Someone Like Me 22

Tak dievčatá, vaša stratená Niky je späť, pre dnešok určite. Mrzí ma,že som vás nechala toľko čakať, a nejdem sa vyhovárať na školu, ani na nič iné. 
Užite si túúúto novú časť !:))



Keď sa september prehupol do októbra a ten následne do novembra, Angie mala pocit, že to už nezvládne. Mala sto chutí zbaliť si zopár vecí, nasadnúť na prvé lietadlo smerujúce do Ameriky a zakričať mu: Prekvapeniééé !! Chcela byť už zase sním, cítiť jeho náruč a počúvať jeho upokojujúce slová. Niall bol preč už tretí mesiac, a ešte jeden dlhý, dlhočizný mal pred sebou. Počítala týždne, dni ba dokonca aj hodiny do jeho príchodu. Každé ráno, pri káve a cigarete sedávala na balkóne so slzami v očiach, kalendárom v ruke a rátala. Stále do kolečka a takto to bolo vždy. Cítila sa prehnane hlúpo a často premýšľala, ako je na tom Niall. Či aj on má hlavu 24 hodín zamestnanú jej menom, alebo je na tom o kúsok lepšie.

Písal sa 15. november, jeseň bola v plnom prúde a pohľad z okna pripomínal rozprávku. Všetko, všetučko bolo sfarbené do žltej, červenej a hnedej farby, deduškovia a babičky odhrabávali kopy lístia spred domov a neposlušní psíkovia sa cítili ako vo svojom živle, keď sa v nich spokojne vyváľali. Milovníci takéhoto počasia si prišli na svoje. Angie bola jednou z nich. Jeseň, zima a studené počasie bolo od jej útleho detstva to čo zbožňovala. Leto a horúce počasie, nebolo nikdy jej šálkou kávy.
Dnešné ráno bolo upršané a neopísateľne chladné, vietor fúkal zo všetkých strán a pre vlastné zdravie si musela rannú kávu vychutnať v pohodlí obývačky, kde si sedela spokojne rozvalená a začítaná do novín. Odkedy sa v nich dozvedela, že Niall kvôli nej odmietol peknú americkú blondínku, kupovala si ich stále. Vedela, že tam nájde vždy niečo o nich.
-Niečo nové?- prisadla si k nej Nicole s horúcim čajom, z ktorého vychádzala ešte para, vznášala im nad hlavami a následne sa zmiešala s neviditeľným vzduchom. Rozvoniaval dokonale.
-To čo vždy, viac menej.- usmiala sa, a šla sa pripraviť do práce. Dnes si privstala, nie žeby chcela, ale dažďové kvapky, ktoré dopadali na parapetnú dosku jej nedovolili spať dlhšie.
Keď vyrazila z bytu bez dáždnika či kapucni na hlave, mala čo robiť aby stíhala. Opäť. Ak by dnes zmeškala, jej vyhadzov je istý.
Čo čert chcel, stalo sa. Na taxík musela pred bytovkou čakať dobrých 15 minút, a do práce dorazila s desať minútovým oneskorením. So stiahnutým žalúdkom vkročila do Starbucksu a čakala z ktorého rohu sa vynorí jej nahnevaný šéf. Keď červený v tvári a so zaťatými päsťami vyšiel zo svojej kancelárie, Angie zomkol neprekonateľný strach. Dalo sa mu jasne vyčítať z tváre, čo sa o pár minút, možno dokonca sekúnd stane. Emily stála za pultom, a očami behala raz po šéfovi a raz po Angie. Nechcela prísť o kolegyňu, to by bolo strašne ťažké. Nikto však jej prosby nevyslyšal, a ona poletela z práce tak rýchlo ako aj prišla.

Sedela na múriku neďaleko Starbucksu, slzy sa jej miešali s dažďovými kvapkami a ľudia na ňu hľadeli s odporom. Preklínala sa. Preklínala samú seba, že na ňu niet spoľah. Viac ako vyhadzov ju však štvalo, že si zato môže sama. Nie je to vina nikoho iného, len a len jej.
Mobil zvierala silno v rukách, a premýšľala, kto bude prvý, teda po nej a Emily tretí, čo sa to dozvie. Nicole bola v práci a tam telefón vždy úspešne ignoruje. Akoby pre ňu vôbec neexistoval. Zostal jej jediný ... ON.
Mokrými prstami stlačila číslo 5 ako rýchlu voľbu, a čakala.
-Angie?- keď počula jeho uchrapčaný hlas, akoby sa zasekla. Rozvzlykala sa na plné hrdlo, a nechala slzám voľný priebeh. Mobil mala stále priložený pri uchu, a počúvala jeho utrápené - Zlatko čo sa deje? a stále dokola. Nemala mu volať. Nie teraz, keď on má svoje starosti, a musí byť plne sústredený na koncerty. Keď si uvedomila, že tu je ráno a v Amerike noc, bolo jej ešte horšie.
-Ang, povedz už niečo,toto ticho ma zabíja.-
-Niall vyhodili ma. Som bez práce.- vysúkala zo seba sťažka, a vstala. Kráčala smerom k domu, celá premočená a s vedomím, že bude na isto chorá.
-Ako to? Čo? Prečo?-
-Meškal mi taxík a prišla som neskoro, vyrazil ma hneď. Keby viem čo mám robiť, ale neviem. Niky sama nezvládne platiť nájom a ja ? to čo mám našetrené mi nepostačí ani na mesiac.-
-Zlato upokoj sa hej? Keď sa vrátim, vymyslíme spolu niečo, sľubujem.-
-Ale Niall...-
-Žiadne ale. Prídete bývať ku nám. Vidíš aký som šikovný?!- cítila ako sa usmieva a to bol dôvod, že sa pousmiala aj ona. Síce málo a krátko, ale predsa.
-ČO?!-
-Počula si. Budete bývať s nami a tým bude všetko jednoduchšie. Len si to predstav...celý deň spolu, v jednej izbe a zobúdzať sa vedľa seba. Žeby som bol normálne rád, že ťa vyhodili?-smial sa tým nákazlivým smiechom ktorý tak milovala. Ktorý jej tak chýbal a ktorý chcela počuť nie len cez mobil.
No tá predstava sa je páčila. Páčilo by sa jej žiť s ním, po jeho boku a po boku chalanov, ktorých si obľúbila. (A toho jedného by zniesla, už len kvôli Nicole.)
Dážď neustával. Práve naopak. Dažďová voda sa liala dolu ulicami, a brala zo sebou všetky listy, ktoré jej vošli do cesty. Ľudia sa náhlili pod striešky na autobusových zastávkach, do útrob metra alebo do malých obchodíkov,  len aby sa schovali pred dažďom,ktorý nebol pre Londýn ničím výnimočným.
Angie sa motala ulicami, mokla a nechala na seba padať kvapky dažďa. Domov sa neponáhľala,nemala prečo. Zastavila sa v malej kaviarničke na konci centra, keď do nej vošla, mala na sebe všetky udivené pohľady ľudí.A nebolo ich málo. Na samom konci, na mieste, ktoré vďaka tmavej miestnosti nebolo poriadne ani vidieť uvidela sedieť kučeravé vlasy. Spoznala ich hneď a spoznala by ich aj o polnoci. Keď sa k nim blížila, nevedela, že ich majiteľ,má pre ňu prekvapenie, ktoré jej vyčarí ten najväčší úsmev na tvári.