Someone like me 7

Fjúúú, po dlhej, dlhočiznej dobe vám sem pridávam časť, do ktorej som absolútne nevedela čo napísať. Ale podarilo sa mi aspoň niečo..Možno ste postrehli drobnú no dôležitú zmenu, že názov Someone Like You som zmenila na Someone Like Me. Prečo? Keď som si prehodnotila, a popremýšľala ako sa bude poviedka ďalej vyvíjať zistila som, že SLY sa k tomu vôbec nehodí, no neprišiel mi ako zlý nápad zmeniť tam jedno slovíčko, vďaka ktorému bude názov vystihovať celú poviedku. 

Hodinky mi ukazovali 4:15 ráno, vonku svitalo, Angie (http://lovelifearmy.blogspot.sk/) spala u mňa a rozhodli sme sa byť Up All Night a vyšlo nám to,keďže sme zaspali po 6 :D :) .. večer sme si pozreli DVD chalanov, pričom sme sa smiali, alebo len usmievali tak, že nám šli lícne svaly odpadnúť :D :) kto to ešte nevidel, vrelo odporúčam :) geniálne to je :) ..

So, this is new part :) 

Nezmenil sa. Vyzeral rovnako ako si ho pamätala z pred roka. Modré oči mu žiarili šťastím na bledej tvári s blond vlasmi po mame. Vyzeral ako ona. Doslova. Angie, ktorá sa s prirodzene hnedými vlasmi a zelenými očami ponášala na otca mala čo - to aj z mami, no Lukáš nie. Stál pri dverách, opretý dlaňou o zárubňu s úškrnom hľadel na sestru, ako prekvapene na neho pozerá. Jej otvorené ústa boli tomu jasným dôkazom. Nerozmýšľala čo viac povie. Slová boli v tomto momente zbytočné a najmenej podstatné. Hodila sa mu okolo krku a stihla ho silno a ešte silnejšie. Lukáš urobil to isté. Angieno srdce, telo, duša pocítili čo jej najviac na rodnej krajine chýbalo. Neboli to priatelia či rodina, ale brat. Bratské objatie, ochranné krídla pod ktoré sa mohla kedykoľvek schúliť s vedomím, že väčšie bezpečie na svete nenájde. Mala ho rada. Bol pre ňu dôležitý ako vzduch, ktorý sa jej pohyboval nad hlavou. Ba i dôležitejší. Ich vzťah nebol taký ako u iných . Hádky, škriepky či bitky nikdy nepoznali. Odjakživa ťahali za jeden koniec povrazu a držali spolu keď si to život vyžadoval. To všetko aj napriek vekovému rozdielu. Ich súrodeneckú lásku nezničil ani fakt vzťahu medzi ním a Nicole, ktorý im Angie nikdy nezazlievala. Priala im to.

-Ty čo tu prosím ťa robíš?- jemne sa od neho odtisla, no hrudníky a končatiny, v ktorých kolovala rovnaká krv sa im stále dotýkali. Úsmev neskrývala. Lícne svaly ju začínali poriadne bolieť, no ani to ju neodradilo od úsmevu, ktorý sa jej pohrával na tvári.

-Nepozveš ma dnu?-zapriahol s úškrnom a oči mu behali za sestrin chrbát s nádejou, že za ním zahliadne svoju priateľku. Netušil, nemal ani poňatia, že Niky leží opojená alkoholom pod perinou a spokojne si odfukuje.

-Ježiš jasné.- so smiechom sa plesla po čele a odstúpila od dverí aby mohol prejsť.

-Ja som len strašne prekvapená, nečakala som ťa.-

Lukáš si zo seba zvliekol ľahký svetrík, ktorý zavesil na vešiak v predsieni, menší kufor položil na podlahu a slušne si vyzul športové botasky, ktoré dôkladne uložil vedľa botníka.

-Chcel som vás prekvapiť.- usmial sa a sadol si na gauč, ktorý osvecoval mesiac z ulice

-Aj sa ti to podarilo. Na toto si treba pripiť.-škerila sa od ucha k ucha a nemienila prestať. Mala náladu akú už dlho nie. Po dlhej, dlhočiznej dobe bola konečne úprimne bez akejkoľvek faloše šťastná a celá bez seba. Z malého baru pod televízorom vytiahla fľašu írskej whiskey, ktorú naliala do pohárov určených na ňu.

-Kde je Nicole?- opýtal sa Lukáš, pričom si privoňal k alkoholu, ktorý mu Angie podala do nastavenej ruky.

-No ona..- nevedela čo mu má povedať. Nemal rád, priam neznášal keď Niky pila takže pravda by ho určite nepotešila, no klamať mu nechcela. Nikdy to nerobila. Ich vzťah bol čistý a úprimný aj keď sa jednalo o hoci čo.

-Bola sa zabaviť a neprišla najtriezvejšia.- trošku zjemnila slová, fakt, že sa nedokázala sama premiestniť do izby zamlčala, no neklamala. Lukášovi povedala pravdu aj keď len polovičnú.

Na jeho tvári sa črtalo akési jemné sklamanie, ktoré Angie videla nerada. Prišiel za ňou, keďže mu chýbala ako nikto, aby ju konečne videl, pobozkal pohladil po jemných vlasoch takže nedokázal pochopiť, prečo práve dnes spravila to, čo spravila.

-Kde je?- vyslovil neisto so zdvihnutým obočím, ktoré by trebalo vytrhať, alebo aspoň preriediť, no mal chlapskú hrdosť takže manikúru, holenie nôh či trhanie obočia si nepripúšťal.

-Spí.- odpila si z pohárika a cítila ako sa jej alkohol rozlieva po tele.Bol to nepríjemný pálivý pocit, no beztak si ho neodoprela.

Rozprávali sa dlho. Do skorého rána sa obaja perfektne vyrozprávali, čo im padlo nesmierne vhod. Obom to chýbalo. Zaspali vedľa seba na gauči, pri zapnutom svetle s pohárikmi v ruke, ona opretá o jeho telo, on s  hlavou opretou o operadlo sedačky. Budík jej zazvonil o pol ôsmej, a zobudil aj Lukáša. Musela ísť do práce, ďalšie meškanie si nemohla dovoliť, pretože vedela, že by znamenal vyhadzov. Niky ešte spala, čo znamenalo že do práce ísť nemôže. Angie medzi umývaním a obliekaním sa rýchlo naťukala esemesku jej kolegyni Olivii s ospravedlnením.

Do práce prišla na čas, na poli spiaca na poli čulá, so strapatými vlasmi, kruhmi pod očami, v domácich huňatých papučkách, ktoré si akosi zabudla prezuť. Emily robila to čo každé ráno. Zo stolov skladala stoličky, ktoré dôkladne ukladala okolo. Dnes si ju Steve na koberček do svojej kancelárie nezavolal, keďže nemal na to dôvod  a celý deň sa im neukázal na oči, akoby tam ani nebol. O hostí núdza nebola. Najviac sa ich vystriedalo na obed, tak ako stále. V Starbuckse podávali občerstvenie, ktoré padlo ľuďom z okolitých kancelárií, bánk, novinových stánkov, trafík či z iných pracovísk vhod. Domov sa vrátila pred pol siedmou a to znova byte nikto nebol. Prestávalo sa jej to páčiť. Na poličke v predsieni našla položený odkaz na bielom papieri s krasopisným písmom ktoré poznala ako vlastné topánky. Išli sme sa prejsť. Lukáš :) -stálo na ňom. Angie ho zhužvala do malej guličky a hodila do smetného koša, ktorý bol plný na prasknutie. Bolo ho treba vyniesť, no nechcelo sa jej. Dokázala robiť hocičo, čo sa bytu týkalo. Umyť riad, povysávať, utrieť prah či čokoľvek iné, no vyniesť smeti bolo proti jej srsti. Žalúdok jej vyhrával ako hudobná skupina na koncerte s tisíckami fanúšikov a nechcel prestať. Jemné šaty si prezliekla za šortky, biele tričko bez ramienok nad prsia, na nohy si nazula obľúbené červené Vansy a s vedomím že v jej parku si kúpi niečo pod zub zamkla byt a vydala sa do podvečerného Londýna.

Park bol temer prázdny, čo sa jej akosi nezdalo. Jej lavička pri jazere bola obsadená chlapcom s gitarou v ruke a modrou šiltovkou na hlave, z pod ktorej mu vytŕčali neposlušné blonďavé vlásky. Bol to ten chalan, ktorý sa tu objavoval tak často. Ten chalan, ktorý si vkuse brnkal na gitare niečo čo Angie nedokázala nikam zaradiť, a čo sa jej páčilo. S jemným povzdychom, že jej obľúbená lavička je obsadená, sa presunula ku  inej pri skupinke rozkvitnutých kríkov s hranolkami v rukách, ktoré si po ceste kúpila. Za pár minút ich mala zjedené a s plným žalúdkom sa bokom tela oprela o operadlo lavičky, z tašky vytiahla Ipod, slúchatká a notes, ktorý jej slúžil na kreslenie. Jedným pohybom si slúchatká zastrčila do uší, a upadla do vlastného sveta. Nekreslila nič konkrétne. Tmavou ceruzkou robila jemné ťahy, ktoré ju napadli a vžívala sa do hudby Eda Sheerena, vďaka ktorej nevnímala okolitý svet. Fakt, že si niekto prisadol za jej chrbát  vedela no úplne ho ignorovala a neotáčala sa ani keď jej do nosa vrážala príjemná vôňa mužskej voňavky, ktorá sa intenzívne hnala vzduchom. Ceruzkou prechádzala po bielom papieri, keď jej na ňom pristál zdrap malého papierika. Nebol prázdny a rukopis bol stále čerstvý. Vedela, že je to od niekoho, kto je za jej chrbtom. Neotočila sa. Nechcela. Chcela sa nechať prekvapiť a otočiť sa neskôr. -Ako sa voláš?- stálo na papieriku. Písmo bolo kostrbaté, písané písaným písmom a písmenká pobehovali kade - tade. Mohla to ignorovať, myslieť si že je to nejaký úchyl no nemyslela si. Vôňa, ktorá z neho sršala nemohla patriť niekomu ... takému. -Angie.- odpísala, a podala ho za seba. Sama nevedela komu. Po  pár sekundách, priam stotinách jej pristál ďalší, nový lístoček na jej notese. -Pekné meno.- podvedome sa usmiala a jemne sa poškrabala na zátylku. Nevydržala to, zvedavosť jej nedovolila zostať v stave, polohe v akej sa práve nachádzala. Svoje malé telo otočila o sto osemdesiat stupňov a pohľad sa jej naskytol na drobné blonďavé chlapča, ktorého modré oči sa jej vryli do pamäti ako meno jej matky.