalo ho ako žije, ako vyzerá jej domov.

-Čo to tam hľadáš?-šepol, a kľakol si povedľa nej. Hrabala sa v krabici,ktorú mala vždy uloženú na dne veľkej skrini. Nevyťahovala ju často, vlastne skoro vôbec. Pod kopou starých tričiek, šiat, nohavíc našla dokrkvanú fotografiu, ktorej sa nedokázala za žiadnych okolností zbaviť.

Niall vedel koľká bije. -To je on?- opýtal sa potichu. Skoro šepky. Prikývla, veľmi slabo. Zopár mesiacov ju nevidela, a hneď oľutovala, že ju vytiahla. Zreničky jej pokryli štipľavé slzy a Nialla videla rozmazane. 

-Sedeli sme pri Váhu, bolo to naše miesto, nebolo dňa kedy by sme sa tam neukázali. Ten dokonalý pokoj, málo ľudí, zopár štebotajúcich vtákov.- rozprávala hoci ťažko, no predsa. Niall hľadel na fotku, bez slov. Angie, v ramienkových šatoch nad kolená, vlasmi spustenými na ramená, ako sa opiera o hnedovlasé chlapča v slnečných okuliaroch a v tvári sa jej zračí spokojnosť. Šťastie. Láska. Niallovi stislo srdce.Takúto ju ešte nevidel, hoci vedel že ju pozná prikrátko.

-Čo sa stalo?- vyhabkal. -No keď o tom nechceš...-

-Streli sme sa náhodne....- prerušila ho a hneď nato pokračovala ďalej. Toto predsa chcela. -Vrazili sme do seba v jednom nákupnom centre Bratislavy, ktoré ako som s odstupom času bolo naše obľúbené. Toto bola ďalšia vec, vďaka ktorej som pol roka žila v milnej predstave,že budeme spolu navždy. Spoločné veci.- dýchala prerývane, s prestávkami, častými povzdychmi ale neprestávala. Chcela mať čo najskôr za sebou toto trápenie. -Po mesačnom doťahovaní sa, podpichovaní, esemeskovaní mi povedal, že ma miluje. Uverila som mu. Hlavne kvôli tomu, že som cítila to isté. Začala som veriť na pravú lásku, ktorú nájdeš vtedy keď ju nehľadáš. Bolo to čudné. V priebehu mesiaca som sa šialene zamilovala, a v priebehu dvoch som prišla...-zasekla sa. Hlas jej zlyhal na maximum, nohy prikrčila k telu a zadúšala sa plačom. Nezáležalo jej na holom fakte,  že Niall sedí vedľa nej. Nezvládal to. Pozerať sa na dievča, ktoré má rád, ako trpí, bolo tak ťažké ako nájsť pravú lásku, o ktorej hovorila. Prisunul sa k nej čo najbližšie a objal ju. Prvý krát. Ten pocit, mu bude v hlave mátať ešte dlho. Slzami mu zmáčala tričko a vedela, že dnes mu svoj príbeh nedokončí. Chcela, tak veľmi, no nedokázala.

-Oklamal ma Niall, podlo zneužil a pripravil o tom nejcennejšie čo žena má.- plakala a on ju tíšil. Bolelo ho srdce aj duša. Vedel že je to ona. Dievča, ktoré hľadal. Ktoré človek stretne raz za život. Chcel byť s ňou, každým kúskom tela. Chrániť ju, objímať a pohojdávať v náručí ako malú bábiku.

-Bojím sa, strašne sa bojím, že nikdy nebudem to čo pred tým. Že už nikdy nepocítim, čo je to skutočne milovať a dôverovať.-

-Pre toto si sa mi vyhýbala? Preto, že mi nedôveruješ?- bol sklamaný, smutný, no zároveň ju dokázal dokonalo chápať.

-Dôverujem.- pohladila ho po ružovkastom líci.-No neviem či na toľko, na koľko si zaslúžiš.- plač prestal, no hlas mala stále sklesnutý. 

-Počuj..- sadol si tak, aby ju mal oproti sebe a krehkú tvár jej chytil do rúk.

-Nikdy, zapamätaj si nikdy by som neublížil dievčaťu. Nijakému. A keď ide o teba ... Pre kristepane Angie, nevidíš čo so mnou robíš ? Cítim sa nervózny ako malý chlapec pred svojou prvou písomkou z matematiky čo i len sa ma dotkneš, mám pocit že lietam keď si pri mne, a keď sa usmeješ,tak mi ide vyskočiť srdce z hrude od toľkej radosti.-Bruškami prstov jej jemne zotieral zvyšky neposlušných sĺz,ktoré opäť vyplávali na povrch.

Hľadela na jeho pery, ktoré sa rýchlo hýbali a hovorili tieto slová.Hladili ju na srdci ba i na duši. Privádzali ju do rozpakov, tak ako tento chlapec, ktorý sedí oproti nej, a tvár jej zviera ako vo zveráku. 

-Bojím sa,že keď ťa teraz pobozkám stratím ťa. Že mi utečieš, dokonca i keď si vo vlastnom byte, že mi zmizneš a už ťa neuvidím.- triasol sa, chvel sa. Tak strašne ju chcel pobozkať, láskať jej telo, milovať sa s ňou, cítiť ju.

Keď prikryl jej pery tými svojimi, pocítil ako sa mu hormón šťastia rozlieva po tele. Hral sa s jej krehučkými perami, aby jej nijak neublížil. A keď sa neodtiahla, vedel, že urobil dobre.