Prepáčte !!!

Viem, viem, som si plne vedomá toho čo robím. Zanedbávam to tu. Mám pocit, a určite nie som sama, že až príliš. Nemám čas, stále behám po vonku a po nociach si radšej prečítam dobrú knižku, a na písanie mi akosi nezostáva čas. Včera som začala písať SLM, no hneď pri prvých 5 vetách som sa sekla, a ďalej sa nepohla. Priznám sa, táto poviedka sa mi píše ťažko. AW s Harrym, bolo oveľa ľahšie a sama nechápem prečo. Potrebujem čas. Čas na premýšľanie, a uvažovanie čo tam dať. Síce viem, akým smerom sa poviedka bude uberať, no horím na detailoch. Malých detailoch, ktoré sú až príliš podstatné a nevyhnuté. Tým, že nič nepridávam, mi klesla aj návštevnosť. Menej ako 50 zhliadnutí za deň ?!. Slzy sa mi tlačia do očí, a predsa viem že si zato môžem len a len sama.
Neviem vám zaručiť, kedy pribudne nová časť, lebo sama neviem. Dúfam že čoskoro.

Pre dnešok aspoň jedna fotka (musím sa pochváliť) :D :)

*MOJE POKLADY*

Someone Like Me 9

Dni plynuli rýchlo, dokonca rýchlejšie, ako sa bežným smrteľníkom mohlo zdať. Angie a Nicole konečne začalo to dlho očakávané dvoj týždňové pracovné voľno, počas ktorých mohli vystrájať ako chceli. Bolo náhodou, no skvelou, že ho dostali v rovnakú dobu.
Odkedy Lukáš odišiel po pár dňoch jeho príchodu kvôli práci na Slovensku, Niky sa vrátila do pôvodnej formy. Znova znej bolo bláznivé rozlietané dievča, ktoré vymetalo bary a nočné kluby jedna radosť. Angie mala niekedy pocit,že je viac preč, ako v ich spoločnom byte. Správala sa ako pubertálna pätnástka bez záväzkov, bez akýchkoľvek starostí. Proste si užívala život plnými dúškami. Jediný kto dával najavo svoju nespokojnosť bola jej priateľka,i keď vedela, že Nicole jednoducho rozkazovať nesmela. Niekedy mala chcenie byť staršou, aby si mohla otvoriť ústa.Život si do zrejme neprial. Ich vekový rozdiel - predsa len štyri mesiace sa dajú prekusnúť, no bol tam a to bol ten problém.
Zaujímalo ju však čosi iné. Dôležitejšie. Podstatnejšie. Čoraz viac si začala všímať Nikine telo a ústa. Pery mala stále častejšie opuchnuté, podráždené, miestami popraskané, akoby ju na ne niekto vášnivo bozkával. Jej krk a ruky zdobili nepekné fliačiky,ktoré sa nedali prehliadnuť. Bolo zrejmé, že jej pokožka bola vystavená perám niekoho, kto si jej sanie pekne užil.
-Bozkávala si sa s niekým?-privítala ju Angie v jednu noc - skôr to bolo nad ránom, keďže začínalo pomaly svitať. Oči držala ledva otvorené, presedela celú noc pri káve, cigaretách, nudnej televízii, len aby ju počkala. Tušila že sa vráti neskoro. Niky len potriasla hlavou, a odišla spať.Tým to všetko haslo. Rozhovor skončil. Podozrenia zostali. Dôkazy prichádzali čoraz častejšie.

Angie bola nervózna, podráždená a vystrašená zároveň. No tieto stavy sa menili keď bola v Niallovej blízkosti. Stretávali sa viac a viac. Sadli si ako kúsky lega. Vždy si mali čo povedať, nikdy ich rozhovor nekončil na mŕtvom bode. Dokonca aj o Dávidovi sa s ním vedela otvorene porozprávať. Do teraz to dokázala len s Niky. Detaily z rozchodu vynechala...pre istotu. Keď o ňom rozprávala, chvela sa. Rozprávala aký bol, prečo ho vlastne tak milovala. Niall len s úžasom počúval jej smutnú spoveď a z každého slova, z každej vety bolo cítiť, ako to dievča strašne túži po láske.
Niečo ju k nemu ťahalo. Nie k mužovi, skôr k osobnosti, ktorá bola pre ňu akousi tajomnou. Akoby mi niečo tajil.- uvažovala, keď ležala pod hrubou dekou a pred očami mala jeho blond vlasy. Bola s ním rada. Jeho spoločnosť jej robila ako dobre na duši, tak aj na srdci. Na stretnutia s ním sa pripravovala hodiny, s nervozitou, s očakávaniami čo príde a tešila sa na ne. Nemusela myslieť na nič. Vžívala sa do jeho slov, ktoré sa jej pomaly no s dostatočnou intenzitou vrývali do pamäti. Bol hanblivý, no aj on sa pri nej dokázal dokonale uvoľniť. Rozprávali sa o živote, či práci, alebo len tak sedeli v parku a pozorovali labute plávajúce po čírom tichom jazere. Niall bol pre ňu akýmsi prístavom pokoja, ktorý jej po Dávidových podlých klamstvách chýbal. Konečne našla niekoho, pri kom je pokojná, neustráchaná.Páčil sa jej, jeho blízkosť ju zvláštne tešila, napriek tomu sa snažila nedať na sebe nič poznať.

Sedela pri kuchynskom stole, so šálkou horúceho čaju v rukách s myšlienkami pri dni, kedy ju vzal na výlet.
-Dneska choď spať skoro kráska, zajtra ťa niekam vezmem.- hovoril jej, keď sedeli v jedno nedeľňajšie poobedie na lavičke pri Tower Bridge. Sedeli vedľa seba na lavičke, letmo sa stehnami dotýkali, a lízali zmrzlinu, ktorú on kúpil. Rád jej kupoval zmrzlinu, či už ovocnú či smotanovú, vedel, že ju tým poteší. Jej iskričky v očiach, keď jej do rúk podával skladkastý kornútok s kopčekmi sladkej pochúťky, v ňom vyvolalo niečo ... niečo zvláštne. Bol šťastný, no prekvapený zároveň, keď videl, že obyčajná zmrzlina ju dokáže urobiť spokojnou. Presne toto sa mu na Angie páčilo. Tá inakosť. Nikdy sa s niekým podobným nestretol, ba dokonca nikdy necítil to čo pri nej. Nevedel to zaradiť. Niekedy sa prichytil, ako rozmýšľa o veciach, o ktorých by vlastne vôbec nemal. Ako chutia jej bledé, už na pohľad jemné pery či ako dokáže milovať. Pôsobila naňho priam magicky.
-Dávaj pozor, aby si sa nepošmykla.- elegantne jej podal ruku a trochu dlhšie ju nechal vo svojej teplej dlani. Znova pocítil ten pocit. Do teraz nepoznaný. Tak strašne mu ju pripomínala. Chýbala mu, stále sa mu pred očami zjavoval obraz rútiacej sa motorky a Daphne, ktorá stále, akoby nič nepočula bežiacej za pruhovanou loptou, s ktorou sa hrala v záhrade sestry jeho matky Mauri. Mali priam na vlas rovnaké oči či črty tváre.

Vzal ju na hrad, či skôr skvostnú zrúcaninu, ktorá sa svojou krásou a noblesou pýšila pár kilometrov od Londýna. Angie sa v ten deň prichytila pri tom, ako túži aby ju objal. Neurobil to. Do teraz vôbec, no akosi to neriešila. Terén bol nepohodlný, nešikovný a jedna obchôdzka útrobami hradu im dala riadne zabrať. Vyčerpaní sa dostavili do blízkej reštaurácii, kde mali obaja veľkú porciu chutného jedla zjedenú do desiatich minút.
-Si musela byť poriadne hladná.- smial sa Nialler, keď prežúval posledné sústo pečeného mäsa s opekanými zemiakmi. Angie mala svoju dávku už v brušku, dokonca aj v pohári s Colou jej zostal posledný hlt. Niallovi sa to páčilo. Obdivoval tú jej spontánnosť.

Another world 50 - THE END

I can't believe. Jednoducho nie. Presne 17. februára som zverejnila poviedku o nádhernej blondínke Simone a Harrym. Dnes 26. júla vám tu dávam posledný diel. Another World ma sprevádzalo počas všetkého môjho voľného aj nevoľného času. Strávila som pri tom dlhé hodiny, kým som niečo zmysluplné napísala. AW bolo mojou prvou poviedkou, a nech to znie akokoľvek namyslene, som s ňou spokojná. Veľmi. Zo začiatkov som mala pocit, že po 10-15 časti ma to jednoducho prejde. Ten nával radosti, že vytvorím niečo, čo sa vám čitateľkám bude páčiť. No nie. Vydržalo mi to až do konca, do posledného 50 dielu, v ktorom som príbeh ukončila. Je mi tak zvláštne smutno. Rozmýšľala som aj o epilógu. Možno vás sklamem, možno nie, no epilóg nebude. Aspoň v blízkej budúcnosti nie. Schválne som príbeh ukončila tak, ako som ho ukončila. Aby ste si samé dokázali vymyslieť či domyslieť záver.
Chcem sa vám poďakovať, tak strašne moc, že slová mi ani nestačia. Za každý jeden komentár, za každú jednu pochvalu, ktorou ste ma obdarili a sakramentsky potešili. Vďaka vám som poviedku dotiahla až do konca, a začala písať novú - Someone Like Me, ktorá sa teoreticky ešte len rozbieha.
Ešte raz jedno obrovské ĎAKUJEM, užite si posledný diel ! :-*


Prítomnosť


Život plynul pomaly, no zároveň tak rýchlo, že niektoré udalosti či momenty - tie menej podstatné, by som v pamäti len veľmi ťažko lovila.
Môj život bol zrazu iný. Úplný, znesiteľný, šťastný. Dlhú dobu som nemohla uveriť, že je to skutočné. Prišlo mi to ako sen. Neobyčajne pekný sen, z ktorého sa ráno prebudím vo svojej posteli, do upršaného londýnskeho počasia, sama ako vojak v poli, s tou rovnakou dierou v hrudi.
Šťastena mi dopriala. Možno viac ako som chcela, ako som si bola zaslúžila. Je ťažké nájsť v živote človeka, ktorý vás bude milovať za každých okolností. Ktorý vám dokáže odpustiť klamstvo, zradu, poníženie a milovať vás každým kúskom tela. S ktorým ležíte na slnkom zaliatej pláži krásneho exotického Karibiku, obklopená Karibským morom, palmami a tisíckami lagún s jemne vypuklým bruškom, v ktorom vám rastie drobný človiečik, teraz ešte malá fazuľka niečoho, čo patrí JEMU.


Minulosť


,,Zlatko si si istá, že doma ti už nezostalo  nič?" po stý krát mi pokladal tú istú otázku, na ktorú som mu po stý krát nezmeneno odpovedala: ,,Áno, nestrachuj sa toľko."
Ležali sme vedľa seba v jeho mäkkej posteli, s telami na sebe prilepenými a ja s hlavou položenou na jeho hrudníku,v ktorom mu srdce hralo tú čistú krásnu skladbu, ktorá robila môj život pravým životom. Vládlo medzi nami úplné ticho, ktoré prerušovalo len naše dýchanie. Presťahovala som sa sem nedávno, po toľkých zvažovaniach a uvažovaniach, som sa proste tak rozhodla. V rodičovskom dome ma tak či onak nedržalo vôbec nič. Odkedy sa mama presťahovala a Jacob tiež - s Ash si našli spoločný bytík v centre mesta, útulný, maličký,stvorený pre oboch - ma tam nič nedržalo. Viac som tam nebola ako bola, keďže väčšinu času som trávila tu. Tak som sa nakoniec presťahovala, vraj bude všetko jednoduchšie. Bolo to tak. S Harrym som trávila 24 hodín denne počas jeho voľna a mojich prázdnin, staral sa o mňa, mala som sa ako v perinke. Nikdy som sa necítila lepšie.


Hodinky ukazovali pol ôsmej ráno, keď som sa zobudila. Vonku bolo na anglické klimatické pomery teplo, no do izby mi prenikal cez pootvorené okno príjemný vánok. Harry vedľa mňa neležal, no jeho strana postele bola dôkladne ustlaná.


,,Dobré ráno." pozdravila som ,,decká" jediace každý svoju porciu raňajok. Prisadla som si k nim, chlieb si natrela maslom a džemom. V to ráno som sa necítila práve najlepšie. Vlastne...nielen v to. Už pár dní ma trápili ranné ťažkosti, ktoré mi znepríjemňovali štart do nového dňa. Prežúvala som prvé sústo, pomaly ho zapíjala jablkovým džúsom, keď to na mňa opäť prišlo. Ako blesk z jasného neba som vstala od stola a rýchlo bežala na toaletu. Zmätené a nechápavé pohľady som nechala za sebou. Kľačala som na kolenách, rukami objímala záchodovú misu a pocítila som ako mi niekto drží vlasy. Bola to Mary, a za jej priateľské gesto, som jej bola vďačná. Bolo to ako včera, keď som to praktizovala ďalej. Keď som zo seba dostala snáď aj nemožné, zviezla som sa na podlahu, a opäť si zratúvala koľko sú dve a dve.
,,Simi, čo je s tebou?" bojácne sa opýtala Mary, pričom mi zvierala pravú ruku.
,,Mešká mi cyklus, čoraz viac ráno vraciam, čo mi asi môže byť?!" zapriahla som ironicky, no kútiky pier sa mi zdvíhali do šťastného úsmevu.
Moje podozrenia sa potvrdili pár dní potom, čo mi lekári na gynekologickom oddelení urobili testy na graviditu. Boli pozitívne a po sone a zopár vyšetreniach sa zdalo byť všetko v naprostom poriadku.
Ten pocit, keď nosíte pod srdcom niečo, malú fazuľku ktorú milujete, akoby už bola človekom je neuveriteľný. Želám ho snáď každej bytosti na zemi.
Aká bola Harryho reakcia? To objatie si zapamätám NAVŽDY.


Prítomnosť


,,Harry neopováž! Harold nieeeee!" vrieskala som ako šialená, keď sa nadomnou skláňal celý mokrý. More bolo po včerajšej silnej búrke studené ako ľad, a len chvíľkové pobudnutie v ňom mi spôsobovalo tŕpnutie členkou, ktoré ma viac už do vody nedostalo. Harryho, otužilého ako ľadového medveďa z Antarktídy neodradilo nič. Kúpal sa, čvachtal ako malý chlapec, a bol spokojný. Ľadová voda z neho kvapkala na moju pokožku, spôsobovalo mi to zimomriavky. Rukami sa podopieral o piesok, aby mi telom netlačil na bruško. Dával si na tom záležať. A to poriadne. Staral sa o mňa viac ako hocikedy pred tým. Páčilo sa mi to.
,,Vyzeráš ako Tarzan." so smiechom som ho podpichla. Ale bolo to tak. Na môj dušu. Kučery mal vďaka vode dlhé, siahali mu snáď až po plecia.
,,Ale ty si krajšia ako Jane." polichotil mi jemným, romantickým a nežným hlasom. Do líc sa mi citeľne nahrnula červeň. Pobozkal ma. Nebol to obyčajný bozk. Bol to jeden z tých bozkov, s ktorých sa vám zachveje celé telo, rozbúcha sa srdce, tlak je v pravidelných intervaloch - raz nízky no naraz je vysoký.


Harry


Prechádzali sme sa po prázdnej pláži, kráčajúc pomaly vedľa seba, ruka v ruke. Simone mala na sebe krásne ladné biele šaty, cez ktoré jej vytŕčalo bruško. Bola krásna. Uvedomil som si, aká je iná. Pre mňa výnimočná, nenahraditeľná a dôležitá ako soľ. Uvedomil som si, že keby jej neodpustím, vyčítal by som si to snáď navždy. Nikto nie je dokonalý,  každý robí občas chyby. No taký sme my ... ľudia.
Slnko pomaly zapadalo, mesiac bol na oblohe temer v celej svojej paráde. Do vysokých miliónov rokov starých skál narážali vlny, a more príjemne šumelo. Kráčali sme bosí, a vžívali sa do pocitu, keď piesok preniká pomedzi prsty.
Mlčali sme. V hlave som si stále opakoval tie slová, tú vetu, ktorá môže zmeniť naše životy. Bol som nervózny. Chvel som sa. Čudoval som sa, že Simi si ešte nič nevšimla.
V jednom okamihu som si ju otočil k sebe, a zvieral jej jemnú, útlu ruku ktorá sa v tej mojej skoro úplne stratila. Hľadel som jej do očí, a čakal. Ani sám som nevedel načo, keďže ja som bol ten, čo mal niečo urobiť.
Nadýchol som sa, vydýchol. Znova. Nádych...Výdych...Nádych...Výdych. Až som sa napokon odhodlal.
,,Will you marry me Simone?"




                                                                                                                  The End !

I'm back :)

Živá, zdravá, neutopená, vykúpaná a celá vaša sa vám tu znovu hlásim. Po tých dlhých 10 dňoch nič nerobenia, som sa po úmornej desať hodinovej ceste pokrčená,spotená,dolámaná, unavená dnes okolo siedmej večer vrátila späť do reality. Neviem či sa mám tešiť,či plakať. Na jednej strane chcem zostať doma v Narnii, na druhej strane chcem opäť vypnúť niekde ďaleko. Help meee !!! :D

Another world som úspešne dokončila.S posledným dielom som spokojná (snáď to nevyznie príliš namyslene), a pevne verím, že aj od vás mojich drahých, verných čitateliek budú naň dobré ohlasy. Chystám sa to zverejniť zajtra v poobedňajších hodinách, kedy to prepíšem do PC. Čo sa týka SLM, nový diel je vo ,,výrobe" mám zatiaľ napísanú len štvrtinu, no sľubujem, že do piatkového poobedia vám to sem hodím.

To je zatiaľ odo mňa všetko. :) Tu je ešte zopár fotiek s Chorvátska:

                                     Neodolala som!!:) .. ten pocit, keď ešte teraz môžem na sebe nosiť niečo, čo má ON, čo je spájané s NÍM, je úžasný, neopísateľný, neodolateľne skvelý. Je to síce len hena, ktorá mi vydrží sotva 2 či 3 týždne, ale nezájem!!

Zbohom !!

Odchádzam, konečne, yeaah :D .. 10 dní more, pláž, slnečné lúče, Chorvátsko :)
Chcem vás upozorniť moje drahé čitateľky, že 10 dní tu nič nové nepribudne. Isto viete, že som do dnes chcela ukončiť AW no nevydalo :/ .. sľubujem, že ju dopíšem na dovolenke, tak ako aj pár častí SLM a keď sa vrátim, všetko zverejním :) ..

Majte sa tu pekne dievčatá, See you later :-*

Another world 49 part. 2

Po pár dňoch


Niekoľko dní, ubehlo od doby, čo sa z jedného nášho člena stal hrdý otecko. Mary s maličkou Angie, boli už dva dni doma a jej prst zdobil krásny diamantový prstienok. Niall nestavil na klasiku ale nezvičajnosť. O ruku ju požiadal pár hodín po pôrode, priamo v nemocnici. Neodmietla. Samozrejme. Bolo to celé zvláštne, no zároveň tak romantické a krásne, aké to mohol spraviť jedine náš bláznivý Nialler. Simone som nevýdal. Opäť. Keď prišla pomôcť Mary s Angie, na pár hodín som sa vyparil ako zbabelec, ktorý uteká pred svojou láskou. Ľúbila ma, tým som si bol istý. Mohla to skryť správaním, či rečami, no v očiach to skryť nedokázala. Každý deň som ju sledoval z rohu nášho domu, ako taxíkom odchádza preč a na druhý deň ako znovu prichádza. Miestami som sa cítil ako blázon, priam psychopat.

V jeden deň som s tým však sekol. Prestal som kráčať proti sebe a zostal som doma, kde som vytrvalo čakal kedy znova príde. Prišla. O siedmej večer odetá v sukni po kolená s kvetinovými vzormi a čiernej blúzke s polodlhými rukávmi. Perfektne odhaľovala jej krásne krivky. Zostala stáť medzi dverami, pozerajúc na mňa. Už z diaľky som videl ako sa chveje.
,,Ja vás asi nechám." hlesla Mary. Zrak jej ubiehal raz na mňa, raz na Simone. Maličkú zababušenú v ružovej deke si zobrala na ruky a odkráčala preč. Nevedel som, či jej mám byť vďačný alebo naopak. Jediné čo som vedel bolo, že už niet cesty späť.
,,Nečakala som ťa tu." rukou si prešla po krásne lesknúcich sa vlasoch, ktoré vďaka prítmiu v obývačke chytali tmavší nádych, ako na jasnom svetle.
,,Už ma to nebaví Simone." odhalil som to. Nie všetko, ale na teraz to stačilo. Zmätene na mňa pozrela, zrejme nič nechápala.
,,Poď hore." prišiel som k nej, a uchopil ju za ruku. Bol to nástojčivý dotyk no neodtiahla sa. Tak sa mi to páčilo. Kráčali sme po tmavých schdoch, ruka v ruke, v dokonalom tichu. Obaja sme dýchali rýchlo, obaja sme vedeli čo sa tam hore stane. Vôňa sálajúca z jej tela ma dokonale omráčovala a ja som mal čo robiť, aby som si ju nevzal hneď na prahu dverí.

Simone


Zostala som stáť na prahu izby. Harry potichu zavrel dvere, hlavu mi vzal do dlaní a pobozkal ma.Najskôr vrúcne, no potom netrpezlivosť vyhrala. Naše jazyky hrali vojnu, ktorá sa k tej skutočnej - svetovej, len ťažko dá prirovnať. Dýchali sme rýchlo. Nahlas. Jeho dotyky boleli, bolo v nich odopieranie, čo sme mali obaja za sebou. Bral si všetko, dravo, rýchlo, bez pardonu. Keď som mu rukou vliezla do nohavíc a prešla po jeho navretej hrči, hrdeľne sa usmial.
,,Neprovokuj." povedal, pri čom mi zubami jemne potiahol spodnú peru. Nebolelo to. Práveže to bolo príjemné. Milovala som každý milimeter jeho tela. Jeho dych. Jeho obočie. Jeho spôsoby. Drsné a zároveň nie drsné Opretá o chladné dvere som čelila jeho pohľadu a cítila prsty, ktorými ma drsne hladkal. Po tvári, očiach, nose, ušiach, perách, prsiach, brušku až kým sa nedostal k môjmu lonu, ktoré prahlo po ňom. Bolo mi jedno, ako sa budem cítiť nasledujúce ráno, chcela som byť jeho. Tu a teraz. Nemyslela som nato, či je to múdre. Lebo som cítila že v jeho náručí múdriem, jeho láskou a ak to má aj bolieť, bude to stáť zato.
,,Milujem ťa." počúvala som. Bola som šťastná. Spokojná. Už by ma od Harryho neodtiahli ani parným valcom.
Niektoré milovania si pamätáte viac, niektoré menej. To čo sa odohralo v Harryho izbe v tento podvečer, mi z hlavy nevymaže nikto. Nikdy. 
Jeho horúci dych na mojom tele, jeho drsné a zároveň nežné dotyky vo všetkých mojich zákutiach, ktoré už dokonale poznal. Jeho vzdychy keď do mňa pomaly vnikal a ja som mala pocit, že lietam voľná ako vták. Jeho tlmený smiech, keď som po jeho príraze od samej rozkoše nahlas vykríkla. Jeho ,,neprestávaj" keď sa moje telo triaslo, a čelo bolo pokropené potom. Jeho trasúce sa prsty, ktoré si preplietol s tými mojimi pred jeho finále, ktoré bolo dlhé,hlasité, úprimné, presne také aké som si ho pamätala.
Keď som vyčerpaná položila hlavu na jeho hruď a vnímala len pravideľný tlkot jeho srdca cítila som šťastie.
Radosť.
Lásku.
Strach.
Nehu.
Život.
Závislosť.
Lásku.Lásku.Lásku.
Keď mi po pár minútach, mysliac si že spím, prešiel rukov po strapatých vlasoch, v očiach ma zaštípali slzy. Nevedela som čo bude ráno, čo mám od tohto očakávať. Či to bol len Harryho skrat, či túžba, alebo náš nový začiatok, ktorý som si priala zo všetkého najviac.

Harry

Keď som sa ráno zobudil, Simone spala tak ako v noci zaspala. Z môjho hrudníka, si vytvorila vlastný vankúš, na ktorom pokojne oddychovala. Opatrne som jej zodvihol hlavu, aby som mohol vstať z postele. Nechcel som ju zobudiť. Nie, keď v spánku bola krajšia ako inokedy. Čítal som, že ľudia sú najkrajší keď spia, a práve v tomto stave sa im z tváre dajú vyčítať pocity. A ja som si bol istý jedinou vecou. Jej citmi ku mne.

,,Bré ránko vo spolok." s úsmevom som pozdravil osadenstvo, ktoré sedelo okolo kuchynského stola a zamyslene raňajkovala. Cítil som sa šťastne a tak uvoľnene, že som sa to nesnažil skrývať. Niallerovi, ktorý pomaly kŕmil Angie mliečkom z malej fľašky som postrapatil vlasy, a malej som vlepil jemný bozk na to maličké líčko. Bola rozkošná. Ponášala sa na oboch jej rodičov. Mala Niallove oči a ušká, a z Mary mala jemné črty tváre.
,,Čo taký spokojný?" so záujmom sa ma spýtal Liam, keď som si sadol vedľa neho a chlieb si natrel maslom a jahodovým džemom. Ranná dávka jablkového džúsu samozrejme nesmela chýbať.  Neodpovedal som, len som pokrčil ramenami. Veď uvidia sami, keď sa sem Simone doplazí strapatá len v nohavičkách a mojom tričku tak, ako to má vo zvyku.
,,Kedy vlastne Sim odišla ? Tuším sa ani nerozlúčila." hlesol Zayn s plnými ústami. Nedokázal som kútiky úst držať vo vodorovnej polohe. Musel som sa usmiať.
,,Neodišla." šepol som. Uľahčila mi to. Ako naschvál v tom momente schádzala zo schodov v spodnom prádle a mojom tričku ako som predpokladal. Dlhé jemné vlasy si prehrabávala, a na tvári sa jej pohrával úsmev. Podišla ku mne, a vlepila mi mokrý bozk na líce. Cítil som, že sa červenám ako malý chlapec, keď mu dievča otvorí dvere na toalete. Stiahol som si ju na kolená, a pobozkal ju na pery. Poriadne, aby všetci videli, že toto je náš nový začiatok.
Hovorí sa, že dva krát do tej istej rieky nevkročíš, no keď niekoho miluješ vkročíš do nej toľko krát, kým sa neutopíš.

Another world 49 part. 1

Po dlhšej odmlke, som tu opäť s novou časťou AW, ktorá je rozdelená na 2 časti :) .. chcem sa celkovo vtesnať do počtu 50tich častí + epilógu (možno), tak som si to musela takto rozkúskovať.


Bol piatok, posledný májový deň, keď som sedela na pohovke v našom opustenom dome spoločne s Jacobom. Odkedy mama s Nathanom odišli, bolo to tu čudné. Tak zvláštne tiché, opustené, chýbala tu. Dokonca aj on. Dokázala som si na neho zvyknúť za pomerne krátky čas, s čím sme boli spokojní. To bolo najdôležitejšie. Chrbtom som bola opretá o bratov hrudník, ktorý sa mu každú sekundu nadvihoval, no nebolo mi to nepríjemné. Skôr naopak. Bola som plne zaujatá filmom, a jeho hlasné chrúmanie paprikových čipsov som nevnímala. What a girl want - film, ktorý poznám už aj od zadu. Tá odhodlanosť sedemnásť ročného dievčaťa z Ameriky, utiecť do Londýna aby spoznala, objala, pohladila svojho otca, bola hodná rešpektu. A nie hocijakého. Obrovského. Jacob len prekrúcal očami nad žánrami filmu, ktoré som sledovala. Samá romantika. No na výber nemal. Ashley odišla s rodinou na Miami, a chlapec zostal sám so sestrou v Londýne. Aké komické.

Film bol v pasáži, kedy Daphe s Ianom ležali v maličkom člne na jazere a prvý krát sa pobozkali. Krátko, no s láskou, ktorá sálala až do mojej obývačky. Mobil mi na stolíku začal divo vybrovať a na displayi blikalo Louiho meno. Nemala som tušenia čo potrebuje. Na to, že bol máj, v Londýne bolo sotva 16 stupňov a teplota v dome, nebola o nič vyššia. Obaja sme boli zababušený v hrubých dekách, len aby sme vydržali tú zimu.
,,Áno Tommo?" hlesla som a čakala na odpoveď. Dychčal, funel, ošíval sa a nevedel sa vykoktať.
,,Simi, Mary rodí, prídi aj s Jacom do nemocnice. Rýchlo."

Rýchloťou svetla, sme boli obaja nasúkaní v čistom oblečení, botaskách a už sme sedeli v aute. Vedela som čo tam bude. Čo ma tam bude čakať. Harry. Vedela som, že dnes sa mu nevyhnem a po toľkých mesiacoch znova uvidím jeho zelené oči, na ktoré sa nedá zabudnúť.Nejde to. Niekedy mám pocit, že nie je v mojich silách zabudnúť na lásku, ktorá medzi nami bola. Neprítomne som hľadela na Londýn cez sklo auta, ktoré rýchlo mierilo do nemocnice. Jacob nevravel nič. Dokonca aj on vedel, čo príde. Bol ohľaduplný a otázkami typu si v pohode ? či zvládneš to? a podobne ma nezasypával. Zvládnem to, kvôli Mary, ktorá momentálne potí krv v mučivých bolestiach a na svet prináša malého človiečika, určite.

Zdalo sa to ako celá dlhá večnosť, no bolo to len po pár minútach, keď sme kráčali po schodoch na pôrodnické oddelenie. Už od začiatku chodby som ho videla. Sedel na stoličke s hlavou v dlaniach, klasických čiernych rifliach a krátkom tričku, z pod ktorého mu vytŕčali tie vypracované ruky. Vlasy, mal ako vždy strapaté o kúsok dlhšie ako som si pamätala. No nezmenil sa. Vôbec v ničom. Čím viac sme sa k nim približovali, tým viac som cítila napätie.
Búšenie srdca.
Potenie rúk.
Zvláštny pocit v žalúdku.
Chvenie sa.
Môj brat to zrejme vycítil, keď ma silno stisol za ruku a do ucha mi pošepol: ,,To bude dobré." Podvedome som sa usmiala aj keď som si myslela pravý opak. Tak som to proste cítila. Niall stepoval pred pôrodnickou sálou, raz mal ruky zložene na prsiach, raz si nimi nervózne prehrabal vlasy a niečo si neprítomne mrmlal. Fyzicky bol tu, no duchom bol pri Mary a podporoval ju ako najviac vedel. Vedel to každý. Aj chalani, ktorý sedeli rovnako ako Harry. Boli nervózny, o tom sa nedalo pochypovať. Ale kto by nebol?
,,Tak tu ste." pobehla ku mne El, a objala ma.

Harry


Sedel som na tvrdej nepohodlnej stoličke s hlavou v dlaniach, občas som kútikom oka zazrel nervózneho Nialla ako pobehuje pred sálou. Bolo mi ho ľúto, nevedel som aký je to pocit, ale dokázal som si ho živo predstaviť. V nemocnici sme boli všetci. Dokonca aj El s Danny, len jedna dôležitá osoba tu chýbala. Ona. Simone. Tommo jej volal, ihneď ako sme dorazili do nemocnice, takže čo chvíľa by tu mala byť. Celé tie mesiace sa mi podarilo vyhýbať sa jej, nestretnúť ju a teraz som mal pocit, že moja snaha bola úplne zbytočná.
,,Tak tu ste." začul som El a šum okolo seba. Vôľky-nevôľky som zodvihol hlavu a uvidel ju. Jacob ju silno držal za ruku, akoby si ju chránil. Eleanor ju objala, no Simone mala zatvorené oči. Mal som pocit, že ma nechce vidieť, pozrieť sa na mňa, keďže k nám prichádzala so sklonenou hlavou. Znervóznel som. Ten pocit sa nedá ani opísať, treba ho len zažiť. Sadla si oproti mne, nervózne som klepkal nohou kým som si neuvedomil, že robí to isté. Pozeral som na ňu, bola nezmenená. Bola nenamaľovaná, bez štipky make-upu na tvári, no stále priam neznesiteľne krásna. Srdce mi splašene bilo.
Ignorovala ma.
Úplne.

,,Gratulujem pán Horan, máte krásnu zdravú dcérku." začuli sme lekára. Keď sme zdvihli hlavu, naskytol sa nám ten najkrajší pohľad. Niall si preberal maličké klbko zabalené v ružovej perinke, ktoré len tak do strán rozhadzovalo drobnými ručičkami.
,,Priateľka nám povedala, že na meno sa máme opýtať vás." Niall sa na chvíľku zamyslel, no keď maličká rozlepila belaso modré očká, povedal: ,,Angie."

Someone like me 8

Trošku kratšie, ale predsa len :) .. zajtra idem po 2 mesiacoch ku starkej, takže časť s najväčšou pravdepodobnosťou nebude..

Bolo to zvláštne. Červeň sa jej hnala do líc, prsty na nohách ju oziabali. Nerozumela ničomu čo sa deje. -Som Niall.- predstavil sa chlapec a k Angie vystrel pravačku. Mal zvláštny hlas, tak nezvyčajný, že to nemohol byť angličan. Prekvapene na neho hľadela, nechápala o čo mu šlo.
 -Teší má Niall.- Chlapec sa len usmial, a na svetlo sveta sa dostal rad jeho bielych zubov, pokrytých takmer neviditeľným strojčekom. Stáli tam hodnú chvíľu, bez slov ako taký puci.
 -Obsadil som ti lavičku.- ozval sa Niall so sklopenou hlavou. Líčka mal ružové a v modrých očiach sa mu zjavovali iskričky. Angie prv nerozumela o čom hovorí, no všetko pochopila keď rukou ukázal na jej lavičku, kde ležala opustená gitara.
-Nebojíš sa že ti ju ukradnú?- ošívala sa, a do kabelky pomaly schovávala notes a ceruzku. Niall jej bol povedomí. Blond vlasy, belaso modré oči, strojček, no nikam ho nevedela zaradiť.
-Tú starú haraburdu? Nie kdeže.- smial sa. -Tú by nechcel ani bezdomovec.- Angie sa musela smiať s ním. Mal zvláštny smiech, taký iný a nákazlivý. Páčil sa jej.
-Mala by som ísť, doma ma čakajú.- hlesla, a pomalými krokmi odchádzala od blondiačika.
-Priateľ?- opýtal sa akosi neisto. Znervóznel.
-Brat s priateľkou.Tešilo ma, Niall.- posledný krát sa otočila a odišla. Venoval jej spokojný úsmev a smelo sa pobral ku svojej gitare, ktorú aj napriek jej rokom miloval. Dni bez nej by si nevedel predstaviť. Slúžila mu ako hračka na odreagovanie, no bola aj dôležitou súčasťou jeho práce. Bol členom skupiny. Známej skupiny piatich mladých chalanov, preto ho zaskočilo, že Angie vôbec nevedela kto to je. No páčilo sa mu to. Ona, jej vlasy, prenikavé zelené oči, všetko. Nerozumel tomu.

-Som domáá.- zvolala Angie, keď dorazila domov. Bola unavená, oči sa jej pomaly zatvárali, no vyzuť zo sandálok sa jej podarilo. Prekvapivo. Nicole s Lukášom sedeli v obývačke, s pohárom červeného vína si hrkútali jedna radosť. Boli v tesnej blízkosti, nalepení na sebe, ani papier by sa medzi ich telá nevtesnal. Občas si venovali krásny, sladký bozk či objatie. Boli spolu rozkošný a hlavne šťastný. Angie im závidela, no myslela to dobre. Priala im, ako nikomu. Na Nialla nemyslela, nemala prečo. Bol síce zlatý, pekný, no nič ju k nemu neťahalo. Doteraz nechápala o čo mu šlo a riešiť to nechcela, no niekde v hĺbke samej seba pevne dúfala, že ho znova stretne. Tak ako on.
-Kde si bola toľko?- Vonku už bola tma, mesiac na oblohe bol vo fáze splnu a okolo neho veselo tancovali žiarivé hviezdy.
-V parku.-unavene odpovedala bratovi, a prisadla si k nim.
-Sama?-
-Nie, s Harrym Potterom.- uškrnula sa. Vždy mala zváštny zmysel pre humor. Buď sa na ňom smiala len ona, alebo okrem nej, všetci naokolo. Inak tomu ani nebolo teraz. Niky s Lukášom sa smiali, no Angie nad nimi len krútila hlavou.
-Pôjdem si ľahnúť a žiadne nemravnosti vy dvaja.- zasmiala sa so vztýčeným ukazovákom. Zaľúbenci len poslušne prikývli, no nemali chuť dodržať to. Obaja mysleli na jedno a nato isté.

Diary 1.

Dosť často som samú seba nachytala pri tom, ako ma nedokáže napadnúť názov príspevku, ktorý sa sem chystám pridať,tak ma napadlo, že v takýchto prípadoch to pomenujem ako ,,diary" a bude to. Dnešný, teoreticky prvý bude krátky trošku stručný ale snáď nevadí.

Môj rekord !:) vidíte ten rozdiel medzi včerajškom a dnešným dňom ?.. neskutočné .. no za takéto číslo chcem poďakovať najme Timči, ktorá zdielala môj blog na FB page, tak preto takéto, pre mňa veľké číslo. ĎAKUJEM :-* :) Timejka  tebe a všetkým, ktorý čítajú moju poviedku / poviedky :)

Spln mesiaca, ktorý sa mi naskytol priamo pred očami :) musela som chytiť do rúk foťák a odfotiť si to.. k tejto fáze mesiaca, je akoby naplánové vysielanie Drakulu, ktorého sledujem v spoločnosti maminky :)

Dneska časť nebola, ani nebude. Prečo? polovičku dňa som strávila u babky, od ktorej sa mi vôbec nechcelo odísť. Poznáte ten krásny pocit, keď máte brata, bratranca a najlepšieho priateľa v jednom ? .. ak áno, máte obrovské šťastie, to vám hovorím z vlastnej skúsenosti :) ..

Zajtra sa chystám ku kamoške (Henč) kúpať, ak sa to teda podarí, no časť dám, to vám sľubujem :) .. aj keď možno až neskoro večer, no bude. Vo veľmi blízkej dobe plánujem ukončiť AW aby som sa už naplno mohla venovať SLM a pár jednodielkám, ktoré sa mi už pomaly ale isto rodia v hlave. 14 júla odchádzam na 10 dní do Chorvátska, kde časti pridávať nebudem, tak sa vám to do predu pokúsim nejak vynahradiť :) 

Ako prežívate prvé dni prázdnin a tohto nepríčetne hnusného tepla ? .. tu v Šali mi cez deň teplomer ukazuje 36°C čo je na nevydržanie. Verte mi. Momentálne je pol 11 v noci, a máme 26°C okná pootvárané, prievan v byte, lebo ináč by sa prežiť nedalo :D aj u vás je to tak ? :)

Another world 48

Blond vlasy mala zopnuté vo vysokom drdole z ktorého jej vytŕčali nezbedné pramienky. Bola rozkošná. Tak drobná, útla. Pripadala mi byť úplne maličká. Na tvári sa jej pohrával jemný úsmev, no za Niallerovým chrbtom sa skrývala akoby sa bála. Myslím, že slová boli v tomto momente najmenej podstatné časti rovnice. Nialla som opatrne odsunul nabok, bol to síce chlap, no niekedy mi prišiel byť tak bezbranný, že silu som na ňom nedokázal použiť, i keď si to niekedy situácia doslova pýtala. S úsmevom na tvári som podišiel k nej a vzal si ju do náručia ako kedysi. Objal som ju silno a ešte silnejšie, až som mal pocit, že prestáva dýchať.
,,Nechám vás." hlesol Niall, priateľsky ma pobúchal po ramene a odišiel späť do svojej skromnej izby. Nechcel som ju pustiť, no vedel som, že takto nemôžeme stáť večne. To nie.
,,Je mi to ľúto Harry, tak veľmi." šepkala a slzy sa jej viditeľne drali do očí. Nemal som ani tušenie odkiaľ to vedela, tak ako to záhadné plaché dievča Nicole, no čoraz viac ma to začalo zaujímať. Jemne som sa od nej odtiahol, no hrudníky sa nám stále dotýkali. Cítil som ako jej splašene bije srdce, ktoré kedysi patrilo mne. Pomaly sme sa presunuli ku gauču, ktorý bol neskutočne mäkučký a pohodlný. Sedeli sme vedla seba tak blízko, že obaja sme cítili na pokožke dych toho druhého.
,,Začína byť toho plný twitter Harry. Anglické, dokonca aj americké noviny. Zatiaľ je to len vo fáze akýchsi fám, či podozrení, no mne to nedalo tak som zodvihla telefón a zavolala jej. Potvrdila mi to." - nežne ma pohladila po líci. Zarazil ma fakt, že volala so Simone,že je vôbec s ňou v kontakte, že sa s ňou rozprávala dokonca aj ona, nie len chalani. Prišlo mi to čudné, zvláštne. Sklopil som hlavu a z hlboka dýchal. Pomáhalo mi to. Nachvíľu.
,,Ako sa má?" šepky som sa jej opýtal a čakal na odpoveď ktorá nie a nie prísť.
,,Felicity?" vzal som si jej drobnú ruku do svojej a čakal na odpoveď zahľadený do jej očí.
,,Zle." pokrútila hlavou.,,Aspoň tak znela." dokončila, a mne prišlo nevoľno.
,,Ako tak?"
,,Uplakane, zdrvene ... jednoducho ..." nevedela nájsť slová, ako to nazvať. Stislo mi srdce. Pri každom jednom jej slove, som pocítil tú dieru, ktorá vo mne bola.
,,Prečo sa nedáte do poriadku Harry?" spýtala sa ma s nádejou v očiach. Nevedel som, čo povedať.
,,Nejde to." pokrútil som hlavou, aby som zahnal túto myšlienku do zatratenia.
,,Dole je bar. Nejdeš?" navrhol som jej a čakal na odpoveď. S úsmevom prikývla. Z tašky v izbe, v ktorej spal Louis rozvalený cez celú posteľ len v červených boxerkách som si vzal peňaženku s mobilom a mohli sme vyraziť.

O 2 MESIACE


Simone


Svet sa točil tak ako mal. Niekedy mi prišlo až zvlášne ako je pokojný a beztarostný. Viac-menej. Skúškové obdobie mi skočilo minulý týždeň a musím sa pochváliť, že testy som urobila a prešla ľavou zadnou do ďalšieho ročníka. Maryn termín bol ako na spadnutie, čakali sme ho kedykoľvek. V dome chalanov som trávila viac času ako doma, to musím uznať. No bolo mi tam fajn. Doma som bola stále sama, keďže mamka sa s Nathanom presťahovala do Ameriky kde si spolu nažívajú. Poviem vám za tých pár mesiacov sa z nej stala akoby rodená američanka. Anglický prízvuk by ste len ťažko dokázali nájsť. Možno sa vám zdá zvláštne, že dni strávené sú krajšie a znesiteľnejšie, no  bolo to tak. Nevnímala som, že dom patrí aj Harrymu, dokonca aj keď som ho tam cítila. Nie jeho prítomnoť, no jeho vôňu, ktorá sršala z oblečenia povešaného na terase. Tomu miestu som sa vyhýbala najlepšie ako som dokázala. Práve kvôli tomuto. Harry väčšinu času trávil vonku, nikto nevedel kde sa túla. Odchádzal skoro ráno a domov sa vracal neskoro večer kedy som už bola doma. Chalani si ho chceli vziať na koberček a vyspovedať ho, kde a s kým trávi celé dni. Dokonca som mala niekedy pocit, že je to kvôli mne, no keď to bolo rovnaké aj keď som sa tam pár dní neukázala prestala som rozmýšľať nad touto myšlienkou. Nepreniesla som sa cez to. To nie. Je to nad moje sily, nad moju bytosť, no naučila som sa žiť. Bez neho. Z myšlienkou, že už nikdy nebude patriť mne.

Someone like me 7

Fjúúú, po dlhej, dlhočiznej dobe vám sem pridávam časť, do ktorej som absolútne nevedela čo napísať. Ale podarilo sa mi aspoň niečo..Možno ste postrehli drobnú no dôležitú zmenu, že názov Someone Like You som zmenila na Someone Like Me. Prečo? Keď som si prehodnotila, a popremýšľala ako sa bude poviedka ďalej vyvíjať zistila som, že SLY sa k tomu vôbec nehodí, no neprišiel mi ako zlý nápad zmeniť tam jedno slovíčko, vďaka ktorému bude názov vystihovať celú poviedku. 

Hodinky mi ukazovali 4:15 ráno, vonku svitalo, Angie (http://lovelifearmy.blogspot.sk/) spala u mňa a rozhodli sme sa byť Up All Night a vyšlo nám to,keďže sme zaspali po 6 :D :) .. večer sme si pozreli DVD chalanov, pričom sme sa smiali, alebo len usmievali tak, že nám šli lícne svaly odpadnúť :D :) kto to ešte nevidel, vrelo odporúčam :) geniálne to je :) ..

So, this is new part :) 

Nezmenil sa. Vyzeral rovnako ako si ho pamätala z pred roka. Modré oči mu žiarili šťastím na bledej tvári s blond vlasmi po mame. Vyzeral ako ona. Doslova. Angie, ktorá sa s prirodzene hnedými vlasmi a zelenými očami ponášala na otca mala čo - to aj z mami, no Lukáš nie. Stál pri dverách, opretý dlaňou o zárubňu s úškrnom hľadel na sestru, ako prekvapene na neho pozerá. Jej otvorené ústa boli tomu jasným dôkazom. Nerozmýšľala čo viac povie. Slová boli v tomto momente zbytočné a najmenej podstatné. Hodila sa mu okolo krku a stihla ho silno a ešte silnejšie. Lukáš urobil to isté. Angieno srdce, telo, duša pocítili čo jej najviac na rodnej krajine chýbalo. Neboli to priatelia či rodina, ale brat. Bratské objatie, ochranné krídla pod ktoré sa mohla kedykoľvek schúliť s vedomím, že väčšie bezpečie na svete nenájde. Mala ho rada. Bol pre ňu dôležitý ako vzduch, ktorý sa jej pohyboval nad hlavou. Ba i dôležitejší. Ich vzťah nebol taký ako u iných . Hádky, škriepky či bitky nikdy nepoznali. Odjakživa ťahali za jeden koniec povrazu a držali spolu keď si to život vyžadoval. To všetko aj napriek vekovému rozdielu. Ich súrodeneckú lásku nezničil ani fakt vzťahu medzi ním a Nicole, ktorý im Angie nikdy nezazlievala. Priala im to.

-Ty čo tu prosím ťa robíš?- jemne sa od neho odtisla, no hrudníky a končatiny, v ktorých kolovala rovnaká krv sa im stále dotýkali. Úsmev neskrývala. Lícne svaly ju začínali poriadne bolieť, no ani to ju neodradilo od úsmevu, ktorý sa jej pohrával na tvári.

-Nepozveš ma dnu?-zapriahol s úškrnom a oči mu behali za sestrin chrbát s nádejou, že za ním zahliadne svoju priateľku. Netušil, nemal ani poňatia, že Niky leží opojená alkoholom pod perinou a spokojne si odfukuje.

-Ježiš jasné.- so smiechom sa plesla po čele a odstúpila od dverí aby mohol prejsť.

-Ja som len strašne prekvapená, nečakala som ťa.-

Lukáš si zo seba zvliekol ľahký svetrík, ktorý zavesil na vešiak v predsieni, menší kufor položil na podlahu a slušne si vyzul športové botasky, ktoré dôkladne uložil vedľa botníka.

-Chcel som vás prekvapiť.- usmial sa a sadol si na gauč, ktorý osvecoval mesiac z ulice

-Aj sa ti to podarilo. Na toto si treba pripiť.-škerila sa od ucha k ucha a nemienila prestať. Mala náladu akú už dlho nie. Po dlhej, dlhočiznej dobe bola konečne úprimne bez akejkoľvek faloše šťastná a celá bez seba. Z malého baru pod televízorom vytiahla fľašu írskej whiskey, ktorú naliala do pohárov určených na ňu.

-Kde je Nicole?- opýtal sa Lukáš, pričom si privoňal k alkoholu, ktorý mu Angie podala do nastavenej ruky.

-No ona..- nevedela čo mu má povedať. Nemal rád, priam neznášal keď Niky pila takže pravda by ho určite nepotešila, no klamať mu nechcela. Nikdy to nerobila. Ich vzťah bol čistý a úprimný aj keď sa jednalo o hoci čo.

-Bola sa zabaviť a neprišla najtriezvejšia.- trošku zjemnila slová, fakt, že sa nedokázala sama premiestniť do izby zamlčala, no neklamala. Lukášovi povedala pravdu aj keď len polovičnú.

Na jeho tvári sa črtalo akési jemné sklamanie, ktoré Angie videla nerada. Prišiel za ňou, keďže mu chýbala ako nikto, aby ju konečne videl, pobozkal pohladil po jemných vlasoch takže nedokázal pochopiť, prečo práve dnes spravila to, čo spravila.

-Kde je?- vyslovil neisto so zdvihnutým obočím, ktoré by trebalo vytrhať, alebo aspoň preriediť, no mal chlapskú hrdosť takže manikúru, holenie nôh či trhanie obočia si nepripúšťal.

-Spí.- odpila si z pohárika a cítila ako sa jej alkohol rozlieva po tele.Bol to nepríjemný pálivý pocit, no beztak si ho neodoprela.

Rozprávali sa dlho. Do skorého rána sa obaja perfektne vyrozprávali, čo im padlo nesmierne vhod. Obom to chýbalo. Zaspali vedľa seba na gauči, pri zapnutom svetle s pohárikmi v ruke, ona opretá o jeho telo, on s  hlavou opretou o operadlo sedačky. Budík jej zazvonil o pol ôsmej, a zobudil aj Lukáša. Musela ísť do práce, ďalšie meškanie si nemohla dovoliť, pretože vedela, že by znamenal vyhadzov. Niky ešte spala, čo znamenalo že do práce ísť nemôže. Angie medzi umývaním a obliekaním sa rýchlo naťukala esemesku jej kolegyni Olivii s ospravedlnením.

Do práce prišla na čas, na poli spiaca na poli čulá, so strapatými vlasmi, kruhmi pod očami, v domácich huňatých papučkách, ktoré si akosi zabudla prezuť. Emily robila to čo každé ráno. Zo stolov skladala stoličky, ktoré dôkladne ukladala okolo. Dnes si ju Steve na koberček do svojej kancelárie nezavolal, keďže nemal na to dôvod  a celý deň sa im neukázal na oči, akoby tam ani nebol. O hostí núdza nebola. Najviac sa ich vystriedalo na obed, tak ako stále. V Starbuckse podávali občerstvenie, ktoré padlo ľuďom z okolitých kancelárií, bánk, novinových stánkov, trafík či z iných pracovísk vhod. Domov sa vrátila pred pol siedmou a to znova byte nikto nebol. Prestávalo sa jej to páčiť. Na poličke v predsieni našla položený odkaz na bielom papieri s krasopisným písmom ktoré poznala ako vlastné topánky. Išli sme sa prejsť. Lukáš :) -stálo na ňom. Angie ho zhužvala do malej guličky a hodila do smetného koša, ktorý bol plný na prasknutie. Bolo ho treba vyniesť, no nechcelo sa jej. Dokázala robiť hocičo, čo sa bytu týkalo. Umyť riad, povysávať, utrieť prah či čokoľvek iné, no vyniesť smeti bolo proti jej srsti. Žalúdok jej vyhrával ako hudobná skupina na koncerte s tisíckami fanúšikov a nechcel prestať. Jemné šaty si prezliekla za šortky, biele tričko bez ramienok nad prsia, na nohy si nazula obľúbené červené Vansy a s vedomím že v jej parku si kúpi niečo pod zub zamkla byt a vydala sa do podvečerného Londýna.

Park bol temer prázdny, čo sa jej akosi nezdalo. Jej lavička pri jazere bola obsadená chlapcom s gitarou v ruke a modrou šiltovkou na hlave, z pod ktorej mu vytŕčali neposlušné blonďavé vlásky. Bol to ten chalan, ktorý sa tu objavoval tak často. Ten chalan, ktorý si vkuse brnkal na gitare niečo čo Angie nedokázala nikam zaradiť, a čo sa jej páčilo. S jemným povzdychom, že jej obľúbená lavička je obsadená, sa presunula ku  inej pri skupinke rozkvitnutých kríkov s hranolkami v rukách, ktoré si po ceste kúpila. Za pár minút ich mala zjedené a s plným žalúdkom sa bokom tela oprela o operadlo lavičky, z tašky vytiahla Ipod, slúchatká a notes, ktorý jej slúžil na kreslenie. Jedným pohybom si slúchatká zastrčila do uší, a upadla do vlastného sveta. Nekreslila nič konkrétne. Tmavou ceruzkou robila jemné ťahy, ktoré ju napadli a vžívala sa do hudby Eda Sheerena, vďaka ktorej nevnímala okolitý svet. Fakt, že si niekto prisadol za jej chrbát  vedela no úplne ho ignorovala a neotáčala sa ani keď jej do nosa vrážala príjemná vôňa mužskej voňavky, ktorá sa intenzívne hnala vzduchom. Ceruzkou prechádzala po bielom papieri, keď jej na ňom pristál zdrap malého papierika. Nebol prázdny a rukopis bol stále čerstvý. Vedela, že je to od niekoho, kto je za jej chrbtom. Neotočila sa. Nechcela. Chcela sa nechať prekvapiť a otočiť sa neskôr. -Ako sa voláš?- stálo na papieriku. Písmo bolo kostrbaté, písané písaným písmom a písmenká pobehovali kade - tade. Mohla to ignorovať, myslieť si že je to nejaký úchyl no nemyslela si. Vôňa, ktorá z neho sršala nemohla patriť niekomu ... takému. -Angie.- odpísala, a podala ho za seba. Sama nevedela komu. Po  pár sekundách, priam stotinách jej pristál ďalší, nový lístoček na jej notese. -Pekné meno.- podvedome sa usmiala a jemne sa poškrabala na zátylku. Nevydržala to, zvedavosť jej nedovolila zostať v stave, polohe v akej sa práve nachádzala. Svoje malé telo otočila o sto osemdesiat stupňov a pohľad sa jej naskytol na drobné blonďavé chlapča, ktorého modré oči sa jej vryli do pamäti ako meno jej matky.

The End

Je zvlášne hovoriť o tom, že dnes 29.6.2012 sa skončila kapitola môjho života, ktorá sa začala písať v roku 2003 a už sa nedá vrátiť späť. Ťažko sa mi píše a hovorí o základke v minulom čase, keďže mi priniesla tak strašne veľa zážitkov, spomienok a skvelých priateľov. Zopár z nich, so mnou poputujú na rovnakú strednú školu, no zvyšní sa rozpŕchnu po ,,svete" a ja nemám ani poňatia ako to celé bude. Budeme sa vôbec stretávať ? Ja pevne dúfam, že áno a o spoločné akcie núdza nebude :) .. v nedeľu sa na spolužiakovej záhradke bude konať, ani neviem či naša posledná alebo prvá spoločná akcia po skončení školy, ktorá dopadne jak dopadne bude skvelá :)

Tu je zopár fotiek zo včerajšej rozlúčkovej :)

 
Duško :) .. moje malé najkrajšie, pri ktorom som si ani nestihla všimnúť kedy tak strašne vyrástlo...človiečik, ktorého nedokážete mať nerady, aj keby veľmi chcete !:)

Dia, Barby,Heňuš,ja, Janči... je zvláštne že osoby, ktoré sa za ten celý dlhý čas nemali príliš v láske (okrem Henč, tá je výnimka) majú fotku, ktorá sa mne osobne páči :)

S Matúšom a Alex :)

Matúš- môj parťák vo futbalovom živote. Keď sme sa mi začali baviť o futbale tak nikto nás nedokázal zastaviť a nám to vyhovovalo !:)

Alex - pre mňa bude vždy tou maličkou Saškou, ktorej budem dokonca života šťastná, že mi otvorila oči !:)

S Maťom :) .. čo k nemu ?! .. chalan, ktorý ma nasieral, nasiera a ešte ďalšie 4 roky nasierať bude, keďže ideme na rovnakú strednú a dúfam že aj do rovnakej triedy :D .. proste najlepší spolusediaci, ktorý mi robil spoločnosť v lavici počas celého deviateho ročníka :) nemenila by som ho za nič :)

Angie :) .. s ňou osobitnú fotku nemám, čo ma štve, ale čo už narobíme takže aspoň takto.. k nej by som dokázala písať aj do rána :D proste holka, moja Directionerka a Niallerka telom aj dušou, ktorá vždy pochopí moje pocity, nálady a všetko možné :) .. čaká nás rovnaká stredná, takže tak ľahko sa ma nezbaví !!! :D :)

To najlepšie na koniec :) to najlepšie čo ma v živote stretlo !:)  celá 9.A. po kope .. 

Someone like me 6

Všetko bolo iné. Ona bola iná. Cítila sa tak sama a tak stratená keď pri nej Niky nebola. Znova ju pochytili jej nálady, kedy sa potrebovala vyrozprávať a poriadne si uľaviť. No nebolo komu. Napadla ju jej priateľka zo Slovenska Simona, no keď sa pozrela na hodinky, túto myšlienku okamžite zahnala do zatratenia, a aj keď to po večeroch často nerobievala, z krabičky ležiacej na parapetnej doske  vytiahla jednu Marlborku, a znova si vychutnávala ten pocit, kedy jej horký nikotín ovládne telo. Sedela na balkóne, zabalená v jemnej deke, hlavou opretou o stenu a v hlave sa jej premietalo všetko. Nemala rada takéto nálady, no niekedy to na ňu proste prišlo a zbaviť sa toho bolo nad jej sily. Chcela niekoho stretnúť. Niekoho, kto by jej opantal myseľ natoľko, žeby nemala dôvod myslieť na minulosť, ktorej už mala skutočne dosť. Niekoho, kto by ju objal len tak, bez dôvodu a povedal jej ako je výnimočná a nenahraditeľná. No nebol taký. Vlastne bol. Dávid. No ten bol pre Angie uzavretou kapitolou, ku ktorej už nemalo cenu vrátiť sa. No bolo to ťažké, veľmi. Veď ako môže človek zabudnúť na niekoho, kto v ňom zanechal toľko spomienok ? Chcela ho, ešte stále, napriek všetkému no bolo to tabu. Chcela sa ho dotýkať, bozkávať ho na jeho jemné pery, topiť sa v jeho náručí, byť jeho fyzicky aj psychicky.

-Angieeeee, Angelikaaaaa!- z myšlienok ju vyhnalo volanie jej mena vychádzajúce z obývačky, v ktorej sa rozsvietilo svetlo, a ona mohla vidieť, kto tak vytrvalo volá jej meno. Bola to Nicole, no nie v najtriezvejšom stave. Tackala sa, ledva sa udržala na silných nohách. Hneď keď ju Angie uvidela, rozbehla sa k nej, zachytiť ju, aby nespadla na tvrdú dlážku a celá sa nedolámala. Niky nechodila domov často opitá, občas, no aj to v lepšom stave ako bol tento. Viečka mala červené, podliate, a horko ťažko ich držala otvorené.
-P-pusti ma, viem í-sť aj s-sama.- čkalo sa jej, a rozhazovala rukami do všetkých svetových aj nesvetových strán. Angie sa nechcela smiať, no keď ju videla takúto .... opitú nedalo sa ináč. Vedela, že jej priateľka - depresia, ju na istý čas opäť raz opustila a znova sa môže bez zábran smiať, aj keď to bolo na úkor kamarátky. Pustila ju, na malý okamich aby sa uistila či to sama zvládne, no nezvládla. Zviezla sa na zem, a jej nepríčetný smiech sa ozýval celým ich maličkým bytíkom.
-Au.- zapriahla Nicole opito, a snažila sa vstať. Neúspešne. Ako náhle sa dala na kolená, spadla späť a ďalej sa už nedostala. Zostávalo jej jediné. Buď sa zachytí o Angienu nohu, a vyškriabe sa hore, alebo sa štvornožky doplazí do izby a k posteli. Zvolila si prvú možnosť- ľudskejšiu.
-Hej, hej dievča spomaľ, sťahuješ mi celé gate.- sťažovala sa pomedzi smiech Angie, ktorá mala na sebe natiahnuté len ľahké pyžamové nohavice na nie veľmi pevnej gumičke. Na vášnivú noc boli ako stvorené, no na vyťahovanie Niky z podlahy, maximálne nevhodné. Podala jej ruku, a z vypätím všetkých síl ju vytiahla na nohy, a sama nevedela ako, no dostala ju až do jej izby kde ju povyzliekala a nechala voľne padnúť do perín.
-Zavolaj, Ha-rrymu, že som doma.- oči sa jej pomaly zatvárali, hlas slabol, myšlienky mizli. Angie naňu zostala civieť, nevedno čo si má myslieť. Žiadneho Harryho nepoznala, teda pokiaľ vedela. Chcela sa jej opýtať kto to vlastne je, no bolo neskoro. Niky si už pokojne odfukovala len v spodnom prádle a niečo nezmyselné si mrmlala popod fúzy. Rozhodla sa, že prezrie jej kontakty a pohľadá to meno. Našla ho. V jej telefóne bol jeden jediný Harry, bez priezviska, no napísaný veľkými písmenami, akoby bol pre ňu dôležitý.
-Nicole?- započula hlas na druhej strane telefónu. Bol zvláštny. Nebol tenký, skôr hrubý a tak strašne divný priam neľudský.
-Je tam Harry?-ozvala sa, nech vie s kým má tú česť.
-A ty si?-
-Angie, jej kamarátka. Nicole je doma a pred chvíľkou zaspala.- oboznámila ho so situáciou, nech chlapec vie.
-Vďaka. Ahoj.-
-Počkaj, počkaj neskladaj.- rýchlo povedala no bolo neskoro. Ten čudák zložil, akoby sa nechumelilo. Nicole mi bude mať čo vysvetľovať. - pomyslela si, uchopila do ruky diaľkový ovládač a pomaly prepínala program za programom. Nikde nič. Všade samé horrory, či trápne americké vykopávky, ktoré nemohla ani cítiť. Unavená nebola, dokonca ani pri pomyslení, že ju zajtra čaká práca, si nešla ľahnúť. Jej výhoda bola, že nikdy nemala problém so vstávaním. Stačilo keď si opláchla tvár studenou vodou a bola čerstvá a naladená do nového dňa, ktorý jej vždy priniesol niečo nové. Myšlienkami zablúdila k Niky a k jej práci v knižnici. Nemala ani potuchy, ako tam zajtra pôjde s opicou a bolesťou hlavy. No mohla si zato sama. Bytom sa rozozvučal nepríjemný zvuk zvončeka, ktorý hlásy, že niekto sa snaží dostať do bytu. Ten zvuk bol taký nepríjemný, že si musela zapchať uši, na ktorých jej vyseli obľúbené náušnice. Keď sa došuchtala ku dverám, po ich otvorení zostala zarazená, milo prekvapená, a na tvári sa jej objavil veľký úsmev hodný Guinessovho rekordu. Stál tam on. Ten, ktorého nevidela rok a ktorý je jej najlepším priateľom a bratom zároveň.
-Lukáš?!-

Another world 47

Teplo, teplo, teplooooooo !! Fuj, poráža ma. Mám rada leto (v rámci možností) no keď je menej ako 27 stupňov ( aj to je leto nie?!) .. no to čo sa deje tu u nás na juhozápade, na vymyká z normi. Aby mi ukozavolo 30 stupňov o 8 večer ? Aghrrr ! veď nie sme v Egypte pre Pána Jána .. dobre dávam stop môjmu sťažovaniu sa :D


Školský rok sa pomaly ale isto končí, začínajú sa prázdniny, brigádu ešte nemám - vzdávam to! nechcem nijakú, keďže by som tam viac nechodila ako chodila ( desať dňové Chorvátsko, týždňová dovolenka v Slovenskom Raji, zopár dní u starkej na dedine, kto by to stíhal ?!) Vysvedčenie ?! jedna katastrofa.. never mind .. na školu som už dááávno prijatá, takže som to riadne odflákla, a keďže si môj ocinko myslí, že to vysvečko ide so mnou ďalej, dostala som riadne za ucho (zveličujem, samozrejme) :D .. 


Dnešný deň bol v celku fajn :) .. v škole len päť hodín (kvôli takémuto teplu, by ich mohlo byť aj menej :D ), hranie kariet (ako v poslednej dobe stále, už mi to lezie na mozog), mierne depresívna nálada, oblievanie sa so spolužiačkami :D :D (ako malé deti, prisahám) .. ale čo bolo najlepšie ?! cesta domov, rozhodne ... čo môže byť lepšie ako pohľad na chalanov, ktorý sa v týchto horúčavách bez tričiek hádžu do artézsky ? NIČ !! ... ľutujem, že som si ten marha fasa výhľad neodfotila :D

keď sa tri bambavé vyberú do mestskej čajovne na fajnovú ľadovú kávu, ktorá nám padla úžasne vhod :) .. tretia bambavá (ja) fotila , a dopadlo to takto :D .. this is Heňuš a Barby :) ---> spolužiačky :)

Najviac toto :) .. nápoj ktorý by som dokázala piť celý deň :D Milujem ju :)

ááno Barbor chápeme sa :D :D 

23. júl !:) .. dátum, ktorý pre Directioner znamená tak veľa, a je jedným z najdôležitejších v roku :) .. presne v tento deň to budú 2 roky, čo sa naši chlapci (Hazza, Nialler, Zayn, Loui a Liam) dali do hromady :) ... idete to toho ?.. ja rozhodne áno !!:)

Fuck !! Shit !! Damn !! prepáčte, že sa vyjadrujem tak ako sa vyjadrujem, no ináč to nejde.. Nialler, vždy pri Torn spieval, no teraz ? NIČ !! Žeby práca manážérov ?! do pekla s nimi... plakať sa mi chce ! čo trepem ?! šak aj plačem ako malá, no nezájem .. Tommovi patrí obrovký rešpekt!!

Oukej, tu máte po dlhšej dobre nový diel Another World, ktorý sa pomáááličky dostáva do konca. Z jednej strany som rada, budem mať viac času na Someone Like You, a nebudem mať na krku dve poviedky, no z tej druhej, ako to povedať, za Harrym a Simone mi bude smutno.. čudné ?! nevadí :D .. 

Naschvál som to ukončila tak, ako som to ukončila.. Kým nedám ďalší diel, chcem aby ste si utvorili vlastný záver, alebo vlastné pokračovanie poviedky, ktoré by ste mi mohli hádzať do komentov aj s vašim menom (ak ste anonymný užívatel) aby som vedela vyhlásiť tzv. víťaza/ku!:)

Harry

,,Harry, kamoš vstávaj ideme na autogramiádu!" začul som Niallerov hlas, a niečiu ruku - zrejme jeho, ako trase mojim plecom. Už dva týždne sa nachádzame na turné po Austrálii, ktoré je poriadne únavné, vyčerpávajúce a pri pomyslení, že tu musím stráviť ešte tri týždne mi je zle. No je to lepšie. Všade, kde som ďaleko od nej je mi lepšie. Teraz som na druhom konci sveta, neviem kde je, čo robí, ako sa má. Nerozumiem samému sebe. Ako môžem uvažovať a hľadať odpovede na tieto otázky keď mi ublížila tak ako mi ublížila? Už to bolo lepšie, čo sa týkalo mňa, môjho správania, a aj keď som mal vnútro rozbité na drobné kúsočky, konečne som dokázal na tvári vyčariť úsmev, ktorý tešil fanúšičky, no najmä chalanov. 

,,Harry no táák!" zopakoval znovu, no tento raz som zareagoval. Pretrel som si oči, a zazrel krikľavo modré tričko patriace blondiakovi. 

,,Máme raňajky?" od včerajšieho obeda som nezjedol ani omrvinku a môj žalúdok to dokonale postrehol. Niall sa len poškrabkal po stojacich vlasoch a začal sa ošívať ako malý chlapec.

,,Myslel som si." zasmial som sa a vôľky-nevôľky som sa vyhrabal spod hotelových perín. Nechcelo sa mi. Vedel by som v nich ležať celý deň, celú noc, bez pohnutia. Natiahol som na seba čisté spodky, nohavice, čierne tričko s výstrihom do účka a opustil izbu, ktorú som obýval spolu s Tommom. Klasika, čo vám poviem. 

,,Bréé ránko!" pozravil som chalanov, ktorý poriadne prežívali tenis pri xboxe. 

,,Dobré fešák." zachichotal sa Zayn a prehrabol mi moje kučeravé vlasy. Zrejme si všimol, že som to ešte nestihol. 

Do menšej kuchynky, ktorá sa nachádzala povedľa izby patriacej Niallovi, Zaynovi a Liamovi, som sa ledva došuchtal, no môj žalúdok akoby ma hnal vpred. Potreboval jedlo, a to hneď. S chladničky som vytiahol mlieko, zo skrinky cereálie, ktoré si včera v neďalekých potravinách kúpil Niall ako maškrtu a nasypal som ich do menšej umelej misky. Boli chutné. Doslova som si užíval, ako mi praskajú a drobia sa, pod ťažobou mojich zubov. 

,,Harold no tááák,to si si nevedel vybrať niečo iné? " mrnčal mi popri uchu majiteľ cereálií. Jeho pery boli oduté, líca nafučané a oči plné Niallerovského smútku.

,,No nemohol, nemal si mi všetko zjesť." zamrmlal som, a sledoval ako sa jeho blonďavá hlava stráca z kuchyne. 

Po hodinke, kým sme sa všetci vychystali, nám Paul zavelil, a autom určeným presne pre nás, sme sa pomaličky dostali do centra Sydney na autogramiádu. Už zdiaľky naše oči videli tú hŕbu fanúšičiek, ktorá čakala na nás. Päť párov očí sa na seba zúfalo pozrelo, no dobre sme vedeli, že bez nich, by sme neboli tam kde sme. Nikdy. ,,Tak chalani, dnes sme tu do pol noci?" zasmial sa Liam, pohľadom upierajúcim do priestoru za tmavým oknom. ,,Aj dlhšie." zúfalo prehodil Zayn, a plesol sa po čele, akoby to nezažíval každý deň.

Všetko prebehlo v pohode. Viac menej. S ubolenými rukami a zadkami sme skončili presne o jedenástej, kedy k nám dobehla s plagátom a mačičkovským plyšáčikom posledná fanúšika, vraj Nicole. Plyšák patril mne, a presne vystihol, to čo mám rád. Mačky. Bol k temu priložený lístoček, s úhľadne a krasopisne napísaným textom, z ktorého sa mi na pár sekúnd zastavilo srdce. 

Stay strong Harry, i hope that you will be okey and happy again.-Nicole

V novinách, po internete či v správach, kolovali fámy o rozchode mňa a Simone. No pre fanúšičky to boli len ďalšie keci, ktorým nechceli uveriť, keďže ani jeden z nás to nepotvrdil. Proste nato neprišlo. Nevedel to nikto, okrem chalanov, zopár mojich a jej priateľov. No ona to vedela. Nicole. Nemal som potuchy odkiaľ, a zistiť som to nestihol. Po jednej fotke s nami, mi mačku strčila do ruky, a rýchlim krokom odcupitala preč, akoby nechcela, aby som sa jej niečo pýtal. Zvláštne. 

Po autogramiáde sme ako vždy zakotvili v Nandos, ktoré Niall priam miloval. Toto bolo jeho miesto, kde sa cítil perfektne a mi ako dobrí priatelia, sme mu vždy vyhoveli. Však prečo nie?! Pojedli sme snáď všetko čo sa dalo a vyčerpaný sme sa dočuchtali do hotela, kde na nás chvala Pánu Bohu nečala žiadna fanúšička či novinár, iba skvelá mekučká postel, ktorá doslova kričala naše mená. Všetci sme sa roztrúsili do izieb, každý do tej svojej a ja som sa opäť ocitol v izbe s Louim sám. ,,Ako ti je?" spýtal sa ma jemným hlasom, akoby nechcel načínať túto tému. ,,Nerieš to, prosím." pozrel som sa na neho a pochopil, že ďalej sa mu to neoplatí skúšať. Nechcel som hovoriť o mojich pocitoch, či nálade. Stále to bolelo, no nechcel som nato myslieť.

,,Harry, Harry, Harry!" začul som Niallovo kričanie z miestosti, ktorá nám slúžila ako obývačka. Rýchlim pohybom som sa vymotal spod perín, a bosky odcupital za jeho hlasom, ktorý stále nedočkavo kričal moje meno. Zaujímalo ma, čo ho tak uchvátilo. No pochopil som, keď som to videl na vlastné oči. ,,Aha, kto za tebou prišiel." usmial sa širokým úsmevom, ktorý mu odhalil priesvitný, no jemne sa lesknúci strojček. Za jeho chrbtom, stála v kvetinkových šatách, letných sandálkach a so sklopenou hlavou, ona.

Záleží ti na tom ? Zapoj sa !

Manažment sa snaži držať Nialla od spievania a chcú, aby len hral na gitare. Nialler je časť 1D a bez neho by to nebolo viac 1D. Má naozaj krásny hlas, tak netuším, čo tým chcú dosiahnuť.
21. júna, zajtra, ak máte instagram twitter, facebook, tumlbr a či blogy, dajte svetu vedieť aj pomocou tagu #letniallsing a pridávajte obrázok vášho zápästia s nápisom/obrázkom LNS! Dajte to kolovať, prosím! 

This is me !:) .. považujem za strašne, ale strašne hlúpu myšlienku, aby Nialla stopli v spievaní, a nechali ho hrať len na gitare !! TOTO SA NEMôŽE STAŤ !! Niall má jeden z najkrajších hlasov, aké som kedy počula a nedokážem si predstaviť, žeby v skupine ďalej nespieval. Nenechajme, aby nám vzali Nialla !! prosím zapojte sa do tejto veci, verím že to dokážeme ovplivniť !!!

Someone like me 5

Sľúbená časť :)
Nechcem sa vyhrážať, no budem sa !! :D a just ! keď nebudete komentovať, ďalšej časti sa tak skoro nedočkáte !;) :D

Nasledujúce pondeľnajšie ráno, bolo hrozné. Bolo štartom do nového týždňa, v ktorom, ju čakal stereotyp, tak ako každý táždeň. Práca, práca, voľno, práca, práca, práca, voľno, voľno. Každý druhý týždeň, mala v stredu voľno, chodila ju zaskakovať šestnáť ročná brigádnička Rosalie, ktorá sa už v Starbuckse tak povediac udomácnila a práca jej šla od ruky. Pracovať mohla len stredy, keďže ostatné dni mala povinnosti týkajúce sa školy. Angie, to takto vyhovovalo a nikdy sa nesťažovala. Veď čo je lepšie ako pauza v strede týždňa ? Nič.
Práca jej začínala o pol deviatej a z postele sa vyšuchtala o ôsmej hodine, čo znamenalo, žeby musela byť špritérka súca Olympijských hier aby stihla prísť do práce načas. A to ona nieje, takže  vedela, že bude meškať.
-Nicole, ty koza, čo si ma nezobudila?- bola nahnevaná sama na seba, no svoju zlosť si vybíjala na kamarátke, ktorá si pokojne popíjala kávu pri čerstvých novinách.
-Ale aj tebe sa praje dobré ráno Angelika.- zasmiala sa Niky a odhryzla si z čokoládového koláča z neďalekej pekárne, ktorý bol ešte stále teplý.
-Nemám na toto čas. Nestíham do pekla.- bola rozzúrená ako strážny pes a sliny prskala všade na vôkol.
-Môj problém ? Ja som včera kecala s El do polnoci?-
-Nemám chuť ťa počúvať.- zapriahla a rýchlim krokom pobehla do svojej izby, kde zo skrine vytiahla čisté letné šaty, sandálky a do kabelky nahádzala potrebné veci, aby mohla odísť na temer celý deň do práce.
Niky nechápala Angiene správanie, a za nič nemohla prísť nato čo ju žerie a čo jej sadlo na nos. Mávala nervy, to je jasné, však kto z nás ich nemá ? No nikdy sa nesprávala takto ... hnusne.

Bolo príšerne teplo, červenkasté dlhé vlasy sa jej lepili na krk, sandálky sa jej pod spotenými chodilami šmýkali a práve jej ušiel už tretí taxík.
-Do riti!- zanadávala, a ďalej si nervózne podupkávala po páliacom asfaltovom chodníku. Nič jej nevychádzalo. Vedela že od šéfa Stevena dostane poriadnu za ucho, kvôli meškaniu i keď dobre vedel, že Emily to tam zvládne aj bez nej. Bolo to šikovné pekné dievča, ktoré žalo úspech pri mnohých pánskych návštevách Starbucksu.
-Tá dnešná generácia! Vie to len fajčiť, piť, drogovať a nadávať.- frfľala si stará žena pár krokov od nej. Mohla mať okolo sedemdesiatpäťky, biele vlasy jej splývali s bledou zvráskavenou pokožkou, ktorá bola už na prvý pohľad pružná ako struna od pera.
-Prepáčte.- ospravedlnila sa Angie, avšak len z čírej slušnosti. Nemala rada, priam nenávidela takéto či podobné keci starých ľudí, ktorým sa snažila vyvarovať.

-Aaaang, dievča kde trčíš ?- privýtala ju kolegyňa Emily, ktorá už v práci riadne zarezávala. Dôkladne utierala stoly, ktoré sa leskli ako diamanty a jedným očkom sledovala dvere, v ktorých očkávala prvého zákazníka.
-Nestíham.-bez pozdravu odvrkla Angie a ponáhľala sa do miesnosti určenej pre zamestnancov, kde si zložila kabelku, a rýchlo sa nasúkala do pracovného odevu. Do ruky si vzala čistú jemnú handričku a začala utierať stoly, aby pomohla Emily.
-Steven, pení moc?- neisto sa opýtala, pričom si utrela čelo, ktoré mala celé mokré od potu. Nenávidela to.
-Blázniš, pení ako besný pes. Na tvojom mieste, by som sa mu dneska vyhýbala.- varovala ju, no neskoro. Polodlhé vlasy päťdesiat ročného chlapa sa vynorili z jedných z troch dverí, a oči na tvári, ktorá k nim patrila, hodili na Angie, prísny, priam vražedný pohľad.
-Do kancelárie!- bez oslovenia vystrčil svoj pomerne dlhý ukazovák k nej, a Angie sa ako poslíček so sklopenou hlavou pobrala tam, kde on. V očiach ju nepríjemne pálili slzy, ktoré viac neudrží v slzných kanálikoch, keď ešte raz na ňu zabliaka.
-Ako my vysvetlš tvoje meškanie ? Doposiaľ som to vedel tolerovať, no stáva sa to čoraz častejšie, ja ťa neplatím zato, aby si my každé ráno meškala do práce.- bol nahnevaný tak, že všetky žily sa mu viditeľne navreli. Oči upieral do šedej steny, povešanej abstraktnými obrazmi od údivu sveta. Nevedela čo povedať, ako mu to vysvetliť, tak len mlčala, a naprázdno smrkala.
-Ja ťa počúvam.- prísne ju vyzval, pričom zatínal päste.
-Zaspala som, ušiel mi nejeden taxík, už sa to viac nezopakuje, sľubujem.- ospravedlňovala sa najviac ako to vedela, len aby jej to prešlo a aby ju nevyhodil z práce. Už teraz má problém z peniazmi. Nie veľký, ale má ho a vyhadzov z roboty si nemohla ani len pripustiť.
-Varujem ťa, ak sa to zopakuje ešte raz, bez ohľadu nato, či si vo svojej práci dobrá alebo nie, ťa vyhodím! Môžeš ísť.- Vďačne sa usmiala, a s obrovskou úľavou na duši opustila šéfovu kanceláriu, v ktorej sa neukazovala príliš často.
Strávila v nej niečo cez len päť minút, no Starbucks sa za ten čas naplnil na počet piatich ľudí, čo ju aj Emily ohromne tešilo.

Práca im šla rýchlo, vystriedala sa viac ako desiatka hostí a dievčatá si zarobili peniaze aj na tringeltoch, ktoré neboli malé. Hodinky nad dverami ukazovali šesť hodín, čo bol najvyšší čas, opustiť Starbucks a svoje miesto prenechať Laure a Maure, ktoré museli potiahnuť nočnú službu.
Londýnske ulice boli plné ľudí, vonku svietilo slniečko, nepieklo, čo Angie vyhovovalo, tak si nevzala taxík, ale cestu domov si odkráčala pešky. Neponáhlala sa, nemala prečo, tak sa zastavila v jednom z mnohých stánkov v centre a vystála si dlhý rad na skvelú osviežujúcu citrónovú zmrzlinu, ktorú si pomaly vychutnávala. Milovala ju.


Išla som s Adamom a Bellou do klubu. Nečakaj ma. Niks. - našla odkaz, ktorý bol dôkladne položený na botníku pri bytových dverách. Toto bola celá Nicole, stále sa flákala a po večeroch behala po kluboch a baroch. Angie nevedela čo tam stvára, no pre jej dobro dúfala že nič zakázané. Myslela tým chlapov, ktorý sa okolo nej motali ako včely okolo úľa. Doma, na Slovensku mala milujúceho priateľa Lukáša, ktorý jej každý deň posieľal nejednu esemesku. Ľúbila ho, no rada si vyšla von, zabaviť sa, opiť sa a povystrájať rôzne bláznovstvá, ktoré jej padli vhod. Mala skvelú partiu, do ktorej patrila aj Ang, no kvôli práci bola s nimi pomenej ako Niky, keďže tej končila práca v knižnici okolo štvrtej poobede a potom mala ako sa hovorí free time.

Is there somebody beliebers ?

Máme tu nejaké Beliebers ? Či ani nie ? .. to je v podstate jedno :D .. dneska som na jednej FB stránke našla video, ktoré je venované práve Justinovi. Vytvorila ho jedna jeho česká fanúšička, ktorej patrí môj obrovský potlesk. Je naozaj úžasné a hlavne pravdivé!!

Here is !:) nenútim vás aby ste si ho pozreli, no stojí to zato. Slzy sa mi tlačili do očí, pri čítaní tých viet, pri ktorých je dobré zamyslieť sa a pouvažovať nad tým, či je tento chalan taký za akého ho ,,niektorí" ľudia majú. Áno, narážam tým na haterov, ktorých je žiaľ viac ako dosť, no o podstatne viac je tých, ktorí ho milujú. Tak je to aj z našimi chlapcami, One Directiom a nami Directionerkami :).. Moja odpoveď ? nie, nie je taký. Zato, že má niekto iný štýl obliekania či výzoru musí byť gay ? .. absurdné .. Ja osobne nie som Belieberkou, no som tou, ktorá ho má rada takého aký je, nešaliem kvôli nemu, no vypočujem si jeho nový či starý song, a vždy si poviem, že odviedol dobrú robotu !!

***

Mám pre vás dobrú správu. Dlahu ktorú som mala ešte v nedeľu na ruke, mi včera nejakým zázrakom dali dole, takže konečne sa cítim byť ,,voľná" :D a schopná písať oboma rukami... táák zajtra ak sa podarí, vám sem hodím nejaké to Someone Like You, a potom sa uvidí čo ďalej !:)

***

Musím to tu dať :D !! tie ktoré sledujete futbal, tak viete a tie ktoré nie, Španieli postúpili do štvrťfinále majstrovstiev Európy .. pááni to boli nervy :D .. postup z C skupiny nemal nik istý. Šance na Chorvátskej strane, ktoré zaváňali po góloch ma dostávala na kolená, no spasiteľ Iker vychytal snáď aj nemožné :D ... Španielsko muselo vyhrať, alebo remízovať, ináč by bolo z turnaja von, a to by bola katastrofa. No zvládli to na výbornú, proti Chorvátom vyhrali 1:0 (Jesús Navas ďakujeme) a postúpili z prvého miesta..

Pre dnešok je to vsio, zajtra sa snáď dohrabem k tej časti. Zatiaľ si užívajte to pekelne teplé počasie, a vyvarujte sa úpalom!!! :D


** Niks **