Someone like me 4

-Zlato!-objala El tak pevne, že ledva mohla dýchať.
-Ďakujem,že mi postrážiš Nessie. Naši nie sú doma, mne volal manažér, musí so mnou niečo narýchlo prebrať ohľadom tej Austrálie a nemôžem nechať trojročné dieťa samé doma.- vysvetľovala jej bez prestávky až sa jej čkalo.
-Hej, hej, pokoj.-smiala sa Angie, a pomaly sa premiestnili do obývačky, kde sa pohodlne usadili. -Nemusíš mi to vysvetľovať,vieš,že mi to nerobí problém.- usmiala sa,zatiaľ čo jemne prehrabávala Nessiene krásne kučeravé vlásky. Zbožňovala ich. Boli dlhé, jemné a vedela z nich urobiť aj nemožné.
-Kedy máš to stretnutie?-
-Za dvadsať minút takže pomaly už pôjdem.- povedala kŕčovito Eleanor, vstala, sukňu si stiahla späť ku kolenám a odcupitala do predsiene,kde si obula obľúbené topánky na opätku.
-El?-
-Hm?-
-Prečo mám pocit, že mi chceš ešte niečo povedať, no nemáš odvahu ?- spýtala sa Angie. Poznala Eleanor veľmi dobre,takmer ako vlastné topánky a vždy vedela kedy ju niečo trápi. No to vedela zistiť u každého. Či už niekoho poznala päť minút,alebo celý život. Nevedela ako, no dokázalo to.
-Potrebujem tu malú nechať nechať do večera, ja...- sklopila zrak a nervózne sa poškrabkala po hnedých vlnitých vlasoch voňajúcich po čerstvých malinách.
-Ty?- zasmiala sa Angie a priateľsky ju pohladila po jemnulinkej pokožke na ľavej ruke.
-Niekoho som si našla, a večer máme rande, ak sa to dá tak nazvať.-usmiala sa, no bolo vidieť,že je šťastná. Veľmi šťastná. Ešte ju takú nezažila. Nikdy.
-Kto to je? A samozrejme, že Nessie postrážim, to už bude doma aj Nicole,tá sa poteší.-
-Ďakujem. Ani nevieš ako.-vďačne ju objala El a otvorila bytové dvere, ktoré jemne zavŕzgali.
-Povieš mi kto to je? Poznám ho?- zasmiala sa Ang.
-Možno.- usmiala sa El. -Raz ťa s ním zoznámim neboj sa, maj sa a díks.- jemne zabuchla dvere a už jej nebolo. Odišla tak rýchlo, ako aj prišla.
Nessie sedela na pohovke, drobné rúčky mala položené na kolienkach a svoje zelené očká upierala na spoločnú fotku Angie a Nicole, ktorú mali položenú na poličke nad televízorom. Bolo to zvláštne, no bola to ich jediná spoločná fotka, ktorú mali takto zvečnenú v drevenom rámčeku pod hrubým nerozbitným sklom.
-Angie?- rozbehla sa k nej maličká, a objala ju okolo kolien. Angie si ju vyšvihla do náručia, bola ľahučká ako vtáčie pierko. Dokázala ju tak držať celý deň. -Nemáš koláčik?- nahodila psie očká. Tomuto pohľadu nedokázala odolať. Nikdy sa jej to nepodarilo.
-Nemám, ale môžeme si upiecť.- presunuli sa do kuchyne a Nessie posadila na stoličku, kde sa malá spokojne usadila a ani sa nepohla. Bola ako skamenená. Angie za ten čas vytiahla z veľkej skrine jablká, múku, cukor a z poloprázdnej chladničky zopár vajíčok a mohla sa pustiť do roboty.
-Pomôžeš mi?- Nessie s radosťou prikývla a vystrčila ruky k Angie, ktorá jej podala misku. Nessie si ju so záujmom obzerala a usmievala sa tak,ako to malé deti robia. Stále a kvôli všetkému.Bola ako malá princezná, ktorú treba rozmaznávať.
-Dávaj pozor, aby ti nespadla.-upozorňovala ju,a pomaly do nej začala dávať potrebné suroviny na koláč. Malá na ňu úsmevom pozerala a celou silou držala misku, len aby ju nepustila. Bola rozkošná.Neskutočne.