Someone like me 6

Všetko bolo iné. Ona bola iná. Cítila sa tak sama a tak stratená keď pri nej Niky nebola. Znova ju pochytili jej nálady, kedy sa potrebovala vyrozprávať a poriadne si uľaviť. No nebolo komu. Napadla ju jej priateľka zo Slovenska Simona, no keď sa pozrela na hodinky, túto myšlienku okamžite zahnala do zatratenia, a aj keď to po večeroch často nerobievala, z krabičky ležiacej na parapetnej doske  vytiahla jednu Marlborku, a znova si vychutnávala ten pocit, kedy jej horký nikotín ovládne telo. Sedela na balkóne, zabalená v jemnej deke, hlavou opretou o stenu a v hlave sa jej premietalo všetko. Nemala rada takéto nálady, no niekedy to na ňu proste prišlo a zbaviť sa toho bolo nad jej sily. Chcela niekoho stretnúť. Niekoho, kto by jej opantal myseľ natoľko, žeby nemala dôvod myslieť na minulosť, ktorej už mala skutočne dosť. Niekoho, kto by ju objal len tak, bez dôvodu a povedal jej ako je výnimočná a nenahraditeľná. No nebol taký. Vlastne bol. Dávid. No ten bol pre Angie uzavretou kapitolou, ku ktorej už nemalo cenu vrátiť sa. No bolo to ťažké, veľmi. Veď ako môže človek zabudnúť na niekoho, kto v ňom zanechal toľko spomienok ? Chcela ho, ešte stále, napriek všetkému no bolo to tabu. Chcela sa ho dotýkať, bozkávať ho na jeho jemné pery, topiť sa v jeho náručí, byť jeho fyzicky aj psychicky.

-Angieeeee, Angelikaaaaa!- z myšlienok ju vyhnalo volanie jej mena vychádzajúce z obývačky, v ktorej sa rozsvietilo svetlo, a ona mohla vidieť, kto tak vytrvalo volá jej meno. Bola to Nicole, no nie v najtriezvejšom stave. Tackala sa, ledva sa udržala na silných nohách. Hneď keď ju Angie uvidela, rozbehla sa k nej, zachytiť ju, aby nespadla na tvrdú dlážku a celá sa nedolámala. Niky nechodila domov často opitá, občas, no aj to v lepšom stave ako bol tento. Viečka mala červené, podliate, a horko ťažko ich držala otvorené.
-P-pusti ma, viem í-sť aj s-sama.- čkalo sa jej, a rozhazovala rukami do všetkých svetových aj nesvetových strán. Angie sa nechcela smiať, no keď ju videla takúto .... opitú nedalo sa ináč. Vedela, že jej priateľka - depresia, ju na istý čas opäť raz opustila a znova sa môže bez zábran smiať, aj keď to bolo na úkor kamarátky. Pustila ju, na malý okamich aby sa uistila či to sama zvládne, no nezvládla. Zviezla sa na zem, a jej nepríčetný smiech sa ozýval celým ich maličkým bytíkom.
-Au.- zapriahla Nicole opito, a snažila sa vstať. Neúspešne. Ako náhle sa dala na kolená, spadla späť a ďalej sa už nedostala. Zostávalo jej jediné. Buď sa zachytí o Angienu nohu, a vyškriabe sa hore, alebo sa štvornožky doplazí do izby a k posteli. Zvolila si prvú možnosť- ľudskejšiu.
-Hej, hej dievča spomaľ, sťahuješ mi celé gate.- sťažovala sa pomedzi smiech Angie, ktorá mala na sebe natiahnuté len ľahké pyžamové nohavice na nie veľmi pevnej gumičke. Na vášnivú noc boli ako stvorené, no na vyťahovanie Niky z podlahy, maximálne nevhodné. Podala jej ruku, a z vypätím všetkých síl ju vytiahla na nohy, a sama nevedela ako, no dostala ju až do jej izby kde ju povyzliekala a nechala voľne padnúť do perín.
-Zavolaj, Ha-rrymu, že som doma.- oči sa jej pomaly zatvárali, hlas slabol, myšlienky mizli. Angie naňu zostala civieť, nevedno čo si má myslieť. Žiadneho Harryho nepoznala, teda pokiaľ vedela. Chcela sa jej opýtať kto to vlastne je, no bolo neskoro. Niky si už pokojne odfukovala len v spodnom prádle a niečo nezmyselné si mrmlala popod fúzy. Rozhodla sa, že prezrie jej kontakty a pohľadá to meno. Našla ho. V jej telefóne bol jeden jediný Harry, bez priezviska, no napísaný veľkými písmenami, akoby bol pre ňu dôležitý.
-Nicole?- započula hlas na druhej strane telefónu. Bol zvláštny. Nebol tenký, skôr hrubý a tak strašne divný priam neľudský.
-Je tam Harry?-ozvala sa, nech vie s kým má tú česť.
-A ty si?-
-Angie, jej kamarátka. Nicole je doma a pred chvíľkou zaspala.- oboznámila ho so situáciou, nech chlapec vie.
-Vďaka. Ahoj.-
-Počkaj, počkaj neskladaj.- rýchlo povedala no bolo neskoro. Ten čudák zložil, akoby sa nechumelilo. Nicole mi bude mať čo vysvetľovať. - pomyslela si, uchopila do ruky diaľkový ovládač a pomaly prepínala program za programom. Nikde nič. Všade samé horrory, či trápne americké vykopávky, ktoré nemohla ani cítiť. Unavená nebola, dokonca ani pri pomyslení, že ju zajtra čaká práca, si nešla ľahnúť. Jej výhoda bola, že nikdy nemala problém so vstávaním. Stačilo keď si opláchla tvár studenou vodou a bola čerstvá a naladená do nového dňa, ktorý jej vždy priniesol niečo nové. Myšlienkami zablúdila k Niky a k jej práci v knižnici. Nemala ani potuchy, ako tam zajtra pôjde s opicou a bolesťou hlavy. No mohla si zato sama. Bytom sa rozozvučal nepríjemný zvuk zvončeka, ktorý hlásy, že niekto sa snaží dostať do bytu. Ten zvuk bol taký nepríjemný, že si musela zapchať uši, na ktorých jej vyseli obľúbené náušnice. Keď sa došuchtala ku dverám, po ich otvorení zostala zarazená, milo prekvapená, a na tvári sa jej objavil veľký úsmev hodný Guinessovho rekordu. Stál tam on. Ten, ktorého nevidela rok a ktorý je jej najlepším priateľom a bratom zároveň.
-Lukáš?!-