Someone Like Me 23

Angie k nej kráčala pomalými myšacími krokmi, žalostne si pri tom hrýzla spodnú peru a nechala vlastné nohy aby ju viedli, aby ju ovládali. Sedela na stoličke zasunutá za stolom, s prstami vpletenými do vlasov študujúc veľkú kopu papierov. Cez plecia mala prehodený hrubý hnedý bavlnený sveter, z ktorého už na prvý pohľad sálalo dokonalé teplúčko.
-What are you doing here?- šepla Angie tesne pri jej malom uchu, čím spôsobila,že Danielle od ľaku nadskočila akoby na ňu prehovoril sám diabol. Jej pohľad skĺzol po kamarátke, po jej zúboženom a premočenom oblečení. Vyzerala tak mizerne, že mala čo robiť, aby ju spoznala. Toto nebola ona. Vlasy mala mokré,stopy po špirále rozsiate po cele tvári a ruky zablatené. Akoby sa váľala po zemi v takomto jesennom ďaždivom počasí.
-Angie čo sa ti stalo?- vzala si ju do náruče, a pevne ju stisla. Danielle bola slabá a útla žienka, no jej objatia boli silné a intenzívne ako od muža, ktorý každý deň vydáva svoju energiu v posilňovni. V Angienom podvedomí to spôsobilo niečo čo jej chýbalo. Objatie,úprimné objatie od niekoho, kto si ju váži a vždy bude.
Danielle ju zaviedla na ženské toalety, kde jej namočenými vreckovkami drhla tvár. Bolelu ju to, štípal ju každý kúsoček pokožky, no zvládla to. Jej tvár už nebola špinavá, bola červená ako krv ktorá jej kolovala v žilách.
Keď sa usadili naspäť ku stolu, Angie si objednala šálku horúcej kávy, ktorú potrebovala a vyrozprávala Dany všetko všetučko čo sa jej prihodilo za poslednú hodinu. Nebolo toho veľa, v podstate bolo toho minimum, no ona o tom hovorila veľa a Danielle si ju bez akýchkoľvek okolkov vypočula. Chcela vedieť všetko čo ju trápi, aby jej mohla pomôcť. Nič pre ňu v tejto chvíli nebolo dôležitejšie, ako vidieť úsmev na jej tvári.
-Niall o tom vie?-
-Volala som mu hneď ako som sa to dozvedela, dokonca sa aj zasmial.- usmiala sa aj ona a situácia medzi nimi bola odrazu zázračne uvoľnená.
-Vidíš že to ide. Vieš ty čo?- Danielle vztýčila ukazovák pravej ruky na znak, že ju niečo napadlo. To sa nestávalo často.
-Dopi, obleč sa a ideme nakupovááááááť!- zavelila, a okamžite sa začala navliekať do bundy, okolo krku si omotala šál a počkala na Angie kým urobí to isté.

Boli štyri hodiny poobede, nohy ich boleli a ústa na tom neboli nijak inak. Z toľkého rozprávania, ich bolel každý jeden pohyb pier a sánky. Keby ju chce niekto (Niall) pobozkať, asi by odmietla. Alebo ... Nie blbý príklad. Pobehali minimálne pätnásť obchodov a ruky mali celé vyťahané od toľkých tašiek čo vláčili. Danielle si kúpila každé druhé oblečenie, na ktoré jej zablúdil zrak a Angie? Hádzala do košíka len veci, ktoré nevyhnutne potrebovala. Teplý šál, hnedú koženú bundu, rifle a jesenné čižmičky (viete také tie, ktoré sa teraz nosia vo veľkom). Nakoniec však zakotvili v malej pizzerii, a keď hovorím že malej, tak skutočne malej. Veľmi málo ľudí o niečom takom, ako je toto vedelo. Bola zašitá v jednej z najtmavších uličiek centra Londýna, ktorá naháňa strach snáď každému okoloidúcemu. Keď otvorili dvere a nad hlavami im zacengal zvonček, okamžite sa pri nich pristavil poslíček,pomohol im s taškami, a kabátmi, ktoré schoval do zvláštnej skrinky a zamkol ju drobným kľúčikom, ktorý im potom odovzdal. Usadili sa úplne na konci, čítali jedálny lístok a občas vnímali okolitú vravu.
-Máte vybraté?- zastavila sa pri nich čašníka. Bola to postaršia pani s čiernymi vlasmi a mierne plnšou postavou. Nebola silná,bola taká akurát.
-Dva krát pizzu Texas a taktiež dva zelené čaje s medom.- objednala Angie chytajúc sa za brucho. Naposledy jedla ráno pred odchodom, a jej žalúdok to jasne vycítil.
-Takže prídeš bývať k chalanom?- s úsmevom, a akýmsi potešením v tvári sa opýtala Danielle. Angie si povzdychla a zrak zaborila do stola, o ktorý si rukami podopierala hlavu. -Netuším Dan.- pokrútila porazenecky hlavou.
-Niall by bol šťastný ako blcha, je ti to jasné však?- Angie to vedela a veľmi dobre. Dokonca vedela aj to, že to bude obojstranné. Keby môže bývať s Niallom, k životu by jej už nechýbalo vôbec nič. Bola by po jeho boku, pri ktorom aj keby umrie, umrie šťastná a naplnená spokojnosťou.
-Som si toho vedomá. Ale...-
-Žiadne ale Ang. Bude to najlepšie pre vás oboch. Počuj, nebývaš najbližšie, Niall nebude musieť merať tú diaľku každý voľný deň a to znamená, že budete môcť byť spolu dlhšie. A to je podľa mňa obrovská výýýhoda.- Danielle to hovorila s takým nadšením akoby objavila Ameriku. Ako malé dieťa sa tešila z toho čo vraví a Angie nezostávalo nič iné, iba prikývnuť. Pretože mala pravdu.

Keď sa najedli do sýtosti a ich brušká boli na prasknutie, rozhodli sa zabaliť to u Dany, kam zavolajú aj Niky. Zatiaľ čo sa Danielle obliekala a preberala si veci u poslíčka, Angie išla na toaletu dať sa trošku do kopy a urobiť zo seba človeka. Nikdy nebola ten tip fifleniek ktoré si nosia make-up, špirálu či hrebeň všade kam idú, no v takomto počasí konala rovnako. Jej vlasy keď sú zmoknuté a následne sa usušia, vyzerajú .... čudne. Potrebovala ich poriadne rozčesať, aby sa nehanbila vyjsť na ulicu. Cestou na toalety ťukala Nicole esemesku o tom,nech sa pripraví a za pár minút prídu po ňu. Nepozerala sa pred seba, hlavu mala sklonenú k mobilu, zrazu len zacítila prudký náraz a niečie ruky na ramenách. Ukázalo sa, že ju ,,zachránili" pred pádom na zem. Dívala sa do prekrásnych hnedých očí vysokého muža.
-Prepáč, je to moja chyba. Mal som dávať väčší pozor, naozaj ma to mrzí.-
-To je v pohode, tiež som sa mala pozerať pred seba.- usmiala sa Angie mierne nervózne.Jeho veľké ruky stále cítila na svojich ramenách, a jeho hlas jej znel v ušiach dokola ako pesnička.
-Nie, nie je to moja chyba.- nedal sa ani za nič. -Mimochodom som Stefan.- podal jej pravicu, ktorú Angie s radosťou prijala.
-Angie,teší ma.-