Another world 49 part. 1

Po dlhšej odmlke, som tu opäť s novou časťou AW, ktorá je rozdelená na 2 časti :) .. chcem sa celkovo vtesnať do počtu 50tich častí + epilógu (možno), tak som si to musela takto rozkúskovať.


Bol piatok, posledný májový deň, keď som sedela na pohovke v našom opustenom dome spoločne s Jacobom. Odkedy mama s Nathanom odišli, bolo to tu čudné. Tak zvláštne tiché, opustené, chýbala tu. Dokonca aj on. Dokázala som si na neho zvyknúť za pomerne krátky čas, s čím sme boli spokojní. To bolo najdôležitejšie. Chrbtom som bola opretá o bratov hrudník, ktorý sa mu každú sekundu nadvihoval, no nebolo mi to nepríjemné. Skôr naopak. Bola som plne zaujatá filmom, a jeho hlasné chrúmanie paprikových čipsov som nevnímala. What a girl want - film, ktorý poznám už aj od zadu. Tá odhodlanosť sedemnásť ročného dievčaťa z Ameriky, utiecť do Londýna aby spoznala, objala, pohladila svojho otca, bola hodná rešpektu. A nie hocijakého. Obrovského. Jacob len prekrúcal očami nad žánrami filmu, ktoré som sledovala. Samá romantika. No na výber nemal. Ashley odišla s rodinou na Miami, a chlapec zostal sám so sestrou v Londýne. Aké komické.

Film bol v pasáži, kedy Daphe s Ianom ležali v maličkom člne na jazere a prvý krát sa pobozkali. Krátko, no s láskou, ktorá sálala až do mojej obývačky. Mobil mi na stolíku začal divo vybrovať a na displayi blikalo Louiho meno. Nemala som tušenia čo potrebuje. Na to, že bol máj, v Londýne bolo sotva 16 stupňov a teplota v dome, nebola o nič vyššia. Obaja sme boli zababušený v hrubých dekách, len aby sme vydržali tú zimu.
,,Áno Tommo?" hlesla som a čakala na odpoveď. Dychčal, funel, ošíval sa a nevedel sa vykoktať.
,,Simi, Mary rodí, prídi aj s Jacom do nemocnice. Rýchlo."

Rýchloťou svetla, sme boli obaja nasúkaní v čistom oblečení, botaskách a už sme sedeli v aute. Vedela som čo tam bude. Čo ma tam bude čakať. Harry. Vedela som, že dnes sa mu nevyhnem a po toľkých mesiacoch znova uvidím jeho zelené oči, na ktoré sa nedá zabudnúť.Nejde to. Niekedy mám pocit, že nie je v mojich silách zabudnúť na lásku, ktorá medzi nami bola. Neprítomne som hľadela na Londýn cez sklo auta, ktoré rýchlo mierilo do nemocnice. Jacob nevravel nič. Dokonca aj on vedel, čo príde. Bol ohľaduplný a otázkami typu si v pohode ? či zvládneš to? a podobne ma nezasypával. Zvládnem to, kvôli Mary, ktorá momentálne potí krv v mučivých bolestiach a na svet prináša malého človiečika, určite.

Zdalo sa to ako celá dlhá večnosť, no bolo to len po pár minútach, keď sme kráčali po schodoch na pôrodnické oddelenie. Už od začiatku chodby som ho videla. Sedel na stoličke s hlavou v dlaniach, klasických čiernych rifliach a krátkom tričku, z pod ktorého mu vytŕčali tie vypracované ruky. Vlasy, mal ako vždy strapaté o kúsok dlhšie ako som si pamätala. No nezmenil sa. Vôbec v ničom. Čím viac sme sa k nim približovali, tým viac som cítila napätie.
Búšenie srdca.
Potenie rúk.
Zvláštny pocit v žalúdku.
Chvenie sa.
Môj brat to zrejme vycítil, keď ma silno stisol za ruku a do ucha mi pošepol: ,,To bude dobré." Podvedome som sa usmiala aj keď som si myslela pravý opak. Tak som to proste cítila. Niall stepoval pred pôrodnickou sálou, raz mal ruky zložene na prsiach, raz si nimi nervózne prehrabal vlasy a niečo si neprítomne mrmlal. Fyzicky bol tu, no duchom bol pri Mary a podporoval ju ako najviac vedel. Vedel to každý. Aj chalani, ktorý sedeli rovnako ako Harry. Boli nervózny, o tom sa nedalo pochypovať. Ale kto by nebol?
,,Tak tu ste." pobehla ku mne El, a objala ma.

Harry


Sedel som na tvrdej nepohodlnej stoličke s hlavou v dlaniach, občas som kútikom oka zazrel nervózneho Nialla ako pobehuje pred sálou. Bolo mi ho ľúto, nevedel som aký je to pocit, ale dokázal som si ho živo predstaviť. V nemocnici sme boli všetci. Dokonca aj El s Danny, len jedna dôležitá osoba tu chýbala. Ona. Simone. Tommo jej volal, ihneď ako sme dorazili do nemocnice, takže čo chvíľa by tu mala byť. Celé tie mesiace sa mi podarilo vyhýbať sa jej, nestretnúť ju a teraz som mal pocit, že moja snaha bola úplne zbytočná.
,,Tak tu ste." začul som El a šum okolo seba. Vôľky-nevôľky som zodvihol hlavu a uvidel ju. Jacob ju silno držal za ruku, akoby si ju chránil. Eleanor ju objala, no Simone mala zatvorené oči. Mal som pocit, že ma nechce vidieť, pozrieť sa na mňa, keďže k nám prichádzala so sklonenou hlavou. Znervóznel som. Ten pocit sa nedá ani opísať, treba ho len zažiť. Sadla si oproti mne, nervózne som klepkal nohou kým som si neuvedomil, že robí to isté. Pozeral som na ňu, bola nezmenená. Bola nenamaľovaná, bez štipky make-upu na tvári, no stále priam neznesiteľne krásna. Srdce mi splašene bilo.
Ignorovala ma.
Úplne.

,,Gratulujem pán Horan, máte krásnu zdravú dcérku." začuli sme lekára. Keď sme zdvihli hlavu, naskytol sa nám ten najkrajší pohľad. Niall si preberal maličké klbko zabalené v ružovej perinke, ktoré len tak do strán rozhadzovalo drobnými ručičkami.
,,Priateľka nám povedala, že na meno sa máme opýtať vás." Niall sa na chvíľku zamyslel, no keď maličká rozlepila belaso modré očká, povedal: ,,Angie."