Another world 45

Kto sme ? Šaľa ... Čo sme ? majsterky !! ... ááááááááááno máááme toooo !!!!!!! musím sa pochváliť.Vyhrali sme 1.ligu žiačok vo futbale... po dlhej a náročnej sezóne, s množstvami zranení, po žiadnej prehre, so všetkými vyhratými zápasmi, so srdcom a dušou nechanou na ihrisku, sme to dali! :) kokšo...neskutočne som šťastáá !!.. nato, že milujem futbal, nato, že ho hrám, a nato,že môžem byť v tam skvelom a bláznivom kolektíve. 

Baby, zbožňujem vás ! :):-*

Ako vznikla táto na pohľad ,,čudná" fotka ? :D .. išli sme z Košickej Novej Vsi skoro sedem hodín, keď na 17 členný káder futbalového dievčenského mužstva prišiel vlčí hlad :D .. Najlepší trénerko spolu s vedúcou nás vzali do skvelej reštaurácie v Rožňave na večeru, ktorá bola bohovská !:).. po dojedení,sme museli čakať, a vedľa autobusu, bolo odstavené takéto autíčko, keď v tom prišiel trenďo so slovami: ,,Naskočte tam všetky!" .. a z každej strany bolo počuť zvuk spúšte :D ...

Proste ŠAĽA forever!!

Harry

Keď som odišiel zo štúdia, nahnevaný na Nialla som si vzal prvý taxík a pobral sa do centra. Chcel som ju nájsť aj napriek tomu, že som nemal ani potuchy kde a hlavne s kým je. Skúšal som volať Mary, no neúspešne. Nič o nej nevedela,teda aspoň sa tak tvárila. Po dvojhodinovom motaní sa po všetkých puboch, reštauráciách, podnikoch som ju v jednom uvidel. Jej blonďavé vlasy a krásne detská tvár bola neprehľiadnuteľná. Znehybnel som. Svet sa mi prestal točiť. Zastavil sa na tých pár metroch, čo nás od seba delili.
Vidieť dievča, ktoré milujete, ktoré je stredom vášho vesmíru, Slnkom, Mesiacom, dňom, nocou, dôvodom úsmevu, bytia, radosti ako má svoje jemné, sladké pery prisaté na niečih iných, je bolestivé. Veľmi. Zastal som v strede chodníka, a vďaka priezračnému okennému sklu, som videl všetko. Každý jeden detail, každý jeden pohyb jej úst. Bol som ako ochromený. Cítil som, ako keby mi niekto prerazil do hrude obrovskú dieru, a vyrezal životne dôležité orgány.
Keď sa od seba odlepili, rukami ju stále držal za bledú tvár a niečo jej šepkal. Neviem ako dlho som tam stál, a hľadel na nich. Vbehol som dovnútra práve vo chvíli, keď sa jej pýtal:
,,Miluješ ho?" no odpoveď od Simone neprichádzali ani po desiatich sekundách. ,,Odpovedz mu, miluješ ma?" jediné načo som sa zmohol. Nič viac. Otočila sa a v tom momente stuhla. Doslova. Chvíľami som mal pocit, že nedýcha. Pustil ju, no ona jeho stále pevne držala za ruku. Nechcel som tomu veriť. Túžil som zavrieť oči, hneď nato ich otvoriť a vidieť Simone, ako pokojne spí vedľa mňa na posteli. Nestane sa to. Už nikdy viac. ,,Harry?" hlesla. Hlas sa jej triasol, akoby jej bola zima. Po tvári jej stekali slané kvapôčky sĺz a ani moje oči nezostali suché. ,,Nedotýkaj sa ma." rázne som povedal,keď sa načiahla ku mne. Nechcel som to. Chcel som umrieť, odísť, zakopať sa pod čiernu zem. Rýchlim pohybom som sa zvrtol na päte a odišiel. Bežala za mnou, tak ako som si myslel. ,,Harry!" kričala, no nezastavoval som. ,,Harry, stoj prosím."
,,Čo odo mňa ešte chceš ?" kričal som, hlas sa mi triasol, a z očí sa mi liali slzy. Stislo mi srdce. Teda, to čo z neho vo mne ostalo...Lebo Simone mi ho zlomila,celé tak ako bolo. Nikto to puknutie nezachytil, len ja som vedel že moje vnútro sa scvrkáva. Úplne.
Razom sa ochladilo, a na mojich odhalených rukách mi ponaskakovala husia koža. Začal fúkať silný studený vietor a z oblohy sa spustil silný dážď,ktorý štípal keď mi dopadal na pokožku.
,,Vysvetlenie."
,,Čo mi chceš vysvetľovať? To, že si ma podviedla a teraz ti je to ľúto? Nie,nato ti neskočím."
,,Ale..."
,,Mlč! Veril som ti,a dobre to vieš. Ľúbil som ťa, bola si pre mňa všetkým čo mám, nechápem,neviem čím som si toto zaslúžil, v čom som bol zlý, alebo ..." hovorilo sa mi ťažko, veľmi.
,,Prepáč." plakala, triasla sa.
,,Tvoje prepáč nevráti veci do poriadku Simone. Znesiem všetko, všetko, okrem klamstva. A ty si to vedela a aj napriek tomu si mi klamala, podviedla ma. Hnusne, podlo.

Simone


Bolelo to. Veľmi. Viac, ako smrť môjho otca. Bolelo to ešte viac preto, lebo som vedela, že som ho sklamala, zradila. Bolo to jasné ako facka.
,,Je koniec."
Triasla som sa od zimy, pred očami som mala čierno, vedela som, že nie som schopná vysloviť ani slabiku, len som pokrútila hlavou. Odchádzal. Pomaly sa mi jeho postava vzďaľovala, až kým mi pred očami v žltom taxíku nezmizla úplne. Tak takto to bolí? Každý nádych mi spôsoboval neopísateľné muky , každá bunka bola oslabená ako po mŕtvici, triasla som sa, a hrča v žalúdku rástla a rástla. Sadla som si na mokrí obrubník, pretože sa mi krútila hlava, pozerala som raz na svetlá reštaurácie, raz na stromy či autá, ktoré sa hnali predo mnou. Stále padal pichľavý mrznúci  dážď a ja som prišla o poslednú nedej.

Harry


Niekde som čítal, že silní ľudia sa neohnú.Silných ľudí treba zlomiť.
Stále pršalo, celý zmoknutý som pomalými krôčikmi so sklonenou hlavou a mučivou bolesťou kráčal k dverám nášho domu, keď som zistil, že nemám kľúče. Nezostávalo mi nič iné, ako potlačiť zvonček a čakať.
,,Pane Bože." otvoril mi Louis vo voľnom pásikavom tričku, vyťahaných sivých teplákoch a vtiahol ma dnu.
,,Čo sa ti stalo?"
Neodpovedal som, zviezol som sa na zem. Ťarcha, ktorú na mňa Simone naložila ma položila na chladné dlaždice hnedej farby a nedalo sa neplakať. Nahlas, kŕčovito, prekvapujúc samého seba zvukmi, ktoré sa mi drali z hrdla, no ktoré boli pravdivé a svedčili o tom, že sa cezo mňa prevalilo všetko ničiace tsunami.
,,Harry!"
Len som zdvihol pravú ruku aby ma nechal. Aspoň fyzicky mi bolo príjemne. Dlážka ma príjemne chladila, ale v spánkoch mi stále vybuchovali granáty, a aj keď som mal oči zatvorené, stále som pred sebou videl Simone a jeho.
,,Bolí to, tak strašne to bolí Loui!"