Someone Like Me 27

V prvom rade, vám chcem tááááááááááákto moc poďakovať za krásnych 40 000 zobrazení. Ani neviete ako veľmi ste ma potešili. ĎAKUJEM !!!!!
Za druhé, dnes len taká kratšia, keďže potrebujem aby sa to rozbehlo. Čochvíľa budem písať 30 diel a do kopy sa tu zatiaľ nič nestalo a to som si povedala, že táto poviedka (ak sa to dá tak nazvať) bude mať o polovičku menej častí ako Another World. Nuž, nevidalo :D
Chcem vám však povedať, že aj keď sa doposiaľ nič ,,extra" nestalo, to ako sa hovorí - pravé orechové ešte len príde. Plánujem niečo veľké, možno to niečo zmením, možno nie, no tie ktoré ste citlivejšie si určite poplačete. Dobre, veľa prezrádzam !!! Bežte čítať a nejaký pekný komentár si prosím !!! :-*


V túto jasnú noc bol spln. Mesiac bol na oblohe v celej svojej kráse, občas ho prikrykryl nejaký ten sivý nočný mráčik a milión drobných hviezd okolo, mu pridávalo na kráse. Mýty o splne vravia, že človek posadnutý kliatbou sa práve počas splnu mení na vlka alebo vlkodlaka. Stráca nad sebou akúkoľvek kontrolu a jeho ľudskosť sa vyparí. Doslova zmizne niekde preč a vráti sa keď mesiac znova zapadne za horizont. Zabíja, ničí a devastuje všetko, čo mu príde pod pazúre. Je to monštrum.
Hustý dážď sa zmenil na drobné chumáčiky snehu poletujúce vo vzduchu. Dopadali na chodník, strechy áut a domov kde vďaka mrazu zotrvali a netopili sa.
Angie postávala pri okne držiac pohár červeného vína, ktoré s Niallom nedopili. Bola zabalená iba v jemnej bielej osuške, ktorá jej siahala len ku stehnám. Cítila sa príjemne. V tento moment mala izbu sama pre seba, čo jej nesmierne vyhovovalo. Mohla premýšľať a spomínať koľko len chcela. Pohár položila na stolík povedľa nej a lakťami sa podoprela o širokú parapetnú dosku a dovolila spomienkam aby jej ovládli myseľ. Myslela na mamu. Na jej mamu, ktorú nesmierne ľúbila, hoci často, akoby sa bála priznať si to. Je to svojská žena, veľmi dobre vie, čo od života chce a od nikoho nechce byť závislá. Dokonca ani od Angienho otca nie. Často krát ju Angie brala ako kamarátku, priateľku ktorej môže povedať hocičo a nie ako mamu. Prísnu mamu, na ktorú väčšina deciek nadáva, pretože je prísna. Zakazuje. Rozkazuje. Aj jej je taká. Občas sebecká a panovačná, ale predsa je to jej matka.
-Prečo chceš odísť Angelika? Máš tu nás, starkých, brata a priateľov. Prečo chceš odísť do krajiny, ktorá ti je cudzia?- pýtala sa jej mama počas podávania cesnakových hrianok v jedno chladné februárové ráno. Angie len neprítomne hľadela von oknom, akoby chcela zhypnotizovať vločky padajúce z neba a prikázať im aby utíšili jej matku. Už po stý krát riešili spoločne túto tému a aj teraz vedela, že jej mama sa nič nové nedozvie.
-Už som ti to vravela mami. Chcem sa osamostatniť,viac spoznať Anglicko a s tým, že je pre mňa cudzie nemôžem súhlasiť. Veď som tam predsa bola zopár krát. Londýn mám pochodený a to čo nie, to doženiem. Neboj sa.- stále si húdla svoje a nedala sa. Chcela tam ísť. Už od pätnástin si plánovala odsťahovať sa hneď po maturite. Chcela vypadnúť. Zmiznúť zo Slovenska a začať od začiatku ako nový človek. Človek, ktorý urobí všetko preto, aby si splnil svoj sen.
-A čo vysoká ? Nezabúdaj že si na gymnáziu. Žiadny odbor nepoznáš a hoci máš maturitu práca sa ti bude zháňať ťažko. Otcovi sa to nebude páčiť.- nechcela aby odišla. Bála sa o ňu, bola to jej jediná dcéra a tá chcela odísť tisíce kilometrov ďaleko.
-Mami mňa to už nezaujíma. Nezaujíma ma či sa mu to páči alebo nie. Mám osemnásť rokov konečne môžem rozhodovať sama za seba a keď mám príležitosť vypadnúť, nepremrhám ju len kvôli tomu, že otcovi sa to nebude páčiť, chápeš? Osemnásť rokov mi rozkazoval, zakazoval mi skoro všetko, mal ma za desaťročné decko, ktoré si ani nemôže povyraziť so svojimi kamarátmi v sobotu večer von. Už stačilo. Rozhodla som sa.- jej mama vedela, že už nič nemôže urobiť. Odíde a vráti sa Pán Boh vie kedy. Ak vôbec. Bola bezradná. Tak veľmi jej to bláznovstvo chcela vyhovoriť, no prehrala boj s vlastnou dcérou. Nič iné ako vziať si ju do náručia jej nezostávalo. Pár mesiacov a bude fuč. Tak rýchlo ten čas ubehne, že nestihne ani vydýchnuť. Zostávalo jej len jedno jediné. Užiť si s Angie všetok čas, ktorý im zostáva.
Zo spomienok vďaka ktorým jej horúce slzy stekali po lícach ju vytrhol až Niall. Jeho pery na jej odhalených pleciach a ruky silno zvierajúce pás. Poddávala sa mu. Chcela ho viac ako čokoľvek iné. Jeho hebké bozky jej spôsobovali zimomriavky a on si to všimol. V tej chvíli pochopil, že robí dobre a nemôže prestať. Na to, už bolo veľmi neskoro.
-Plakala si?- vyľakal sa, keď si ju otočil k sebe a uvidel jej uplakané oči. Drvilo ho to. Nenávidel tento pocit a keby mohol, urobil by všetko preto aby ženy už nikdy viac neplakali.
-Iba som si spomenula na mamu.- prisala sa mu na pery s takou intenzitou, že Niall sa zatackal. Pomalými krôčikmi prišli do spálne, obaja nahí sa zvalili na posteľ a vychutnávali si každú jednu chvíľku, každý ich spoločný moment, ktorému sa oddávali. Izbou sa šíril iba ich dych a slastné vzdychy, ktoré nemali konca. Dotýkal sa jej, bozkával ju ako nikdy pred tým a zhmotňoval všetky jej túžby. Umožnil jej opäť pocítiť ten pocit. Pocit, keď sa všetka vášeň dostane na povrch, derie sa z hrdla a dovoľuje kričať. Bolo to tak neuveriteľné a úžasné, že nedokázala pochopiť, že toto je on. Jej večne sladký Niall sa zmenil na milenca, ktorý ju viedol tými najvzrušujúcejšimi erotickými hrami vôbec. Dovolila mu všetko a na oplátku aj on jej.
Keď skončili, pevne ju držal v náručí, chvela sa, cítila jeho napnuté svaly a dych vo vlasoch, ktorý bol ešte stále zrýchlený. Obaja boli vyčerpaní, obaja chceli spať no aj napriek tomu nemohli. Niall cítil teplo jej tela. Jej prsia ako sú pritlačené na jeho tele a nohy, ktoré mala prepletené s tými jeho. Boli v takom uzlíku, z ktorého je ťažko rozuzliť sa. Ich láska bola malým uzlíkom, ktorý sa zväčšoval a stále viac a viac bolo ťažšie dostať sa z neho. Bála sa. Tak veľmi sa bála, že niekde by sa to mohlo pokaziť a Nialla by stratila. Navždy. Jej slzy pristávali na Niallovom hrudníku, vedel že plače ale nemal síl upokojovať ju hoci tak veľmi chcel.

Someone Like Me 26

Váhavo a hlavne veľmi nervózne, pomaly, najpomalšie ako sa dalo prekročila širokánsky prah, ktorý oddeľoval hotelovú chodbu od apartmánu. Akoby mala vkročiť to hustej pavučiny, plnej obrovských pavúkov a jej alebo Niallov život mal závisieť len od toho jedného. Aby to dokázala. Aby prekonala ten prekliaty strach a dostala sa na koniec, ktorý bol tak blízko.
Ocitla sa vo veľkej chodbe, z ktorej viedlo trojo dverí do troch miestností. Chodba vyzerala ako ... no proste mramorová podlaha a mramorový strop tu nesmel chýbať. Mala pocit, akoby sa ocitla v mramorovom kráľovstve niekde na vŕšku kopcov. Všetko, všetučko tu bolo z mramoru.
Nevedela kam ísť. Lákali ju každé jedny dvere, no vedela, že len za jednými bude ON. Nevedela sa ho dočkať. Prahla po ňom ako upír po krvi stále viac a viac. Kroky ju doviedli k dverám, ktoré mala rovno pred očami. Boli zo všetkých najväčšie a už na prvý pohľad najmohutnejšie. Keď podišla k nim a mala sa rukou dotknúť noblesnej kľučky, okamžite ju odtiahla. Akoby bola jeden žeravý uhlík a nesmela sa ho chytiť aby sa nepopálila. V tom spoza nich začula hlas. Ten dôverne známy hlas o ktorom sa jej toľko snívalo. Už viac neváhala. Potlačila kľučku smerom dolu, a dvere sa otvorili akoby nimi prechádzalo ich veličenstvo. Stál jej otočený chrbtom, zrak upieral na stmievajúci sa New York a vôbec neregistroval, že dnu niekto prišiel. Že len pár metrov on neho stojí jeho malé dievčatko. Keď sa nadýchol, cítil však niečo neuveriteľné. Sladkastú vôňu. Jej vôňu. Neuveriteľné. Nemožné. Akoby do neho vošiel sám diabol, otočil sa na päte a myslel si že blúzni. Že toto je len ďalší z jeho snov, z ktorého sa čoskoro prebudí a znovu bude sám, obklopený len tými piatimi bláznami.
-Toto nie je skutočnosť však?- šepol potichúčky a pomaly sa k nej zakrádal. Keď bola medzi nimi vzdialenosť pol metra, dotkol sa jej. Cítil ju. Jej hladkú studenú pokožku. Pohľad jej zelených očí ho hrial ako oheň.
-Angie?- už vedel, že sa mu to nesníva. Vedel, že tento raz je tu, že je skutočná, zhmotnená a keď ju objíme nezmení sa v prah a nezmizne.
Nečakal že ju tu uvidí. Že bude merať takú diaľku aby bola s ním. Ani v tých najkrajších snoch nie.
Keď si ju vzal do náručia, pocítila to čo chcela. To čo potrebovala najviac na svete. Jeho pevné a zároveň útle ramená, tlčúce srdce, jeho prsia na tých jej a vôňu voňavky, ktorú mu ona sama v jedno popoludnie vybrala.
-Čo tu...?-
-Psst.- ústa mu prikryla ukazovákom a hneď nato ho pobozkala. Nechcela aby rozprával. V túto chvíľu boli slová tie najzbytočnejšie časti rovnice. Jemné bozky sa zmenili na vášnivú hru oboch jazykov a ich telá sa bláznivo začali motať po miestnosti. Narážali do stien, zhadzovali všetko čo si dovolilo vstúpiť do ich vášnivej hry. Keď sa zvalili do mäkkej postele, ktorá bola ako trampolína, obaja boli bez trička. Nevedeli kde sú, v ktorej fáze ich zo seba postŕhali.
-Už mi odpovieš čo tu robíš?- na perách sa mu rozsial jeho neodolateľný úsmev. Celý zjav Nialla Horana bol neodolateľný. Ale ten úsmev ... ten nemal vo svete páru. Udychčane sa zvalil vedľa nej. Bokmi sa dotýkali a ich prsty boli ešte stále prepletené.
-Vieš že ani sama neviem ?- smiala sa, ale mala pravdu. Dievčatá ju zlanárili a tak sa dostala až sem.
Pomaly a precízne skúmal jej tvár. Ku krásaviciam, ktoré stretával každý deň na uliciach v New Yorku mala Angie ďaleko. No pre neho bola aj tak prekrásna. Jemné kontúry tváre a okuliare tróniace na jej malom nose, za ktorými sa skrývali zelené oči lemované dlhými, pekne vykrútenými mihalnicami. A tie ústa .. stvorené nato, aby sa bozkávali.
-Stále nemôžem uveriť že si tu.-
-Je na čase začať.- ukazovákom mu brnkla po nose a usalašila sa na jeho nahej hrudi. Niall ležal potichúčky vedľa nej a užíval si jej prítomnosť. V hlave kul plány, ktoré by chcel zrealizovať nasledujúce štyri dni ich voľna v tomto veľko meste. Jednoducho, chcel stráviť najviac času s ňou.

-Pre Boha...- zhúkol Louis, keď vstúpil bez zaklopania do izby a zrak mu pristál na polonahom kamarátovi a jeho priateľke. Niall akoby do neho udrel blesk vstal a začal Angie starostlivo prikrývať perinou. Neželal si, aby ju Louis videl iba v podprsenke a rozopnutých nohaviciach. Tá predstava ho zožierala, nútila ho žiarliť ako nikdy aj keď vedel, že ten blázon ma svoju Eleanor.
-Čo chceš?- vyštekol Niall, čím si vyslúžil buchnát od Angie. Rýchlo si na seba natiahla Niallove biele tričko, ktoré jej pri posteli svietilo do očí a pobehla k Louimu aby ho poriadne vystískala.

Keď odbilo šesť hodín, celá ich veľká partia sa stretla na chodbe, odkiaľ sa po zvítaní spoločne vybrali na večeru. Angie vystískali všetci chalani, akoby ju nevideli dva roky. Až na jedného.
-Kde je Harry s Nicole?-opýtala sa Zayna, ktorý bol vo výťahu k nej najbližšie. Z druhej strany vedľa nej postával Niall, držal jej ruku a cítila ako sa teší na večeru. To by nebol on.
-Odkedy ste prišli, z jeho izby vychádzajú desivé zvuk. A sú zamknutí.- nahodil znechutený výraz, čím Angie dokonale rozosmial. Nechcela si ani predstaviť, čo sa v tej izbe práve teraz deje. A možno sa len rozprávajú. Prebehlo jej mysľou. Musela sa zasmiať nad vlastnou myšlienkou. Neverila tomu, to sa na nich nepodobá. A na Harolda už vôbec nie.

Večerné menu bolo v hotely podávané formou švédskych stolov, ktoré dávali na výber toľko jedál, že človek by pred nimi dokázal stáť aj hodiny kým by si vybral.
-Na ako dlho tu ste?- ticho medzi nimi preťal Liam, žujúc svoju porciu zeleninového šalátu, pečeného pstruha a opekaných zemiakov.
-Štyri dni.- akýmsi smutným tónom v hlase mu Angie odpovedala. Štyri dni. Iba úbohé štyri dni, ktoré môže stráviť s ním. Nevedela sa dočkať dňa, kedy sa jej Niall vráti do Londýna a bude blízko nej. Každý deň. Vedela však aj to, že ani toto nebude dlho trvať. Zvolila si príliš ťažkú cestu za dokonalým šťastím.

-Angie?- podišiel k nej a rukami objal jej pás. Postávala pri okne a hľadela na hustý dážď za ním. Výhľad mala prenádherný. Pred očami sa jej týčila obrovská, v Severnej Amerike najväčšia katolícka katedrála - Katedrála svätého Patrika alebo ulica Piata Avenue, na ktorej sa to hemžilo ľuďmi, ktorí sa schovávali pred neutíchajúcim dažďom. Bola sklamaná. Veľmi. To že príde z anglického dažďa no amerického si vonkoncom nepredstavovala. Chcela sa prechádzať New Yorkom a jeho krásy si vychutnať v ich tesnej blízkosti, nie len cez hotelové okno, ktoré bolo posiate dažďovými kvapkami.
-Hm?- otočila sa k nemu a nežne ho chytila okolo krku.
-Zavoláme ostatných a dáme si menší žúr, alebo chceš byť so mnou sama ?- usmial sa a venoval jej malý, no neskutočne sladký bozk. Druhá možnosť sa jej páčila oveľa viac. Chcela byť s ním sama. Len ona, on a nikto iný.
-Chcem byť s tebou sama.-
-Otvorím víno a pozrieme si film, súhlasíš?-
-Si dokonalý.- pobozkala ho a hneď nato pustila, aby mohol z minibaru vybrať chutné červené víno, ktoré priniesol do postele. Kým ho otváral, očami prechádzala po prekrásnej izbe, ktorá bola plná luxusu. Malý stolček tesne pod oknom, okolo ktorého mali svoje miesto dva sivastné gaučíky, nočné stolíky s lampičkami a umelými kvetmi vo váze, ručne maľované obrazy a obrovské okno s bledým závesom. Bolo to spojenie všetkého toho, čo sa jej páči zo všetkého najviac.
-Páči sa ti tu?- Niall si všimol ako si všetko dopodrobna a do najmenšieho detailu obzerá. Presne toto sa mu na nej páčilo. Dievčatá, ktoré sa okolo neho motali to brali ako samozrejmosť. Denno denne sú obklopené mramorom a luxusnými čačkami mačkami. Angie nie. Preto si užívala, že prvý raz v živote môže niečo takéto vyskúšať. Ochutnať niečo, čo je pre bežného smrteľníka zakázané.
-Robíš si zo mňa srandu však?- držala sklenené poháre v rukách, kým Niall do nich nalieval trošku z červeného vína. Chcel si s ňou pripiť nato, že je tu. Že ju má aspoň na malú chvíľku pri sebe.
-Tak na nás miláčik.- usmial sa, jemne ťukol svoj pohár o tej jej a odpil si z tej dokonalosti. Chuť vína sa mu perfektne rozplynula na jazyku.
-Na nás.- prikývla. Keď poháre položili na malý stolček, zostali stáť oproti sebe v tesnej blízkosti. Angie sa chvela ako malé dieťa. V kútiku duše dúfala, že dnes večer sa to stane. Že bude môcť spoznať Nialla aj po inej stránke ako do teraz. Bola to neopísateľne lákavá a vzrušujúca predstava.

Someone Like Me 25

Verím, že ma ľúbite aj napriek tomu, že časti pridávam tak extrémne pomaly.


Písal sa dvadsiaty november, keď lietadlo spoločnosti Qatar Airways pristálo na jednom z najväčších letísk sveta - John F. Kennedy International Airport v juhovýchodnej časti snáď najznámejšieho mesta vôbec - New Yorku. Letiskovou halou vládlo šialenstvo, ľudí tu bolo ako prachu, boli nasáčkovaný jeden na druhom, takže niet divu, že tu nebol snáď žiadny novinár. Dievčatá ďakovali nebesiam za takýto dar, vďaka ktorému sa nepokazí prekvapenie našité na Niallera a Harryho. Bolo to tak. Títo dvaja šuhajkovia nemali ani najmenšie poňatie, že dnešný večer budú tráviť v spoločnosti svojich priateliek. Ťažké kufre a príručné batožiny po vyzdvihnutí ťahali za sebou ako desať tonové balvany, čuduj sa svet, že im ruky nezostali len tak odtrhnuté a pohodené uprostred haly. V kútiku duše každá jedna z nich dúfala a modlila sa, že kým nenatrafili na otravných paparazzov doteraz, tak už vôbec. Ich prosby akoby boli vyslyšané a keď sa pohodlne usadili v žltom americkom taxíku nahlas si vydýchli.
-Kam to bude dámy?- taxikár mohol mať cez tridsať rokov a opäť sa potvrdil fakt, že muži v takomto môžu byť oveľa viac sexy ako tí v dvadsiatke. Jedným okom pozoroval hemžiacich sa ľudí na letisku a druhým v spätnom zrkadielku Nicole, Angie a Eleanor, ktoré sedeli tak uvoľnene, akoby neboli natlačené v taxíku ale doma na sedačke pri pozeraní filmu.
-Manhattan, hotel Palace, 455 Madison Avenue.- usmiala sa Danielle prísediaca vedľa neho. Ona jediná totiž to vedela kam ísť. Ktorou cestou sa pobrať, aby padli do náručia svojich drahých. Angie zovrelo vnútro. Až teraz si uvedomila kde je a kam sa to vlastne dostala. Za veľkú mláku, do jedného z najväčších miest sveta, kde nepozná vôbec nikoho. New Yorské počasie bolo v toto poobedie chladné, vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúce zimné obdobie, dokonca ani na pohľad to nebolo iné. Koruny stromov, postrácali svoje krásne sfarbené lístie, zívali smútkom a prázdnotou. Ľudia boli odetý v tých najhrubších kabátoch, hlavu im zdobila zimná čiapka a ruky boli pred zimou chránené rukavicami.
Angie si každú chvíľu utierala zarosené okienko taxíka, aby sa mohla kochať na tú krásu, ktorá je za ním. Mrakodrapy, obrovské budovy, malé butiky a obchodné centrá, ktorých bolo ako maku. Typický New York. Bolo to pastvou pre jej zelené oči. Hrubý šál si nervózne ťahala vyššie a vyššie, stále nedokázala uveriť, že je tu. Že sa jej práve v tomto momente plní ďalší sen, ktorý si vybudovala keď bola ešte maličká.
-Bude to 45 dolárov.- šofér zastavil na ceste pred obrovitánskym hotelom Palace, ako sa Angie v taxíku dozvedela. Oči jej temer vypadli z jamiek a rozkotúľali sa po New Yorských uliciach.
-Dievčatá to vážne?- ozvala sa, keď do pľúc nabrala potrebné množstvo kyslíku, ktoré im nedopriala pred malou chvíľkou. Bola v takom úžase, že zabudla na všetko. Dokonca aj dýchať. V pravej ruke stískala rúčku od modrého kufru, ktorý mala tesne pri nohách.
-Ja nemám toľko peňazí aby som si toto mohla ...- nevedela dokončiť vetu. Ťažko sa jej rozprávalo a udržať sa nohách jej robilo asi ten najväčší problém.
-Dievča dýchaj prosím ťa, máš chlapa ktorý zarába majland.- Angie venovala Nicole nepekný pohľad. Nemohla súhlasiť s jej slovami za žiadnych okolností. Keby svoju kamarátku nepozná, vlepí jej poriadnu facku. Pri pomyslení, že má Harryho len kvôli peniazom ju striaslo od hrôzy. Bola to strašná predstava. Tá najhoršia nočná mora. Tá sa však nekonala, pretože vedela, že to tak nie je. Bola si tým priam dokonale istá.
-Budeme tu postávať a mrznúť, alebo sa poberieme dnu?- ozvala sa Danielle, ktorej zima spôsobila zablokovanie mimických svalov a čím ďalej, tým viac jej to zabraňovalo artikulovať.
Nohy, doteraz akoby vrastené do zeme sa im pohli, a kroky smerovali k vchodu. Angie videla ten najväčší, z ktorého vychádzalo najviac ľudí - starých, mladých, rodičov s kočíkmi. Predpokladala, že to je ten správny, avšak nič nenechala na náhodu, a nechala ísť Danielle prvú, ktorá tu bola ako doma. Krásna mramorová podlaha na recepcii, mramorový strop a mramorové schody opäť Angie vyrazili dych. Cítila sa ako v rozprávke, a to ešte stále nebola v náručí Nialla. Pri dlhočiznom recepčnom pulte narazili na vysokého černocha, zamestnanca hotela. Na pravej ľavej strane hrudníku, tesne pri srdci, mu visela menovka - Ben Shelvey. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že to nie je tak celkom Afričan. Mal anglické črty, dokonca aj anglické správanie.
-Mohol by ste nám dať kartičky od apartmánov na siedmom poschodí?- opäť raz, všetko vybavovala Dany. Benov pohľad sa rázne zmenil a tvár zachvátilo prekvapenie.
-Tie sú už obsadené, ale môžem vám dať tie na dvanástom.- odhalil svoje snehovo biele zuby, ktoré boli pre farbu jeho pokožky typické.
-Chceme tie na siedmom, pán ..- pozrela sa menovku - Shelvey. Naši priatelia sú tam ubytovaný.-
-Dobre viem,kto je tam ubytovaný dámy, preto to bude menší problém. Kým nebudem mať dôkazy o tom, čo mi tu vravíte, nemôžem vám ich dať.-
Nevy v Daniellinej vreli a vreli stále viac a viac. Ruky sa jej začali potiť ako nikdy a bola donútená vytiahnuť mobilný telefón z kabelky. Zrejme ten chlap o súkromí chalanov nevedel absolútne nič, keď niekoho takého ako Danielle a Eleanor nepoznal.
-Dany.- z najbližšieho výťahu na recepcii vyšla celá Liamova postava a rútila sa ako stádo volov k Danielle. Vzal si ju do náručia a hlavu si zaboril do jej objemných kučier, ktoré tak miloval. Angiene oči razom zaplavili hnusné, zradné slzy. Chcela odísť. Ujsť, vybehnúť na siedme poschodie a objať ho. Len tak mu pristáť v náručí a užívať si ako ju pohojdáva zo strany na stranu.
-Čo sa tu deje?- pozrel za zmäteného Bena, ktorý zrejme všetko pochopil. Sám za seba sa hanbil ako taký pes. Cítil sa ako totálny úbožiak.
Za pár minút mali všetky potrebné veci vybavené a Angie sa prichytila stáť v luxusnom výťahu. Vedela, že už čoskoro to príde. Že už len pár poschodí, pár metrov ju delí od neho. V ruke stískala tvrdú kartičku s číslom 15, v ktorom mal bývať Niall spolu s Joshom. V kútiku duše dúfala sa, potichúčky sa modlila aby tam bol Niall sám, aby si mohla vychutnať jeho prítomnosť, jeho objatia a jeho bozky.
-Toto poschodie je jediné, na ktorom sú iba 4 apartmány, tak snáď sa nestratíte.- poznamenal so smiechom Liam, a Danielle spolu s jej kuframi ťahal do jedného z nich.
V útrobách apartmánov zmizli dokonca už aj Nicole s Eleanor, len Angie stále postávala pred bielymi dverami, a v trasúcich sa rukách mačkala kartičku. Mala šťastie, že bola z tak tvrdého materiálu, že ju nedokázala nijak zničiť.  Už len kúsoček, a bude s ním. Presne toto bolo to, čo ju tlačilo vpred. K tomu, aby konečne tie dvere otvorila. Zopár krát sa nadýchla a vzápätí na to vydýchla, kým sa konečne odhodlala. Kartičku vložila tam kde má a začula ako šťuklo dverami.

Someone Like Me 24

-To čo bolo?- vytrhla jej mobil z ruky Dany, čím jej nedovolila dopísať esemesku Niallerovi.
-Čo čo bolo?-
-To. Tam vnútri. Buď je ten chlapec fakt taká trúba, alebo do teba vrazil náročky.-
-Aha, ty myslíš Stefana.-
-Takže Stefana?- zastavila ju v polovici načatého kroku a jej tvár zdobil taký šibalský úsmev, ktorý u svojej kamarátky za tú dobu čo ju pozná ešte nevidela. Počasie vonku dostalo po tých hodinách neprestávajúceho dažďa konečne rozum, a ten hore doprial londýnskemu ľudstvu príjemné novembrové slniečko. Nebolo však teplé, no bolo príjemné, a všetko navôkol bolo zrazu krajšie.
-Upokoj sa dobre?- smiala sa Angie, a horlivo sa snažila vysvetliť Danielle situáciu z baru. Nemala za potreby dávať jej dôvod domýšľať si unáhlené závery, ktoré by jej mohli uškodiť. A veľmi.
-O nič nešlo.Proste ani jeden z nás sa nedíval pred seba tak sme do seba narazili, tebe sa to nikdy nestalo?! Tak sa mi ospravedlnil a následne predstavil. Čo som mu mala fľusnúť do tváre a odísť?!-
-Nie, pre Boha jasné, že nie. Ale...-
-Žiadne ale Dany. Už sa k tomu nevracajme a poďme rýchlo k tebe, lebo mám chuť na cígu, okej?-
Prikývla, nohy vzala na plecia a kľudným krokom sa pobrali do malého panelákového bytíku.
Keď sa konečne dostali k Danielle, Londýn bol zahalený v šere a pred očami sa im týčilo krásne zapadajúce slnko, ktoré sa pomaličky strácalo za horizont.Ako by len chcela kráčať po ulici v Niallovej spoločnosti. Držať ho za ruku, podpichovať a následne nato bozkávať a neprestať. Už aby sa vrátil z Ameriky. -pomyslela si v duchu.

-Tak čo si pustíme?-pýtala sa Danielle keď už obe dievčatá - Niky aj s Angie,boli usadené na jej modrej sedačke. Tento byt nepatril medzi najväčšie, no rozhodne ani medzi tie najmenšie. Bol zariadený štýlom, ktorý sa presne hodil k tomu kučeravému stvoreniu. Keď si  prezerali izby, zariadenie a drobnosti, ktoré má poukladané na poličkách, všimli si nejaké Liamove veci. Prevažne to bolo oblečenie, a v kúpeľni v umelom poháriku, bola hodená jeho zubná kefka. Liam tu trávil v spoločnosti Danielle veľa času. Vždy keď chceli byť sami, zašili sa tu a nikto ich nehľadal.
-Titanic? Trebárs.- navrhla Nicole. Svoj návrh oľutovala hneď potom,čo uvidela kyslé tváre kamarátok. Zlá voľba.
-Moc depresívne a romantické. Dnes sa mi už ozaj nechce viac plakať.- skonštatovala Angie a z obrovskej kopy cédečiek vybrala Medvedích Bratov.
-Snáď nechceš pozerať rozprávku Ang.- zvozili ju dievčatá. Ďalšia zlá voľba.
-Tak vyber niečo ty, ty mudrlantka.- s nafúknutými lícami ukázala na Danielle.
-Fajn mám to !- zajasala a strieborné cédečko vložila do prehrávača. -Čo to je?-
-Nechajte sa prekvapiť bambule.- zachichotala sa a do troch misiek rozsypala čipsy, chrumky a oriešky.
Po pár minútach, keď už boli pohodlne usadené na sedačke, pozakrývané dekami a obložené mäkučkými vankúšmi sa na obrovskej obrazovke konečne spustil film - Vo štvorici po opici. Ukázalo sa, že to bola skvelá, priam bravúrna voľba.
-Toto niéééé.- smiala sa Angie. Deku mala zhodenú na zemi, a k ubolenému bruchu si pritláčala vankúš. Už sa viac nedokázala smiať. Ani jedna z nich. Vydávali už len zvuky, ktoré sa nedali nikam zaradiť. Bolo to ... čudné.
-No, musím skonštatovať, že si vybrala dobre.- pochválila Nicole Danielle ako náhle sa na čiernej obrazovke ukázali biele titulky.
-Ja vždy. Ináč....- odpila si zo studenej koly, a pokračovala vo svojej myšlienke: ....čo by ste povedali nato, keby my tri a El ideme na budúci týždeň do New Yorku? Hm?-

Someone Like Me 23

Angie k nej kráčala pomalými myšacími krokmi, žalostne si pri tom hrýzla spodnú peru a nechala vlastné nohy aby ju viedli, aby ju ovládali. Sedela na stoličke zasunutá za stolom, s prstami vpletenými do vlasov študujúc veľkú kopu papierov. Cez plecia mala prehodený hrubý hnedý bavlnený sveter, z ktorého už na prvý pohľad sálalo dokonalé teplúčko.
-What are you doing here?- šepla Angie tesne pri jej malom uchu, čím spôsobila,že Danielle od ľaku nadskočila akoby na ňu prehovoril sám diabol. Jej pohľad skĺzol po kamarátke, po jej zúboženom a premočenom oblečení. Vyzerala tak mizerne, že mala čo robiť, aby ju spoznala. Toto nebola ona. Vlasy mala mokré,stopy po špirále rozsiate po cele tvári a ruky zablatené. Akoby sa váľala po zemi v takomto jesennom ďaždivom počasí.
-Angie čo sa ti stalo?- vzala si ju do náruče, a pevne ju stisla. Danielle bola slabá a útla žienka, no jej objatia boli silné a intenzívne ako od muža, ktorý každý deň vydáva svoju energiu v posilňovni. V Angienom podvedomí to spôsobilo niečo čo jej chýbalo. Objatie,úprimné objatie od niekoho, kto si ju váži a vždy bude.
Danielle ju zaviedla na ženské toalety, kde jej namočenými vreckovkami drhla tvár. Bolelu ju to, štípal ju každý kúsoček pokožky, no zvládla to. Jej tvár už nebola špinavá, bola červená ako krv ktorá jej kolovala v žilách.
Keď sa usadili naspäť ku stolu, Angie si objednala šálku horúcej kávy, ktorú potrebovala a vyrozprávala Dany všetko všetučko čo sa jej prihodilo za poslednú hodinu. Nebolo toho veľa, v podstate bolo toho minimum, no ona o tom hovorila veľa a Danielle si ju bez akýchkoľvek okolkov vypočula. Chcela vedieť všetko čo ju trápi, aby jej mohla pomôcť. Nič pre ňu v tejto chvíli nebolo dôležitejšie, ako vidieť úsmev na jej tvári.
-Niall o tom vie?-
-Volala som mu hneď ako som sa to dozvedela, dokonca sa aj zasmial.- usmiala sa aj ona a situácia medzi nimi bola odrazu zázračne uvoľnená.
-Vidíš že to ide. Vieš ty čo?- Danielle vztýčila ukazovák pravej ruky na znak, že ju niečo napadlo. To sa nestávalo často.
-Dopi, obleč sa a ideme nakupovááááááť!- zavelila, a okamžite sa začala navliekať do bundy, okolo krku si omotala šál a počkala na Angie kým urobí to isté.

Boli štyri hodiny poobede, nohy ich boleli a ústa na tom neboli nijak inak. Z toľkého rozprávania, ich bolel každý jeden pohyb pier a sánky. Keby ju chce niekto (Niall) pobozkať, asi by odmietla. Alebo ... Nie blbý príklad. Pobehali minimálne pätnásť obchodov a ruky mali celé vyťahané od toľkých tašiek čo vláčili. Danielle si kúpila každé druhé oblečenie, na ktoré jej zablúdil zrak a Angie? Hádzala do košíka len veci, ktoré nevyhnutne potrebovala. Teplý šál, hnedú koženú bundu, rifle a jesenné čižmičky (viete také tie, ktoré sa teraz nosia vo veľkom). Nakoniec však zakotvili v malej pizzerii, a keď hovorím že malej, tak skutočne malej. Veľmi málo ľudí o niečom takom, ako je toto vedelo. Bola zašitá v jednej z najtmavších uličiek centra Londýna, ktorá naháňa strach snáď každému okoloidúcemu. Keď otvorili dvere a nad hlavami im zacengal zvonček, okamžite sa pri nich pristavil poslíček,pomohol im s taškami, a kabátmi, ktoré schoval do zvláštnej skrinky a zamkol ju drobným kľúčikom, ktorý im potom odovzdal. Usadili sa úplne na konci, čítali jedálny lístok a občas vnímali okolitú vravu.
-Máte vybraté?- zastavila sa pri nich čašníka. Bola to postaršia pani s čiernymi vlasmi a mierne plnšou postavou. Nebola silná,bola taká akurát.
-Dva krát pizzu Texas a taktiež dva zelené čaje s medom.- objednala Angie chytajúc sa za brucho. Naposledy jedla ráno pred odchodom, a jej žalúdok to jasne vycítil.
-Takže prídeš bývať k chalanom?- s úsmevom, a akýmsi potešením v tvári sa opýtala Danielle. Angie si povzdychla a zrak zaborila do stola, o ktorý si rukami podopierala hlavu. -Netuším Dan.- pokrútila porazenecky hlavou.
-Niall by bol šťastný ako blcha, je ti to jasné však?- Angie to vedela a veľmi dobre. Dokonca vedela aj to, že to bude obojstranné. Keby môže bývať s Niallom, k životu by jej už nechýbalo vôbec nič. Bola by po jeho boku, pri ktorom aj keby umrie, umrie šťastná a naplnená spokojnosťou.
-Som si toho vedomá. Ale...-
-Žiadne ale Ang. Bude to najlepšie pre vás oboch. Počuj, nebývaš najbližšie, Niall nebude musieť merať tú diaľku každý voľný deň a to znamená, že budete môcť byť spolu dlhšie. A to je podľa mňa obrovská výýýhoda.- Danielle to hovorila s takým nadšením akoby objavila Ameriku. Ako malé dieťa sa tešila z toho čo vraví a Angie nezostávalo nič iné, iba prikývnuť. Pretože mala pravdu.

Keď sa najedli do sýtosti a ich brušká boli na prasknutie, rozhodli sa zabaliť to u Dany, kam zavolajú aj Niky. Zatiaľ čo sa Danielle obliekala a preberala si veci u poslíčka, Angie išla na toaletu dať sa trošku do kopy a urobiť zo seba človeka. Nikdy nebola ten tip fifleniek ktoré si nosia make-up, špirálu či hrebeň všade kam idú, no v takomto počasí konala rovnako. Jej vlasy keď sú zmoknuté a následne sa usušia, vyzerajú .... čudne. Potrebovala ich poriadne rozčesať, aby sa nehanbila vyjsť na ulicu. Cestou na toalety ťukala Nicole esemesku o tom,nech sa pripraví a za pár minút prídu po ňu. Nepozerala sa pred seba, hlavu mala sklonenú k mobilu, zrazu len zacítila prudký náraz a niečie ruky na ramenách. Ukázalo sa, že ju ,,zachránili" pred pádom na zem. Dívala sa do prekrásnych hnedých očí vysokého muža.
-Prepáč, je to moja chyba. Mal som dávať väčší pozor, naozaj ma to mrzí.-
-To je v pohode, tiež som sa mala pozerať pred seba.- usmiala sa Angie mierne nervózne.Jeho veľké ruky stále cítila na svojich ramenách, a jeho hlas jej znel v ušiach dokola ako pesnička.
-Nie, nie je to moja chyba.- nedal sa ani za nič. -Mimochodom som Stefan.- podal jej pravicu, ktorú Angie s radosťou prijala.
-Angie,teší ma.-

Someone Like Me 22

Tak dievčatá, vaša stratená Niky je späť, pre dnešok určite. Mrzí ma,že som vás nechala toľko čakať, a nejdem sa vyhovárať na školu, ani na nič iné. 
Užite si túúúto novú časť !:))



Keď sa september prehupol do októbra a ten následne do novembra, Angie mala pocit, že to už nezvládne. Mala sto chutí zbaliť si zopár vecí, nasadnúť na prvé lietadlo smerujúce do Ameriky a zakričať mu: Prekvapeniééé !! Chcela byť už zase sním, cítiť jeho náruč a počúvať jeho upokojujúce slová. Niall bol preč už tretí mesiac, a ešte jeden dlhý, dlhočizný mal pred sebou. Počítala týždne, dni ba dokonca aj hodiny do jeho príchodu. Každé ráno, pri káve a cigarete sedávala na balkóne so slzami v očiach, kalendárom v ruke a rátala. Stále do kolečka a takto to bolo vždy. Cítila sa prehnane hlúpo a často premýšľala, ako je na tom Niall. Či aj on má hlavu 24 hodín zamestnanú jej menom, alebo je na tom o kúsok lepšie.

Písal sa 15. november, jeseň bola v plnom prúde a pohľad z okna pripomínal rozprávku. Všetko, všetučko bolo sfarbené do žltej, červenej a hnedej farby, deduškovia a babičky odhrabávali kopy lístia spred domov a neposlušní psíkovia sa cítili ako vo svojom živle, keď sa v nich spokojne vyváľali. Milovníci takéhoto počasia si prišli na svoje. Angie bola jednou z nich. Jeseň, zima a studené počasie bolo od jej útleho detstva to čo zbožňovala. Leto a horúce počasie, nebolo nikdy jej šálkou kávy.
Dnešné ráno bolo upršané a neopísateľne chladné, vietor fúkal zo všetkých strán a pre vlastné zdravie si musela rannú kávu vychutnať v pohodlí obývačky, kde si sedela spokojne rozvalená a začítaná do novín. Odkedy sa v nich dozvedela, že Niall kvôli nej odmietol peknú americkú blondínku, kupovala si ich stále. Vedela, že tam nájde vždy niečo o nich.
-Niečo nové?- prisadla si k nej Nicole s horúcim čajom, z ktorého vychádzala ešte para, vznášala im nad hlavami a následne sa zmiešala s neviditeľným vzduchom. Rozvoniaval dokonale.
-To čo vždy, viac menej.- usmiala sa, a šla sa pripraviť do práce. Dnes si privstala, nie žeby chcela, ale dažďové kvapky, ktoré dopadali na parapetnú dosku jej nedovolili spať dlhšie.
Keď vyrazila z bytu bez dáždnika či kapucni na hlave, mala čo robiť aby stíhala. Opäť. Ak by dnes zmeškala, jej vyhadzov je istý.
Čo čert chcel, stalo sa. Na taxík musela pred bytovkou čakať dobrých 15 minút, a do práce dorazila s desať minútovým oneskorením. So stiahnutým žalúdkom vkročila do Starbucksu a čakala z ktorého rohu sa vynorí jej nahnevaný šéf. Keď červený v tvári a so zaťatými päsťami vyšiel zo svojej kancelárie, Angie zomkol neprekonateľný strach. Dalo sa mu jasne vyčítať z tváre, čo sa o pár minút, možno dokonca sekúnd stane. Emily stála za pultom, a očami behala raz po šéfovi a raz po Angie. Nechcela prísť o kolegyňu, to by bolo strašne ťažké. Nikto však jej prosby nevyslyšal, a ona poletela z práce tak rýchlo ako aj prišla.

Sedela na múriku neďaleko Starbucksu, slzy sa jej miešali s dažďovými kvapkami a ľudia na ňu hľadeli s odporom. Preklínala sa. Preklínala samú seba, že na ňu niet spoľah. Viac ako vyhadzov ju však štvalo, že si zato môže sama. Nie je to vina nikoho iného, len a len jej.
Mobil zvierala silno v rukách, a premýšľala, kto bude prvý, teda po nej a Emily tretí, čo sa to dozvie. Nicole bola v práci a tam telefón vždy úspešne ignoruje. Akoby pre ňu vôbec neexistoval. Zostal jej jediný ... ON.
Mokrými prstami stlačila číslo 5 ako rýchlu voľbu, a čakala.
-Angie?- keď počula jeho uchrapčaný hlas, akoby sa zasekla. Rozvzlykala sa na plné hrdlo, a nechala slzám voľný priebeh. Mobil mala stále priložený pri uchu, a počúvala jeho utrápené - Zlatko čo sa deje? a stále dokola. Nemala mu volať. Nie teraz, keď on má svoje starosti, a musí byť plne sústredený na koncerty. Keď si uvedomila, že tu je ráno a v Amerike noc, bolo jej ešte horšie.
-Ang, povedz už niečo,toto ticho ma zabíja.-
-Niall vyhodili ma. Som bez práce.- vysúkala zo seba sťažka, a vstala. Kráčala smerom k domu, celá premočená a s vedomím, že bude na isto chorá.
-Ako to? Čo? Prečo?-
-Meškal mi taxík a prišla som neskoro, vyrazil ma hneď. Keby viem čo mám robiť, ale neviem. Niky sama nezvládne platiť nájom a ja ? to čo mám našetrené mi nepostačí ani na mesiac.-
-Zlato upokoj sa hej? Keď sa vrátim, vymyslíme spolu niečo, sľubujem.-
-Ale Niall...-
-Žiadne ale. Prídete bývať ku nám. Vidíš aký som šikovný?!- cítila ako sa usmieva a to bol dôvod, že sa pousmiala aj ona. Síce málo a krátko, ale predsa.
-ČO?!-
-Počula si. Budete bývať s nami a tým bude všetko jednoduchšie. Len si to predstav...celý deň spolu, v jednej izbe a zobúdzať sa vedľa seba. Žeby som bol normálne rád, že ťa vyhodili?-smial sa tým nákazlivým smiechom ktorý tak milovala. Ktorý jej tak chýbal a ktorý chcela počuť nie len cez mobil.
No tá predstava sa je páčila. Páčilo by sa jej žiť s ním, po jeho boku a po boku chalanov, ktorých si obľúbila. (A toho jedného by zniesla, už len kvôli Nicole.)
Dážď neustával. Práve naopak. Dažďová voda sa liala dolu ulicami, a brala zo sebou všetky listy, ktoré jej vošli do cesty. Ľudia sa náhlili pod striešky na autobusových zastávkach, do útrob metra alebo do malých obchodíkov,  len aby sa schovali pred dažďom,ktorý nebol pre Londýn ničím výnimočným.
Angie sa motala ulicami, mokla a nechala na seba padať kvapky dažďa. Domov sa neponáhľala,nemala prečo. Zastavila sa v malej kaviarničke na konci centra, keď do nej vošla, mala na sebe všetky udivené pohľady ľudí.A nebolo ich málo. Na samom konci, na mieste, ktoré vďaka tmavej miestnosti nebolo poriadne ani vidieť uvidela sedieť kučeravé vlasy. Spoznala ich hneď a spoznala by ich aj o polnoci. Keď sa k nim blížila, nevedela, že ich majiteľ,má pre ňu prekvapenie, ktoré jej vyčarí ten najväčší úsmev na tvári.

Someone Like Me 21

Čas bežal rýchlo, utekal rýchli maratón na život a na smrť, a nastal čas rozlúčky. Ich prvej a obaja vedeli, že ich bude ešte niekoľko. Čo niekoľko, plná kopa, cez ktorú sa budú musieť preniesť. Obaja. Pri Harryho aute, ktoré malo chlapcov odviesť na mieste letisko Heatrow spoločne postávali a odhodlávali sa k rozlúčke. Angie nemala dosť síl nato, aby ho nechala ísť, a naopak Niall sa neodhodlal nasadnúť do auta a odísť preč na štyri mesiace. Túlila sa k jeho hrudi oblečená v tenkom svetríku a dýchala jeho vôňu.
Nebol si stále istý. Nechcel odísť na tak dlho. Nie teraz, nie takto keď ich vzťah prežíva začiatky. Krásne začiatky. Ale chalani mali pravdu. Láska potrebuje aj skúšky a toto skúškou bolo. Veľkou, pre nich oboch. Bola založená na zotrvaní a hlavne dôvere. Veď predsa, tam kde nie je dôvera, tam nie je nič.
Keď Niall v sobotu, prvého septembra opustil brány ,hlavného stanu´ Angie zrazu osamela. Ocitla sa v objatí Nicole, ktorú Harryho odchod nezasiahol. Teda zasiahol, no nie tak veľmi ako jej kamarátku, ktorej oči boli plné sĺz. Nevedela čo bude robiť. Štyri mesiace. Štyri mesiace bez niekoho, na koho prítomnosť si zvykla a je jej dňom a nocou. Štyri mesiace bez niekoho, kto robí jej dni krajšími a znesiteľnejšími. Štyri mesiace bez niekoho...takého ako je Niall.
Mlčky sa vrátila do útrob domu, a Niky nechala stáť na príjazdovej ceste. Bolo jej to jedno, v tomto momente chcela byť sama. Ľahla si do Niallovej postele a skrútila sa do jeho perín, z ktorých sálala jeho vôňa. Bola tak intenzívna, že Angie mala čo robiť aby sa nerozkýchala a neoprskala všetko na vôkol. Hlavu si ponorila do vankúša prevlečeného červenou perinou, a dala spomienkam šancu mihať sa jej priamo pred očami. Boli zväčšia z ich posledného spoločného týždňa.

Niall ju vzal do cukrárne, ktorú obaja milovali. Angie jedla už rôzne sladké dobroty, no tie čo robili tu, boli neskutočné. Cukráreň na Covent Garden bola zaplnená, praskala vo švíkoch, ľudia v tento utorkový podvečer po početných skupinkách odchádzali, a následne prichádzali, no Nialla a Angie to neodradilo. Posedeli si tam dlho. Veľmi dlho až kým Londýn nezahalila čierno čierna tma, a ich kroky nesmerovali k Tower Bridge. Spoločne pozorovali ľudí,ako sa ženú do práce na nočné zmeny, alebo naopak z práce domov k rodinám. Angie si dokázala predstaviť seba v ich role. Páčila by sa jej skutočnosť ponáhľať sa do pohodlia domova z práce s vedomím, že doma ju bude čakať Niall uvelebený na honosnej sedačke a bude skladať domček z lega s ich spoločnými detičkami. Dcérkou a synom, ktoré budú navlečené vo svojich pyžamkách, dôkladne Niallom okúpané a navečerané. Táto predstava sa jej páčila tak, že celý čas sa podvedome usmievala.
-Nie je ti zima?- pýtal sa jej starostlivo Niall a sám si rukami pošúchal ramená. Táto noc bola chladná, vlastne typická londýnska. Tu sa v nočných hodinách teplota nad 15 stupňov vyšplhá možno len v strede leta.
-Si studená ako ľad, poď pôjdeme domov.- postavil sa a pomohol aj Angie, ktorá bola celá premrznutá. Telo sa jej chvelo a prsty na nohách ju v tenučkých čiernych Coverskách oziabali ako nikdy. Cítila, že chlad jej zalieza až pod kožu, a keď sa vrátili domov okamžite bežala do kúpeľne ponoriť si ruky pod prúd vlažnej vody aby sa jej uľavilo. Hneď sa k nej pridal aj Niall, ktorého bledá pokožka na tvári bola rozkošne červená a jeho bordový nos pripomínal sobíka Rudolfa. V tú noc opäť prespala u Nialla, tak ako po iné noci.Doma spala málo krát, no vôbec ju to nemrzelo. Pri Niallovom boku sa cítila úchvatne a zaspávať v jeho náručí bolo ako dar. Správal sa k nej ako k princeznej, ako správny gantleman ju púšťal pod horúcu sprchu ako prvú, a raňajky jej nosil do postele. Večeriavali spolu v jeho izbe pri zapnutej televízii, a jeden druhému kradol jedlo z taniera. Nikto sa k nej takto nesprával. NIKDY. Teda možno jej ocko, no to bola ešte maličká, a nevedela čo je to život. Vždy však najlepšie vedel čo urobiť, aby sa jeho maličká cítila šťastná. Nerozmaznával ju, to nie. Iba sa správal ako správny otec, a nedal by si ju ani za nič. A teraz sa znova cítila ako to maličké dievčatko, ktoré sa stratilo v oceáne mužskej nehy a lásky.
Pri Niallovi cítila, že si vybrala správne. Že on je ten, s ktorým bude v dlhých bielych šatách kráčať ku oltáru a znášať všetko zlé aj dobré.
Spomínala na oslavu Liamových devätnástich narodenín, na ktorej spoznala ich priateľov. Konala sa v ,hlavnom stane´ a v médiách bola pretriasaná, ako oslava mesiaca. Celý čas stála po Niallovom boku, spoločne sa opíjali a dokonca sa im to aj podarilo. V ten večer neskončil ani Harry s Nicole tak zle aj napriek tomu, že sa zašili v jeho izbe, a len Pán Bohvie čo tam stvárali. Angie sa opila prvý krát. Prvý krát po toľkých nevydareným skúškach sa jej to podarilo, a Niallovi sa to páčilo. Spoločne s Niallom sa smiali na všetkom, na čom sa len dalo. Dokázal ich rozosmiať aj mŕtvy chrobák, ktorého Niall pristúpil.

-Hej Ang.-zo spomienok ju vytrhol až Nikin hlas a následne jej ruka, ktorou jej prechádzala po chrbte. Nicole vedela, že plače. Ležala v tak neprirodzenej polohe, v akej dokázala len keď plakala. V takýchto situáciách jej to bolo srdečne jedno. Nevládala sa ani pohnúť, rozmýšľať a tobôž nie to zaoberať sa tým v akej polohe práve leží. Dovolila Nicole, aby si ľahla vedľa nej a spoločne sa zakryli perinou. Dlho spolu takto neboli, hoci bývali v jednom a tom istom dome. Od skončenia Nikinho vzťahu z Lukášom, Angie akosi stratila záujem o kamarátku. Až teraz si uvedomovala akú chybu urobila. Nemohla ju odsudzovať za niečo v čom sa neviezla sama. V tom vlaku sa viezol rovnako aj Harry, ktorého prítomnosť v jej blízkosti, jej doposiaľ nebola príjemná. Nevedela aký vzťah s Niky má, či je šťastný on, či ona, hoci na oko vyzerali byť šťastní. Obaja.
-Prepáč mi to. Chovala som sa ako krava, ktorej záleží len na bratovom šťastí, na teba som vôbec nemyslela Niks.- ospravedlňovala sa a snažila sa, aby ju Niky chápala.
-Prestaň okej? Keby som na tvojom mieste, asi sa správam rovnako.- ubezpečovala ju a následne ju pevne objala. Angie pocítila ako sa jej uľavilo. Ako obrovský balvan z jej srdca prederavil matrac a konštrukciu postele a dopadol až na Niallove parkety. Nebolo to počuť?
-Si šťastná?-potichu sa opýtala a prikrývku si pritiahla vyššie ku krku.
-Myslíš s Harrym? Som, nedá sa opýsať ako Ang. Ten chlapec je proste ... strašne sa zmenil. A ten pocit vedieť, že vďaka mne ... je to proste skvelé.-
-Ľúbiš ho?-
-Ak ľúbiť znamená chcieť byť s niekym celý deň a celú noc tak áno.-usmievala sa od ucha k uchu a Angie vedela jediné. Že jej priateľka je šťastná. Že obe sú šťastné s niekym, s kým je ťažké žiť. Kto je pracovne vyťažený, kto často odchádza, no následne sa vracia späť.

Diary IV.

Bonjour filles, alebo ahoj dievčatá. Dnes je 14 september, ja si musím pomaly začať užívať posledných 15 rokov môjho života, kým sa neponorím do sladkých šestnástin (konečne).
Chcem vám povedať o pár zmenách, ktoré nastanú, lepšie povedané už nastali:
1. určite ste si všimli nový, celkom iný vzhľad blogu, s ktorým som sa pohrala pred pár minútkami. Možno ste na takýto štýl neni ani zvyknuté, no viem že ste šikule a rýchlo vám začne vyhovovať.
2. časti, Someone Like Me, a iné. Chodím do prvého ročníka na gymnáziu, a moje dni strávené leňošením sa skončili. Nastala tvrdá realita, kedy musím makať, makať a makať. Domov zo školy sa vraciam okolo pol tretej - tretej uťahaná ako snežný pes na záprahu. Bohu som vďačná, že mám tých pár minút kedy si môžem ľahnúť a trošku si oddýchnuť, kým sa nezačnem pripravovať na ďalší deň. Tá príprava je úplne iná ako na základnej škole. Zatiaľ čo tam som sa biflila, tu sa snažím dostať učivá do hlavy tak, aby mi tam aj nejaký ten čas pobudli. Mám jasne stanovený cieľ do budúcna, môjho sna stať sa lekárkou na detskej onkológii som sa stále nevzdala a viem, že tak ľahko sa ani nevzdám.
Nemám čas, na písanie častí, ak aj áno tak po kúsočkoch. Kúsok napíšem jeden deň a ďalšie na tie druhé, to je hlavný dôvod prečo nepridávam časti tak často. Včera som zverejnila prvú jednodielku môjho života, dostal sa mi k nej jeden komentár, ktorý ma skoro dohnal k slzám, no žiadny iný. Chcem sa vám opýtať dievčatá, chceli by ste aby som častejšie ( v rámci mojich možností samozrejme ) pridávala takéto jednodielne časti, ktoré pokračovanie už nebudú mať? Píšte mi do komentárov, skutočne je to dôležité. V pondelok sa mi konečne začína angličtina v jazykovke, ktorú budem mávať dva krát do týždňa. Jednu hodinu s lektorom, druhú so slovenskou učiteľkou. Budem ju mávať tak, ako predchádzajúce tri roky v neskorších poobedňajších hodinách, čo znamená že aj to málo času čo som mala na písanie nových častí už nebude, takže vám neviem zaručiť, v akých intervaloch budem nové diely pridávať.

PARÍŽ. Mesto, do ktorého túži nahliadnuť snáď každý. Vyliezť na Eiffelovu vežu a kochať sa výhľadom na obrovský Paríž, ktorý sa vám naskytne pred očami. Pozrieť si čarovné, jedno z najznámejších múzeí na svete - Louvre, ktoré sa týči na pravom brehu rieky Seina. Podliezť popod víťazný oblúk, pozrieť sa na nebo a mať úžasný pocit na srdci, že ste v tomto meste snov. A ja nie som výnimkou. Od útleho detstva mám sny. Vlastne, kto ich nemá? Určite si každý z nás niekoľko krát povedal SEM chcem ísť, SEM raz určite pôjdem. U mňa to vždy bol Londýn, New York a Paríž. K týmto trom mestám sa v mojich dvanástich rokoch pridal Liverpool.. Dôvod? Láska k futbalu a práve k tomuto klubu. Neopísateľná a nevyliečiteľná.

LONDÝN. Mesto, ktoré mi dokázala, že láska na prvý pohľad existuje. Že môže prísť kedykoľvek a kdekoľvek. U mňa to bolo v máji 2011 kedy som toto mesto navštívila a môžem vám s určitosťou povedať, že sa tam raz vrátim. Pretože v tomto meste si predstavujem svoj život, svoju budúcnosť. Je tam tak krásne, že slovami sa to ani opísať nedá. Keď sa prechádzate po zaplnených uličkách, keď hľadíte na Buckinghamský palác, či Big Ben, trasú sa vám končatiny. Aspoň v mojom prípade to tak bolo. Cítila som sa tak ... inak, neviem to opísať. Ale bol to skvelý pocit. Jeden z tých, ktorý chcete zažiť ešte niekoľkokrát.

New York tu tiež nesmie chýbať. Snáď raz.

Tak na dnes by to bolo všetko. Nezabudnite mi odpovedať na otázku ohľadom jednodieloviek, a ešte jednu otázočku tu pre vás mám. Aké mesto je vaše vysnívané? A v ktorom takom ste už boli?! Čakám vaše odpovede.

Have a nice day girl ! Užite si víkend. ;)

Nádej umiera posledná. Ale predsa umiera.

Prvá jednodielka z môjho pera. Dúfam, že sa bude páčiť. Tak komentujte, chváľte, kritizujte a robte si čo chcete :D :)


,,Mami to nemyslíš vážne, povedz mi, že len žartuješ !" vrieskala som ako zmyslov zbavená. Sedela som, teda lepšie povedané raz som sedela, inokedy sa rozhorčene prechádzala po kuchyni a rozhadzovala rukami ako virtuóz pri koncerte. Nervy vo mne vreli ako sopka, už už som čakala, že nastane výbuch.
,,Máš ten pocit moja drahá? Povedala som. Dnešný večer stráviš u Horanovcoch, a basta. Týmto sme skončili!" ona skončiť chcela, ja nie. Avšak jej sa to aj podarilo, keď opustila kuchyňu a nechala ma samú postávať uprostred so slzami zúfalstva na krajíčku. Preklínala som všetkých, ktorých som len mohla a vedela. Na prvom mieste boli tí piati šašovia, ktorí si hovoria páni dokonalí. Hneď po nich nasledovala moja choroba, ktorá mi už niekoľko mesiacov ničí život. V mojich sedemnástinách mi lekári zistili pokročilé štádium leukémie, ktorá ma pomalými krôčikmi dostáva na úplné dno. Do horúceho pekla, v ktorom sa, ak liečba nezaberie budem škvariť zaživa až kým naposledy nevydýchnem. Smrť, bolesť. Bežný ľudia sa boja viac smrti ako bolesti. Sú to tí, ktorú bolesť zažili, no nie tú skutočnú. Čo je bolesť z lásky či sklamania oproti tomu, keď vám rakovina zožiera orgány? Pomaly, no s takou intenzitou, že človek má chuť spáchať samovraždu hoci má i malú nádej na prežitie. Ja ju mám. Malú, ale predsa. Aj napriek tomu, že mi Boh dožičil toto trápenie som mu vďačná. Za každý jeden deň , keď sa ráno prebudím a uvedomím si, že žijem. Keď otvorím oči a oslepí ma ranné slniečko, ktoré si tvorí cestičku pomedzi žalúzie a pocítim že dýcham. Že môj koniec ešte nenastal.
Prvé mesiace boli najhoršie. Chlapec ma vďaka nej opustil, všade vládol stres, panika a strach. Po niekoľkých mesiacoch som mala chuť zomrieť. Tá bolesť sa nedala vydržať, niekedy som mala pocit že ma nezabíja rakovina, ale bolesť. Zmenila sa moja podstata, celá moja osoba. Úsmev z tváre pomizol a tvár skamenela. Správanie môjho okolia k mojej osobe sa zmenilo na nepoznanie. Ale nik sa nesmie čudovať. Kým sa však okolie nedozvedelo, čo ma ničí, malo ma za čudáčku. Tú čudáčku, ktorá má šťastie a je v susedskom spojení s mediálnou hviezdou. S niekym, koho pozná celý svet, a bije sa oň nejedno pohlavie môjho druhu. Šťastie. Tak dokonale to znie, no význam by som dokázala prirovnať k tomu opačnému. Smola. Ten blondiak akoby vzal pokoj našej ulici, ktorý sme všetci tak veľmi milovali. Necítila som nenávisť, ale odpor. Ku každému jedenému z tých sladkých chlapčekov, ktorí dostávali naivné pätnástky do kolien.
Moja choroba spôsobila, že doma som sama zostávať nesmela. Matka mala strach nechať ma samú v dome, aj keď išla len do potravín dva bloky od nášho domu. Bežným smrteľníkom, ktorí to s nakupovaním nepreháňajú, trvá tento životu dôležitý proces možno pol hodinu. Mamine kľúče som pri zámke počula štrngotať už po pätnástich minútach. Domov sa vracala s kropajami potu na čele a s bolesťou v lýtkách od rýchlej chôdze.

Ležím v posteli a pohľadom hypnotizujem biely, lepšie povedané zažltnutý plafón, ktorý sa mi nad hlavou týči  v celej svojej ,,kráse". Premýšľam. V posledných dňoch je to jediné čo robievam, keďže sú letné prázdniny a tých pár priateľov čo mám, je pozašívaných niekde na dovolenkách. Počítam mesiace, možno týždne a premýšľam nad tým, čo sa stane keď príde môj koniec. Keď sa mi jednoducho zastaví srdce a krv v žilách pomaličky stuhne. Čo budem pri tom cítiť?! otázka, ktorú si nie raz položil každý jeden z vás no odpoveď sa mu nikdy nedostala.
Keď odbila deviata hodina a mama mi vplávala do izby aby som zo seba urobila človeka (aké povzbudivé) tak som neochotne vstala a v kúpeľni si opláchla tvár. Krátke vlasy (moje dlhé mi vzala nejedna chemoterapia) som si prehrabla rukou, pomalými myšacími krôčikmi zišla po schodoch do kuchyne, kde už stála mama. Krásne oblečená, nalíčená a dokonale zladená doplnkami, ktoré jej na stretávku zo strednej školy pasovali ako nikdy. Bol to výnimočný pohľad. Večne uťahanú a ufúľanú ženu od domácich prác, nemáte často možnosť vidieť takúto ... inú.

,,Vitaj Kimberly, Ashley...daj mi sekundu." teta Maura nás celá šťastná privítala vo svojom dome, ktorý výnimočne neobklopovali davy fanúšičiek. Našla sa tu iba jedna jediná, ktorá poslušne stála obďaleč a čakala, kým niekto z chalanov vyjde von. Takéto fanúšičky som obdivovala a keby môžem, pokľaknem si pred ňu a poďakujem, že nerobí hluk ako jej kolegyne.
Rukou mi pokynula aby som vošla dnu, zatiaľ čo sa ona v malej úzkej chodbičke obúvala do lodičiek. Poslúchla som, a kráčala po útrobách domu, kým som nenarazila na obývačku z ktorej vychádzala vrava. Už podľa hlasov som vedela, že sú tu všetci piati. Keď som opatrne otvorila dvere, zistila som, že sa nemýlim. Päť párov očí sa uprelo na mňa a premeralo si ma snáď od hlavy až po päty. Akoby ma nikdy nevideli. Bolo to naozaj nepríjemné.
,,Tak ja idem chlapci. Keď sa vrátim, nieže nájdem dom hore nohami." nakukla do obývačky teta Maura a prísne pozrela na chalanov, ktorý len súhlasne kývali hlavou, akoby boli na tuškové baterky. Sedeli na veľkej sedačky, o ktorej z vlastnej skúsenosti môžem povedať je pohodlná, príjemne mäkučká z jemného plyšu. Napchávali sa popcornom, a pili colu ako v kine. Po maminom a Maurinom odchode, si ma prestali všímať úplne. Hlavu mali len pre nejaký trápny americký seriál, na ktorom sa smiali ako najatí. Strácala som nervy. Opäť. V dome som sa vyznala, keďže som tu kedysi trávila hŕbu času. Bolo to v čase, kedy sme s Niallom boli priatelia na život a na smrť. Kedy si naše mamky domýšľali závery, že spolu chodíme. Týmto časom však odzvonilo v deň, kedy Niall odišiel do Londýna. Pamätám si, akoby sa to stalo včera, kedy sa vrátil po pár mesiacoch domov ... iný. Nespoznávala som ho. Už to nebol môj najlepší kamarát Niall, z ktorým som do sáčiku chytávala ryby v neďalekom plytkom rybníčku. Bol to slávny spevák, ktorého sláva stúpala čoraz vyššie a vyššie. Menil sa mi tak povediac pred očami, stále bol z neho niekto iný.
Kráčala som teda na balkón, na samý koniec domu. Vždy som tu dokázala nájsť pokoj, a pohľad na holé nebo, na každú jednu hviezdu, ktorá mi svietila nad hlavou mi dodávala silu. Na zem som si rozprestrela hrubú huňatú deku, a kus z nej mi stačil, aby som si zakryla ramená. Bolo leto, no írske letné večeri sú chladnejšie ako tie ostatné v iných krajinách.
,,Ocko, ako sa máš?" prihovárala som sa jednej, tej najjasnejšej, ktorú som mala priamo pred očami. Robila som to často, pýtala som sa všetko čo ma zaujímalo, aj keď som nedostala odpoveď. Nikdy. Cítila som, ako mi teplá slza steká po líci. A za ňou hneď ďalšia a ďalšia. Chýbal mi, tak strašne, že sa to nedalo vydržať. Neviem kde je, čo robí, či vôbec žije. Odišiel od nás keď som mala štyri roky a to bolo naposledy čo som ho videla. štrnásť rokov som o ňom vôbec nič nepočula a to ma ničilo.
,,Smiem sa pridať?" ozvalo sa zrazu za mnou, a hlas ma vytrhol z prúdu myšlienok. Nečakal však na odpoveď, posadil sa hneď vedľa mňa a v nočnom svetle som videla iba tieň jeho šiltovky a oranžové svetielko, ktoré svietilo na konci zapálenej cigarety. Tá vôňa ... S fajčením som prestala hneď ako mi diagnostikovali leukémiu, tak dlho som už nemala toto nikotínové pokušenie v pľúcach. Tak rada by som to znova vyskúšala. Aspoň raz si potiahnuť a vyfúknuť obláčik dymu tak ako Zayn. Lákalo ma to.
,,Nepovedala som áno." odpovedala som mu po chvíľke na otázku s odstupom. Presne s takým istým, aký som si držala pri všetkých ostatných.
,,Pokiaľ viem nepatrí ti to tu." šepol chladne, a vyfúkol sivastý dym, ktorý sa zmiešal so vzduchom a úplne sa stratil. Mal pravdu. Z jeho slov nešlo nič iné ako pravda. Nič tu nie je moje. Ani tento balkón, ani deka, ktorá ma príjemne hreje.
,,Tak načo sa potom pýtaš?" chcela som vedieť.
,,Prečo sa takto správaš? Čo sme ti urobili, že nás nenávidíš?" zahasil cigaretu, otočil sa telom ku mne a zahľadel mi do očí. Mal krásne tmavohnedé oči, ktoré ma hypnotizovali a videli mi snáď až do hĺbky duše. Ani Niallove modré, či Harryho zelené neboli také ako tieto.
,,Nie je to nenávisť, len ..."
,,Len?" chytil mi ruku do dlaní a ja som neprotestovala. Nechala som nech mi bruškami prstov hladí vnútornú stranu dlane, ktorá mi pomaly ochabovala pod jeho horúcim dotykom.
,,Zažil si už niekedy, že sa ti najlepší priateľ mení pred očami?"
,,Ako to myslíš?"
,,Že raz odíde, no potom sa vráti úplne iný? Až tak, že si nepamätáš aký bol predtým?" vysvetľovala som mu, no vedela som že márne. Nemôže to pochopiť niekto, kto to nikdy nezažil.
,,Myslíš, že Niall sa zmenil?"
,,Viem to..."
,,Mýliš sa." išiel si klásť svoje, no hneď som ho prerušila.Presne som vedela čo má na jazyku, tak ako každá ich fanúšička.
,,Koľko ho poznáš Zayn? Dva roky? To je málo nato, aby si vedel čo cítim. Nemôžeš vedieť aký bol predtým než odišiel. Trávili sme spolu každý deň v škole aj mimo školy, boli sme taký priatelia akého som do teraz nenašla. Keď sa vrátil z Londýna, prestal sa so mnou rozprávať. Žiadna komunikácia medzi nami neprebiehala, až kým mi do tváre nevmietol, že mu mám dať pokoj. Tak mi do pekla nehovorte, že sláva ľudí nezmení." vstala som z teplúčka deky, a pobrala sa do vnútra, aj keď som zatiaľ nevedela kam pôjdem. Zaynovi som sa zverila s niečim, o čom nevie ani Abby - moja najlepšia priateľka. Cítila som sa však zvláštne uvoľnene, akoby ma doposiaľ tie slová ťažili a teraz opadali.
,,Kimberly stoj." Zayn bežal za mnou, a keď ma konečne dobehol schmatol ma za ruku a pritisol k sebe. Hrudníkmi sme boli dokonale nalepení na seba, cítila som ako sa mu nadvihuje pri každom jednom nádychu. Stáli sme v rohu obývačky nevšímajúc si pohľady Nialla, Harryho, Liama ani Louiho. Stáli sme tam spolu, my dvaja a so mnou sa niečo dialo. Niečo, čo sa mi nestalo odkedy .... odkedy ma Taylor opustil. Videla som, ako sa mu rozširujú zreničky, a chvejú pery.
,,Kim čo ti je?" zrazu presekol ticho medzi nami. Jeho hlas bol vystrašený, priam zhrozený. Nechápala som, čo sa to zrazu stalo. Cítila som, ako mi tvár zalieva niečo, čo som nevedela určiť. To niečo mi zalievalo pery, bradu, jedným slovom všetko čo mu prišlo do cesty. Všetko som pochopila keď kvapôčka červenej tekutiny dopadla na bledý koberec. Bola to krv z môjho nosa, ktorá prichádzala vždy keď bolo zle. Veľmi zle. Hlava sa mi nekontrolovateľne začala krútiť, pred očami sa mi zahmlievalo a moje viečka oťažievali. Cítila som ako padám, ako sa rútim do neznáma, no zastavili ma Zaynove ruky. No ani on tomu nevedel zabrániť.Posledné čo som počula bolo zúfalé kričania môjho mena. Moje srdce bilo stále pomalšie, dýchalo sa mi ťažko, až som sa nedokázala nadýchnuť vôbec. Srdce sa mi zastavilo úplne a mňa pohltila večná tma.

Someone Like Me 20

Nasledujúce ráno bolo ako každé iné a predsa tak výnimočné. Keď otvoril svoje modré očká, zrak mu okamžite padol na jej nahý chrbát. Tričko ktoré bolo až príliš veľké sa počas noci vyhrnulo, a odchýlilo kus jej chrbtu. Niall úsmev neskrýval. Žiaril ako hviezdička, a srdce mu tĺklo rýchlejšie ako inokedy. Hľadel na ňu s toľko láskou, že veľa dievčat mohlo len tíško závidieť a hľadať takého priateľa, akým bol on.

Bruškami prstov ju začal hladiť po nahej pokožke, vedel že sa jej to bude páčiť. On sám miloval, keď mu niekto hladkal chrbát, či ruky. Snažil sa ju nezobudiť, no snaha bola márna keď sa celým telom otočila k nemu, a podoprela sa o lakte. Žmúrila do slnečných lúčov, ktoré prerážali cez žalúzie a dopadali rovno na jej rozospatú tvár. Aj napriek skorému ránu vyzerala prekrásne. Tvár jej žiarila a líčka naberali červenkastú farbu. Cítila dokonalé šťastie a pokoj.

-Ahoj.- tvár otočila k Niallovi a usmiala sa. Ten jej úsmev opätoval a prisal sa jej na pery s takou intenzitou, že lakte sa jej podlomili, a on ležal hrudníkom na tom jej. Obaja cítili byť srdce toho druhého. Obaja vedeli, že toto chcú zažívať každé ráno. Zaspávať a zobúdzať sa spolu v tesnom objatí s myšlienkou, že jeden druhého nikdy nestratí.
-Ako si spala?- opýtal sa jej po chvíľke, kedy sa jej už hral s vlasmi. Raz jej ich iba jemne prehrabával, inokedy ich zapletal. Hľadel jej popritom do očí, v ktorých opäť našiel to čo chcel. Nemusím vám snáď pripomínať čo to bolo.
Angie v tých jeho, videla to isté. No okrem toho aj akýsi strach. Akoby chcel niečo povedať, no slová mu neprišli na jazyk.
-Spala som vedľa teba, tak skús hádať.- odpovedala spontánne a som smiechom na jeden dych. Niall sa hrdelne usmial, a telom mu opäť prešla vlna šťastia.
-Niall?- šepla pomedzi to, ako jej opäť zamestnával pery. Bozkával ju tak, ako ešte nikto nikdy. S týmto chalanom by sa dokázala bozkávať do nekonečna a ešte dlhšie.
-Čo máš na srdci?- rázne sa od neho odtiahla, a čakala na odpoveď. Čakala a čakala, no Niall akoby onemel. Akoby mu vyrezali jazyk, alebo zašili ústa. Proste nevyšiel z neho ani hlások.
-Vieš..- začal, a zopár krát  potreboval do pľúc nasať prídel nového kyslíka, aby mohol pokračovať. Bude lepšie ak sa jej zverí teraz a nie keď bude príliš neskoro. Nie keď budú s chalanmi opúšťať Londýn, domáce fanúšičky a svoje milované priateľky.
-Odchádzame na turné po Európe.- vytryskol zo seba všetky slová na jeden jediný krát. Nechcel to zbytočne naťahovať. Nie keď ona stále čakala na odpoveď.
Angie sa musela posadiť, aby jej hlava mohla zvládnuť príval informácií. Jeho slová ju zrazu tlačili a štípali všade kde sa dalo. Vždy sa obávala tohoto jedného. Že jej Niall odíde, a nechá ju tu samú.  Nie navždy, no pre ňu by bol aj jeden deň, ako jedným celým dlhým rokom. Dýchalo sa jej ťažko, a každým nádychom sa jej v hrdle tvorila obrovská guča, ktorú nešlo prehltnúť. Ani na prvý, druhý či tretí raz. Stále tam bola, stále väčšia a väčšia.
-Ako dlho?-
-Štyri mesiace.- ako náhle odvetil, jej oči už slzy nedokázali udržať. Vyliali sa ako tsunami na Sendai a následne na veľké územie japonskej pevniny. Tiekli dole jej tvárou, a zanechávali po sebe menšie fľaky. Niall si ju opatrne privinul k sebe, a hladením po chrbte sa ju snažil utíšiť. Bola taká drobná a krehučká. Ako bábika z porcelánu jeho babičky v Mullingare, ktorej sa večne dotýkal.
Trhalo mu srdce keď ju videl plakať. Doslova sa mu šiepilo na malé kúsočky po každej jednej vyronenej slze. Chcel to zastaviť, jednoducho povedať ,,stop", ale nešlo to. Prial si, aby táto chvíľa odišla tak rýchlo, ako aj prišla. Aby sa Angie znova usmievala, a prekypovala šťastím.
-Ani sa nenazdáš a už budem pri tebe, sľubujem.- dohováral jej šepky, no nečakal nijakú reakciu. Akoby aj mohol, keď hrča v Angienom hrdle, nedovolila jej ústam rozprávať. Iba vzlykať a vzlykať.
Bol si vedomý jednej veci. Do odchodu mu zostáva len týždeň, na ktorý mal už jasne určený plán. Chcel ho stráviť celý, celučičký s ňou, aj keby sa má pretrhnúť.

Diary III.

Čas uteká, leto pomalými krôčikmi tiež, a letným prázdninám o pár dní zazvoní umieračik. Aké ste mali prázdniny? Dúfam, že ste si ich užili na plno, podovolenkovali všade kde sa dalo a nesedeli len pred obrazovkou počítača.
Chcem vám oznámiť, že časť, tak skoro nebude. Aj ja si chcem užiť posledné dni prázdnin plnými dúškami najviac ako sa len dá a začínam od zajtra. Posledná opekačka na záhradke a v sobotu oslava môjho uja, z toho vyplýva, že aj keby som chcela písať, tak nie je kedy.
A v pondelok to príde..Znova prvý ročník. Koľko takých vás tu je? Alebo ešte máte čas ?! kľudne odpovedajte v komentároch.

Sledovali ste?! wohoooo :D :) .. konečne mali twitcam spoločne, nie zvlášť. Nachádzala som sa akurát v skúšobnej kabínke Nitrianskych Mlynov, keď mi Ang zavolala: ,,Harold robí twitcam, padaj na net." v tom momente akoby do mňa vošlo sto čertov. Nervy so mnou lomcovali jedna radosť, a otázku, prečo musia mať twitcam vždy keď nie som doma, som si pokladala temer každých päť minút. Nehorázne ma to štvalo, ale neni čudo. Keď mi dokonca potom volala, že spomenuli Slovensko, vybuchol vo mne pocit šťastia. A keď som si to doma pozrela, pretáčala som to stále dokola. Nemohla som uveriť, že Harryho ,,Hi Slovakia" bolo skutočné. Vedia o nás dievčence. Vedia dokonca aj to, že tu majú fanúšičky. KONEČNE !! konečne sa necítim ako v Narnii (dobre, cítim ale nie tak ako pred tým). 

Pre dnešok, je to všetko:) .. ak sem už náhodou nič nepridám do pondelka, chcem vám popriať veľa šťastia a úspechov v novom školskom roku. Nech sa darí, každej jednej z vás !!

Vaša *Niky* 

Someone Like Me 19

-Načo myslíš?- opýtal sa potichúčky, akoby nechcel prerušiť to vzácne ticho, ktoré si medzi sebou za ten čas, čo ležali v Niallovej posteli vytvorili. Za oknom už bola čierna tma, v izbe to nebolo nijak inak. Cez nestiahnuté žalúzie, si do miestnosti tvorilo úzku cestičku mesačné svetlo, ktoré svietilo rovno na Niallovu policu s tými najvzácnejšími fotkami. Ak sa pýtate, či tam bola aj tá s chalanmi, tak odpoveď je kladná.Bola tam. Presne uprostred obklopená ostatnými. Angie však zaujala jedna na samom kraji, na ktorú mesiac svietil najintenzívnejšie. Akoby jej sám niekto z nebies dával najavo, že ju musí vidieť. Že sa o nej musí dozvedieť niečo viac. Zaujímala ju tak, ako doposiaľ žiadna iná.
-Kto je to dievča?- odpovedala mu opatrne. Striedavo sledovala jeho krásnu tvár, ktorú mala tak blizúčko, že aj napriek dokonalej tme videla a cítila každý jeden jeho pór, a lesk jeho očí, a striedavo fotku. Pichalo ju pri srdci keď na ňu hľadela. Žiarlivosť ju bodala ako dýka, všade kde mohla. Do každej jednej bunky.
-To je Holly.- jeho smutný hlas, ju donútil, pohladiť ho po mäkkom líci.
-Mal by som tú fotku niekam odložiť.- povedal tento raz o niečo vážnejšie, vstal a jeho kroky smerovali k poličke. Vzal fotku do dlaní, a dlho na ňu hľadel. Je to už dávno, no mal čo robiť aby zradné slzy udržal v slzných kanálikoch. Minulosť ho prenasledovala, aj napriek času, ktorý od tej doby ubehol. Dva roky, akoby neboli dva roky, ale sotva dva mesiace. Angie neskutočne ľúbil, no toto dievča, táto krásna blondínka, ktorej na fotografii tisne svoje pery k jej, v ňom zanechala toľko spomienok, že by o nich dokázal hovoriť hodiny. Vlastne nedokázal. Hlas by ho zradil, a pokračovať mu nedovolil. Angie si vzala fotku z rúk a uprene na ňu hľadela. Musela uznať, že tá dievčina je krásna a pri Niallovom boku ešte krajšia.
-Nemusíš to robiť kvôli mne zlato.- presviedčala ho, no neúspešne. Vzal si ju späť, a vložil ju do skrine pod svoje oblečenie, ktoré nosieval zriedkavo. Väčšinou to boli veci, z ktorých už vyrástol, no bolo mu ich ľúto vyhodiť.
-Musím, už je to dávno.- vrátil sa k nej, a silno jej stisol ruku. Div, že jej nepopraskali jemné kostičky pod vrstvou kože. Nehľadel na ňu, ale niekam pred seba. Hľadel na oblohu, ktorá sa črtala medzi žalúziami. V túto noc o hviezdy núdza nebola. Bolo ich plné nebo. Boli rozsypané na každom kúsočku oblohy, dokonca robili strážnikov aj mesiacu. Bolo by krásne ležať v záhrade na tráve, sledovať a hľadať súhvezdia. Vidieť padať hviezdu, a niečo si rýchlo želať.
Angie už želania nemala. Žiadne. Jediným želaním bolo nájsť človeka, ktorému sa môže otvoriť. Podeliť sa o tajomstvá a ťažkosti, ktoré by ju ťažili na srdci. Človeka, ktorému môže dôverovať a nebáť sa zrady. Ku ktorému môže dobehnúť aj v neskorých nočných hodinách v teplákoch, strapatá s rozmazanou špirálou na tvári, a on by jej aj tak opakoval aká je krásna.
A keď ho konečne našla, zistila, že nič viac nepotrebuje. Iba milovať a byť milovaná.
-Nezoberieš ma domov? Už je neskoro.- keď sa pozrela na hodinky na mobile, ukazovali pol dvanástej. Pri Niallovi, čas letel úžasne rýchlo.
-Nezostaneš tu na noc?- pohladil ju po stehne, a jej krk zasypával desiatkami drobných božtekov. Jej ruky tiež nezostali na ocot. Jedna mu prehrabávala neposlušne strapaté vlasy, a druhá ho hladkala na nahej pokožke pod lemom trička.
-Musím si dať sprchu, a nemám tu pyžamo.- šepla.
-Vodu máme, a s tým pyžamom ... niečo vymyslíme. Len tu zostaň.-
-Dobre, ale som hladná.- zasmiala sa a odtiahla sa od neho. Iskričky v jeho očiach boli čoraz silnejšie, a jeho žalúdok čoraz prázdnejší. Spoločne sa tichými myšacími krokmi pobrali do kuchyne, kde prehrabali snáď celú chladničku kým si niečo vybrali. Nakoniec spoločnými silami dojedli jednu z pízz, ktoré poobede objednal Liam. V tomto momente boli obaja vďační Nicole a Harrymu, že neboli hladní. S plnými bruškami sa vrátili späť do izby, kde sa zvalili na postel a zopár minút obetovali na odfúknutie si.
-Môžem sa ísť osprchovať?- Sprchu potrebovala ako soľ, minimálne dva krát denne aby sa cítila čisto a sviežo.
-Počkaj.- vstal, a otvoril obrovskú skriňu, v ktorej bolo dôkladne poukladané Niallove oblečenie, ktoré nosil najčastejšie. Od tričiek, cez rifle až po šiltovky. Na samom spodku jej očiam neuniklo ,,zopár" párov botasiek. Bolo ich tam toľko, že len tíško závidela.
-Páči, bude ti to veľké ale aspoň niečo. Predpokladám, že nahá by si pri mne spať nechcela.- šibalsky sa usmial a podával jej modré tričko a tenulinké teplákové kraťase na gumičku.
-ďakujem.- vďačne sa usmiala, prešla pár krokov a otvorila dvere na kúpeľni.
-A Angie?-
-Uteráky sú v skrinke pri vani v poličke ... neviem ktorej veď uvidíš.- zasmial sa, a ona za sebou zatvorila dvere. Stále však cítila na sebe jeho pohľad.
Mal pravdu, uteráky našla v tretej poličke z dola a jeden -červeno biely odtiaľ vytiahla. Zvliekla zo seba šaty, a po chvíľke si užívala ako jej horúca voda tečie po pokožke. Bola nútená sa umyť Niallovým sprchovým gélom a šampónom, pretože nič iné nenašla. Neprekážalo jej to. Voňal prekrásne a dokonale z neho cítila Nialla.
Niallove oblečenie na jej útlej postave viselo ako záclona na okne, a tričko ktoré malo byť po pás, ona mala až po kolená.
Cítila sa zvláštne. Hanblivo. Skľúčene. Vyjsť pred svojho priateľa v jeho veciach, mokrých vlasoch a odmaľovaná, jej prišlo čudné. Bola absolútne prirodzená a jej oči nezdobila ani štipka špirály. Postávala pri dverách kúpeľne, sťažka dýchala, prenasledoval ju strach. Keď sa nakoniec odhodlala, našla ho ležať na posteli ťukajúc niečo do mobilu.
-Hotovo? Môžem ísť?- prikývla a jej zraku neušiel Niallerov pohľad. Plný niečoho ... nedalo sa určiť čoho. Svoje oblečenie prehodila cez stoličku, mokrým uterákom prikryla radiátor, a zvalila sa na Niallovu posteľ, a  nohy si zakryla kúskom paplóna. Tak dávno už nespala vedľa niekoho. Tobôž nie vedľa muža. Z kúpeľne počula tečúcu vodu a Niallove pospevovanie si.
Viečka jej začali oťažievať, a únava na ňu sadala ako včely na kvety. Nechcela zaspať, no obávala sa, že dlho pri vedomí neostane.
Aj sa tak stalo. Z driemot ju prebudil až niečí dotyk na bruchu. Niečí ... Niallov samozrejme. Skláňal sa nad ňou iba v károvaných pyžamových nohaviciach, bez trička. Sledoval jej anjelsku tvár. Chcel sa jej dotýkať, no zároveň ju nezobudiť. Bola tak nádherná keď spala.
-Prepáč, nechcel som....- ospravedlňoval sa keď uvidel, ako otvára oči. Uprene na neho hľadeli, a jej ruka sa obdierala o Niallov nahý bok. Všetko v nej vrelo. Krv prúdila rýchlejšie, srdce ešte viac. Perami sa dotýkala tých jeho, jazykmi zvádzali boj na život a na smrť. Dotýkal sa jej tela s takou intenzitou a chtíčom, ako ona jeho. Cítila každý jeho napätý sval, tak ako on jej husiu pod svojimi dlaňami. Dotýkal sa jej všade, obdarúval ju sladkými bozkami, a na krku ju jemne hrýzol a sal jej pokožku.
Angie rukami prechádzala po jeho chrbte, v na ktorom zanechávala čiary s nádychom červenej farby. Dýchali ťažko, a ich dych bolo počuť v celej izbe.
V tú noc k milovaniu neprišlo. Angie mu zaspala v náručí tak, ako o tom od malička snívala. V náručí niekoho, pod kým si predstavuje budúcnosť.

Someone Like Me 18

Dlho som rozmýšľala, či časť napíšem. Pol dňa som mala otvorený ,,list" kde to píšem, no prvé slová, som pridala oveľa neskôr. 
Skôr som písať nevedela. Proste sa to nedalo. Prečo?.. čítate niekto Angiene poviedky na tomto blogu?.. ak nie, ODPORÚČAM. Dnes pridala 72hý diel VBSS, vďaka ktorému som sa zadúšala plačom. Doslova. Zvierala som vankúše a paplón, zakrývala si ústa, aby som ako tak zastavila príval nových a nových valiacich sa vzlykov. Skutočne nemám poňatia, kedy som plakala takto naposledy. Cítila som sa tak hnusne, bolelo ma všetko vo vnútri, akoby to nebol iba vymyslený príbeh, ale skutočnosť. Uvedomila som si, že si neviem predstaviť, čo by som robila v prípade keby to skutočnosť je. Pri tej predstave ma zasiahol ďalší príval sĺz, ktoré mi zaliali tvár. Ďalšia akási bolesť a zároveň strach.
Nebudem vám písať o čo šlo, tie ktoré majú záujem, prečítajte si poviedku!:)

Boli časy, kedy sa cítila zlomená. Boli časy, kedy sa cítila byť úplne na dne. Boli časy, kedy cítila, že nežije, iba prežíva. A boli časy, kedy sa cítila byť šťastná. Šťastná a voľná ako vták, letiaci medzi oblakmi a malými obláčikmi obklopenými sýto modrou farbou. Presne takou, akou boli jeho oči.
Cítila sa tak dobre a príjemne, že ju to desilo, pretože je paradoxom, že keď je človek šťastný, niečo sa pokazí. Stane sa niečo zlé, načo nie je nik pripravený.
Niall jej držal koleno, ktoré sa netriaslo. Netriaslo sa ani jej telo, dokonca ho nezalievalo nepríjemný studený pot, ako pred tým. Keď sa zoznámila s chlapcami, odfúkla si. Ťarcha opadla, zlé myšlienky a strach odplávali. Bola medzi nimi iba zopár minút, a už mala pocit, že medzi nich patrí. Medzi piatich bláznov, ktorým nemizol úsmev z tváre, ani keď Louis bežal do kuchyne po vodu a vykotil sa uprostred cesty.
Blázon!
-Nejdeš si zapáliť?- s hromadného smiechu, ktoré vznikalo vďaka Niallerovím vtipom sa ozval Zayn a na malú chvíľku opustil svoju priateľku. Perrie, krásna blondínka, akú človek nevidí každý deň. Bola ako stvorená pre Zayna, dopĺňali sa, a škriepili ako starý manželský pár. Okrem nej tu bola prekrásna Danielle, ktorá telom aj dušou patrila k oteckovi Liamovi. A nakoniec .... Eleanor. Áno, tá Eleanor, ktorú Angie pozná už nejaký ten piatok. Neprekvapilo ju, že ju tu vidí, dokonca po Louisovom boku. S úsmevom si uvedomila, že ju už nemôže nič prekvapiť.
Vstala, vytrhla sa z Niallovho objatia, a ako poslušný psík kráčala za tmavým fešákom, ktorý už v ruke nervózne zvieral červené Marlborky.
Zaviedol ju až na terasu, z ktorej mala úžasný výhľad na záhradu. Tú, po ktorej sa túžila prejsť bosými nohami, a užívať si pocit, kedy sa jej nohy jemne zabárajú do vlhkého trávnika.

-Ako si vedel, že fajčím?- opýtala sa opatrne, zatiaľ čo vyťahovala jednu z pár cigariet v krabičke. Posadila sa na hojdačku, spolu so Zaynom. Slniečko príjemne svietilo a hrialo na ich odhalené ruky. Cítila sa úžasne.
-Videl som ťa v klube, keď ťa Niall uniesol.- potiahol si, a vyfúkol obláčik šedastého dymu, ktorý okamžite zanikol vo vzduchu, ktorý dýchali.
-Uniesol?- zasmiala sa a  premýšľala, či to tak skutočne vyzeralo. Veď sa ani nevzpierala. Či?
-Vyzeralo to tak?-
-Vyzeralo to tak, že si šťastná, že ťa unáša.- zasmial sa na oplátku on, a kým jej význam týchto slov došiel, smiali sa už obaja na plné hrdlo. S týmto chalanom si budem rozumieť.- pomyslela si v duchu, no nahlas sa to neodvážila povedať. Bolo jej s ním dobre, hoci boli spolu len malú chvíľku. Mala pocit,že našla priateľa a spoločníka na ničenie si pľúc nikotínom.
Keď sa už zberali na odchod, špak z cigarety poriadne zahasili v popolníku, ktorý bol vďaka Zaynovmu častému fajčeniu plný temer po samý okraj, zastavil ju. Na jazyku ho už dlho šteklila dôležitá otázka. Bolo len otázkou času, kedy sa rozhodne vypustiť ju z úst.
-Ty, Angie?- stlačila kľučku na dverách, no v zápätí ju pustila a otočila sa za hlasom, ktorý volal jej meno. Chvíľu sa ošíval, kým sa rozhodol ako sformulovať otázku tak, aby ju ničím neurazila.
-Záleží mi na Niallovi, a chcel by som vedieť ...- nestihol dokončiť vypovedanú myšlienku, pretože mu rázne skočila do reči: -Áno Zayn, ľúbim ho a myslím to s ním vážne.- nebola si istá, či chce vedieť práve toto, no akosi to tušila. Zistila, že správne, keďže Zaynovu tvár zaliala spokojnosť.

Keď sa vrátila do obývačky, a sadla si k Niallovi, všimla si, že je ich tu pomenej ako na začiatku. Bol tu vlastne iba Niall, Nicole a Harry, ktorý jej kamarátku objímal okolo pása a niečo jej šepkal do ucha. Očividne niečo príjemné, keďže sa chichúňala a rukou mu prechádzala po stehne až do tesnej blízkosti jeho...veď viete. Angie sa z toho skrúcal žalúdok. Zayna si nevšimla. Všimla si akurát tak to, že ich cesta sa rozdelila v polovičke. Kam išiel, to netušila.
-Kde sú ostatní?- opýtala sa Nialla pomedzi bozky, ktorými ju obdarúval.
-Išli niekam von, nechcela si ísť s nimi?-
-Chcem byť hlavne s tebou.- chytila jeho tvár pevne do dlaní, a vtisla mu bozk taký silný, že japonské zemetrasenie sa mohlo s hanbou schovať.
-Spravím pukance a pozrieme si film?- pýtal sa.
-Ale hore.- chcela s ním byť sama, a v blízkosti tej kučeravej bytosti, ktorej nedôverovala na necítila najlepšie. Mala chuť skočiť do toho jeho sladkého úsmevu, vyraziť mu všetky žiarivo biele zuby, a nakoniec vytrhať vo veľkých chuchvalcoch kučery, ktoré si neustále upravoval. Necítila s k nemu nenávisť, pretože jej nedal žiadny dôvod na ňu. Cítila však odpor.
Kým Niall v kuchyni robil chutné pukance, ona ho mlčky sledovala, tak ako keď tu bola po prvý raz.
-Čo si pozrieme?-objala ho okolo pása, a aj napriek tričku ktoré mal cítila zimomriavky na jeho koži. Páčilo sa jej to, nehorázne ju to vzrušovalo, a cítila teplo, ktoré ju pri pomyslení na Nialla v podobe vášnivého ,,milenca" zalialo.
-Nechám to na teba.- pukance nasypal do dvoch misiek rovnakej veľkosti, a hneď nato si razili cestu do jeho izby. Cestou rozmýšľala, no nevedela prísť na nič. Nevedela,čo má rád, ani čo ho baví. Uvedomila si,že  vie o ňom strašne málo. Jeho rodina, obľúbená farba či prvá láska, tieto veci boli pre ňu záhadou. Chcela sa dozvedieť o ňom čo najviac a dnes mala príležitosť.

Thank You ...

Po 100000000-krát, vám chcem povedať: ĎAKUJEM !! Už je to otrepané ja viem, ale nemôžem si pomôcť, keď je to tak úžasný pocit. ĎAKUJEM, že navštevujete tento blog a máte so mnou strpenie keď nepridám dlhšie časť, ĎAKUJEM za každý jeden komentár, a aj keď je ich pomenej, som za ne nesmierne vďačná, ĎAKUJEM, že mi spôsobujete úsmev na tvári dievčatá. Teší ma to, neskutočne.

  Túto fotečku, som našla kolovať na Facebooku, a zapáčilo sa mi. Ja do toho rozhodne pôjdem, a čo vy?!

Someone Like Me 17

Dostala som otázočku, od jednej nemenovanej osôbky, či bližšie zobrazím v poviedke vzťah Niky a Harryho. Dlho som nad tým premýšľala, a rozhodla som sa, že áno. Viem, že jednu poviedku s Hazzom som už písala (TU !!), ale neľakajte sa. Táto bude výhradne o Angie a Niallerovi, a meniť to určite nechcem. Budem písať zopár častí, ktoré budú najmä o Niky s Harrym, ale veľa ich určite nebude. Tu máte jednu z nich, dievčatá !:) 

                                  neviem sa vyjadriť inak, ako dvoma neobyčajne obyčajnými                    slovami: MILUJEM ICH !!

-Čau Nicole.- dvere na obrovskej starej knižnici sa rozleteli, a nepríjemne zapišťali. Bola to Debby, Nikina kolegyňa a priateľka. Do knižnice sa vrútila ako veľká voda, tsunami, ktoré zo sebou berie živé aj neživé. Jednoducho všetko, čo mu príde do cesty.
Koženú kabelku naštvane hodila na stôl pri Niky, čím konečne získala jej pozornosť. Posadila na na stoličku, a hlavu utrápene zvesila do dlaní.
-Debb, čo je?- Nicole sa vystrašila. Priateľsky kamarátku pohladila po pleci, no tá sa zháčila.
-Podviedol ma  ten, ....- nevypľula to škaredé slovo, čo mala na jazyku. Nicole nechcela veriť, tomu čo práve počula. Žeby Ian, what ?!
-Hej, hej, hej, ešte raz a pomaly.- sadla si tak,  aby jej bola tvárou v tvár. Obe sedeli na starých vŕzgajúcich stoličkách, ktoré by trebalo vymeniť za nové, pohodlnejšie. Nie len stoličky. Okenné rámy, boli posiate plesňou, rovnako ako kúty stien. Kde-tu sa mihlo pavučinové sito, ktoré si utkali nezbední pavúci. Majiteľ tohto tu, mohol jasať od radosti, že mu sem chodí tak hojný počet zákazníkov. Je to však jediná knižnica, v ktorej nájdete všetko. Do bodky. Od Jane Austenovej cez dramatika Shakespeara, až po Jonathana Swifta.Staré knihy, nové, dokonca aj tie, ktoré boli vydané pár storočí dozadu. Proste všetko, čo vám zíde na um.
-Vraciam sa domov z potravín, a čo nevidím ?! Ten bastard vychádzal z domu v sprievode nejakej nadutej, prsnatej blondíny.- kričala, nadávala a slinami pokropovala všetko na vôkol. Bolo jej to srdečne jedno.
-Nemohla to byť známa?-
-Ježiši Kriste Nicole, Ian také známe nemá, tým som si istá. Je to jeden obyčajný hajzeľ, prašivý potkan.- slzy jej tiekli dolu prúdom, a nechávali škaredé mokré škvrny na jej dokonale bielej tunike.
-Ty si myslíš, že on si privedie milenku do vášho spoločného bytu, kým ty nakupuješ v potravinách raňajky? Rozmýšľaš?!- Debyy sa nad tým zamyslela a viac sa k tomu nevracala. Nechcela kaziť deň Niky, a sama ho mala pokazený už dosť. Ale čo ak je to ozaj len známa?!! Hlúposť ...

-Ty čo nové?- opýtala sa tichým hlasom, po chvíľke, keď sa trochu ukľudnila. Spoločne čakali na prvého dnešného zákazníka, ktorý nie a nie prísť.
-Videla si dnešné noviny?-
-Nie, prečo?-Niky začala z tašky, ktorú mala so sebou vyťahovať bulvár, ktorý vychádza každé ráno. Nenávidela ho, o to viac keď  tam uvidela samú seba.

Harry Edward Styles, predviedol svoj nový kúsok,  pri veži na Trafalgárskom námestí pred pár dňami. + priložená fotografia, značiaca dôkaz. Žeby tento úspešný mladý záletník z One Direction, idol miliónov dievčat, konečne našiel tú pravú? alebo je to len ďalšia z jeho radovánok, ktoré sa skončia po pár dňoch? Ako sa hovorí naši drahí čitatelia, je to vo hviezdach. 

Debby čítala a čítala, občas sa pomrvila, alebo pokrútila hlavou.
-Myslíš, že sa zmení?- tajuplne sa opýtala, kým Niky pretrieďovala knihy v regáli s románmi. Bolo ich tam neúrekom, a ak ich chcela uložiť kým jej neskončí pracovná doba, nesmela sa zaoberať ničím iným.
-Verím v to, zlato.-

O šiestej ju vyzdvihol pred knižnicou. Postával opretý o dvere na strane šoféra, a pozoroval ju zvodným pohľadom. Takým, aký vie vykúzliť jedine Harry.
-Zavezieš ma ešte domov?- vlepila mu horúci bozk na pery. Očakával ho, ako ináč.
-Načo, prosím ťa?- vystrašene sa opýtal, keďže toto nepredpokladal. Vedel, že Niall s Angie - ktorú zatiaľ nepoznal, budú už v hlavnom stane. Nevadí, počkajú si.
-Potrebujem si prezliecť tričko.- zaštvitorila, no to už nastupovali obaja do auta.

Zatiaľ čo jednou rukou odomykal dvere od domu, tou druhou objímal Nicole okolo pásu a venoval sa jej roztúženým perám. Ľúbil ju, a vedel, že to nie sú iba kaleráby, ktoré jej dennodenne tlačí do hlavy. Bola obyčajná a zároveň tak neobyčajná, že ho to rajcovalo. Poriadne. Niky sa stala prvým dievčaťom vôbec, pre ktorú je ochotný zmeniť sa aj napriek tetovaniu čo má naveky vryté do zápästia na ľavej ruke. Ona mu zato stojí.
Keď odomkol dvere, okamžite sa od seba odlepili. Okolo nôh sa mu začal obtierať jeho malý-veľký kocúrik Dusty, ktorého si priviezol z Holmes Chapel, pokiaľ im opäť nezačne koncertná šnúra. S týmto čiernobielym domácim miláčikom vyrástol, a odkedy žije mimo rodiny veľa si s ním neužil.
-Konečne, už sme si mysleli, že neprídete.- ozval sa z obývačky prísny Liamov hlas. On vie byť prísny? Prinútilo ho to odtrhnúť pohľad od Dustyho a začať sa venovať ostatným. Boli tu všetci. Na veľkej sedačke sedel celý jeho život. Chalani s priateľkami - Danny, Eleanor a Perrie, dokonca aj Nialler s Angie, ktorá ho prebodávala pohľadom.

Someone Like Me 16

Spánok mala bezsenný, absolútne ničím nerušený. Taký ako už dávno nie. Neotravovali ju pri uchu bzučiace komáre, dokonca ani hluk z ulice.
Ráno sa zobudila so skvelým pocitom na duši, s úsmevom na tvári, a krásne červená na líčkach. Nezabudla sa uštipnúť do pokožky na ruke, aby sa uistila, či to čo sa stalo včera večer nebol iba sen.
Nebol. Pokožka ju zabolela a následne sčervenela. Dopriala si poriadny štípanec.
Uvarila si svoju dávku rannej kávy, s ktorou sa šla slniť na balkón. Pri pohľade na krásne raňajšie počasie, by si nikto nebol pomyslel, že v noci tadeto preletela taká zima až strach. Sadla si na staré, no pohodlné kreslo pri zábradlí a zapálila si. Na maličkom balkóniku sa jej najviac páčil vôľný priestor medzi zábradlím. Neohraničoval ho žiadny múrik, ani nič podobné. S úsmevom sledovala ľudí a nešťastníkov, ktorý sa náhlia do práce, zastavujú si taxíky či autobusy, pretože musia pracovať aj v sobotu. Nicole bola jednou z nich. Musela vstať skoro o pol ôsmej, aby na deviatu bola v práci. Tým jej pomalým tempom to stihla len tak-tak.
Dopíjala posledný dúšok horkastej tekutiny, ktorá ju naladila do nového dňa, keď z útrob domu počula pípanie mobilu.
S malou dušičkou, že to bude ON, sa poň rozbehla, div, že o nič nezakopla. To by sa na ňu perfektne hodilo. Roh postele, či skrine, bol jej najväčší nepriateľ v byte.Spolu s mobilom sa hodila do ešte neustlaných, príjemne studených perín a rozbalila si šialene blikajúcu správu.
Good morning sweetheart x) Ako si sa vyspala? Dúfam, že lepšie ako ja xD ... Ľúbim ťa, Nialler xx. 
Usmievala sa ako blázon. Ako pubertiačka, ktorej vtrhne do domu jej prvý chlapec vôbec, len preto, že ju túži pobozkať.
Srdce jej bilo divoko, šialene. Cítila ho až v členkoch.
Mobil si pritisla k búšiacemu srdcu, a vdychovala vzduch, ktorý sa jej zdal byť zrazu taký svieži a čistý. Cítila sa ako blázon. Ale šťastný blázon.
Good morning. Spánok som mala úžasný, čo rušilo ten tvoj? Angie.
Odpísala a čakala. Dočkala sa. Mobil jej tentoraz začal vyzváňať, vibrovať v ruke ako besný a na maličkej obrazovke svietilo blondiačikovo meno.
-Hi.- zodvihla. Úsmev jej z tváre nezmizol. Rukami objímala,priam zvierala perinu aby sa nerozkričala na celé kolo od toľkej radosti a spokojnosti.
-Ahoj, dúfam, že som ťa nezobudil.-strachoval sa.
-Som hore už dlhšie, takže nie. Odpovieš mi už na otázku?-
-Akú máš konkrétne na mysli?-
-Položila som ti iba jednu, Niall.-pripomenula mu so smiechom.
-Tak mi ju polož ešte raz.- hral to na hlúpučkého, a jej sa to páčilo. Pomaly sa presunula do kuchyne, kde si začala pripravovať obed. Hodinky nad chladničkou ukazovali pol dvanástej, čo bol najvyšší čas na prípravu.
-Čo rušilo tvoj spánok?-
-Fakt, že nie si pri mne, a chalani, ktorý sa vrátili domov tak opojený alkoholom, že pri pohľade na nich som ich mal chuť zobrať na výplach žalúdka.-
-To bolo až také zlé?- opýtala sa chytajúc sa za brucho. Niallove slová ju privádzali do poriadneho záchvatu smiechu. Popri tom vybrala zo skrinky sáčik so špagetami, ktoré vysypala do vody v hrnci. Špagety milovala. A ak ich jedla po boku niekoho iného, milovala ich ešte viac.
-Príšerné.-posťažoval sa jej a ona ho úžasne dokázala pochopiť.
-Nechce sa ti prísť ku mne? Varím špagety.- ,,pochlapila" sa.
-Hmm, to znie lákavo, ale sme v štúdiu a už ma volajú.-
-Tak teda utekaj. Večer?-
-O šiestej, milujem ťa.-položil. S hluchým telefónom sa posadila na stoličku, a hlavu si ponorila do dlaní. Štúdio, koncerty, turné, a čo ešte ? Bude si musieť nato nejako zvyknúť.

Po chutnom obede, na ktorý bola patrične hrdá, si ľahla pred televízor. Špagety sa jej nelepili, neboli ani prevarené, ani nedovarené. Také akurát.
Prehrabávala sa v obale na cédečká, a rozmýšľala až ju hlava bolela. The Last Song - červený nápis, ktorý svietil na jednom z mnohých cédečiek. Miley Cyrus a Liam Hemsworth. Úžasný film, ktorý milovala. Zamilovala si ho od prvého momentu, čo ho videla.
Prebdela polovičku, tú druhú prespala schúlená na sedačke ako mačiatko.

-Pripravená?- úsmev mu nemizol z tváre. Čakal ju opretý o karosériu auta v bielom tričku a bledohnedých nohaviciach. Vyzeral úchvatne. Vlastne, kedy nie?! ... Kráčala k nemu zamyslená, nervózna, plná očakávania. Červené vlasy jej vietor rozfúkaval dozadu, čo Nialla dostávalo do kolien.
Na jeho otázku, iba nesmelo prikývla a venovala mu jemný bozk na pery. Spoločne nasadli do auta a počas celej jazdy neprehovorili. Niallova ruka stále zotrvávala na jej pravom kolene, dodávalo mu to akúsi odvahu a jej to bolo príjemné.
-Angie, uvoľni sa.- dohováral jej v tesnej blízkosti, keď vystúpili z auta. Pevne ju držal za ruku, ich boky sa o seba obtierali.
Bola tak strašne nervózna, že sa to nedá k ničomu prirovnať. Ani k maturite. Tá bola oproti tomuto nič. Absolútne NIČ.
Viedol ju dlhým chodníčkom ku dverám, zatiaľ čo ona sa kochala krásnym pohľadom. Pohľadom na dom, na záhradu. Za denného svetla vyzeralo všetko ináč. Tak krajšie a skutočnejšie. Záhrada popri dome, bola skutočne obrovská. Obklopená nízkym plotom, skalkou, a uprostred sa tkvel altánok. Vedela by tu stráviť hodiny. Čítať knihu, alebo len ležať na krásne zelenej tráve a sledovať oblaky. Spoločne s Niallom.