Someone Like Me 22

Tak dievčatá, vaša stratená Niky je späť, pre dnešok určite. Mrzí ma,že som vás nechala toľko čakať, a nejdem sa vyhovárať na školu, ani na nič iné. 
Užite si túúúto novú časť !:))



Keď sa september prehupol do októbra a ten následne do novembra, Angie mala pocit, že to už nezvládne. Mala sto chutí zbaliť si zopár vecí, nasadnúť na prvé lietadlo smerujúce do Ameriky a zakričať mu: Prekvapeniééé !! Chcela byť už zase sním, cítiť jeho náruč a počúvať jeho upokojujúce slová. Niall bol preč už tretí mesiac, a ešte jeden dlhý, dlhočizný mal pred sebou. Počítala týždne, dni ba dokonca aj hodiny do jeho príchodu. Každé ráno, pri káve a cigarete sedávala na balkóne so slzami v očiach, kalendárom v ruke a rátala. Stále do kolečka a takto to bolo vždy. Cítila sa prehnane hlúpo a často premýšľala, ako je na tom Niall. Či aj on má hlavu 24 hodín zamestnanú jej menom, alebo je na tom o kúsok lepšie.

Písal sa 15. november, jeseň bola v plnom prúde a pohľad z okna pripomínal rozprávku. Všetko, všetučko bolo sfarbené do žltej, červenej a hnedej farby, deduškovia a babičky odhrabávali kopy lístia spred domov a neposlušní psíkovia sa cítili ako vo svojom živle, keď sa v nich spokojne vyváľali. Milovníci takéhoto počasia si prišli na svoje. Angie bola jednou z nich. Jeseň, zima a studené počasie bolo od jej útleho detstva to čo zbožňovala. Leto a horúce počasie, nebolo nikdy jej šálkou kávy.
Dnešné ráno bolo upršané a neopísateľne chladné, vietor fúkal zo všetkých strán a pre vlastné zdravie si musela rannú kávu vychutnať v pohodlí obývačky, kde si sedela spokojne rozvalená a začítaná do novín. Odkedy sa v nich dozvedela, že Niall kvôli nej odmietol peknú americkú blondínku, kupovala si ich stále. Vedela, že tam nájde vždy niečo o nich.
-Niečo nové?- prisadla si k nej Nicole s horúcim čajom, z ktorého vychádzala ešte para, vznášala im nad hlavami a následne sa zmiešala s neviditeľným vzduchom. Rozvoniaval dokonale.
-To čo vždy, viac menej.- usmiala sa, a šla sa pripraviť do práce. Dnes si privstala, nie žeby chcela, ale dažďové kvapky, ktoré dopadali na parapetnú dosku jej nedovolili spať dlhšie.
Keď vyrazila z bytu bez dáždnika či kapucni na hlave, mala čo robiť aby stíhala. Opäť. Ak by dnes zmeškala, jej vyhadzov je istý.
Čo čert chcel, stalo sa. Na taxík musela pred bytovkou čakať dobrých 15 minút, a do práce dorazila s desať minútovým oneskorením. So stiahnutým žalúdkom vkročila do Starbucksu a čakala z ktorého rohu sa vynorí jej nahnevaný šéf. Keď červený v tvári a so zaťatými päsťami vyšiel zo svojej kancelárie, Angie zomkol neprekonateľný strach. Dalo sa mu jasne vyčítať z tváre, čo sa o pár minút, možno dokonca sekúnd stane. Emily stála za pultom, a očami behala raz po šéfovi a raz po Angie. Nechcela prísť o kolegyňu, to by bolo strašne ťažké. Nikto však jej prosby nevyslyšal, a ona poletela z práce tak rýchlo ako aj prišla.

Sedela na múriku neďaleko Starbucksu, slzy sa jej miešali s dažďovými kvapkami a ľudia na ňu hľadeli s odporom. Preklínala sa. Preklínala samú seba, že na ňu niet spoľah. Viac ako vyhadzov ju však štvalo, že si zato môže sama. Nie je to vina nikoho iného, len a len jej.
Mobil zvierala silno v rukách, a premýšľala, kto bude prvý, teda po nej a Emily tretí, čo sa to dozvie. Nicole bola v práci a tam telefón vždy úspešne ignoruje. Akoby pre ňu vôbec neexistoval. Zostal jej jediný ... ON.
Mokrými prstami stlačila číslo 5 ako rýchlu voľbu, a čakala.
-Angie?- keď počula jeho uchrapčaný hlas, akoby sa zasekla. Rozvzlykala sa na plné hrdlo, a nechala slzám voľný priebeh. Mobil mala stále priložený pri uchu, a počúvala jeho utrápené - Zlatko čo sa deje? a stále dokola. Nemala mu volať. Nie teraz, keď on má svoje starosti, a musí byť plne sústredený na koncerty. Keď si uvedomila, že tu je ráno a v Amerike noc, bolo jej ešte horšie.
-Ang, povedz už niečo,toto ticho ma zabíja.-
-Niall vyhodili ma. Som bez práce.- vysúkala zo seba sťažka, a vstala. Kráčala smerom k domu, celá premočená a s vedomím, že bude na isto chorá.
-Ako to? Čo? Prečo?-
-Meškal mi taxík a prišla som neskoro, vyrazil ma hneď. Keby viem čo mám robiť, ale neviem. Niky sama nezvládne platiť nájom a ja ? to čo mám našetrené mi nepostačí ani na mesiac.-
-Zlato upokoj sa hej? Keď sa vrátim, vymyslíme spolu niečo, sľubujem.-
-Ale Niall...-
-Žiadne ale. Prídete bývať ku nám. Vidíš aký som šikovný?!- cítila ako sa usmieva a to bol dôvod, že sa pousmiala aj ona. Síce málo a krátko, ale predsa.
-ČO?!-
-Počula si. Budete bývať s nami a tým bude všetko jednoduchšie. Len si to predstav...celý deň spolu, v jednej izbe a zobúdzať sa vedľa seba. Žeby som bol normálne rád, že ťa vyhodili?-smial sa tým nákazlivým smiechom ktorý tak milovala. Ktorý jej tak chýbal a ktorý chcela počuť nie len cez mobil.
No tá predstava sa je páčila. Páčilo by sa jej žiť s ním, po jeho boku a po boku chalanov, ktorých si obľúbila. (A toho jedného by zniesla, už len kvôli Nicole.)
Dážď neustával. Práve naopak. Dažďová voda sa liala dolu ulicami, a brala zo sebou všetky listy, ktoré jej vošli do cesty. Ľudia sa náhlili pod striešky na autobusových zastávkach, do útrob metra alebo do malých obchodíkov,  len aby sa schovali pred dažďom,ktorý nebol pre Londýn ničím výnimočným.
Angie sa motala ulicami, mokla a nechala na seba padať kvapky dažďa. Domov sa neponáhľala,nemala prečo. Zastavila sa v malej kaviarničke na konci centra, keď do nej vošla, mala na sebe všetky udivené pohľady ľudí.A nebolo ich málo. Na samom konci, na mieste, ktoré vďaka tmavej miestnosti nebolo poriadne ani vidieť uvidela sedieť kučeravé vlasy. Spoznala ich hneď a spoznala by ich aj o polnoci. Keď sa k nim blížila, nevedela, že ich majiteľ,má pre ňu prekvapenie, ktoré jej vyčarí ten najväčší úsmev na tvári.

Someone Like Me 21

Čas bežal rýchlo, utekal rýchli maratón na život a na smrť, a nastal čas rozlúčky. Ich prvej a obaja vedeli, že ich bude ešte niekoľko. Čo niekoľko, plná kopa, cez ktorú sa budú musieť preniesť. Obaja. Pri Harryho aute, ktoré malo chlapcov odviesť na mieste letisko Heatrow spoločne postávali a odhodlávali sa k rozlúčke. Angie nemala dosť síl nato, aby ho nechala ísť, a naopak Niall sa neodhodlal nasadnúť do auta a odísť preč na štyri mesiace. Túlila sa k jeho hrudi oblečená v tenkom svetríku a dýchala jeho vôňu.
Nebol si stále istý. Nechcel odísť na tak dlho. Nie teraz, nie takto keď ich vzťah prežíva začiatky. Krásne začiatky. Ale chalani mali pravdu. Láska potrebuje aj skúšky a toto skúškou bolo. Veľkou, pre nich oboch. Bola založená na zotrvaní a hlavne dôvere. Veď predsa, tam kde nie je dôvera, tam nie je nič.
Keď Niall v sobotu, prvého septembra opustil brány ,hlavného stanu´ Angie zrazu osamela. Ocitla sa v objatí Nicole, ktorú Harryho odchod nezasiahol. Teda zasiahol, no nie tak veľmi ako jej kamarátku, ktorej oči boli plné sĺz. Nevedela čo bude robiť. Štyri mesiace. Štyri mesiace bez niekoho, na koho prítomnosť si zvykla a je jej dňom a nocou. Štyri mesiace bez niekoho, kto robí jej dni krajšími a znesiteľnejšími. Štyri mesiace bez niekoho...takého ako je Niall.
Mlčky sa vrátila do útrob domu, a Niky nechala stáť na príjazdovej ceste. Bolo jej to jedno, v tomto momente chcela byť sama. Ľahla si do Niallovej postele a skrútila sa do jeho perín, z ktorých sálala jeho vôňa. Bola tak intenzívna, že Angie mala čo robiť aby sa nerozkýchala a neoprskala všetko na vôkol. Hlavu si ponorila do vankúša prevlečeného červenou perinou, a dala spomienkam šancu mihať sa jej priamo pred očami. Boli zväčšia z ich posledného spoločného týždňa.

Niall ju vzal do cukrárne, ktorú obaja milovali. Angie jedla už rôzne sladké dobroty, no tie čo robili tu, boli neskutočné. Cukráreň na Covent Garden bola zaplnená, praskala vo švíkoch, ľudia v tento utorkový podvečer po početných skupinkách odchádzali, a následne prichádzali, no Nialla a Angie to neodradilo. Posedeli si tam dlho. Veľmi dlho až kým Londýn nezahalila čierno čierna tma, a ich kroky nesmerovali k Tower Bridge. Spoločne pozorovali ľudí,ako sa ženú do práce na nočné zmeny, alebo naopak z práce domov k rodinám. Angie si dokázala predstaviť seba v ich role. Páčila by sa jej skutočnosť ponáhľať sa do pohodlia domova z práce s vedomím, že doma ju bude čakať Niall uvelebený na honosnej sedačke a bude skladať domček z lega s ich spoločnými detičkami. Dcérkou a synom, ktoré budú navlečené vo svojich pyžamkách, dôkladne Niallom okúpané a navečerané. Táto predstava sa jej páčila tak, že celý čas sa podvedome usmievala.
-Nie je ti zima?- pýtal sa jej starostlivo Niall a sám si rukami pošúchal ramená. Táto noc bola chladná, vlastne typická londýnska. Tu sa v nočných hodinách teplota nad 15 stupňov vyšplhá možno len v strede leta.
-Si studená ako ľad, poď pôjdeme domov.- postavil sa a pomohol aj Angie, ktorá bola celá premrznutá. Telo sa jej chvelo a prsty na nohách ju v tenučkých čiernych Coverskách oziabali ako nikdy. Cítila, že chlad jej zalieza až pod kožu, a keď sa vrátili domov okamžite bežala do kúpeľne ponoriť si ruky pod prúd vlažnej vody aby sa jej uľavilo. Hneď sa k nej pridal aj Niall, ktorého bledá pokožka na tvári bola rozkošne červená a jeho bordový nos pripomínal sobíka Rudolfa. V tú noc opäť prespala u Nialla, tak ako po iné noci.Doma spala málo krát, no vôbec ju to nemrzelo. Pri Niallovom boku sa cítila úchvatne a zaspávať v jeho náručí bolo ako dar. Správal sa k nej ako k princeznej, ako správny gantleman ju púšťal pod horúcu sprchu ako prvú, a raňajky jej nosil do postele. Večeriavali spolu v jeho izbe pri zapnutej televízii, a jeden druhému kradol jedlo z taniera. Nikto sa k nej takto nesprával. NIKDY. Teda možno jej ocko, no to bola ešte maličká, a nevedela čo je to život. Vždy však najlepšie vedel čo urobiť, aby sa jeho maličká cítila šťastná. Nerozmaznával ju, to nie. Iba sa správal ako správny otec, a nedal by si ju ani za nič. A teraz sa znova cítila ako to maličké dievčatko, ktoré sa stratilo v oceáne mužskej nehy a lásky.
Pri Niallovi cítila, že si vybrala správne. Že on je ten, s ktorým bude v dlhých bielych šatách kráčať ku oltáru a znášať všetko zlé aj dobré.
Spomínala na oslavu Liamových devätnástich narodenín, na ktorej spoznala ich priateľov. Konala sa v ,hlavnom stane´ a v médiách bola pretriasaná, ako oslava mesiaca. Celý čas stála po Niallovom boku, spoločne sa opíjali a dokonca sa im to aj podarilo. V ten večer neskončil ani Harry s Nicole tak zle aj napriek tomu, že sa zašili v jeho izbe, a len Pán Bohvie čo tam stvárali. Angie sa opila prvý krát. Prvý krát po toľkých nevydareným skúškach sa jej to podarilo, a Niallovi sa to páčilo. Spoločne s Niallom sa smiali na všetkom, na čom sa len dalo. Dokázal ich rozosmiať aj mŕtvy chrobák, ktorého Niall pristúpil.

-Hej Ang.-zo spomienok ju vytrhol až Nikin hlas a následne jej ruka, ktorou jej prechádzala po chrbte. Nicole vedela, že plače. Ležala v tak neprirodzenej polohe, v akej dokázala len keď plakala. V takýchto situáciách jej to bolo srdečne jedno. Nevládala sa ani pohnúť, rozmýšľať a tobôž nie to zaoberať sa tým v akej polohe práve leží. Dovolila Nicole, aby si ľahla vedľa nej a spoločne sa zakryli perinou. Dlho spolu takto neboli, hoci bývali v jednom a tom istom dome. Od skončenia Nikinho vzťahu z Lukášom, Angie akosi stratila záujem o kamarátku. Až teraz si uvedomovala akú chybu urobila. Nemohla ju odsudzovať za niečo v čom sa neviezla sama. V tom vlaku sa viezol rovnako aj Harry, ktorého prítomnosť v jej blízkosti, jej doposiaľ nebola príjemná. Nevedela aký vzťah s Niky má, či je šťastný on, či ona, hoci na oko vyzerali byť šťastní. Obaja.
-Prepáč mi to. Chovala som sa ako krava, ktorej záleží len na bratovom šťastí, na teba som vôbec nemyslela Niks.- ospravedlňovala sa a snažila sa, aby ju Niky chápala.
-Prestaň okej? Keby som na tvojom mieste, asi sa správam rovnako.- ubezpečovala ju a následne ju pevne objala. Angie pocítila ako sa jej uľavilo. Ako obrovský balvan z jej srdca prederavil matrac a konštrukciu postele a dopadol až na Niallove parkety. Nebolo to počuť?
-Si šťastná?-potichu sa opýtala a prikrývku si pritiahla vyššie ku krku.
-Myslíš s Harrym? Som, nedá sa opýsať ako Ang. Ten chlapec je proste ... strašne sa zmenil. A ten pocit vedieť, že vďaka mne ... je to proste skvelé.-
-Ľúbiš ho?-
-Ak ľúbiť znamená chcieť byť s niekym celý deň a celú noc tak áno.-usmievala sa od ucha k uchu a Angie vedela jediné. Že jej priateľka je šťastná. Že obe sú šťastné s niekym, s kým je ťažké žiť. Kto je pracovne vyťažený, kto často odchádza, no následne sa vracia späť.

Diary IV.

Bonjour filles, alebo ahoj dievčatá. Dnes je 14 september, ja si musím pomaly začať užívať posledných 15 rokov môjho života, kým sa neponorím do sladkých šestnástin (konečne).
Chcem vám povedať o pár zmenách, ktoré nastanú, lepšie povedané už nastali:
1. určite ste si všimli nový, celkom iný vzhľad blogu, s ktorým som sa pohrala pred pár minútkami. Možno ste na takýto štýl neni ani zvyknuté, no viem že ste šikule a rýchlo vám začne vyhovovať.
2. časti, Someone Like Me, a iné. Chodím do prvého ročníka na gymnáziu, a moje dni strávené leňošením sa skončili. Nastala tvrdá realita, kedy musím makať, makať a makať. Domov zo školy sa vraciam okolo pol tretej - tretej uťahaná ako snežný pes na záprahu. Bohu som vďačná, že mám tých pár minút kedy si môžem ľahnúť a trošku si oddýchnuť, kým sa nezačnem pripravovať na ďalší deň. Tá príprava je úplne iná ako na základnej škole. Zatiaľ čo tam som sa biflila, tu sa snažím dostať učivá do hlavy tak, aby mi tam aj nejaký ten čas pobudli. Mám jasne stanovený cieľ do budúcna, môjho sna stať sa lekárkou na detskej onkológii som sa stále nevzdala a viem, že tak ľahko sa ani nevzdám.
Nemám čas, na písanie častí, ak aj áno tak po kúsočkoch. Kúsok napíšem jeden deň a ďalšie na tie druhé, to je hlavný dôvod prečo nepridávam časti tak často. Včera som zverejnila prvú jednodielku môjho života, dostal sa mi k nej jeden komentár, ktorý ma skoro dohnal k slzám, no žiadny iný. Chcem sa vám opýtať dievčatá, chceli by ste aby som častejšie ( v rámci mojich možností samozrejme ) pridávala takéto jednodielne časti, ktoré pokračovanie už nebudú mať? Píšte mi do komentárov, skutočne je to dôležité. V pondelok sa mi konečne začína angličtina v jazykovke, ktorú budem mávať dva krát do týždňa. Jednu hodinu s lektorom, druhú so slovenskou učiteľkou. Budem ju mávať tak, ako predchádzajúce tri roky v neskorších poobedňajších hodinách, čo znamená že aj to málo času čo som mala na písanie nových častí už nebude, takže vám neviem zaručiť, v akých intervaloch budem nové diely pridávať.

PARÍŽ. Mesto, do ktorého túži nahliadnuť snáď každý. Vyliezť na Eiffelovu vežu a kochať sa výhľadom na obrovský Paríž, ktorý sa vám naskytne pred očami. Pozrieť si čarovné, jedno z najznámejších múzeí na svete - Louvre, ktoré sa týči na pravom brehu rieky Seina. Podliezť popod víťazný oblúk, pozrieť sa na nebo a mať úžasný pocit na srdci, že ste v tomto meste snov. A ja nie som výnimkou. Od útleho detstva mám sny. Vlastne, kto ich nemá? Určite si každý z nás niekoľko krát povedal SEM chcem ísť, SEM raz určite pôjdem. U mňa to vždy bol Londýn, New York a Paríž. K týmto trom mestám sa v mojich dvanástich rokoch pridal Liverpool.. Dôvod? Láska k futbalu a práve k tomuto klubu. Neopísateľná a nevyliečiteľná.

LONDÝN. Mesto, ktoré mi dokázala, že láska na prvý pohľad existuje. Že môže prísť kedykoľvek a kdekoľvek. U mňa to bolo v máji 2011 kedy som toto mesto navštívila a môžem vám s určitosťou povedať, že sa tam raz vrátim. Pretože v tomto meste si predstavujem svoj život, svoju budúcnosť. Je tam tak krásne, že slovami sa to ani opísať nedá. Keď sa prechádzate po zaplnených uličkách, keď hľadíte na Buckinghamský palác, či Big Ben, trasú sa vám končatiny. Aspoň v mojom prípade to tak bolo. Cítila som sa tak ... inak, neviem to opísať. Ale bol to skvelý pocit. Jeden z tých, ktorý chcete zažiť ešte niekoľkokrát.

New York tu tiež nesmie chýbať. Snáď raz.

Tak na dnes by to bolo všetko. Nezabudnite mi odpovedať na otázku ohľadom jednodieloviek, a ešte jednu otázočku tu pre vás mám. Aké mesto je vaše vysnívané? A v ktorom takom ste už boli?! Čakám vaše odpovede.

Have a nice day girl ! Užite si víkend. ;)

Nádej umiera posledná. Ale predsa umiera.

Prvá jednodielka z môjho pera. Dúfam, že sa bude páčiť. Tak komentujte, chváľte, kritizujte a robte si čo chcete :D :)


,,Mami to nemyslíš vážne, povedz mi, že len žartuješ !" vrieskala som ako zmyslov zbavená. Sedela som, teda lepšie povedané raz som sedela, inokedy sa rozhorčene prechádzala po kuchyni a rozhadzovala rukami ako virtuóz pri koncerte. Nervy vo mne vreli ako sopka, už už som čakala, že nastane výbuch.
,,Máš ten pocit moja drahá? Povedala som. Dnešný večer stráviš u Horanovcoch, a basta. Týmto sme skončili!" ona skončiť chcela, ja nie. Avšak jej sa to aj podarilo, keď opustila kuchyňu a nechala ma samú postávať uprostred so slzami zúfalstva na krajíčku. Preklínala som všetkých, ktorých som len mohla a vedela. Na prvom mieste boli tí piati šašovia, ktorí si hovoria páni dokonalí. Hneď po nich nasledovala moja choroba, ktorá mi už niekoľko mesiacov ničí život. V mojich sedemnástinách mi lekári zistili pokročilé štádium leukémie, ktorá ma pomalými krôčikmi dostáva na úplné dno. Do horúceho pekla, v ktorom sa, ak liečba nezaberie budem škvariť zaživa až kým naposledy nevydýchnem. Smrť, bolesť. Bežný ľudia sa boja viac smrti ako bolesti. Sú to tí, ktorú bolesť zažili, no nie tú skutočnú. Čo je bolesť z lásky či sklamania oproti tomu, keď vám rakovina zožiera orgány? Pomaly, no s takou intenzitou, že človek má chuť spáchať samovraždu hoci má i malú nádej na prežitie. Ja ju mám. Malú, ale predsa. Aj napriek tomu, že mi Boh dožičil toto trápenie som mu vďačná. Za každý jeden deň , keď sa ráno prebudím a uvedomím si, že žijem. Keď otvorím oči a oslepí ma ranné slniečko, ktoré si tvorí cestičku pomedzi žalúzie a pocítim že dýcham. Že môj koniec ešte nenastal.
Prvé mesiace boli najhoršie. Chlapec ma vďaka nej opustil, všade vládol stres, panika a strach. Po niekoľkých mesiacoch som mala chuť zomrieť. Tá bolesť sa nedala vydržať, niekedy som mala pocit že ma nezabíja rakovina, ale bolesť. Zmenila sa moja podstata, celá moja osoba. Úsmev z tváre pomizol a tvár skamenela. Správanie môjho okolia k mojej osobe sa zmenilo na nepoznanie. Ale nik sa nesmie čudovať. Kým sa však okolie nedozvedelo, čo ma ničí, malo ma za čudáčku. Tú čudáčku, ktorá má šťastie a je v susedskom spojení s mediálnou hviezdou. S niekym, koho pozná celý svet, a bije sa oň nejedno pohlavie môjho druhu. Šťastie. Tak dokonale to znie, no význam by som dokázala prirovnať k tomu opačnému. Smola. Ten blondiak akoby vzal pokoj našej ulici, ktorý sme všetci tak veľmi milovali. Necítila som nenávisť, ale odpor. Ku každému jedenému z tých sladkých chlapčekov, ktorí dostávali naivné pätnástky do kolien.
Moja choroba spôsobila, že doma som sama zostávať nesmela. Matka mala strach nechať ma samú v dome, aj keď išla len do potravín dva bloky od nášho domu. Bežným smrteľníkom, ktorí to s nakupovaním nepreháňajú, trvá tento životu dôležitý proces možno pol hodinu. Mamine kľúče som pri zámke počula štrngotať už po pätnástich minútach. Domov sa vracala s kropajami potu na čele a s bolesťou v lýtkách od rýchlej chôdze.

Ležím v posteli a pohľadom hypnotizujem biely, lepšie povedané zažltnutý plafón, ktorý sa mi nad hlavou týči  v celej svojej ,,kráse". Premýšľam. V posledných dňoch je to jediné čo robievam, keďže sú letné prázdniny a tých pár priateľov čo mám, je pozašívaných niekde na dovolenkách. Počítam mesiace, možno týždne a premýšľam nad tým, čo sa stane keď príde môj koniec. Keď sa mi jednoducho zastaví srdce a krv v žilách pomaličky stuhne. Čo budem pri tom cítiť?! otázka, ktorú si nie raz položil každý jeden z vás no odpoveď sa mu nikdy nedostala.
Keď odbila deviata hodina a mama mi vplávala do izby aby som zo seba urobila človeka (aké povzbudivé) tak som neochotne vstala a v kúpeľni si opláchla tvár. Krátke vlasy (moje dlhé mi vzala nejedna chemoterapia) som si prehrabla rukou, pomalými myšacími krôčikmi zišla po schodoch do kuchyne, kde už stála mama. Krásne oblečená, nalíčená a dokonale zladená doplnkami, ktoré jej na stretávku zo strednej školy pasovali ako nikdy. Bol to výnimočný pohľad. Večne uťahanú a ufúľanú ženu od domácich prác, nemáte často možnosť vidieť takúto ... inú.

,,Vitaj Kimberly, Ashley...daj mi sekundu." teta Maura nás celá šťastná privítala vo svojom dome, ktorý výnimočne neobklopovali davy fanúšičiek. Našla sa tu iba jedna jediná, ktorá poslušne stála obďaleč a čakala, kým niekto z chalanov vyjde von. Takéto fanúšičky som obdivovala a keby môžem, pokľaknem si pred ňu a poďakujem, že nerobí hluk ako jej kolegyne.
Rukou mi pokynula aby som vošla dnu, zatiaľ čo sa ona v malej úzkej chodbičke obúvala do lodičiek. Poslúchla som, a kráčala po útrobách domu, kým som nenarazila na obývačku z ktorej vychádzala vrava. Už podľa hlasov som vedela, že sú tu všetci piati. Keď som opatrne otvorila dvere, zistila som, že sa nemýlim. Päť párov očí sa uprelo na mňa a premeralo si ma snáď od hlavy až po päty. Akoby ma nikdy nevideli. Bolo to naozaj nepríjemné.
,,Tak ja idem chlapci. Keď sa vrátim, nieže nájdem dom hore nohami." nakukla do obývačky teta Maura a prísne pozrela na chalanov, ktorý len súhlasne kývali hlavou, akoby boli na tuškové baterky. Sedeli na veľkej sedačky, o ktorej z vlastnej skúsenosti môžem povedať je pohodlná, príjemne mäkučká z jemného plyšu. Napchávali sa popcornom, a pili colu ako v kine. Po maminom a Maurinom odchode, si ma prestali všímať úplne. Hlavu mali len pre nejaký trápny americký seriál, na ktorom sa smiali ako najatí. Strácala som nervy. Opäť. V dome som sa vyznala, keďže som tu kedysi trávila hŕbu času. Bolo to v čase, kedy sme s Niallom boli priatelia na život a na smrť. Kedy si naše mamky domýšľali závery, že spolu chodíme. Týmto časom však odzvonilo v deň, kedy Niall odišiel do Londýna. Pamätám si, akoby sa to stalo včera, kedy sa vrátil po pár mesiacoch domov ... iný. Nespoznávala som ho. Už to nebol môj najlepší kamarát Niall, z ktorým som do sáčiku chytávala ryby v neďalekom plytkom rybníčku. Bol to slávny spevák, ktorého sláva stúpala čoraz vyššie a vyššie. Menil sa mi tak povediac pred očami, stále bol z neho niekto iný.
Kráčala som teda na balkón, na samý koniec domu. Vždy som tu dokázala nájsť pokoj, a pohľad na holé nebo, na každú jednu hviezdu, ktorá mi svietila nad hlavou mi dodávala silu. Na zem som si rozprestrela hrubú huňatú deku, a kus z nej mi stačil, aby som si zakryla ramená. Bolo leto, no írske letné večeri sú chladnejšie ako tie ostatné v iných krajinách.
,,Ocko, ako sa máš?" prihovárala som sa jednej, tej najjasnejšej, ktorú som mala priamo pred očami. Robila som to často, pýtala som sa všetko čo ma zaujímalo, aj keď som nedostala odpoveď. Nikdy. Cítila som, ako mi teplá slza steká po líci. A za ňou hneď ďalšia a ďalšia. Chýbal mi, tak strašne, že sa to nedalo vydržať. Neviem kde je, čo robí, či vôbec žije. Odišiel od nás keď som mala štyri roky a to bolo naposledy čo som ho videla. štrnásť rokov som o ňom vôbec nič nepočula a to ma ničilo.
,,Smiem sa pridať?" ozvalo sa zrazu za mnou, a hlas ma vytrhol z prúdu myšlienok. Nečakal však na odpoveď, posadil sa hneď vedľa mňa a v nočnom svetle som videla iba tieň jeho šiltovky a oranžové svetielko, ktoré svietilo na konci zapálenej cigarety. Tá vôňa ... S fajčením som prestala hneď ako mi diagnostikovali leukémiu, tak dlho som už nemala toto nikotínové pokušenie v pľúcach. Tak rada by som to znova vyskúšala. Aspoň raz si potiahnuť a vyfúknuť obláčik dymu tak ako Zayn. Lákalo ma to.
,,Nepovedala som áno." odpovedala som mu po chvíľke na otázku s odstupom. Presne s takým istým, aký som si držala pri všetkých ostatných.
,,Pokiaľ viem nepatrí ti to tu." šepol chladne, a vyfúkol sivastý dym, ktorý sa zmiešal so vzduchom a úplne sa stratil. Mal pravdu. Z jeho slov nešlo nič iné ako pravda. Nič tu nie je moje. Ani tento balkón, ani deka, ktorá ma príjemne hreje.
,,Tak načo sa potom pýtaš?" chcela som vedieť.
,,Prečo sa takto správaš? Čo sme ti urobili, že nás nenávidíš?" zahasil cigaretu, otočil sa telom ku mne a zahľadel mi do očí. Mal krásne tmavohnedé oči, ktoré ma hypnotizovali a videli mi snáď až do hĺbky duše. Ani Niallove modré, či Harryho zelené neboli také ako tieto.
,,Nie je to nenávisť, len ..."
,,Len?" chytil mi ruku do dlaní a ja som neprotestovala. Nechala som nech mi bruškami prstov hladí vnútornú stranu dlane, ktorá mi pomaly ochabovala pod jeho horúcim dotykom.
,,Zažil si už niekedy, že sa ti najlepší priateľ mení pred očami?"
,,Ako to myslíš?"
,,Že raz odíde, no potom sa vráti úplne iný? Až tak, že si nepamätáš aký bol predtým?" vysvetľovala som mu, no vedela som že márne. Nemôže to pochopiť niekto, kto to nikdy nezažil.
,,Myslíš, že Niall sa zmenil?"
,,Viem to..."
,,Mýliš sa." išiel si klásť svoje, no hneď som ho prerušila.Presne som vedela čo má na jazyku, tak ako každá ich fanúšička.
,,Koľko ho poznáš Zayn? Dva roky? To je málo nato, aby si vedel čo cítim. Nemôžeš vedieť aký bol predtým než odišiel. Trávili sme spolu každý deň v škole aj mimo školy, boli sme taký priatelia akého som do teraz nenašla. Keď sa vrátil z Londýna, prestal sa so mnou rozprávať. Žiadna komunikácia medzi nami neprebiehala, až kým mi do tváre nevmietol, že mu mám dať pokoj. Tak mi do pekla nehovorte, že sláva ľudí nezmení." vstala som z teplúčka deky, a pobrala sa do vnútra, aj keď som zatiaľ nevedela kam pôjdem. Zaynovi som sa zverila s niečim, o čom nevie ani Abby - moja najlepšia priateľka. Cítila som sa však zvláštne uvoľnene, akoby ma doposiaľ tie slová ťažili a teraz opadali.
,,Kimberly stoj." Zayn bežal za mnou, a keď ma konečne dobehol schmatol ma za ruku a pritisol k sebe. Hrudníkmi sme boli dokonale nalepení na seba, cítila som ako sa mu nadvihuje pri každom jednom nádychu. Stáli sme v rohu obývačky nevšímajúc si pohľady Nialla, Harryho, Liama ani Louiho. Stáli sme tam spolu, my dvaja a so mnou sa niečo dialo. Niečo, čo sa mi nestalo odkedy .... odkedy ma Taylor opustil. Videla som, ako sa mu rozširujú zreničky, a chvejú pery.
,,Kim čo ti je?" zrazu presekol ticho medzi nami. Jeho hlas bol vystrašený, priam zhrozený. Nechápala som, čo sa to zrazu stalo. Cítila som, ako mi tvár zalieva niečo, čo som nevedela určiť. To niečo mi zalievalo pery, bradu, jedným slovom všetko čo mu prišlo do cesty. Všetko som pochopila keď kvapôčka červenej tekutiny dopadla na bledý koberec. Bola to krv z môjho nosa, ktorá prichádzala vždy keď bolo zle. Veľmi zle. Hlava sa mi nekontrolovateľne začala krútiť, pred očami sa mi zahmlievalo a moje viečka oťažievali. Cítila som ako padám, ako sa rútim do neznáma, no zastavili ma Zaynove ruky. No ani on tomu nevedel zabrániť.Posledné čo som počula bolo zúfalé kričania môjho mena. Moje srdce bilo stále pomalšie, dýchalo sa mi ťažko, až som sa nedokázala nadýchnuť vôbec. Srdce sa mi zastavilo úplne a mňa pohltila večná tma.

Someone Like Me 20

Nasledujúce ráno bolo ako každé iné a predsa tak výnimočné. Keď otvoril svoje modré očká, zrak mu okamžite padol na jej nahý chrbát. Tričko ktoré bolo až príliš veľké sa počas noci vyhrnulo, a odchýlilo kus jej chrbtu. Niall úsmev neskrýval. Žiaril ako hviezdička, a srdce mu tĺklo rýchlejšie ako inokedy. Hľadel na ňu s toľko láskou, že veľa dievčat mohlo len tíško závidieť a hľadať takého priateľa, akým bol on.

Bruškami prstov ju začal hladiť po nahej pokožke, vedel že sa jej to bude páčiť. On sám miloval, keď mu niekto hladkal chrbát, či ruky. Snažil sa ju nezobudiť, no snaha bola márna keď sa celým telom otočila k nemu, a podoprela sa o lakte. Žmúrila do slnečných lúčov, ktoré prerážali cez žalúzie a dopadali rovno na jej rozospatú tvár. Aj napriek skorému ránu vyzerala prekrásne. Tvár jej žiarila a líčka naberali červenkastú farbu. Cítila dokonalé šťastie a pokoj.

-Ahoj.- tvár otočila k Niallovi a usmiala sa. Ten jej úsmev opätoval a prisal sa jej na pery s takou intenzitou, že lakte sa jej podlomili, a on ležal hrudníkom na tom jej. Obaja cítili byť srdce toho druhého. Obaja vedeli, že toto chcú zažívať každé ráno. Zaspávať a zobúdzať sa spolu v tesnom objatí s myšlienkou, že jeden druhého nikdy nestratí.
-Ako si spala?- opýtal sa jej po chvíľke, kedy sa jej už hral s vlasmi. Raz jej ich iba jemne prehrabával, inokedy ich zapletal. Hľadel jej popritom do očí, v ktorých opäť našiel to čo chcel. Nemusím vám snáď pripomínať čo to bolo.
Angie v tých jeho, videla to isté. No okrem toho aj akýsi strach. Akoby chcel niečo povedať, no slová mu neprišli na jazyk.
-Spala som vedľa teba, tak skús hádať.- odpovedala spontánne a som smiechom na jeden dych. Niall sa hrdelne usmial, a telom mu opäť prešla vlna šťastia.
-Niall?- šepla pomedzi to, ako jej opäť zamestnával pery. Bozkával ju tak, ako ešte nikto nikdy. S týmto chalanom by sa dokázala bozkávať do nekonečna a ešte dlhšie.
-Čo máš na srdci?- rázne sa od neho odtiahla, a čakala na odpoveď. Čakala a čakala, no Niall akoby onemel. Akoby mu vyrezali jazyk, alebo zašili ústa. Proste nevyšiel z neho ani hlások.
-Vieš..- začal, a zopár krát  potreboval do pľúc nasať prídel nového kyslíka, aby mohol pokračovať. Bude lepšie ak sa jej zverí teraz a nie keď bude príliš neskoro. Nie keď budú s chalanmi opúšťať Londýn, domáce fanúšičky a svoje milované priateľky.
-Odchádzame na turné po Európe.- vytryskol zo seba všetky slová na jeden jediný krát. Nechcel to zbytočne naťahovať. Nie keď ona stále čakala na odpoveď.
Angie sa musela posadiť, aby jej hlava mohla zvládnuť príval informácií. Jeho slová ju zrazu tlačili a štípali všade kde sa dalo. Vždy sa obávala tohoto jedného. Že jej Niall odíde, a nechá ju tu samú.  Nie navždy, no pre ňu by bol aj jeden deň, ako jedným celým dlhým rokom. Dýchalo sa jej ťažko, a každým nádychom sa jej v hrdle tvorila obrovská guča, ktorú nešlo prehltnúť. Ani na prvý, druhý či tretí raz. Stále tam bola, stále väčšia a väčšia.
-Ako dlho?-
-Štyri mesiace.- ako náhle odvetil, jej oči už slzy nedokázali udržať. Vyliali sa ako tsunami na Sendai a následne na veľké územie japonskej pevniny. Tiekli dole jej tvárou, a zanechávali po sebe menšie fľaky. Niall si ju opatrne privinul k sebe, a hladením po chrbte sa ju snažil utíšiť. Bola taká drobná a krehučká. Ako bábika z porcelánu jeho babičky v Mullingare, ktorej sa večne dotýkal.
Trhalo mu srdce keď ju videl plakať. Doslova sa mu šiepilo na malé kúsočky po každej jednej vyronenej slze. Chcel to zastaviť, jednoducho povedať ,,stop", ale nešlo to. Prial si, aby táto chvíľa odišla tak rýchlo, ako aj prišla. Aby sa Angie znova usmievala, a prekypovala šťastím.
-Ani sa nenazdáš a už budem pri tebe, sľubujem.- dohováral jej šepky, no nečakal nijakú reakciu. Akoby aj mohol, keď hrča v Angienom hrdle, nedovolila jej ústam rozprávať. Iba vzlykať a vzlykať.
Bol si vedomý jednej veci. Do odchodu mu zostáva len týždeň, na ktorý mal už jasne určený plán. Chcel ho stráviť celý, celučičký s ňou, aj keby sa má pretrhnúť.