Another world 50 - THE END

I can't believe. Jednoducho nie. Presne 17. februára som zverejnila poviedku o nádhernej blondínke Simone a Harrym. Dnes 26. júla vám tu dávam posledný diel. Another World ma sprevádzalo počas všetkého môjho voľného aj nevoľného času. Strávila som pri tom dlhé hodiny, kým som niečo zmysluplné napísala. AW bolo mojou prvou poviedkou, a nech to znie akokoľvek namyslene, som s ňou spokojná. Veľmi. Zo začiatkov som mala pocit, že po 10-15 časti ma to jednoducho prejde. Ten nával radosti, že vytvorím niečo, čo sa vám čitateľkám bude páčiť. No nie. Vydržalo mi to až do konca, do posledného 50 dielu, v ktorom som príbeh ukončila. Je mi tak zvláštne smutno. Rozmýšľala som aj o epilógu. Možno vás sklamem, možno nie, no epilóg nebude. Aspoň v blízkej budúcnosti nie. Schválne som príbeh ukončila tak, ako som ho ukončila. Aby ste si samé dokázali vymyslieť či domyslieť záver.
Chcem sa vám poďakovať, tak strašne moc, že slová mi ani nestačia. Za každý jeden komentár, za každú jednu pochvalu, ktorou ste ma obdarili a sakramentsky potešili. Vďaka vám som poviedku dotiahla až do konca, a začala písať novú - Someone Like Me, ktorá sa teoreticky ešte len rozbieha.
Ešte raz jedno obrovské ĎAKUJEM, užite si posledný diel ! :-*


Prítomnosť


Život plynul pomaly, no zároveň tak rýchlo, že niektoré udalosti či momenty - tie menej podstatné, by som v pamäti len veľmi ťažko lovila.
Môj život bol zrazu iný. Úplný, znesiteľný, šťastný. Dlhú dobu som nemohla uveriť, že je to skutočné. Prišlo mi to ako sen. Neobyčajne pekný sen, z ktorého sa ráno prebudím vo svojej posteli, do upršaného londýnskeho počasia, sama ako vojak v poli, s tou rovnakou dierou v hrudi.
Šťastena mi dopriala. Možno viac ako som chcela, ako som si bola zaslúžila. Je ťažké nájsť v živote človeka, ktorý vás bude milovať za každých okolností. Ktorý vám dokáže odpustiť klamstvo, zradu, poníženie a milovať vás každým kúskom tela. S ktorým ležíte na slnkom zaliatej pláži krásneho exotického Karibiku, obklopená Karibským morom, palmami a tisíckami lagún s jemne vypuklým bruškom, v ktorom vám rastie drobný človiečik, teraz ešte malá fazuľka niečoho, čo patrí JEMU.


Minulosť


,,Zlatko si si istá, že doma ti už nezostalo  nič?" po stý krát mi pokladal tú istú otázku, na ktorú som mu po stý krát nezmeneno odpovedala: ,,Áno, nestrachuj sa toľko."
Ležali sme vedľa seba v jeho mäkkej posteli, s telami na sebe prilepenými a ja s hlavou položenou na jeho hrudníku,v ktorom mu srdce hralo tú čistú krásnu skladbu, ktorá robila môj život pravým životom. Vládlo medzi nami úplné ticho, ktoré prerušovalo len naše dýchanie. Presťahovala som sa sem nedávno, po toľkých zvažovaniach a uvažovaniach, som sa proste tak rozhodla. V rodičovskom dome ma tak či onak nedržalo vôbec nič. Odkedy sa mama presťahovala a Jacob tiež - s Ash si našli spoločný bytík v centre mesta, útulný, maličký,stvorený pre oboch - ma tam nič nedržalo. Viac som tam nebola ako bola, keďže väčšinu času som trávila tu. Tak som sa nakoniec presťahovala, vraj bude všetko jednoduchšie. Bolo to tak. S Harrym som trávila 24 hodín denne počas jeho voľna a mojich prázdnin, staral sa o mňa, mala som sa ako v perinke. Nikdy som sa necítila lepšie.


Hodinky ukazovali pol ôsmej ráno, keď som sa zobudila. Vonku bolo na anglické klimatické pomery teplo, no do izby mi prenikal cez pootvorené okno príjemný vánok. Harry vedľa mňa neležal, no jeho strana postele bola dôkladne ustlaná.


,,Dobré ráno." pozdravila som ,,decká" jediace každý svoju porciu raňajok. Prisadla som si k nim, chlieb si natrela maslom a džemom. V to ráno som sa necítila práve najlepšie. Vlastne...nielen v to. Už pár dní ma trápili ranné ťažkosti, ktoré mi znepríjemňovali štart do nového dňa. Prežúvala som prvé sústo, pomaly ho zapíjala jablkovým džúsom, keď to na mňa opäť prišlo. Ako blesk z jasného neba som vstala od stola a rýchlo bežala na toaletu. Zmätené a nechápavé pohľady som nechala za sebou. Kľačala som na kolenách, rukami objímala záchodovú misu a pocítila som ako mi niekto drží vlasy. Bola to Mary, a za jej priateľské gesto, som jej bola vďačná. Bolo to ako včera, keď som to praktizovala ďalej. Keď som zo seba dostala snáď aj nemožné, zviezla som sa na podlahu, a opäť si zratúvala koľko sú dve a dve.
,,Simi, čo je s tebou?" bojácne sa opýtala Mary, pričom mi zvierala pravú ruku.
,,Mešká mi cyklus, čoraz viac ráno vraciam, čo mi asi môže byť?!" zapriahla som ironicky, no kútiky pier sa mi zdvíhali do šťastného úsmevu.
Moje podozrenia sa potvrdili pár dní potom, čo mi lekári na gynekologickom oddelení urobili testy na graviditu. Boli pozitívne a po sone a zopár vyšetreniach sa zdalo byť všetko v naprostom poriadku.
Ten pocit, keď nosíte pod srdcom niečo, malú fazuľku ktorú milujete, akoby už bola človekom je neuveriteľný. Želám ho snáď každej bytosti na zemi.
Aká bola Harryho reakcia? To objatie si zapamätám NAVŽDY.


Prítomnosť


,,Harry neopováž! Harold nieeeee!" vrieskala som ako šialená, keď sa nadomnou skláňal celý mokrý. More bolo po včerajšej silnej búrke studené ako ľad, a len chvíľkové pobudnutie v ňom mi spôsobovalo tŕpnutie členkou, ktoré ma viac už do vody nedostalo. Harryho, otužilého ako ľadového medveďa z Antarktídy neodradilo nič. Kúpal sa, čvachtal ako malý chlapec, a bol spokojný. Ľadová voda z neho kvapkala na moju pokožku, spôsobovalo mi to zimomriavky. Rukami sa podopieral o piesok, aby mi telom netlačil na bruško. Dával si na tom záležať. A to poriadne. Staral sa o mňa viac ako hocikedy pred tým. Páčilo sa mi to.
,,Vyzeráš ako Tarzan." so smiechom som ho podpichla. Ale bolo to tak. Na môj dušu. Kučery mal vďaka vode dlhé, siahali mu snáď až po plecia.
,,Ale ty si krajšia ako Jane." polichotil mi jemným, romantickým a nežným hlasom. Do líc sa mi citeľne nahrnula červeň. Pobozkal ma. Nebol to obyčajný bozk. Bol to jeden z tých bozkov, s ktorých sa vám zachveje celé telo, rozbúcha sa srdce, tlak je v pravidelných intervaloch - raz nízky no naraz je vysoký.


Harry


Prechádzali sme sa po prázdnej pláži, kráčajúc pomaly vedľa seba, ruka v ruke. Simone mala na sebe krásne ladné biele šaty, cez ktoré jej vytŕčalo bruško. Bola krásna. Uvedomil som si, aká je iná. Pre mňa výnimočná, nenahraditeľná a dôležitá ako soľ. Uvedomil som si, že keby jej neodpustím, vyčítal by som si to snáď navždy. Nikto nie je dokonalý,  každý robí občas chyby. No taký sme my ... ľudia.
Slnko pomaly zapadalo, mesiac bol na oblohe temer v celej svojej paráde. Do vysokých miliónov rokov starých skál narážali vlny, a more príjemne šumelo. Kráčali sme bosí, a vžívali sa do pocitu, keď piesok preniká pomedzi prsty.
Mlčali sme. V hlave som si stále opakoval tie slová, tú vetu, ktorá môže zmeniť naše životy. Bol som nervózny. Chvel som sa. Čudoval som sa, že Simi si ešte nič nevšimla.
V jednom okamihu som si ju otočil k sebe, a zvieral jej jemnú, útlu ruku ktorá sa v tej mojej skoro úplne stratila. Hľadel som jej do očí, a čakal. Ani sám som nevedel načo, keďže ja som bol ten, čo mal niečo urobiť.
Nadýchol som sa, vydýchol. Znova. Nádych...Výdych...Nádych...Výdych. Až som sa napokon odhodlal.
,,Will you marry me Simone?"




                                                                                                                  The End !