Another world 34

V prvom rade sa ospravedlňujem,že ste museli čakať tak dlho no opäť som mala jedno z tých ,,mojich" období :P .... a v druhom rade sa vám chcem opäť raz ( už hádam aj po tisíci krát :D ) poďakovať za všetky komentáre a návštevnosť :):*

------ z pohľadu Mary

Necítila som nič. Nič, okrem bolesti, ktorá mi pulzovala v tele. V každom jednom orgáne, v každej jednej končatine môjho tela. Cítila som,akoby mi niekto prerazil do hrude obrovskú dieru a vyrezal životne dôležité orgány. Bolo to neopísateľné. Celú noc sme presedeli na stoličkách neschopní niečo povedať. Áno bolo ticho. Nikto nepovedal nič, každí sa topil vo vlastných myšlienkach. Sedela som neprítomne na tvrdej nepohodlnej stoličke a miestami som mala pocit,že som mŕtva. ,,Pán Horan dostal prisilný úder do hlavy, predpokladáme zlomené rebrá a stratil priveľa krvi. Nemôžeme na sto percent vylúčiť stav KÓMY. Ráno budeme múdrejší!" Stále mi po rozume behali tieto slová. Slová, ktoré boleli každou minútou, každou sekundou viac a viac. ,,Čo je to za hlúpu nemocnicu, keď nevedie stav pacienta určiť hneď ?" V duchu som si dokola opakovala, no nahlas som to nedokázala vysloviť. Mala som pocit, že keď otvorím ústa, keď čo i len vydám nejaký zvuk, zabolí to ešte viac. Hrdlo som mala celé vysušené a v žalúdku mi nepríjemne škvŕkalo už dobré dve hodiny. Neriešila som to. Jediné, čo som chcela vedieť je-čo je s ním? ,,Mary, mala by si si niečo dať do žalúdka." šepkal mi už tretí krát Harry. Tak ako aj pred tým, tak aj teraz som nesúhlasne pokývala hlavou. ,,Ak to nechceš urobiť pre seba, tak to urob aspoň preto maličké. Netrestaj ho tým, prosím." prehováral mi do duše. ,,Urob to aspoň preto maličké." Maličké. Dieťa ktoré vo mne rastie, dieťa, ktorého otec bojuje tu,v tomto hnusnom nemocničnom prostredí o život. Chalanom sme o mojom tehotenstve povedali ešte včera, zobrali to v podstate dobre. Popriali mi...nám veľa šťastia a Louis hneď zahlásil, že spolu s El budú krstnými rodičmi. ,,Koľko tu ešte budeme musieť čakať na toho hlúpeho lekára ?" rozčuľovala som sa. To čakanie bolo večné, miestami som mala pocit, že nikdy neskončí. Že nikdy nebudem vedieť, či mu ešte stále bije srdce, alebo či už jeho duša navždy opustila telo. Pri pomyslení na druhú možnosť, sa mi z očí opäť liali potoky sĺz, ktoré nedokázala zastaviť ani vreckovka, ktorú mi ,decká' podávali z každej svetovej strany. ,,Upokoj sa zlatko. Tým,že budeš lekárom nadávať nič nezrobíš, robia všetko čo môžu." objala ma Simone, no nevedela som jej to opätovať. V hlave sa mi vírili vlny bolestivých myšlienok a predstáv do budúcna. S Niallom sme si kúpili malý domček na pobreží Anglicka, kde sme úplne sami. Len my dvaja a naša dcérka - Angie. Sedíme na deke popri vode, v silnom objatí, jemný letný vánok nám pohládza kríže a spokojne sledujeme Angie, ako si stavia hrad z piesku. Je celá po Niallovi už od narodenia. Krásne modré očká a blonďavé anjelske vlásky jej pridávajú na kráse. S úsmevom na tvári pozorujeme náš malý pokladík, ktorý milujeme na tomto svete najviac. 
,,Dobré ráno." prerušil ma z mojich predstáv a snov lekár zo včera. Na tvári sa mu nepohrávali žiadne emócie, či náznaky súcitu. Rukou naznačil, aby sme si posadali a začal hovoriť ,,Mám pre vás dve správy. Dobrú a o niečo horšiu." Ako sa môže s nami takto pokojne zhovárať ? Akoby ani nešlo o život človeka, ale o nejakého páchnuceho chlpatého potkana z kanálu. ,,Povedzte najprv tú dobrú." šepla som a pevne stisla prísediacemu Zaynovi ruku. Neprotestoval. ,,Niall má zlomené dve rebrá, ľahší otras mozgu a zopár škrabancov. Nejde o kómu ani o nič hrozné, bude v poriadku." posledné slová som chcela počuť ešte raz. Chcela som aby mi ich niekto zopakoval, aby som pocítila že sú pravdivé. Že si len zo mňa nestrieľajú a nevybehnú na mňa so skrytou kamerou. ,,Č-čože?" ,,Bude v poriadku." na tvári sa mu črtal úprimný úsmev. ,,V poriadku?" stále som nerozumela. Všetci prikývli. Zo srdca, z duše, odvšadiaľ mi padol obrovský kameň. Čo kameň, ťažký balvan, ktorý ma zbavil tých najtemnejších myšlienok a dokonca mi dopomohol vyčariť úsmev na tvári. Všetko bolo zrazu iné, všetko sa ponorilo z tmavých farieb do krásnych živých a všetko bolo razom krajšie. Ľahšie sa mi dýchalo a guča z môjho žalúdka a hrdla sa pomaly, ale isto vytrácala. No nekrič hop, kým nepreskočíš! Ešte stále je tu tá druhá správa. Tá horšia. ,,A tá druhá správa?" pozrela som na neho spopod hustých mihalníc. ,,Po prisilných nárazoch do hlavy sa občas stáva, že pacient si nebude pamätať blízke obdobie spred nehody. Keďže sa ešte neprebral, tak nevieme určiť, či to bude tak aj v jeho prípade. Úprimne dúfam, že nie." Koľko som s Niallom? Nie dosť dlho. Takže je možné že si ma nebude pamätať ? Čo to má znamenať? Nechcela som veriť. ,,Môžme ho ísť pozrieť?" reči sa ujal Liam, ktorý sa tiež tváril už pokojnejšie. ,,Ale len jeden z vás. Kto to bude?" Šesť párov očí sa mi zahľadelo do očí. ,,Choď ty." usmial sa Loui. Vykročila som po boku lekára, ktorý ma viedol za Niallom. ,,Ale len desať minút dobre?" prikývla som. ,,Ak by ste ma potrebovali, stačí stlačiť červený gombík. Nachádza sa nad posteľou." opäť som prikývla na znak pochopenia.
Ležal tam. Na úzkej, už na pohľad nepohodlnej posteli. Vyzeral tak zraniteľne, že keby môžem okamžite sa na neho vrhnem a vyznám mu lásku. Hlavu mal obviazanú hrubým obväzom, spod ktorého mu nezbedne vytŕčali blonďavé vlásky. V celej izbe nepríjemne pípal prístroj, na ktorý bol napojený a zobrazoval tlkot jeho srdca. V očiach ma nepríjemne začali páliť oči.
Prisadla som si k nemu a jemne ho chytila za ruku. Bol bledý a nebyť jeho nadvihujúcemu sa hrudníku, vyzeral by ako mŕtvy. Pocítila som, ako ním trhlo. Nie silno. Iba tak slabúčko. Modré oči ma prepaľovali pohľadom a ja som mala pocit, že zomriem. Nechcela som veriť tomu, že je živý a znova na mňa s láskou hľadí. ,,P-prepáč..." šepol zachrípnuto a opätovne mi stisol ruku.