Another world 37

Konečne som sa dokopala k ďalšej časti. Skutočne sa vám veľmi, veľmi, veľmi ospravedlňujem, že som vás nechala toľko čakať, no vôbec som nevedela, čo sem napísať, ako sformulovať niečo normálne a čo by sa vám páčilo. Minimálne desať krát počas celého týždňa som začala písať, no v polovičke som to celé zmazala, keďže to nedávalo nijaký zmysel a bola to totálna hlúposť. S nervami som už bola na dne. Priznávam, že som rozmýšľala nad tým, že skončím s písaním,  že sa jednoducho vykašlem nato a vrátim sa k tomu, čo som robievala pred tým - k čítaniu iných poviedok. No premohla som sa a konečne som zo seba dostala niečo zmysluplné, takže čítajte, komentujte, chváľte,  kritizujte báárs čo robte ! :D :D :)

,,No, mohlo to tu byť trošku honosnejšie." frflal Harry, a očami prechádzal po prekrásnej hotelovej izbe v centre Paríža. ,,Čo to táraš ? je tu krásne."odbila som ho. Za svojimi slovami som si stála. Izba bola priestranná a rozdelená na štyri časti - chodbičku, obývačku, spálňu a kúpeľňu. V obývacej miestnosti sa nachádzala obrovská sedačka, na ktorú by sa zmestila celá skupina spolu s celou rodinou, plazmový televízor a veľký jedálenský stôl s krásnymi stoličkami. Hneď vedľa bola spálňa, v ktorej sme sa práve nachádzali. Chvíľami som mala pocit, že oči mi vybehnú z jamiek a začnú sa gúľať po celom hotely. Na konci miestnosti sídlila veľká postel, ktorá bola elegantne zahádzaná už na pohľad príjemne mäkučkými perinami, ktoré na vás už z kilometra kričali: ,,Poď a zvaľ sa na nás!" Vždy som si myslela, že takéto niečo je len v romantických filmoch, no zistila som, že som sa hlboko mýlila. Celý život. Hodila som sa do mäkkých perín a užívala si ten úžasný pocit slobody, ktorá sa mi práve naskytla. Boli teplé, navlečené v na dotyk príjemných obliečkach, ktoré mi šteklili nos. Topila som sa v nich ako v perinách mojej babičky v Amerike. Je normálne, že mi obyčajné periny pripomenú babičku ? Zasmiala som sa. ,,Na čom sa smeješ ?" zaujímal sa môj dôvod bytia.,,Len som si na niečo spomenula." Pozorne som ho sledovala, ako sa vlní popri veľkej skrini a obom nám vybaľuje kufre plných vecí. Bol to ozaj príjemný pohľad, to sa musí uznať za každých okolností. ,,Ako vidím, ty z tých perín dneska ani nevylezieš, uhádol som ?" zasmial sa a zvalil sa ku mne. So slabým úsmevom som prikývla. Ležali sme vedľa seba, hľadiac si do očí a užívajúc si samotu. Našu samotu, ktorá sa nám naskytne v priebehu spoločných dvoch týždňov v tomto úžasnom meste. Toto celé, čo sa okolo mňa dialo, som brala ako akúsi skúšku nášho vzťahu. Buď spolu vydržíme, alebo si začneme po pár dňoch liezť na nervy a pôjdeme domov. V kútiku duše som však dúfala, že toto sa nestane. Nikdy. ,,Čo budeme dnes robiť ?" opýtala som sa po chvíľke ticha a jemne prešla po jeho ružovom líci. Bol tak krásny, že som nemohla uveriť skutočnosti, že ho mám len a len pre seba.
,,Je večer, vtedy je Paríž najkrajší." usmial sa. ,,Pôjdeme na Eiffelovku a potom ťa zoberiem do najlepšej reštaurácii v meste." dodal.
Po hodinovom chystaní, sme sa konečne vyšuchtali z hotelovej izby, a ruka v ruke sme kráčali zákutiami Paríža. Bolo tu skutočne krásne. To čo sa povráva o Paríži je pravda pravdúca a treba ho len zažiť,aby človek tomu uveril. Obaja sme kráčali potichu. Občas sme na seba hodili zamilovaný pohľad či sa pobozkali. Centrum mesta bolo krásne vysvietené a kde tu, sa ešte povaľoval januárový sneh. Počasie bolo chladné, no vzájomná láska nás zahrievala tak, ako nikoho. Okolo nás sa pohybovali desiatky zamilovaných párov, medzi ktoré sme skvele zapadli. Po úmornom šľapaní schodmi na slávnu Eiffel Tower, som si slastne vydýchla a zodvihla hlavu. Vietor mi jemne rozfúkaval rozpustené vlasy a rukami som sa chytila zábradlia. Nedokázala som uveriť, že túto krásu vidím na vlastné oči. Celý Paríž, celé toto romantické mesto, ktoré ľuďom ponúka zážitok na celý život, som mala rozprestrené ako na dlani a do očí sa mi tlačili slzy. Slzy šťastia a radosti. Harryho ruky som pocítila na svojom páse a jeho teplý dych, pri mojom uchu. Spoločne sme sa kochali na krásu, ktorá sa nám rozprestierala pred očami.
,,When he opens his arms and holds you close tonight it just wont feel right, Cause i can love you more than this." započula som pri pravom uchu a moje oči už nedokázali vydržať tú ťažobu sĺz. ,,Neplač." otočil si ma k sebe a jemne mi zotieral slzy, stekajúce po tvári. ,,Milujem ťa Harry, viac ako je vôbec normálne." šepla som a prisala sa mu na pery. Bozk mi opätoval.Necítila som v ňom nič, okrem lásky, ktorú ku mne cítil a ktorou som si bola istá tak, ako že v zime bude sneh a v lete bude svietiť slnko. Zopár minút sme stáli vo výške niekoľko stoviek metrov, bozkávajúc sa a zabraňujúc ľudom prechod. Boli sme tam len ja a on a nikoho iného sme nevnímali.

,,Niečo lacnejšie tu nemajú ?" hlesla som, pri prezeraní si jedálneho lístku. Oči som si šla vyočiť pri tých neskutočne vysokých cenách. ,,Na čísla nehľaď dobre?" dotkol sa mojej ruky a nahodil vážny výraz na ktorom sa mu pohrával ten jeho klasický úsmev, ktorý mi podlamoval kolená. ,,Ale Harry." ,,Simone? sklapni." zasmial sa a vytrhol mi lístok z ruky. Obom nám objednal to isté, čo bolo samozrejme najdrahšie. Celý on. Vyzeralo to tu úchvatne a tak nóbl. Ako som zistila stôl sme mali rezervovaný dopredu, pretože pri takom návale, aký tu bol zrejme každý večer, by sme si neboli schopní nájsť dve voľné miesta na sedenie. Harry nám k jedlu objednal červené víno a pri prípitku sme si sľúbili večnú lásku. Výborným jedlom sme sa kŕmili navzájom ako novomanželia na oslave a ani nechápavé pohľady ľudí na vôkol nám v tom nezabránili. Nikto na svete nedokázal pochopiť aký sme šťastní, že sa máme. Že máme jeden druhého a milujeme sa tak ako Rómeo a Júlia.

.....

Poznáte ten pocit, kedy si myslíte, že je po všetkom ? Kedy máte konečne po dlhom čase úsmev na tvári a  pocit,že ste  zabudli a to definitívne ?No potom nastane chvíľa, moment, ktorý pošle túto myšlienku do zatratenia, a všetko je tak ako pred tým ? čiže ZLE ? Moment, kedy ho znova uvidíte, do líc sa vám nahrnie červeň a máte nesmierne nutkanie objať ho ? pobozkať ? i keď viete, že nič z toho vám nebude opätované ? Ten pocit, kedy vám ide vytrhnúť srdce z hrude, od toľkej bolesti a strachu ? Momenty, kedy ste vďačné zato, že ste doma samé a môžete sa hodiť pod teplé periny a plakať, vyplakať všetko, čo v sebe dusíte, no dobre viete, že ak by ste aj celý život preplakali, nedokážete to ? nedokážete zo seba dostať tú obrovskú pálčivú bolesť, ktorá vám zviera kosti, dušu, srdce a všetky životne dôležité orgány ? Ten pekelne zlý pocit, keď je niekto sto kilometrov od vás, vidíte ho raz, možno dva razy do roka a aj to pokašlete najviac ako sa dá ? Kedy máte chuť prepadnúť sa pod čiernu zem a zožierať sa vlastnými myšlienkami a bolesťou, ktorú cítite ? Keď po niekom tužíte tak veľmi, že ste schopné dať mu všetko čo máte ? Položiť za neho život ak by bolo treba, a to bez akéhokoľvek rozmýšľania či uvažovania ? Stav, kedy snívate, že to bude také ako kedysi, no v kútiku duše viete, že to čo bolo sa už nevráti ? Že on sa nevráti, aj keby ste o to akokoľvek veľmi prosili toho tam hore ? Ako môžete mať rady niekoho, kto vám tak ublížil ? Prečo ho nemôžete nenávidieť a posielať do horúcich pekiel ?! Jednoducho. Nemôžeš nenávidieť niečo, čo si milovala, miluješ a budeš milovať !;-)

Nemusíte odpovedať, len som sa jednoducho potrebovala vykecať, lebo to je niekedy jediné, čo človek potrebuje aby mu bolo ako tak lepšie !:)

Another world 36

1.Je to krátke, úplne na nič , ale no coment  .... :D 
2.Ďakujem tým, čo to čítate a komentujete!:)
3.Ak viete, tak niekde zdieľajte tento blog, budem vám vďačná :)


,,Aký darček ?" pousmiala som sa. Nenávisť k darčekom som úspešne skryla pre dobro nás oboch. Veď načo si kaziť túto peknú chvíľku? ,,Vydŕŕŕŕŕž!" hlesol Harry,a rukami si šmátral vo vačkoch bledých gatí. ,,Tak ma už toľko nenaťahuj." štuchla som ho medzi rebrá a nahodil vážny pohľad. ,,Na!" podával mi červenú podlhovastú krabičku, s malou nalepovacou hviezdou na vrchu. Bola som zvedavá, čo krabička obsahuje, no zároveň som mala strach. Moje roztrasené ruky, boli tomu len dôkazom. ,,Na?" zopakovala som po ňom. Nerozumel. ,,Kde je ten kúsok romantickej duše Harryho Stylesa ?" rypla som si do neho. ,,Ušiel, asi ma nemal rád." potiahol nosom. Rozosmialo ma to. ,,Čo to je ?" ,,Otvor to a uvidíš. Snáď ma nezbiješ, neodmietneš a ani nič podobné." zasmial sa.Poslúchla som. Krabička obsahovala dva kusy papiera rovnakej dĺžky aj farby. Nechápala som, čo to má znamenať. ,,Letenky?" ,,Pôjdeš so mnou na dva týždne do Paríža?" usmial sa a jemne vzal do rúk tú moju. Dá sa vôbec odolať tomuto úsmevu? Odpoveď je jasná. NIE. ,,Kedy?" ,,O tri dni, máš to tam čierne na bielom zlatko." zagúľal očami. Podrobnejšie som si prezrela letenku a zistila som že neklamal. Odchod bol písaný o tri dni z londýnskeho letiska. ,,Predpokladám, že všetko chceš opäť raz platiť ty." ,,Správne." uškrnul sa a pocítila som, ako mi zľahka sťahuje ramienko na nočnej košieľke. ,,Ale Harry..." ,,Žiadne Harry Simone." vystrel sa. ,,V tomto budem neoblomný, si moje dievča, je to môj darček pre teba, tak nevyjednávaj, lebo bude zle." pohrozil mi so zdvihnutým ukazovákom. Neviem prečo, no opantal ma čudný pocit. Nemala som rada, keď za mňa platí niekto iný, alebo keď mi kupuje drahé dary. Mám zlý pocit, že ho vyciciavam a nemám ani poňatia ako mu to celé splatiť. ,,Prečo si taký?" ,,Aký taký?" ,,No taký proste!" zasmiala som sa. ,,Tak som už raz taký, čo mám robiť!" ,,Idem do sprchy."oznámila som mu. Iskričky jeho v očiach boli jasne badateľné. ,,Nepotrebuješ spoločnosť?" ,,Uhádol si Casanova, hneď sa vrátim." vyplazila som mu jazyk. ,,Je kríza, treba šetriť vodou a sprchovať sa po dvoch." blížil sa ku mne rozopínajúc si pracku na opasku. Cítila som, ako napätie vo mne čím ďalej tým viac narastá a vedela som aj to, že mu neodolám. Že mu opäť podľahnem a znovu okúsime našu lásku inak, ako len bozkami a dotykmi. Zvrtla som sa chrbtom a otočila sa smerom do kúpeľne. Nasledoval ma. Nemusela som sa ani obzrieť, či počuť jeho kroky. Vedela som to aj bez toho. Dvere na kúpeľni som zamkla na dva krát a pustila sprchu. Zrkadlá a kachličky sa behom pár sekúnd zarosili a vo vzduchu sa vytvorila para, ktorá vychádzala zo sprchového kúta. Videla som, ako sa ku mne približuje. Hypnotizoval ma očami, tak ako to robil stále. Dobre vedel, že mu už nemôžem ujsť. Dobrovoľne som spojila naše pery do jedného nenásytného bozku, v ktorom naše jazyky hrali pre nás už známu hru. Nešlo o žiadnu výhru, ale o samotný pôžitok a potešenie z nej. Vyzliekla som mu tričko, rukami prechádzala po jeho dokonale vyšportovanom tele, ktoré ma vzrušovalo každou sekundou. Nezaostával za mojou prácou. Saténovú košieľku s čipkami odhodil niekam do priestoru pomerne veľkej kúpeľky a znova som pred ním stála iba v spodnom prádle.,,Si tak nádherná Simone." zachrapčal, a rukami mi rozopínal čiernu podprsenku. Zdvihol ma do náručia, odomkol dvere a kráčal so mnou do mojej izby, kde ma zľahka položil na posteľ. Obaja sme zabudli nato, že ešte pred pár minútami sme sa chceli ísť sprchovať. Vášeň a túžba po tom druhom, nám nedovoľovala nato myslieť. Telom mi prebiehali milióny voltov a mala som pocit, že čo chvíľa sa rozplyniema a nezostane po mne vôbec nič. Bol tak nežný a zároveň tak dravý, že mi to spôsobovalo neopísateľné muky. Vlhkými perami mi prechádzal všade. Od úst, cez krk, prsia, na ktorých pobudol asi najdlhšie. Nevadilo mi to. Bolo mi to viac ako príjemné. Mala som chuť zomrieť. Zomrieť od toľkej rozkoše. Jemne do mňa vnikol a prehla som sa v príjemnom kŕči. Zaklonila som hlavu a vydala slastný výdych, čím som mu dala znamenie, že nemá prestaň za žiadnych okolností. To jediné som nechcela. Aby prestal.

Another world 35

Hľadela som mu do očí. Do prenikavo modrých očí, ktoré boli podliate slzami, bolesťou a najmä výčitkami. Nevedela som čo povedať. Spolu so slovami sa vytratili aj akékoľvek myšlienky,ktoré moju dušu a moje vnútro sužovali posledné dva dni. Pominul sa aj hnev, obrovský hnev a sklamanie, ktoré som cítila. Nič z toho mi nezostalo.V mojej hlave, srdci, myšlienkach, jedným slovom všade kde sa dalo, možno aj tam kde nie, sa rozliehala obrovská a čistá láska k tomuto drobnému človiečiku, ktorý mi zmenil život o 360 stupňov. ,,Nerozprávaj." pošepla som mu, no bol neodbytný.,,P-prepáč, j-ja nechcel som ti ublížiť, j-ja ľúb..." ,,Niall mlč... prosím." cítila som, ako veľmi sa premáha, aby dokázal z úst vypustiť slová a naznačoval tomu aj hrudník, ktorý sa mu nadvihoval rýchlejšie, ako je normálne. ,,Nehnevám sa. Ľúbim ťa viac ako myslíš, tak vedz, že sa nedokážem hnevať na niekoho ako si ty, rozumieš?" premáhala som slzy, no zbytočne. Z očí sa mi vyplavili kaskády sĺz, ktoré dopadali na Niallovu studenú ruku. ,,Neplač." usmial sa a mňa príjemne pichlo pri srdci. ,,Postarám sa o vás, sľubujem Mar." druhou rukou, ktorá ho bolela zjavne menej mi zotrel slzy a znova som pocítila ten blažený pocit štekliacich motýlikov v brušku. ,,Slečna Brianová, musíte končiť, pán Horan si potrebuje oddýchnuť." podišiel ku mne lekár, ktorý ma sem aj priviedol. V tej situácii, aká ešte vtedy panovala, som si tohto vysokého tenkého muža, nestihla poriadne ani obzrieť. Mohol mať okolo štyridsať päťky, hlavu mu zdobili čierne kratšie vlasy a kde-tam zasvietila drobná šedina. Vyzeral sympaticky, nie tak, ako väčšina lekárov v tejto dobe, ktorý sú arogantní a až prehnane drzí k pacientom či návšteve.
S Niallom som sa rozlúčila jemným motýlim bozkom na ružovskasté pery s prísľubom, že mu budem každých desať minút telefonovať.

------ z pohľadu Simone


Oslavu Nového Roku sme oslávili v Harryho dome, no nie tak ako sme si to naplánovali. Nedalo sa, keďže tu chýbala veľmi dôležitá časť našej 1D family - Niall. Čo sa jeho týka, stav sa mu zo dňa na deň zlepšuje o 40percent, čo je viac ako skvelé. Navštevujeme ho každý deň, čím lekárom robíme kvalitné nervy, keďže sa tam stále dotrepeme všetci tak ako sme. Čo môj vzťah s ním ? Všetko klape tak ako má. Už znova sú z nás skvelí priatelia, ktorí si robia zo seba srandu za každú cenu. Obaja sme si povedali ospravedlnenia, pričom sme sa začali opäť raz naťahovať, takže zvyšok ,,famílie" z nás malo neskutočnú zábavku.

Priebeh udalostí 


Výlet či skôr návštevu v Holmes Chapel sme si predĺžili aspoň do doby, kým Nialla neprepustia z nemocnice. Stalo sa tak 6.januára, čomu sme my ba dokonca ani lekári nerozumeli. Ako môže pacient, ktorý mal podozrenie na kómu vyzdravieť za týždeň ? dáva to logiku ? vôbec nie. No hlavné je, že ho už máme tu a sme kompletní. Deň po jeho prepustení, sme si pobalili všetky veci a opustili toto krásne miesto s vedomím, že tu nie sme naposledy. Ani jeden z nás.
Po návrate do Londýna, sme sa porozdeľovali do skupiniek, na aké sme boli zvyknutí. Zayn, Louis a Liam šli do hlavného stanu, kde ich s túžbou a otvorenou náručou očakávala El s Dan. Niall s Mary sa pobrali na koniec Londýna k jej rodičom, oznámiť im, že budú starými rodičmi. Ako to zobrali ? Skvele. Viac ako sme si všetci mysleli. Niallovi okamžite otvorili bránu do ich rozvetvenej rodiny a hneď ho začali zavaľovať otázkami, či rozmýšľajú o svadbe. Ja s Harrym som si to namierila do nášho domu, v ktorom by nás mal očakávať môj veľký brat, mamka a pravdepodobne aj ten Nathan, ktorý si myslí, že mi nahradil otca. Naivka.


Ležím Harrymu na kolenách, obklopená jeho prirodzenou vôňou,ktorá sa rozplýva po celej mojej izbe. Panuje medzi nami ticho. Také ticho, ktoré obaja milujeme a pri ktorom sa uisťujeme v tom, že si rozumieme aj bez zbytočných slov. Prerušuje ho jedine náš pravidelný dych a bijúce srdcia, ktoré sme si s láskou vymenili pred pol rokom. V priebehu pár minút sa stal pre môj život niečím takým dôležitým, ako je pre človeka vzduch, pre vtáka krídla, pre kvety voda. Pre mňa je to Harry. Cítila som, ako mi prstami jemne prečesáva dlhé blond vlasy. Nemusela som sa na neho dívať, beztak som vedela, že na tvári sa mu pohráva úsmev, ktorý by som nemenila za nič. Nikdy.
Plánované stretnutie s Markom, sme preložili na marec, keďže momentálne prežíva asi najťažšie chvíle v živote. Musel sa vrátiť domov do Ameriky a vysporiadať sa so smrťou milovanej babičky, na ktorú ako sám povedal, bol citovo veľmi naviazaný. Neviem prečo, no mala som neskutočnú potrebu a chuť objať ho, keďže som až veľmi dobre poznala pocit, čo znamená stratiť a to doslova a navždy blízku osobu.
,,Sim?" pošepol mi Harry po chvíľke. ,,Hm?" ,,Nad čím premýšľaš?" ,,Tak rôzne." uškrnula som sa. ,,Mám pre teba darček." usmial sa a nezbedné iskričky sa mu len tak pohrávali v očiach. Darček ? nenávidím darčeky!

Another world 34

V prvom rade sa ospravedlňujem,že ste museli čakať tak dlho no opäť som mala jedno z tých ,,mojich" období :P .... a v druhom rade sa vám chcem opäť raz ( už hádam aj po tisíci krát :D ) poďakovať za všetky komentáre a návštevnosť :):*

------ z pohľadu Mary

Necítila som nič. Nič, okrem bolesti, ktorá mi pulzovala v tele. V každom jednom orgáne, v každej jednej končatine môjho tela. Cítila som,akoby mi niekto prerazil do hrude obrovskú dieru a vyrezal životne dôležité orgány. Bolo to neopísateľné. Celú noc sme presedeli na stoličkách neschopní niečo povedať. Áno bolo ticho. Nikto nepovedal nič, každí sa topil vo vlastných myšlienkach. Sedela som neprítomne na tvrdej nepohodlnej stoličke a miestami som mala pocit,že som mŕtva. ,,Pán Horan dostal prisilný úder do hlavy, predpokladáme zlomené rebrá a stratil priveľa krvi. Nemôžeme na sto percent vylúčiť stav KÓMY. Ráno budeme múdrejší!" Stále mi po rozume behali tieto slová. Slová, ktoré boleli každou minútou, každou sekundou viac a viac. ,,Čo je to za hlúpu nemocnicu, keď nevedie stav pacienta určiť hneď ?" V duchu som si dokola opakovala, no nahlas som to nedokázala vysloviť. Mala som pocit, že keď otvorím ústa, keď čo i len vydám nejaký zvuk, zabolí to ešte viac. Hrdlo som mala celé vysušené a v žalúdku mi nepríjemne škvŕkalo už dobré dve hodiny. Neriešila som to. Jediné, čo som chcela vedieť je-čo je s ním? ,,Mary, mala by si si niečo dať do žalúdka." šepkal mi už tretí krát Harry. Tak ako aj pred tým, tak aj teraz som nesúhlasne pokývala hlavou. ,,Ak to nechceš urobiť pre seba, tak to urob aspoň preto maličké. Netrestaj ho tým, prosím." prehováral mi do duše. ,,Urob to aspoň preto maličké." Maličké. Dieťa ktoré vo mne rastie, dieťa, ktorého otec bojuje tu,v tomto hnusnom nemocničnom prostredí o život. Chalanom sme o mojom tehotenstve povedali ešte včera, zobrali to v podstate dobre. Popriali mi...nám veľa šťastia a Louis hneď zahlásil, že spolu s El budú krstnými rodičmi. ,,Koľko tu ešte budeme musieť čakať na toho hlúpeho lekára ?" rozčuľovala som sa. To čakanie bolo večné, miestami som mala pocit, že nikdy neskončí. Že nikdy nebudem vedieť, či mu ešte stále bije srdce, alebo či už jeho duša navždy opustila telo. Pri pomyslení na druhú možnosť, sa mi z očí opäť liali potoky sĺz, ktoré nedokázala zastaviť ani vreckovka, ktorú mi ,decká' podávali z každej svetovej strany. ,,Upokoj sa zlatko. Tým,že budeš lekárom nadávať nič nezrobíš, robia všetko čo môžu." objala ma Simone, no nevedela som jej to opätovať. V hlave sa mi vírili vlny bolestivých myšlienok a predstáv do budúcna. S Niallom sme si kúpili malý domček na pobreží Anglicka, kde sme úplne sami. Len my dvaja a naša dcérka - Angie. Sedíme na deke popri vode, v silnom objatí, jemný letný vánok nám pohládza kríže a spokojne sledujeme Angie, ako si stavia hrad z piesku. Je celá po Niallovi už od narodenia. Krásne modré očká a blonďavé anjelske vlásky jej pridávajú na kráse. S úsmevom na tvári pozorujeme náš malý pokladík, ktorý milujeme na tomto svete najviac. 
,,Dobré ráno." prerušil ma z mojich predstáv a snov lekár zo včera. Na tvári sa mu nepohrávali žiadne emócie, či náznaky súcitu. Rukou naznačil, aby sme si posadali a začal hovoriť ,,Mám pre vás dve správy. Dobrú a o niečo horšiu." Ako sa môže s nami takto pokojne zhovárať ? Akoby ani nešlo o život človeka, ale o nejakého páchnuceho chlpatého potkana z kanálu. ,,Povedzte najprv tú dobrú." šepla som a pevne stisla prísediacemu Zaynovi ruku. Neprotestoval. ,,Niall má zlomené dve rebrá, ľahší otras mozgu a zopár škrabancov. Nejde o kómu ani o nič hrozné, bude v poriadku." posledné slová som chcela počuť ešte raz. Chcela som aby mi ich niekto zopakoval, aby som pocítila že sú pravdivé. Že si len zo mňa nestrieľajú a nevybehnú na mňa so skrytou kamerou. ,,Č-čože?" ,,Bude v poriadku." na tvári sa mu črtal úprimný úsmev. ,,V poriadku?" stále som nerozumela. Všetci prikývli. Zo srdca, z duše, odvšadiaľ mi padol obrovský kameň. Čo kameň, ťažký balvan, ktorý ma zbavil tých najtemnejších myšlienok a dokonca mi dopomohol vyčariť úsmev na tvári. Všetko bolo zrazu iné, všetko sa ponorilo z tmavých farieb do krásnych živých a všetko bolo razom krajšie. Ľahšie sa mi dýchalo a guča z môjho žalúdka a hrdla sa pomaly, ale isto vytrácala. No nekrič hop, kým nepreskočíš! Ešte stále je tu tá druhá správa. Tá horšia. ,,A tá druhá správa?" pozrela som na neho spopod hustých mihalníc. ,,Po prisilných nárazoch do hlavy sa občas stáva, že pacient si nebude pamätať blízke obdobie spred nehody. Keďže sa ešte neprebral, tak nevieme určiť, či to bude tak aj v jeho prípade. Úprimne dúfam, že nie." Koľko som s Niallom? Nie dosť dlho. Takže je možné že si ma nebude pamätať ? Čo to má znamenať? Nechcela som veriť. ,,Môžme ho ísť pozrieť?" reči sa ujal Liam, ktorý sa tiež tváril už pokojnejšie. ,,Ale len jeden z vás. Kto to bude?" Šesť párov očí sa mi zahľadelo do očí. ,,Choď ty." usmial sa Loui. Vykročila som po boku lekára, ktorý ma viedol za Niallom. ,,Ale len desať minút dobre?" prikývla som. ,,Ak by ste ma potrebovali, stačí stlačiť červený gombík. Nachádza sa nad posteľou." opäť som prikývla na znak pochopenia.
Ležal tam. Na úzkej, už na pohľad nepohodlnej posteli. Vyzeral tak zraniteľne, že keby môžem okamžite sa na neho vrhnem a vyznám mu lásku. Hlavu mal obviazanú hrubým obväzom, spod ktorého mu nezbedne vytŕčali blonďavé vlásky. V celej izbe nepríjemne pípal prístroj, na ktorý bol napojený a zobrazoval tlkot jeho srdca. V očiach ma nepríjemne začali páliť oči.
Prisadla som si k nemu a jemne ho chytila za ruku. Bol bledý a nebyť jeho nadvihujúcemu sa hrudníku, vyzeral by ako mŕtvy. Pocítila som, ako ním trhlo. Nie silno. Iba tak slabúčko. Modré oči ma prepaľovali pohľadom a ja som mala pocit, že zomriem. Nechcela som veriť tomu, že je živý a znova na mňa s láskou hľadí. ,,P-prepáč..." šepol zachrípnuto a opätovne mi stisol ruku.

Another world 33

----- z pohľadu Simone

,,Zayn upokoj sa!" zodvihol Harry mobil ako náhle zliezol z môjho tela ,,nič ti nerozumiem." Mykla som hlavou na spôsob ,čo sa deje', no on len pomykal plecami. ,,Č-čo? K-kedy? Je v poriadku?" habkal a v zelených očiach sa mu viditeľne zbierali slzy.,,Dobre, hneď sme tam." zložil. Hlavu si oprel o studenú stenu, tvár si vložil do dlaní a snáď ani nemusím hovoriť, čo robil. Za celý svoj život, som nevidela chalana takto plakať.Ten plač bol silný, vychádzajúci až zo špiku kostí. Slzy si našli cestičku medzi pevnými hradbami jeho prstov. ,,Harry čo je ?" zatriasla som ním, aby ma začal vnímať. Nič sa s ním nedialo. Bolelo to. Neskutočne. Vidieť bytosť, ktorá je pre vás stred vesmíru, celý život, dôvod bytia takto sa trápiť a nevedieť jej nijak pomôcť, je nad moje sily. ,,Bež po Mary." tvár mal bledú ako upír a celú zmáčanú slzami. Končeky hnedých kučier sa mu na ňu lepili  jedna radosť.
Vybehla som hore po schodoch, no zastavil ma predposledný schod, ktorý ma potkol. ,,Sakra." zanadávala som si a pokračovala v ceste do Marynej izby. Nespala. Sedela na posteli zababušená pod paplónom a pilne čítala najnovšiu knihu zo zbierky Suzanne Collins - The Hunger Games. ,,Mary rýchlo sa obleč." knihu som je vytrhla z rúk, vložil do nej záložku a položila ju na nočný stolík. ,,Čo sa deje ?" vyzvedala. ,,Neviem zlato. Zayn volal Harrymu, povedal mu niečo, čo ho rozrušilo a to doslova. Takže švihaj!" vysvetlila som jej celú situáciu. Len na mňa vyjavene pozrela a rýchlo sa súkala do bielo čierneho kabátu s obrovským golierom.
,,Harold čo sa deje ?!" okríkla ho Mar, keď sme sa už hodnú chvíľku viezli kam si jeho čiernym autom. Stihla som si všimnúť, už pred dobrými piatimi minútami sme minuli tabuľu Holmes Chapel. ,,Nič sa ma nepýtajte! Ani jedna !" rezignoval.
Keď sme zaparkovali pred obrovskou starou budovou, na ktorej sa jasal modrý nápis Cheshire Hospital, srdce mi divne poskočilo. V žalúdku sa mi vytvorila tá hnusná, dobre známa guča ktorej som sa nevedela zbaviť. Výťahom sme sa zviezli na druhé poschodie. Chodba nebola veľká. Bola úzka a na nemocničné oddelenie krátka. Oproti dverám Páchlo to tam klasickým nemocničných pachom, s ktorého sa mi prevracal žalúdok. Na samom konci stáli chalani. Zayn, Louis, Liam. Nialla som nikde nevidela. Keď k nim Harry pribehol, bratsky sa objali. ,,Čo je s ním?" počula som, ako sa pýta. ,,Lekár tu ešte nebol." odpovedal mu zlyhávajúcim hlaosm Loui, ktorého oči boli červené ako čili papričky. ,,Už nám niekto povie čo sa deje?" vykĺzlo naraz zo mňa a Mary. Možno sa to nehodilo no ťapli sme si tak, ako sa to zvykne. ,,Sadnite si, hlavne ty Mar." súcitne na ňu pozrel Harry a mne omotal ruku okolo pásu. ,,Niall mal nehodu." sklopil zrak. ,,Č-čo sa..." nedokončila Mary. ,,Zrazilo ho auto." dokončil. Nehovorila som nič. Cítila som sa ako lapená v nočnej more, z ktorej nevedie ani jediná cestička von. Chcela som utiecť. Niekam preč. Niekam ďaleko. Niekam, kde budem sama. Len ja a moje výčitky. Keby nebolo mňa, mojej hlúpej výbušnej povahy, nenakričala by som neho. On by neodišiel a nestalo by sa to, čo sa stalo. Zrak mi padol na Mary, ktorú Zayn tuho objímal. Plakala mu do ramena a ťažko vzlykala. Ruky mala obe položené na brušku v ktorom rastie nový život. Život Nialla a Mary. To čakanie na lekára bolo večné. Všetci sme sedeli na stoličkách, len tak bez slov. Nikto z nás nemal chuť rozprávať.
Dvere oproti nám sa doširoka roztvorili a vyšiel z nich muž. Bol navlečený v dlhom svetlom plášti a tvár mu zdobilo rúško. Z tváre mu sršala akási prísnosť a autorita. Na prsiach mal pripatú vyzitku - James Yallowson. ,,Ako je na tom?" vyskočil na nohy Liam a ovalil ho spýtavým pohľadom. ,,Ste príbuzní?" opýtal sa. ,,Sme kolegovia zo skupiny a tamto je jeho priateľka." ukázal na Mary. Všetkých si nás premeriaval súcitným pohľadom a pocítila som ako mi srdce vynechalo jeden úder.

Another world 32

Je dosť možné, že do utorka nepridám nič, pretože zajtra idem na chatu ( yes! :D ) ... ale budem sa snažiť aspoň niečo krátke napísať :)


.... zotrel jej slzu, ktorá si nezbedne našla cestičku von z jej oka. ,,Harry ani nevieš ako to bolí, keď sa k tomu Niall takto stavia. Akoby to bolo celé moja chyba a jeho sa to vôbec netýkalo." horko ťažko, no predsa len zo seba dostala aspoň jednu súvislú vetu. ,,Vedela som, že bude prekvapený, veď obaja máme len osemnásť, no myslela som si, že sa poteší, privinie si ma do náručia a povie mi, že spolu to všetko zvládneme." pri posledných slovách jej hlas výrazne slabol a z očí sa jej dralo stále viac a viac sĺz. ,,Mary počúvaj." uchopil som jej tvár do svojich rúk tak, aby sa mi pozerala do očí. ,,Poznám Nialla, možno dokonca viac ako seba." uchechtol som sa. ,,Viem,že ho  to prejde a bude ti takou oporou akú potrebuješ. Nestarať sa do niečoho, to nieje jeho parketa. Ten blázon musí byť strčený všade a občas sa stará o veci, o ktoré by sa vôbec nemal. No môžem ti sľúbiť, že sa o teba aj toho drobca, ktorého nosíš pod srdcom postará." ,,Sľubuješ?" uisťovala sa a zelené očká jej zvláštne žiarili. ,,Sľubujem. Poď sem." roztvoril som svoju náruč a Mar sa mi do nej pokojne hodila. Spolu sme si ľahli a do piatich minút, si už pokojne odfukovala na mojom hrudníku.

---- z pohľadu Simone

Keď Harry odišiel za Mary rozhodla som sa pozrieť, čo dávajú v televízii. Okrem hlúpych amerických somarín či hokeja, tam ako vždy nebolo nič zaujímavé. Chalani sa ešte nevracali a jedlo na večer sa mi pripravovať samej nechcelo.
,,Môžem?" potichu som vošla do izby, v ktorej prebýva Mary s Niallom kým sme v Holmes Chapel. Harry ležal na posteli a na hrudníku mal položenú spiacu Mary. Rukou ju jemne pridŕžal za pás a pokojne prikývol. Boli rozkošný. Možno sa pýtate: Prečo nežiarlim ? Prečo nehysterčím ? Prečo nebežím k nim a neodtrhnem ich od seba? Odpoveď je jasná a jednoduchá ako facka - nemám na to dôvod. Viem, že si spolu perfektne rozumejú a rozprávajú sa o veciach, ktorým chápu jedine ony. Ich vzťah sa opovážim prirovnať k môjmu a Niallovmu - kamarátsky, miestami až súrodenecký. ,,Zaspala?" priľahla som si k nemu a voľnou rukou, mi začal prečesávať vlasy tak ako to milujem. ,,Pred piatimi minútami zalomila. Je toho teraz na ňu priveľa." ,,Aspoň ste k niečomu dospeli?" zaujímalo ma. ,,Musel som jej sľúbiť, že Niall sa o ňu ,teda o nich postará. V inom prípade by sa neupokojila." ,,A čo ak nie Harry?" ,,Porozprávam sa s ním ako chlap s chlapom neboj sa." vtisol mi jemný bozk na čelo. ,,Poď, ideme dole." usmial sa a opatrne si snažil dostať ruku spod Mary.
,,Kde sú všetci?" opýtala som sa, keď sme spoločne sedeli na gauči a popíjali horúci ovocný čaj. ,,Chalani s dievčatami sa šli prejsť a Niall? ani srnka netuší kam sa zapatrošil." ,,Nestalo sa mu niečo?"neviem prečo, no opantával ma čudný až bodajúci pocit v žalúdku. ,,Určite nie. Ako ho poznám, istotne sa išiel len niekam prejsť, prevetrať sa, aby sa mohol s Mar porozprávať s čistou hlavou." ,,Hádam máš pravdu." ,,Kedy som ju nemal?" pochybovačne sa opýtal a upriamil na mňa pohľad. Provokačne som sa zahľadela na drevom obložený strop, z ktorého visel slušne vyzerajúci luster. ,,Simone." zavrčal a nebezpečne sa celým telom nahol k tomu môjmu. ,,Nie to neurobíš." skríkla som, keď som pocítila jeho ľadové ruky ako mi prechádzajú po holej pokožke na bruchu. ,,Urobíme kompromis ?" ,,Aký?" ,,Nezačnem ťa štekliť, ak mi niečo dáš." nezbedne sa zasmial a prehrabol si dokonalé kučeravé vlasy. ,,Čo chceš ?" ,,Teba." ,,Mňa hej?" šibalsky prikývol a vrhol sa mi na ústa. ,,Počkaj, počkaj, tu a teraz ?" smiala som sa. ,,Áno, len so mnou niečo rob prosím ťa." skúvíňal. Začala som ho bozkávať na ústach, krku, hrudníku a pomaly mu vyzliekala tričko. Uspokojovanie jeho túžob, prerušil šialene vyzváňajúci Harryho mobil.

------ z pohľadu Nialla

Ako náhle som odišiel z Harryho domu, ocitol som sa tvárou tvár uzimenému počasiu a nemal som ani páru o tom, kam ísť. Jediné, čo som vedel bolo, že si musím prevetrať hlavu a zamyslieť sa nad tým, čo sa poslednú dobu udialo. Našiel som si dievča, svoju chýbajúcu polovičku, ktorú milujem najviac na svete a ktorá čaká dieťa. Moje dieťa. Malého Liama alebo maličkú Angie, ktorá bude rovnako krásna ako jej matka.
,,Írsku whisky a dvojitú!" oznámil som tlstému fúzatému mužovi, ktorý postával za barom jedného zapadnutého podniku pár ulíc od Haroldovho domu. Na ex som zlhtol toto alkoholické pokušenie, ktoré sa mi rozlievalo po každej jednej časti môjho tela.
,,Čo ťa žerie ?" spýtal sa ma ten chlap mierne zachrípnutým hlasom, keď som do seba lial už tretí pohárik. ,,Všetko!" dopil som, zaplatil a zdrhal odtial, len aby mi nezačal dávať priblblé otázky. Po zasneženej ceste ktorá bola na niektorých úsekoch zamrznutá, som k Harryho domu kráčal so sklonenou hlavou a ponorený vo vlastných myšlienkach nevnímal okolitý svet. Razom som zaregistroval žlté svetlo a odporný piskľavý zvuk niečoho, čo bolo len zopár metrov odo mňa. Silný náraz a bolesť, bolo to posledné čo si pamätám. Pohltila ma tma a prázdnota.....

Another world 31

Viem je to krátke a úplne o ničom. Ale kvôli mojim náladám som rada, že som zo seba aspoň niečo dostala :)


,,Nialler ešte sme neskončili!" kričala som ako na čínskom trhu. Chalani, teda okrem Harryho sa vytratili niekam do Tramtárie, tak komu bude vadiť, že tu vybľakujem?
,,Ale ja som skončil."  ruky si ignorantsky prekrížil na prsiach a v tvári sa mu črtal fakt, že to nemieni viac riešiť. ,,Prečo sa k tomu nepostavíš normálne ?" ,,Čo u teba znamená normálne?" ,,Ako chlap, nie ako úplný debil, ktorému na nikom nezáleží." nechcela som nadávať, no Niall ma výtáčal čoraz viac. ,,Čo sa do toho staráš?" postavil sa, a nepekne na mňa zahľadel. Chvíľkami mi naháňal strach. ,,Starám sa! Mary je moja priateľka, urobíš jej decko a nehodláš sa starať?!" cítila som, že pomaly ale isto strácam nad sebou akúkoľvek kontrolu. ,,Nechaj to tak Simone." ukončil debatu mučivým výrazom a odišiel niekam, nevädno kam. Urobil dobre. Keby ho mám mať ešte čo i len minútu na očiach, Bohu prisahám, že známa anglická skupina One Direction, by prišla o svojho írskeho člena.
,,Čo ste po sebe vrieskali ako divé psy ? človek sa ani vyspať nemôže." prehovoril strapatý Harry šuchtajúc sa dole po schodoch. ,,Nerieš to." vybafla som na neho a neriešila, že by ho to mohlo naštvať.
,,Prepáč." podišla som k nemu do kuchyne, objala ho okolo pásu a jemne ho začala bozkávať na odhalenom krku. Vedela som, že týmto mi moje hnusné správanie odpustí, no zrejme som sa zmýlila, keď sa odo mňa odtiahol a ruky mi zostali visieť pri vlastnom tele. ,,Prečo ste po sebe zjapali na celý dom?" opýtal sa znovu. ,,J-ja neviem či ti to môžem povedať Harry." sklopila som zrak a hrala sa mu s prstami na ruke. ,,Vieš, že mne môžeš povedať čokoľvek." ubezpečoval ma. ,,Viem ale toto je iné." ,,Tak?" ,,No tak dobre. Mar je tehotná." šepla som a sledovala jeho prekvapenú tvár. ,,Niall. Ja ho zabijem." ,,To nebude treba, ja sa o to postarám." ,,Odkedy si takáto akčná?" zasmial sa. ,,Odkedy ten somár nabúchal moju kamošku a nechce sa starať." znova som kričala ako na stádo volov. ,,Vieš čo?" ,,Neviem?" ,,Si strašne sexy keď sa rozčuľuješ." oprel sa o kuchynskú linku a skúmal ma pohľadom. ,,Pako!" so smiechom som ho tresla po hlave a kučery sa mu len tak triasli. ,,Toto si nemala." ,,Ále, čo mi urobíš ?" Neodpovedal. Jemne no zároveň agresívne si ma pritiahol k sebe a pohrúžil sa do skúmania mojich pier. Jazykom mi vášnivo prešiel po spodnej pere a pocítila som, ako mnou prešla obrovská vlna vzrušenia. Stále ním dobiedzal pomedzi pery, čím ma donútil pootvoriť ústa. Naše jazyky sa začali prepletať jedna radosť a ani jeden z nás nechcel túto chvíľu prerušiť. Harryho bozky chutili sladko a aj po pol roku, mi stále podlamovali kolená. ,,M-mal by si í-sť za M-ar." udychčane som šepla pomedzi bozky, ktorými ma Harry obdarúval. ,,Kde je?" ,,Hore v izbe. Rozumieš si s ňou, možno sa ti podarí upokojiť ju." usmiala som sa. Znova sa nalepil na moje pery. ,,Takto sa ďaleko nedostaneš. Choď." odtiahla som sa a capla ho po zadku až nadskočil.

------z pohľadu Harryho

Keď som vyšiel na poschodie, z posledných dverí miestnosti som počul ťažké vzlyky. Keď Mary neotvárala ani po piatom klopaní,  opatrne som otvoril dvere a nakukol dnu. Sedela na posteli, hlavu mala ponorenú vo vlastných dlaniach a plakala. ,,Môžem?" šepol som. Váhavo na mňa zahľadela, no nakoniec poklepkala po voľnom mieste vedľa seba. S Mar sme si za ten nie dlhý čas, čo sa poznáme skvele sadli, takže preto mám byť zrejme ten, ktorý jej s Niallom pomôže, pretože ho poznám ako vlastné topánky. Stále som však nemohol uveriť faktu, že nás malý, večne poctivý Niall bude o deväť mesiacov v náručí držať svojho vlastného drobca - Angie alebo Liama.
,,Čo potrebuješ ?" zotrela si tečúce slzy zmiešané s čiernou maskarou. ,,Viem, že Niall sa zachoval ako chrapúň no vedz, že on rýchlejšie hovorí ako myslí." objal som ju okolo ramien, naklonil sa k jej tvári a ....

                                                         jedno obrovské ďakujem dievčatá ! :-* :)