Someone Like Me 20

Nasledujúce ráno bolo ako každé iné a predsa tak výnimočné. Keď otvoril svoje modré očká, zrak mu okamžite padol na jej nahý chrbát. Tričko ktoré bolo až príliš veľké sa počas noci vyhrnulo, a odchýlilo kus jej chrbtu. Niall úsmev neskrýval. Žiaril ako hviezdička, a srdce mu tĺklo rýchlejšie ako inokedy. Hľadel na ňu s toľko láskou, že veľa dievčat mohlo len tíško závidieť a hľadať takého priateľa, akým bol on.

Bruškami prstov ju začal hladiť po nahej pokožke, vedel že sa jej to bude páčiť. On sám miloval, keď mu niekto hladkal chrbát, či ruky. Snažil sa ju nezobudiť, no snaha bola márna keď sa celým telom otočila k nemu, a podoprela sa o lakte. Žmúrila do slnečných lúčov, ktoré prerážali cez žalúzie a dopadali rovno na jej rozospatú tvár. Aj napriek skorému ránu vyzerala prekrásne. Tvár jej žiarila a líčka naberali červenkastú farbu. Cítila dokonalé šťastie a pokoj.

-Ahoj.- tvár otočila k Niallovi a usmiala sa. Ten jej úsmev opätoval a prisal sa jej na pery s takou intenzitou, že lakte sa jej podlomili, a on ležal hrudníkom na tom jej. Obaja cítili byť srdce toho druhého. Obaja vedeli, že toto chcú zažívať každé ráno. Zaspávať a zobúdzať sa spolu v tesnom objatí s myšlienkou, že jeden druhého nikdy nestratí.
-Ako si spala?- opýtal sa jej po chvíľke, kedy sa jej už hral s vlasmi. Raz jej ich iba jemne prehrabával, inokedy ich zapletal. Hľadel jej popritom do očí, v ktorých opäť našiel to čo chcel. Nemusím vám snáď pripomínať čo to bolo.
Angie v tých jeho, videla to isté. No okrem toho aj akýsi strach. Akoby chcel niečo povedať, no slová mu neprišli na jazyk.
-Spala som vedľa teba, tak skús hádať.- odpovedala spontánne a som smiechom na jeden dych. Niall sa hrdelne usmial, a telom mu opäť prešla vlna šťastia.
-Niall?- šepla pomedzi to, ako jej opäť zamestnával pery. Bozkával ju tak, ako ešte nikto nikdy. S týmto chalanom by sa dokázala bozkávať do nekonečna a ešte dlhšie.
-Čo máš na srdci?- rázne sa od neho odtiahla, a čakala na odpoveď. Čakala a čakala, no Niall akoby onemel. Akoby mu vyrezali jazyk, alebo zašili ústa. Proste nevyšiel z neho ani hlások.
-Vieš..- začal, a zopár krát  potreboval do pľúc nasať prídel nového kyslíka, aby mohol pokračovať. Bude lepšie ak sa jej zverí teraz a nie keď bude príliš neskoro. Nie keď budú s chalanmi opúšťať Londýn, domáce fanúšičky a svoje milované priateľky.
-Odchádzame na turné po Európe.- vytryskol zo seba všetky slová na jeden jediný krát. Nechcel to zbytočne naťahovať. Nie keď ona stále čakala na odpoveď.
Angie sa musela posadiť, aby jej hlava mohla zvládnuť príval informácií. Jeho slová ju zrazu tlačili a štípali všade kde sa dalo. Vždy sa obávala tohoto jedného. Že jej Niall odíde, a nechá ju tu samú.  Nie navždy, no pre ňu by bol aj jeden deň, ako jedným celým dlhým rokom. Dýchalo sa jej ťažko, a každým nádychom sa jej v hrdle tvorila obrovská guča, ktorú nešlo prehltnúť. Ani na prvý, druhý či tretí raz. Stále tam bola, stále väčšia a väčšia.
-Ako dlho?-
-Štyri mesiace.- ako náhle odvetil, jej oči už slzy nedokázali udržať. Vyliali sa ako tsunami na Sendai a následne na veľké územie japonskej pevniny. Tiekli dole jej tvárou, a zanechávali po sebe menšie fľaky. Niall si ju opatrne privinul k sebe, a hladením po chrbte sa ju snažil utíšiť. Bola taká drobná a krehučká. Ako bábika z porcelánu jeho babičky v Mullingare, ktorej sa večne dotýkal.
Trhalo mu srdce keď ju videl plakať. Doslova sa mu šiepilo na malé kúsočky po každej jednej vyronenej slze. Chcel to zastaviť, jednoducho povedať ,,stop", ale nešlo to. Prial si, aby táto chvíľa odišla tak rýchlo, ako aj prišla. Aby sa Angie znova usmievala, a prekypovala šťastím.
-Ani sa nenazdáš a už budem pri tebe, sľubujem.- dohováral jej šepky, no nečakal nijakú reakciu. Akoby aj mohol, keď hrča v Angienom hrdle, nedovolila jej ústam rozprávať. Iba vzlykať a vzlykať.
Bol si vedomý jednej veci. Do odchodu mu zostáva len týždeň, na ktorý mal už jasne určený plán. Chcel ho stráviť celý, celučičký s ňou, aj keby sa má pretrhnúť.