Someone Like Me 15

- If I'm louder, would you see me? would you lay down in my arms and rescue me? cause we are the same, you saved me, when you leave it's gone again. - ležala mu v lone zo zatvorenými očami a dokázala vnímať jedine jeho. Jeho čistý spev, mala želanie aby nikdy neskončil. Prstami jej jemne prečesával dlhé rovné vlasy a cítil sa šťastný. Skutočne šťastný a zamilovaný. Do nej. Ako rýchlo, za aký krátky čas si ho dokázala získať a ukradnúť to najdôležitejšie čo si v útrobách tela schovával. Srdce. 
-Chcem aby si mi dôverovala.- šepkal jej, a jemne si ju kolísal v náručí ako malé dieťatko. Nechcel aby táto krásna chvíľa vôbec niekedy skončila. Ak by mal teraz umrieť, umrel by šťastný.
Kedy sa takto cítil naposledy? Spytoval sa medzi stovkami myšlienok, a viet blúdiacich v jeho hlave, samého seba. Odpoveď nenašiel .. zatiaľ. 
-Ja ti dôverujem Niall, viac ako hoci komu inému.- jej slová zneli vážne a úprimne. Nialla príjemne hriali pri srdci, ktoré sa mu trepotalo ako šialené. Toto potreboval počuť zo všetkého najviac. Viac ako samotnú jej lásku, potreboval dôveru. Bez dôvery sa nedá pohnúť nikam. Ani dopredu ani dozadu. 
Niall si získal jej plnú dôveru s malým-veľkým bonusom - LÁSKOU.
Jeho tvár, ktorá bola blízko blizúčko si pritiahla ešte bližšie a jeho hrejivý dych cítila na pokožke, perách, nose. Slastne a v očakávaní, že ho pobozká zatvoril oči. Prisala sa na jeho pery ako pijavica, pohrávala sa s nimi, dokým nezačal plne spolupracovať. Rukou vpletenou do jeho vlasov, si ho priťahovala stále bližšie a bližšie. Sladšie pery, ešte nebozkávala. Nikdy. 
-Odvezieš ma domov?- na malú chvíľku sa od neho odtiahla, a čakala na odpoveď. Medzi drobné, ako dotyk motýlích krídel jemné a láskavé božteky šepol: -Aj na kraj sveta.-

Niall ju teda odviezol domov. Šiel pomaly, nízko pod hranicu povolenej rýchlosti na cestách. Cestu k jej domu si pamätal, akoby tam jeho kroky smerovali pravidelne a popri tom tam bol jeden jediný raz. Keď im šťastena dopriala červenú na križovatke štyri bloky od činžiaku kde bývala, Niall to dokonale využil. Bozkávali sa šialene, bláznivo, akoby mal jeden z nich čoskoro umrieť.

-Kedy ťa znovu uvidím?-skoro nehybne stáli pred panelákom, ruky mal položené na jej krížoch, a bradou sa dotýkal vrchu jej hlavy. Tých pár nočných dobrodruhov, ktorý okolo nich prešli, mohli iba zasnene civieť. Vyzerali spolu úžasne. Tak prirodzene a ich pocity z nich sršali všade na vôkol.
Angie vdychovala jeho úžasnú vôňa. Nebola to vôňa po žiadnej drahej voňavke. Bola to vôňa po Niallovi. Po jeho nepoškvrnenej a čistej osobe, ktorú ľúbila.
-Čoskoro.-pošepkala mu do priehlbinky medzi kľúčnou kosťou, ktorú mal schovanú pod hrubou vrstvou mikiny. Dúfala, že čoskoro. Obávala sa, že po tomto večeri, ktorý znamenal pre jej život nový začiatok, bez neho nevydrží sotva jeden deň. Už len tá predstava, jej spôsobovala nepríjemné muky.
-Chcem aby si zajtra prišla ku mne, chcem ťa predstaviť chalanom. Teda ak dovolíš.- usmial sa. Jeho ruka sa pohybovala po jej chrbtici hore-dolu a príjemne ju hladila. 
-Bude tam aj Harry?- opýtala sa pošepky. Netúžila ho vidieť, nech je akýkoľvek. Potom, čo dnes videla, k nemu prechovávala niečo ... niečo čo sa nedalo presne určiť. 
Poznáte ten pocit, kedy niekoho vidíte po prvý krát a nesadne vám? Môže byť akýkoľvek dobrák, no netúžite to vedieť a tobôž nie spoznať jeho svetlé stránky?
Toto presne cítila.
-Je súčasťou skupiny, darling.- len si povzdychla s vedomím,  že buď sa ho naučí mať rada, alebo ho aspoň musí akceptovať. Bola si vedomá toho, že nič iné jej nezostáva. 
Na ostatných chalanov však bola zvedavá. Niall mal ku všetkých úctu, a rozprával jej o nich s takým nadšením, aké už dlho u žiadneho človeka nepočula.
-Kedy mám prísť?-
-O šiestej ťa vyzdvihnem, prosím nenechaj ma dlho čakať.- 
-Už nikdy viac.- venovala mu dlhý bozk na rozlúčku, a celá šťastná sa stratila v útrobách činžiaku. Čo povie okolie na ich vzťah? A čo fanúšičky? Premieľalo sa jej hlavou, počas šliapania na tretie poschodie. Schodov bolo veľa, no času ešte viac. Nebolo sa kam ponáhľať. Nie teraz, keď mala konečne svojho Nialla.

Someone Like Me 14

Nicole sa nedokázala pohnúť. Nohy jej akoby vzrástli do zeme, zostala úplne paralyzovaná. Čo tu tá robí? preháňalo sa jej hlavou, odpoveď však žiadna. Ako vždy. Pevne stískala jeho ruku. Mala šťastie, že bola tak veľká, pretože svojou malou rúčkou by mu kosti nedokázala zlomiť asi za žiadnych okolností. Angie bola červená v tvári, ruky sa jej viditeľne triasli a oči ju prebodávali, ako najväčšieho nepriateľa.

-Čo má toto znamenať ?- zrakom prechádzala raz po Niky, raz po tom chalanovi, pre ňu neznámom. Všetky nervy v nej vreli ako sopka, už-už čakala kedy vybuchne a láva chŕliacej sopky sa dostane na zemský povrch.

-Nemôžeme ísť von? Tam ti všetko vysvetlím.- jeho ruku vymenila za Angienu, ktorú začala ťahať von z toho hlučného blázninca. Už dávno oľutovala, že sem vôbec prišla. 

Vonku sa posadili na studený múrik, na ktorom posedávali fajčiari, alebo opilci už z klubu vyhodení. Angie si musela zapáliť. Jej pľúca a myseľ prahli po cigarete ako ešte nikdy, keby si aspoň jednu nedá zrúti sa od zlosti.

-S tvojim bratom som sa rozišla, Ang.-

-Čo si sa ?- vyfúkla obláčik dymu.

-Neprerušuj ma.-

Niky jej porozprávala všetko. Do bodky, do každého jedného maličkého detailu, ktorý sa stal. Angie sa viditeľne upokojila. Červeň z tváre jej vyprchala, chuť na ďalšiu cigaretu ustala. 

Myslela si, že dnes sa jej nič horšie stať nemôže. Mýlila sa.

Do klubu sa vrátili každá sama. Angie nemala ani tú najmenšiu chuť ísť po Nikinom boku, potrebovala stráviť všetko to, čo povedala. Keď sa predierala pomedzi dav tancujúcich ľudí, pri bare zahliadla chalana, o ktorom jej rozprávala Nicole. Kučeravý, vysoký, široký jasno biely úsmev, vysoká postava. Mal niečo do seba, čo niečo, mal do seba veľa. Bol skutočne krásny, ale nič pre ňu. Niečo mu na ňom nesedelo. Bola by si schopná oblízať pätu, ak úprimne Nicole ľúbi. 

Vedľa neho postával Niall. Angie, to nijak neprekvapilo. Ak je toto špičkový klub kam sa chodí zabávať väčšina mladých, dá sa tu natrafiť na kade koho. S kučeravým viedol pilný a vášnivý rozhovor, až nabrala podozrenie, že sa poznajú. Keď blondiačik zahliadol Angie, zostal stáť akoby mu niekto strelil facku. Prestal toho druhého počúvať, jeho slová mu šli jedným uchom dnu a druhým von. Myšlienky sa mu búrili, pred očami mal hmlu, v ktorej videl jedine ju ako sa neustále približuje až zastala pri Emily. Niečo jej pošepkala, a odišla. Znovu mu chcela ujsť, no on to nesmel dovoliť. Rozbehol sa za ňou, kým ju neschmatol za lakeť povedľa východu. Bola studená a zároveň tak horúca. Nepúšťal ju. Ťahal ju za sebou ako otrokyňu, kým nezastali pri jeho honosnom aute. Jej vystrašený pohľad jeho oku neušiel.
-Musím ti niečo ukázať.- otvoril dvere spolujazdca, aby si mohla sadnúť. Potreboval zo seba dostať všetku, všetučkú pravdu, aj keby ju mal stratiť navždy. Pri tej myšlienke sa mu urobilo nevoľno.
Prechádzali úzkymi uličkami Londýna, kde sa to ľuďmi, najmä tými mladými len tak hemžilo. Angie sledovala obrovské kvapky dažďa, ktorý sa počas ich cesty spustil, ako dopadajú na predné sklo auto. Ako malá ľúbila pozorovať kvapky, ako sa na skle pretekajú. Vždy mala jednu, ktorej priala víťazstvo.
-Kam ideme?- opýtala sa potichu, skoro šepky. Sledovala jeho profil, a navretú žilu na ľavej strane krku. Bol plne sústredený na šoférovanie, ktoré v tomto pre ňu vyhovujúcom počasí prevládalo. Odmalička uprednostňovala dážď pred slnkom a zimu pred letom.
-Chcem ti ukázať kde bývam.-
Nastalo ticho. Znova. Hlavou sa jej mihala bytovka, v ktorej mohol Niall bývať. Typická anglická, s tehľovými stenami, nie veľká taká akurát, obkolesená drevenými lavičkami a detským ihriskom. Takto si ju predstavovala v svojej hlave.
Keď zastali pred obrovskou honosnou vilou, Niall vystúpil ako prvý a otvoril jej dvere ako pravý chlap. Kochala sa úžasnou krásou, ktorá sa jej naskytla pred očami. Biela vila, s veľkými oknami, a velikánskou záhradou. Vyzerala ako palác pre princeznú. V tme nevidela detaily, až kým sa nerozsvietili pozemné svetlá popri trávniku. Niall ju poľahky uchopil za ruku, ktorá sa mu v tej jeho doslova stratila ako pierko malej hrdličky medzi veľkými labutími. Kráčali po úzkom chodníčku, tesne jeden vedľa druhého. Cítila horúčavu sálajúcu z jeho tela. Zatúžila po ňom.
-Vitaj u mňa.- zatvoril dvere a zapol svetlo, ktoré rozsvietilo obrovskú miestnosť. Chodbu a obývačku. Keď uprela pohľad pred seba zrak jej padol na zatáčajúce sa drevené schody po jej pravej ruke. Usúdila, že táto paráda má dve poschodia. Minimálne. Prechádzala cez obývačku, ktorá bola veľkosťou asi taká, ako celý jej malý bytík. Oproti schodom mala svoje miesto rohová sedačka z hnedej kože. Bol z nej krásny výhľad, predpokladala, že na záhradu, keďže všetko vonku bolo zahalené do tmy.
-Dáš si horúcu čokoládu?-
S radosťou prikývla. Potrebovala do seba dostať niečo sladké a v tejto zime poriadne horúce. Čokoláda, bola pre jej potreby ako stvorená. Zaviedol ju do priestrannej kuchyne, kde si ju usadil na pohodlnú stoličku pri stole. Vyzeralo to tu úžasne. Všetko. Spojenie farieb, červenej a bielej tu vytváralo úžasnú atmosféru. Prichytila sa ako si predstavuje, že tu býva. Popri stene sa stiahla dlhá kuchynská linka jemných farieb, Angie mala pocit, že nemá konca. Niall sa pri nej zvŕtal, bolo vidieť, že je doma. Vedel presne, kde čo je, čo z ktorého kúta kuchyne vytiahnuť. Hľadela na neho s úsmevom na tvári, ako pripravuje chutnú čokoládu. Rozvoniavala úžasne a perfektne jej dráždila čuchové bunky.
-Niall?- otočil sa k nej, a podišiel k obrovskej chladničke, odkiaľ vybral šľahačku. Nad myšlienkou, že táto kuchyňa musí byť Niallovým rajom, sa musela pousmiať.
-Kde je tá tvoja bytovka ?- opýtala sa, no odpoveď nedostala. Zostávalo jej len čakať.
Keď na šálky s čokoládou nastriekal kopcom šľahačku, polial to troškou čokoládovej polevy a tieto pochúťky položil na tácku, Angie kývol hlavou aby ho nasledovala.
Viedol ju cez obývačku, v ktorej rohu svietila malá lampička, cez schody ktoré akoby nemali konca, až na druhé poschodie do jeho izby. Bola veľká. Obrovská. Dokonale uprataná, čistá a zladená do bielych, čiernych a sivých farieb. Popri stene sa tiahli obrovské okná, so stiahnutými žalúziami, ktoré siahali skoro až po čelo postele. Posteľ bola dôkladne ustlaná, ,,zahádzaná" vankúšmi a potiahnutá sivo čiernou, pruhovanou prikrývkou. Nad posteľou si všimla poličku, na ktorej sídlilo zopár kníh a fotografií, na ktoré bola nesmierne zvedavá.
Usadil ju na úžasne mäkučkú postel a tácku od čokolády položil na čiernu komodu vedľa. Svoju šálku si vzal a tú druhú jej podal do nedočkavých rúk.
-Takže Nicole, je tvoja spolubývajúca?- opýtal sa, pričom si fúkal svoju čokoládu. Sálala z nej dlhá para, ktorá sa vytratila, niekde na vrcholku jeho izby.
-Odkiaľ ju poznáš?- hlas mala tajomný, bojácny. Bola zvedavá, no odpovede sa bála.
-Zopár krát tu bola, vieš za Harrym.- hlesol spokojne a usrkol si zo sladkého pokušenia. Sledoval je tvár a oči ako hladkajú všetko čo sa v jeho izbe nachádzalo. Miestami sa usmiala, miestami len pokývala hlavou. Rozmýšľala, či aj Harry bol u nej v byte, keď ona nebola doma. Vôbec netušila, koľko sa spolu vlečú, a či je to vôbec rozmýšľania hodné.
Keď vstala z Niallovej postele, začala sa prechádzať po izbe. Zastala na poličke, sídliacej nad písacím stolíkom, kde ju zaujala fotka. Nie hocijaká. Na fotke, bol zachytený Niallov celý život v podobe piatich chalanov, stojacich na pódiu. Nad hlavami im svietil nápis One Direction. Nepoznala ich, čo je pre mnohých prekvapivé a absolútne nepochopiteľné. Spoznala medzi nimi Harryho, ostatní boli pre ňu úplne cudzí.
-Máš kapelu- skonštatovala a prisadla si späť k nemu, fotku stále držala v ruke. Dala si záležať na tom, aby mu ju nepokrčila. Všimla si, že táto je jediná svojho druhu, čo sa v tejto miestnosti nachádza.
-Nechcel som. Vieš...Keď som ťa spoznal, videl som na tebe, že nevieš kto som a úprimne, potešilo ma to. Toto sa mi na tebe okamžite zapáčilo Angie, chcel som ťa spoznať stále viac a viac, a keď si mi to dovolila, nechcel som to kaziť. Chcel som žiť v predstave, že nevieš, kto v skutočnosti som. Chcel som, aby si ma mala za obyčajného blonďavého chalaniska, ktorý nie je ničím viac, ako ostatní ľudia.-
-Niall klamal si mi. Kde je tá tvoja bytovka, ktorú si mi toľko omieľal ? Predpokladám, že nemáš ani žiadne miesto za recepčným pultom v hotely, ale živý ťa spev, mám pravdu?-
Súhlasne prikývol, a mal chuť sa prepadnúť niekde do hĺbky zemského povrchu. Očami prebodával svoju perinu, div, že sa v nej neurobila diera. Nedokázal sa na ňu pozrieť. Nie potom všetkom. Predpokladal, že sa postaví, odíde a nikdy viac ju neuvidí. Neurobila to. Jemne ho chytila za ruku, čím ho donútila zodvihnúť hlavu.
-Porozprávaj mi o sebe.- prstom pohladila fotku. Razom zatúžila dozvedieť sa niečo viac o tom, kým skutočne je.
-Je to dlhý príbeh.- pousmial sa, a fotku jej opatrne vytiahol spomedzi mäkkých prstov.
-Mám čas.-
-Tak teda dobre.- zatiahol porazenecky, a ľahol si na vankúš. Angie urobila to isté, a opatrne sa k nemu pritiahla. Nevedela či môže. Keď jej ruku vsunul popod pás, a sám si ju začal priťahovať bližšie, ich telá sa pevne dotýkali. Hlavou sa usalašila na jeho prsiach, a bola rozhodnutá vypočuť si všetko, čo mal Niall na srdci.
-Všetko sa to začalo pred dvoma rokmi.- začal rozprávať, popri čom sa nadychoval vône jej lesklých vlasov.
Minimálne pol hodinu, mu trvalo rozprávanie príbehu, ktorý pozná každý jeden z nás. Angie sa občas prichytila pri tom, ako jej slzy stekajú dolu tvárou. Niall mal na ňu zvláštnu moc. V jeho blízkosti sa vždy dokázala do sýtosti vyplakať.
-Pochop Angie, nechcel som ťa vystaviť tomu návalu fanúšičiek, ktoré sa okolo nás denno denne vrtia ako supy. Neustále, keď som bol s tebou som tŕpol,či nás niekde nezastavia, a nebudú sa zbytočne vypytovať. Prepáč mi to.-
Ospravedlňoval sa takým úprimným hlasom, že tomuto chalanovi sa neveriť jednoducho nedalo. Verila mu každé jedno slovo, a vedela aj to, že každé jeho pohladenie po vlasoch je úprimné.
-Nehnevám sa na teba Niall.- pohladila ho po ružovkastom líci, a on vyčaril nádherný úsmev. Bol to najkrajší úsmev zo všetkých. Taký aký nemá len tak hocikto. V jeho modrých očiach horeli plamienky šťastia a radosti. Jeho srdce tancovalo. Mal pocit, že konečne, pomaly ale isto získava to čo potrebuje. Lásku.
-Len nechápem, prečo som o vás doteraz nevedela. Veď čítam aj noviny, dokonca si občas pozriem aj televízor.- dokončila.
-Možno si nás zahliadla, alebo aspoň jedného z nás a nevenovala si nám pozornosť. Alebo naša hudba, nieje  pre teba tá správna šálka kávy.-
-To nezistím, kým mi nezaspievaš.- nahodila psie očká a začala prosiť. Tak veľmi ho chcela počuť spievať. Počuť jeho spev, ktorý vychádza až z hĺbky jeho srdca. Pokrútil hlavou. Chlapec sa zrejme rozhodol protestovať.
-Niall prosím.- trúfalo sa prevalila na neho, tak, že sedela pod jeho malým bruškom, ktoré nenápadne vytŕčalo spopod červeného trička. Bolo rozkošné.
Keď ju chytil za boky a pritiahol si ju bližšie k sebe, ich čelá sa dotýka. Dych sa zjednotil. Pery sa obom triasli, dokým sa nespojili. Pohybovali sa rovnako. S rovnakou túžbou, a rovnakými citmi, ktoré v sebe prechovávali. Obaja chutili po sladkej čokoláde, nedokázali sa tých bozkov nabažiť.Angie už nechcela byť bez neho. Sama nevedela,či by to vôbec dokázala.  Chcela sa s ním deliť o všetko. O jeho šťastie aj smolu, o priateľov, chcela s ním zažívať pekné aj horšie dni, prežívať s ním choroby, ktoré ich postretnú, byť jeho oporou pri každom jeho koncerte a podporovať ho vo všetkom čo robí. Chcela byť s ním. Iba tak môže byť znovu šťastná. 

Someone Like Me 13

-Ang?- prerušila ticho,ktoré zasiahlo Starbucks, Emily. Posledný zákazník odišiel pred pár minútami a všetko bolo zrazu také prázdne. Mali čas na kompletné vyupratovanie podniku, po toľkých hosťoch tu bol doslova bordel ako na smetisku. Niektorí zrejme nevedia načo slúžia odpadkové koše, a zvyšky jedla či prázdne obaly, nechávajú spadnúť na zem. Dnešné ľudstvo.

-Že sa dnes večer pôjdeš so mnou baviť. Prosím, prosím, prosím.- prosíkala, div že si nekvokla na kolená. Na zemi však bolo toľko prachu a toľko špiny, že radšej by si kvokla do čerstvého blata uprostred ulice. 

Angie, na ňu zmätene zahľadela. Nemala extra náladu na zábavy, preplnené piatkové londýnske podniky, tancujúcich teenagerov obtierajúcich sa jeden o druhého. Niektorí nemenovaní si to mýlia s erotickými klubmi.

-Angie, no táááák. Vkuse sedíš po večeroch zatvorená v byte, nemám pravdu?-

Prikývla, zatiaľ čo leštila sklené poháre na kávu.

-Pôjdeš ? Neboj, nebude to žiadny zapadákov, ale špičkový klub, kam chodí väčšina mladých, prosím.- nahodila psie očká. Mala ich tmavé ako uhlík, dá sa im vôbec povedať nie?

-Kedy?- vzdala sa Angie a začala sa zaujímať o detaily.

-Ju!- zvýskla naradostene Emily, až jej pohár vyletel z ruky. Reflexi mala na mieste a jedným švihom ruky ho zachytila. Machersky sa usmiala. -O deviatej buď tu. Ďalej pôjdeme spoločne. A..- zodvihla ukazovák. -Nemeškaj!-

Keď sa Angie vrátila domov, byt bol prázdny. Avšak iba pár minút pred tým, odišla Nicole spolu s NÍM. Ani si neuvedomili aké majú šťastie.

Jej nohy smerovali rovno do kúpelne, kde zo seba posťahovala šaty. Nechala ich len tak pohodené na dlážke, do vane si nakvapkala voňavý olejček, pridala penu do kúpeľa a vliezla do nej. Milovala takýto druh relaxu. Vôňa jej prenikala cez dýchacie bunky, a cítila sa skvelo. Keby ju teraz niekto či niečo vyruší, asi by spáchala zločin. 

Zaspala. V jeden okamih zatvorila oči, a upadla do spánku, z ktorého ju prebral vyzváňajúci mobil. Strhla sa, okamžite vyliezla z vane a načiahla sa poň do kabely povedľa šiat. Bolo jej jedno že je úplne nahá, a voda z nej kvapká všade. Robila okolo nej mláčky, a pri troche smoly by sa mohla pošmyknúť a natiahnuť sa cez celú kúpeľňu.

-Do pekla, dievča kde trčíš?- kričala Emily a z jej hlasu bolo cítiť, že sa trasie zimou. Darmo. Aj keď je leto, v nočnom Londýne je zima, ktorá je schopná zaliezť až do špiku kostí a tam sa usalašiť.

-Hneď som tam, čau.- zložila a čo najrýchlejšie prebehla do izby, a vyrabovala snáď celú skriňu kým si niečo vybrala. 

Rýchlim krokom smerovala k Starbucksu, kde na ňu už vyše pol hodiny čakala nervózna, zmrznutá Emily.

-Ty máš chybné hodinky?- opýtala sa podráždene namiesto pozdravu. Ruky si pritláčala k perám, a dýchala na ne teplejší vzduch. Dnes bolo v Londýne až výnimočne chladno. 

-Prepáč, zaspala som, pri kúpaní.- vyjachtala zo seba Angie, chytila kamarátku popod lakeť a hlavou jej ukázala, že je čas ísť. 

-Ako si mohla pri kúpaní ... a to je jedno, poďme.- Odišli.

Podnik praskal vo švíkoch. Ľudí tu bolo dnes toľko, ako ešte snáď nikdy.Div, že si neposkákali hlavy. Tancovali ako šialení, niektorí podnapití, niektorí triezvi. Emily mala pravdu, tento podnik nebol žiadny zapadákov, žiadna diera v ktorej vám omietka vďaka hlasnej hudbe padá na hlavu. 

-Čaute kočky, čo vám dám?- zakričal čašník. Áno zakričal, bol tu taký hluk, že sám seba nedokážeš počuť. Mohol mať okolo dvadsaťpäťky, rok hore-dole. 

-Dva striky-vodka s džúsom, vďaka.- objednala Emily, a koketne sa na neho usmiala. Očividne ju zaujal, a ohľad nato, že je zadaná nebrala. Bola vernou priateľkou, no občasný flirt nikdy nie je na škodu. 

Angie sledovala ako mladučký barman nalieva do priezračných pohárov pomarančový džús, ktorý už napohľad vyzeral úžasne. Pomaly začala ľutovať, že si tú božskú chuť pokazí vodkou. Očumovala šikovné ruky mladíka ako sa rýchlo a profesionálne pohybujú, až kým ju nezaujalo niečo, pre jej oko zaujímavejšie. Keď sa mladá dievčina v sprievode mladého, dobre vyzerajúceho chalana doplachtila ku baru, Angie ju okamžite spoznala. Ústami zvádzala boj s tým kučeravím stvorením, akoby boli v klube sami. 

-Niky?- 

Someone Like Me 12

-Lukáš?- vyslovila zastretým hlasom Nicole do telefónu. Nervozita a strach v jednom prúdili v jej tele ako elektrika.
-Niks, zlato, deje sa niečo?- bol vystrašený. Chlapec ešte nevedel, že právom. Práve bol s kamarátmi v jednom Slovenskom pube, kde popíjali, pofajčievali no Niky z jeho hlasu necítila alkohol. Vždy sa vedel ovládať, a bol ten, kto dáva pozor na ostatných ,,opilcov". Lukáš mal neskutočne tvrdý korienok, a ani pár pohárikov ho len tak nezrazilo na kolená. Jeho sestra to mala zrejme po ňom. Alebo po otcovi?!
-Lukáš mi ... musíme sa rozísť.- nadýchla sa, a nasala do pľúc potrebnú dávku kyslíka. Dobre si uvedomovala, že Lukáš bude trpieť, ale nemohla s ním zostať z ľútosti. Láska k tomuto chalanovi, už dávno vyprchala. Ani si nestihla uvedomiť, kedy.
-Prosím? Čo ? ... Niky, toto je len nejaký hlúpy žart, však?- zazdalo sa jej, že sa zasmial. Nedokázal veriť. Akoby aj? Po toľkých mesiacoch, žiadnej hádke, zrazu toto?
-Lukáš, myslíš si, že náš vzťah je ideálny ? Ja som tu, ty tam. Darmo dýchame ten istý vzduch, keď sme od teba tisíc kilometrov. Čo mám z toho, že občas skypujeme, keď ťa nemôžem ani len pobozkať, dotknúť sa a o intímnom zblížení ... veď vieš čo myslím, ani nehovorím.- hnali sa jej slzy do očí, no úspešne ich potláčala v slzných kanálikoch. Plač, si nechá na neskôr.
-Čo tak zrazu? Máš v tom tvojom úžasnom Anglicku niekoho?- bol tak ironický, až ju to zabolelo. Neľúbila ho, už dlhšiu dobu, no stále k nemu cítila niečo ... akúsi náklonnosť, vďaku.
-Nie je to jedno? Rozhodla som sa takto.- hrala to na tvrdú, nekompromisnú, akou nikdy nebola.
-Tvoje ošívanie sa hovorí za všetko.- položil. A spravil dobre. Nicole pocítila neskutočnú úľavu, slobodu, a konečne mohla ľúbiť iného bez akýchkoľvek zábran a výčitiek. Aj keď...
Lukášove myšlienky sa vzbúrili. Túto ranu, nedokázala prijať. Niky bola prvým dievčaťom, ktoré tohoto krásavca poslalo k vode. Ako prvé mu napadlo zavolať Angie, no myslel si, že ona o všetkom vie a rozhodne bude držať stranu kamarátke. Veď predsa ... vždy to tak bolo.
Niky hodila hluchý telefón niekde do rohu svojej izby. To že sa rozletel na kúsky, vám snáď pripomínať nemusím. Zradné slzy vyplávali na povrch, tvár si ponorila do studených dlaní. Chvíľu takto sedela, opretá o posteľ, potrebovala sa spamätať.

Zatiaľ čo Nicole, sedela doma v slzách, Angie pilne pracovala v Starbuckse. Pracovné voľno sa skončilo, robota bola v plnom prúde. S Emily behali hore dole, utierali stoly, odpratávali nedojedené a nedopité zvyšky a obsluhovali zákazníkov. Dnes tu bol taký nával, ako ešte nikdy. Priali si, aby na túto prácu neboli dve, ale rovno tri či štyri. Tak by to bolo určite jednoduchšie.
-Aké bolo voľno?- spýtala sa Emily, keď mali aspoň chvíľku na vydýchnutie si.
-V pohode, s Niky sme povymetali bary, proste vzrúšo.- klamala, až sa z nej prášilo. Čakala, kedy jej začne rásť dlhočizný nos, ako Pinokiovi. Nechcela hovoriť o Niallovi. Nikomu, dokonca sama si ho nechcela pripomínať. Občas mala chuť vrátiť sa domov. Nechať tu Nicole žiť si svoj rozlietaný život, zdekovať sa na Slovensko a problémy nechať na kilometre ďaleko.
-Ty si kde strávila voľné chvíle?-
-Mike ma zobral k rodičom, kde sme strávili v podstate celé voľno.- Mike, je Emilin priateľ, belgičan s ohromným zmyslom pre humor, ktorý je za každú srandu. Angie mala tú česť zopár krát sa s ním stretnúť, a rýchlo sa naučila mať ho rada. Bol to skvelý týpek, presne hodný Emily.

Nicole zaspala. Zobudil ju až zvonček pri dverách a následné trieskanie. Srdce jej búšilo od strachu.
-Dočerta, Nicole čo je s tebou?- Niky si viditeľne vydýchla. Hodila sa mu okolo krku, a odmietala ho pustiť. Potrebovala ho mať pri sebe ako nikoho.
-Si sama?- odtiahol sa, vyzliekol si kabát a zavesil ho na vešiak v chodbe. Bolo obdobie leta, no anglické počasie je nepredvídateľné. Raz je teplo, raz zima, potom zase teplo až sa naraz rozfúka vietor podobný hurikánu.
-Prečo si prišiel?- prehrabávala mu kučery, keď sa usadili na posteli v jej izbe. Chodidlá mala položené na jeho stehnách, chrbtom bola opretá o stenu, prsty mali prepletené. Pri pohľade na nich, by nik nepovedal že len pred pár hodinami sa Niky rozišla s niekym iným.
-Že prečo? Nedvíhala si mi mobil ... a asi už aj viem prečo...- pozrel do rohu izby, kde ležal Nikin rozpadnutý mobil. Okamžite sa poň postavil, a snažil sa pozbierať všetky súčiastky. -celý deň som o tebe nevedel.Bál som sa.-
-Rozišla som sa Lucasom.- Lucas.Lukáš. Nevedela si predstaviť, že by cudzinec, dokonca Angličan dokázal vysloviť toto meno. Tak pred ním to bol Lucas.
Zmeravel. Doslova zostal stáť s mobilom v ruke, neschopný sa pohnúť. Toto urobila ? Pre neho ?
-Musela som to už urobiť, proste ... ach, chcem ťa normálne ľúbiť, a chcem aby o tom vedel každý. Angie, chalani z tvojej skupiny, tvoja, dokonca aj moja rodina. Už nemám chuť ani silu skrývať sa ako zločinec.-
Mobil nechal mobilom, presunul sa k nej a uväznil ju vo svojom pevnom objatí. Dovolila mu dokonca aby ju pobozkal. Tie bozky boli ... vášnivé, žiaduce. Cítila sa šťastná a naplnená. Ale dokedy ?!

Someone Like Me 11

Tak žienky, dočkali ste sa. Opäť som písala diel zopár dní. Je trošku kratší, no podstatný pre pokračovanie. Všimla som si, že opäť mi klesla návštevnosť, no hlavu nevešiam. Pevne verím, že keď znova začnem pridávať časti pravideľne, tak sa zvýši. Ďalšiu, tu máte v stredu, najskôr vo večerných hodinách keďže mi príde bratranec spolu s kamarátom, a chceme pobehať Šaľu.

Dnes sme sa Angie vybrali von. Konečne po dlhom čase, keďže raz je ona preč, potom zase ja. Po dlhom prehováraní rodičov som si kúpila Harryho. Škrečka (:D). Tešila som sa ako malé dieťa, keď mi drobné stvorenie dávala predavačka do krabičky. Celý deň mi strávil schovaný za domčekom, až kým sa neodhodlal doň vliezť.  Keď sme s ocinom odokryli striešku, ústa sa mi rozšírili do úsmevu ako zemeguľa. Drobnejší ako palec na ruke ležal zahrabaný medzi pilinami, spokojne si odfukoval, popritom hrabal nožičkami piliny. Fotku vám sem môžem pridať, keď začne behať. Dúfam že to bude čo najskôr.

Sledovali ste včera uzatvorenie LOH ? boooože, boli skvelí. Tú hrdosť ktorú som znova pocítila keď som ich videla spievať, opäť raz dokonale. Plakala som, smiala sa, a kričala zároveň. Boli jednoducho perfektní. Z bootcampu sa dostať až na záverečný ceremoniál, ktorý sleduje skoro celý svet? REŠPEKT CHALANI !!!! :)

Zmätok v nej prúdil, ako rozprúdená, divoká rieka uprostred ničoho. Ruky sa jej chveli, pery sa pohybovali súčasne s tými Niallovými. Jemnými, sladkými ako jej obľúbený vianočný koláč od mamy, ktorá bola od nej na kilometre ďaleko. Chýbala jej. Občas mala chuť porozprávať sa, získať radu, či pomocou nej vyriešiť svoje problémy. A málo ich nebolo. 

Odrazu nadobudla pocit, že nespravila dobre.

-You are beautiful. - šepkal príjemnou angličtinou, zmiešanou s írskym prízvukom. Rukami jej láskal uslzenú tvár a čakal. Sám nevedel načo, ale čakal. Keď sa zľahka pomrvila, a odtiahla sa od neho ... pochopil. 

-Odíď.- rázne mu rozkázala a čakala na jeho vzpieranie sa, ktoré na jej prekvapenie neprichádzalo a neprichádzalo. Niall poslušne vstal z fialkastého koberca, a odkráčal preč. So zvesenou hlavou, so slzami na krajíčku, s vlastnou ľútosťou. Kradol si jej bozky, akoby mu právom patrili, dotýkal sa jej tváre a šepkal  jej aká je krásna. Na nič z toho nemal najmenšie právo. Všetko toto si uvedomoval a napriek tomu to neľutoval.

Angie sa po pár desiatkach minútach pozviechala zo zeme, a jej nohy smerovali do kúpeľne. Pohľad jej padol na obrovské zrkadlo uprostred. Zmeravela, keď uvidela svoj odraz. Líčka mala krásne ružové, oči jej žiarili ako lampióny, tvár jej horela šťastím. Nechápala. Už priam po stý krát, nerozumela samej sebe, a svojej hlave, v ktorej mala bordel. Poriadny, taký ako len tak ľahko neupracete.

-El?- vzdychala do telefónu, neuvedomujúc  si koľko je hodín.

-Ang? Vas hapennin?- vyľakala sa, kvôli jej neutíchajúcim vzlykom.

 Hlas mala uchrapčaný, unavený, a Angie počula hlasy niekoho cudzieho. Nepoznaného.

-Ja som len chcela ... Kašli nato, ahoj.- zložila. Zbabelo. Zviezla sa na chladnú zem na kraji kuchyne a zadúšala sa vlastným plačom. Čo jej to vlastne chcela povedať ?! 

Dni ubiehali rýchlo. Rána sa prelievali do večerov, svetlo do tmy.  Od ,,aférky“ v Angienom byte prešiel týždeň, a on sa neozval. Tento raz bol on ten, neprístupný. Niall po dome chodil ako živá mŕtvola. V tvári bledý ako stena s nepeknými fialovými kruhmi pod očami. Nechcel nič viac, nič menej, len aby mu verila. Nejedol, nespal, nepil. Akoby umrel. Akoby jeho duša zomrela a telo zostalo na pospas osudu. Bolo mu horšie, keď si uvedomil, že jej klamal. Tak ju chcel chrániť, až jej musel klamať. Ako mu má dočerta veriť?

-Kde vlastne pracuješ?- spýtala sa ho Angie, počas malého posedenia v útulnej kaviarničke v centre Londýna. Spokojne si popíjali chutné škoricové laté, popri čom chrúmali sladké keksíky a vyhovovalo im, že práve v tento večer nebol v ,,podniku“ nával. Iba zopár ľudí a oni.

Bol zaskočený. Akoby aj nie, keď ju chcel chrániť pred nápormi šaliacich fanúšičiek, a hlavne chcel poznať pocit, keď nevie kto v skutočnosti je. Keď nevie, že je slávny spevák, ale iba obyčajný chalan z Mulingaru, ktorý nie je ničím extra výnimočný. Uvedomoval si, že klamať nesmie, sám prekúsol všetko, no klamstvo jednoducho nie. Je to jedna z tých skutočne pár vecí, ktoré od útleho detstva neznášal. V živej pamäti mal stále scénu z doby, kedy bol malým chlapčiatkom s hnedými vláskami, zuby mu lietali do všetkých svetových strán a veril, že Ježiško nosí darčeky. Greg, jeho starší brat ako pubertiak, večne niekde zakopaný s kamarátmi vonku, sľúbil mladšiemu bratovi, že ho vezme do kina. Niall si to priam vymodlikal so srdcervúcim plačom na odretých kolenách. Čo by veľký brácho neurobil pre takého malého špunta keď šlo o druhý diel jeho obľúbenej kreslenej rozprávky? Pár minút pred odchodom malý Nialler zistil, že s ním brat vybabral. Ako každý večer sa flákal s kamarátmi niekde v meste a na mladšieho brata zabudol. Niall to považoval za klamstvo a hnusnú zradu.S Gregom neprehovoril dlhé dni. 

-V hotely, taký zapadákov, nič extra.- zaklamal. Hlavu mal sklonenú, výčitky ho zožierali jedna radosť. Na viac sa ho nepýtala a s úľavou si odpil dúšok laté. Bolo skvelé.

Čakal kedy to praskne. Kedy ho odchytia fanúšičky a budú žiadať podpis, autogram. Žiadali by to od obyčajného ,,recepčného?"

Tieto myšlienky Niallovi behali stále v hlave. Bežali dlhý maratón, ktorý nemal nikde cieľ. Sedel v posteli, s gitarou v náručí, brnkal si, premýšľal. Robil to, čo za posledný týždeň stále. Ten stereotyp ho zabíjal.

Pomalými krokmi odkráčal do kuchyne, kde si dal do kanvice zohriať vodu na čaj. Urobil si presne taký, aký mu urobila Angie, v ten deň, kedy ju pobozkal. Zostal prekvapený, že práve taký v skrinke našiel.

-Nialler čo je s tebou?- spýtal sa ho Liam. Ten chalan mu snáď dokázal čítať aj myšlienky. Dokázal ho pochopiť, poradiť mu, pomôcť. Pre Nialla bol kolegom a skutočným priateľom  zároveň. Nespomínal si ani na jednu ich hádku či hoc akú škriepku. Akoby aj mohol, keď žiadna nebola. Nikdy.

-Nič.- klasická odpoveď, ktorá z jeho úst vychádzala pravidelne. Liam nebol prvou osobou, ktorá mu položila túto otázku. 

Liam to nezvládol. Sledovať kamaráta ako sa zožiera nevedieť prečo, bolo nehorázne nepríjemné. Prudko ho chytil za lakeť a využil Niallovu nepozornosť. Ten sa mihnutím oka zvalil na stoličku a vedel že dnes Liamovi neujde. 

Keď mu porozprával všetko čo sa stalo, ako Angie pobozkal a následne ho vyhodila, ako ju oklamal a pritom ona mu doteraz nato neprišla. Bol zaskočený a prekvapený zároveň. Nialla poznal ako bláznivého trpaslíka, ktorý rieši iba koľko jedla mu naložia na tanier k obedu. Zaľúbeného ho ešte nezažil. 

Diary II.

Tak ma tu opäť máte dievčence. Živú, zdravú a z hôr nedolámanú. Nadpis tohoto príspevku som si zvolila Diary, pretože, mám v pláne kecať aj o iných veciach, ako je moja dovolenka. Mal by byť v poradí druhý, i think. Keď sa mýlim, skutočne prepáčte, no nechce sa mi hľadať posledný takýto zápisok.
Včera som sa vrátila po úmornom týždni konečne domov, a spoločne s mamkou sme skonštatovali, že hory a kopce nechceme vidieť minimálne dva roky. Dokonca ani na náš šaľský títeš (násyp) nehodláme vyliezť. Takže už teraz viem, že budúci rok sa môžem tešiť na krásne azúrové more, slniečko a veget na pláži. Okrem iného, samozrejme.
Spolu s rodičmi, a známymi sme pochodili snáď aj nemožné. Lýtka ma bolia do teraz, z postele mi trvá asi dve minúty kým vstanem,a na pätách sa mi urobili od topánok hnusné pľuzgiere, takže len čakám kedy sa to všetko zahojí a vráti do normálu.
Slovenský raj. Veľa z nás si pod týmto názvom predstavuje raj. Taký, akoby skutočný. Aspoň, u mňa to tak bolo, keď som odchádzala z domu. Nadobudla som dojem, že to bude ako v rozprávke,samé stromy, potôčiky, vodopády, skaly, strmé rebríky.
Zostala som v nemom úžase, hneď po prvom a aj  po tých ďalších dňoch. Toto má byť raj? pomyslela som si pri jednej túre. Sklamalo ma to.Toľko čo sme sa nachodili, išli si dušu vypľuť a modlili sa, aby sme konečne boli v cieli, a toto vidieť? Zlatá Terchová (chodievame tam už štyri roky, a vždy sa tam s radosťou vraciam. Kto bol, je to super, kto nie, vrelo odporúčam. Jánošíkove diery a Vrátna dolina,to je niečo prekrásne!)
Slovenský raj ma sklamal na toľko, že som si neni istá, či by som bola druhý raz ochotná ísť tam. Jasné, bolo krásne vidieť z vrchov kopcov okolité dedinky, Spišskú Novú Ves ktorú som mala ako na dlani či vidieť panorámu Vysokých Tatier a hľadať medzi nimi Gerlach (nenašla som).
Tatry, bože môj. Jeden deň sme si spravili ,,menší"výlet a šli si pozrieť Tatry. Nevidela som ich po prvý krát, no vždy ma nadchnú ako malé dieťa. Pozemnou lanovkou sme sa zo Starého Smokovca vyviezli na hrebienok, kde sme mali neskutočne krásny výhľad. Pešky sme ďalej išli dole, na Bílikovu chatu, z ktorej sme sa vybrali na Studenovodské vodopády(tak sa tuším volali) a ďalej na Rainerovu chatu, kde sme si dali zaslúžený oddych. Po pár hodinách nastalo to čoho som sa bála. Ovalili ma spomienky a taký zvláštny pocit vo vnútri keď sme prechádzali okolo Štrbského plesa. Ešte nedávno v máji sme si ho celý obišli ako trieda, keď sme boli ubytovaný v penzióne v Tatranskej Štrbe. Slzy sa mi tisli do očí, keď som videla skalu na ktorej som sedela spoločne so spolužiakom a rozprávali sa. Prišlo mi to ako včera.
Keď konečne odišli tieto myšlienky a pocity, chcela som vyliezť na známy skokanský mostík, a kochať sa tou parádou čo sa mi naskytla pod nohami. Nastal problém, nikto nechcel ísť, všetci boli unavení. Horko ťažko som zlanárila kamošku, ktorá to však v polovici cesty vzdala a počkala ma. Ja som sa po ,,pár" minútach vyštverala na mostík, zafunená, koleno mi šlo od bolesti roztrhnúť, no keď som sa pozrela pred seba, ústa som nevedela zatvoriť. Proste krásne. Celé Štrbské pleso som mala ako na dlani, a ľudia prechádzajuci okolo neho boli maličký ako mravčeky. Stálo to zato !!
S témou-dovolenka, končím, no predsa sa vás chcem opýtať, aký máte vy názor na Slovenský raj ? píšte do komentov.


Počuli ste to ?!! Agrr. Dve Slovensky, Sandra a Veronika v jednom nemenovanom nočnom londýnskom klube stretli našich chlapcov. Josha, Liama a Nialla. Mňa snáď skoro porazilo, keď som sa to dozvedela. Plakala som, kričala som a preklínala snáď všetkých,hoci sa teším spolu s dievčatami.
Opäť ma ovládol pocit, že mne sa to nikdy nepodarí, hoci sa a Angie chystáme budúci rok do Londýna. Sledujeme termíny koncertov a modlíme sa aby v máji mali voľno a boli v Londýne.
Ale aj tak. Bojím sa. Toľkým dievčatám zo sveta sa to podarilo, tak prečo mne by nemalo ?
Pretože mám smolu, chýba mi to hlúpe šťastie. Čoraz viac rozmýšľam a plačem nad myšlienkou, že nikdy neobjímem  Harryho, že sa nikdy nepozriem do tých jeho zelených nezbedných očí, z ktorých len ťažko niečo vyčítam.
Super zase plačem.. Help meeeeeee !!!!! Stáva sa to aj vám, či len ja som taká, no, čudná ?:D
Tieto baby z Nových Zámkov (je to asi 20 km od Šale-ďalší dôvod pre porazenie) sú pár km od Londýna na prázdninách. Našli si tam prácu a spoločne si tam nažívajú kým im nezačne vysoká.
Mne a Ang vznikli fakt skvelý nápad. Keď sme včera v noci, alebo skôr ráno spolu volali, a plánovali si po strednej 2 či 3 mesiace strávené v Londýne, smiali sme sa na celé kolo. Ešte nie sme ani prváčky, a už si zariaďujeme čo bude o štyri roky. Nevadí.

Dnes sa končí olympiáda, ako rýchlo to ubehlo nemyslíte ? Rozhodne ďakujeme našim piatim športovcom, ktorý nás potešili medailou.
Nezabudnite dnes sledovať záverečný ceremoniál, kde vystúpia aj naši chlapci.

Mám taký pocit, že sa mi vyčerpala všetka slovná zásoba, a nič zmysluplné tu už nevypotím. Takže zatiaľ. :)

Have a nice day, girls! :)

Someone Like Me 10

Konečne ! sama za seba som šťastná, že som dotiahla do konca túto časť. Na moje pomery je trošku dlhšia, no v sobotu odchádzam na týždeň do Slovenského Raja a nič nové tu nepribudne. Takže tu je náhrada, v podobe o niečo dlhšej časti, ako je u mňa zvykom! :)

Niall cítil, že sa s Angie niečo deje. Bola taká nesvoja, pohľad mala prázdny, utrápený, oči červené akoby prebdela a preplakala celú noc. Nemusel sa jej pýtať nič, vedel to sám pri jedinom pohľade do jej krásnej tváre.Trápilo ho to, dokonca viac ako chcel. Nechcel sa viazať, nechcel sa zaľúbiť, no toto dievča, ktoré bolo pre svet ničím, obyčajným človekom, prisťahovalcom, sa mu dostávala pod kožu s takou intenzitou, že si poriadne nedokázal spomenúť, aký bol život, ktorý žil pred tým. Kým nepoznal tohoto červenovlasého anjela, ktorému sa do tváre prihnala červeň pri každom letmom dotyku, ktorý ich sprevádzal počas ich prechádzok, nevedel, či láska,tá skutočná existuje. Bolo ich neúrekom. Občas mali dokonca pocit, že naschvál sa dotýkajú jeden druhého. ,,Nemožné!" hovorili si obaja. Ani jeden si nechcel priznať náklonnosť k tomu druhému. Niall, ktorý bol očarený, a jeho vnútro bolo obalené nepochopením,ako mu tak môže pripomínať Daphne - sesternicu, ktorej život vyhasol pred deviatimi rokmi vďaka hlúpej náhode. Malé dievčatko, s lesklými vláskami a dokonale bielymi zúbkami bolo v nesprávny čas, na nesprávnom mieste. A Angie, ktorá si do života nechcela vpustiť žiadneho muža. Odoprela si všetko. Bozky, milovanie, či nočné potulky klubmi a barmi, v ktorých na ňu chlapi hádzali slizké pohľady. Robilo sa jej z toho špatne. Vedela, že Niall bol iný. Jeden z mála, s ktorým vôbec prehovorila. Do teraz to bol iba jej šéf, či Lukáš. Nechcela si ho pustiť k telu, preto dokonca neprišlo k žiadnemu objatiu, či chápavom pohladeniu po líci. Verila mu, no nie na toľko, ako by si ten modrooký krásavec zaslúžil. Trápilo ju to, až tak, že na pár dní sa nestretli. Jednoducho ho ignorovala, a nechala ho vytrápiť sa. Niall mal pocit, že opäť sa všetko rúti dole priepasťou. Pár dní bez jej hlasu, smiešneho prízvuku, ktorý si strážila, úsmevov, či letmých dotykov ho odrovnal na toľko, že nevyšiel z domu. Nechcel verejnosti ukazovať kruhy pod očami, ktoré mu spôsobila prebdená noc, čakaním na jeden obyčajný telefonát, ktorý neprichádzal a neprichádzal. Až to raz nevydržal, a pobral sa k nej. Večer, sám, taxíkom za hustého dažďa, ktorý vyhnal ľudí z ulíc Londýna. Voda sa na cestách hromadila, dážď neprestával a on nemal poňatia o tom kde býva, dokonca nevedel ani jej priezvisko. Líca mu zružoveli od toľkej hanbi, ktorú cítil. Keď sa stretávali, odprevádzal ju pozdravom, a dlhým pohľadom pri malej pekárničke, ktorá bola otvorená non-stop. Šikovné, že v dnešnej dobe, nie sú večne pootvárané len supermarkety a veľké obchodné domy, ktoré sú aj v nočných hodinách natrieskané ľuďmi, až si človek myslí, že podlaha sa im prepadne priamo pod nohami.

Našiel ju. V malej bytovke, s rozpadávajúcimi sa balkónmi, starou fasádou a so schodiskom, ktoré čo chvíľa vypovedá svoju službu. Zachvel sa. Bol vďačný postaršej panej, ktorá v pekárničke kupovala chlieb a bábovku, že mu dokázala pomôcť. Zrejme ju dobre poznala, keď mu dokázala opísať Angienu polohu podľa opisu jej osoby. Červené vlasy, drobnejšia postava, menšie krivky, pekný úsmev, tmavé oblečenie. 

Keď sa po dlhom zaváhaní konečne rozhodol zazvoniť, otvorila mu strapatá, vo vyťahanom tričku Linkin Park, pyžamových nohaviciach s mačičkovým vzorom a nenamaľovaná. Jej oči nezdobila ani troška špirály, a pleť mala čistú bez štipky púdra, ktorý s obľubou používala. Bola rozkošná. Prirodzená a tak strašne zraniteľná, že Niall na malú chvíľu zabudol nato, prečo vlastne prišiel. 

-Čo tu robíš?- preľakla sa a skryla sa za dvere, aby jej bolo vidieť len tvár. Niall jej na nej videl prekvapenie.

-Musel som ťa vidieť.- sklopil tvár, aby zakryl nával červenej farby v lícach. Chvel sa, celé telo mal v jednom veľkom kŕči, nevedel čo robiť, čo ďalej povedať.

-Prečo?-

Má ho. Dostala ho. Ak by jej povedal pravdu, stratil by ju tak rýchlo, ako si ju aj našiel. Svoju princeznú, ktorá sa stávala stredom jeho vesmíru. Ak by jej klamal,odhalila by ho. Klamať nevedel. Jej nie.

-Môžem ísť dnu, alebo ma necháš stáť na chodbe?- slušne sa opýtal a ako malý chlapec,s rukami za chrbtom, so sklopenou hlavou, a s nohami prekríženými stál oproti nej, a snažil sa nepozrieť do jej očí.

Keď ustúpila od dverí čím naznačila, že môže vôjsť, Niall pocítil úľavu,že ho neposlala kade ľahšie. Nicole doma nebola, opäť sa túlala po zákutiach Londýna a užívala si tú slobodu, ktorá slobodou vlastne vôbec nebola. ,,Ako môže zadaný človek, takto vystrájať?" pýtala sa Angie samej seba, keď sa o pol siedmej zabuchli za Niky dvere. 

-Dáš si niečo?-zakričala smerom do obývačky zatiaľ čo pyžamové nohavice menila za domáce tepláky a obyčajné tričko za biele bezrukávové.

-Čaj, ak môžem.- odpovedal jej, a kráčal za ňou do kuchyne. Nechcel sedieť sám v obývačke. Chcel vidieť, ako sa pohybuje v kuchyni, ako mu pripravuje čaj, ako sa nadychuje a zároveň vydychuje akoby chcela niečo povedať. 

-Zelený, či ovocný?- 

-Ovocný ďakujem.- Uvarila mu jahodový, ktorý chutil aj jej. Hneď spravila aj sebe, do svojho cukor nedávala. Sladký čaj, nebol pre ňu čajom. Niallovi dopriala dve kopcovité lyžičky bieleho perfektne sladkého prášku. Pýtať sa nemusela. Pamätala si to z posedení, ktoré spolu absolvovali v kaviarničke, ich obľúbenej. Niall sa pousmial, tešilo ho že sa jej jeho zvyky vryli do pamäte.

-Tak prečo si vlastne prišiel?- prerazila zopár sekundové mlčanie, ktoré ich ovládlo.

-Neozývala si sa mi, nezdvíhala mi telefón, mal som pocit, že si mŕtva.- priznal so zvláštnym smútkom v hlase.

-Chcem vedieť prečo, prečo tak zrazu?- bol zúfalý, čo neuniklo Angienym zeleným očiam ani ušiach. V očiach ju pálili slzy, túžila objať toto chlapča, no nesmela urobiť nič, čo by neskôr mohla ľutovať. Sama si nebola istá, prečo sa chovala ako malé dieťa. Odopierala si Niallovu prítomnosť. Prítomnosť úžasného priateľa, ktorý jej pomaly hojil rany z minulosti. ,

,Bola to len stávka ty hlupaňa, to si skutočne nevidela že som ťa nikdy neľúbil ?" zaznel jej v ušiach jeho hlas. Veta, ktorá ju poznačila snáď navždy. Pár slov, ktoré nedokázala zo srdca vyhnať, ktoré ju donútili odísť z rodnej krajiny do cudziny kde nepoznala nič a nikoho. Po nekonečných slovách ,,Milujem ťa" prišla táto veta, a razom sa jej zmenil život. Chlapom prestala dôverovať. Na Slovensku sa stránila miestam, ktoré spolu za ten pol rok navštívili. Vstúpil do jej života nežistnou náhodou, nečakane ako facka, aby vzal jej úctu a spravil ju ženou, aby mu zložila celý jej svet k nohám, aby ju obdarovával krásnymi slovami, ktorým naivne verila, a aby ju nakoniec odkopol ako špinavú handru, po ktorej ani pes nešliapne.  

-Poď so mnou.- vstala zo stoličky, a počula Niallove kroky za chrbtom. Rozhodla sa ísť s pravdou von. Predostrieť mu na tácku svoju minulosť, ktorá ju ťažila na srdci.

Keď sa dostali do jej izby, Niall sa obzeral všade. Zaujímalo ho ako žije, ako vyzerá jej domov.

-Čo to tam hľadáš?-šepol, a kľakol si povedľa nej. Hrabala sa v krabici,ktorú mala vždy uloženú na dne veľkej skrini. Nevyťahovala ju často, vlastne skoro vôbec. Pod kopou starých tričiek, šiat, nohavíc našla dokrkvanú fotografiu, ktorej sa nedokázala za žiadnych okolností zbaviť.

Niall vedel koľká bije. -To je on?- opýtal sa potichu. Skoro šepky. Prikývla, veľmi slabo. Zopár mesiacov ju nevidela, a hneď oľutovala, že ju vytiahla. Zreničky jej pokryli štipľavé slzy a Nialla videla rozmazane. 

-Sedeli sme pri Váhu, bolo to naše miesto, nebolo dňa kedy by sme sa tam neukázali. Ten dokonalý pokoj, málo ľudí, zopár štebotajúcich vtákov.- rozprávala hoci ťažko, no predsa. Niall hľadel na fotku, bez slov. Angie, v ramienkových šatoch nad kolená, vlasmi spustenými na ramená, ako sa opiera o hnedovlasé chlapča v slnečných okuliaroch a v tvári sa jej zračí spokojnosť. Šťastie. Láska. Niallovi stislo srdce.Takúto ju ešte nevidel, hoci vedel že ju pozná prikrátko.

-Čo sa stalo?- vyhabkal. -No keď o tom nechceš...-

-Streli sme sa náhodne....- prerušila ho a hneď nato pokračovala ďalej. Toto predsa chcela. -Vrazili sme do seba v jednom nákupnom centre Bratislavy, ktoré ako som s odstupom času bolo naše obľúbené. Toto bola ďalšia vec, vďaka ktorej som pol roka žila v milnej predstave,že budeme spolu navždy. Spoločné veci.- dýchala prerývane, s prestávkami, častými povzdychmi ale neprestávala. Chcela mať čo najskôr za sebou toto trápenie. -Po mesačnom doťahovaní sa, podpichovaní, esemeskovaní mi povedal, že ma miluje. Uverila som mu. Hlavne kvôli tomu, že som cítila to isté. Začala som veriť na pravú lásku, ktorú nájdeš vtedy keď ju nehľadáš. Bolo to čudné. V priebehu mesiaca som sa šialene zamilovala, a v priebehu dvoch som prišla...-zasekla sa. Hlas jej zlyhal na maximum, nohy prikrčila k telu a zadúšala sa plačom. Nezáležalo jej na holom fakte,  že Niall sedí vedľa nej. Nezvládal to. Pozerať sa na dievča, ktoré má rád, ako trpí, bolo tak ťažké ako nájsť pravú lásku, o ktorej hovorila. Prisunul sa k nej čo najbližšie a objal ju. Prvý krát. Ten pocit, mu bude v hlave mátať ešte dlho. Slzami mu zmáčala tričko a vedela, že dnes mu svoj príbeh nedokončí. Chcela, tak veľmi, no nedokázala.

-Oklamal ma Niall, podlo zneužil a pripravil o tom nejcennejšie čo žena má.- plakala a on ju tíšil. Bolelo ho srdce aj duša. Vedel že je to ona. Dievča, ktoré hľadal. Ktoré človek stretne raz za život. Chcel byť s ňou, každým kúskom tela. Chrániť ju, objímať a pohojdávať v náručí ako malú bábiku.

-Bojím sa, strašne sa bojím, že nikdy nebudem to čo pred tým. Že už nikdy nepocítim, čo je to skutočne milovať a dôverovať.-

-Pre toto si sa mi vyhýbala? Preto, že mi nedôveruješ?- bol sklamaný, smutný, no zároveň ju dokázal dokonalo chápať.

-Dôverujem.- pohladila ho po ružovkastom líci.-No neviem či na toľko, na koľko si zaslúžiš.- plač prestal, no hlas mala stále sklesnutý. 

-Počuj..- sadol si tak, aby ju mal oproti sebe a krehkú tvár jej chytil do rúk.

-Nikdy, zapamätaj si nikdy by som neublížil dievčaťu. Nijakému. A keď ide o teba ... Pre kristepane Angie, nevidíš čo so mnou robíš ? Cítim sa nervózny ako malý chlapec pred svojou prvou písomkou z matematiky čo i len sa ma dotkneš, mám pocit že lietam keď si pri mne, a keď sa usmeješ,tak mi ide vyskočiť srdce z hrude od toľkej radosti.-Bruškami prstov jej jemne zotieral zvyšky neposlušných sĺz,ktoré opäť vyplávali na povrch.

Hľadela na jeho pery, ktoré sa rýchlo hýbali a hovorili tieto slová.Hladili ju na srdci ba i na duši. Privádzali ju do rozpakov, tak ako tento chlapec, ktorý sedí oproti nej, a tvár jej zviera ako vo zveráku. 

-Bojím sa,že keď ťa teraz pobozkám stratím ťa. Že mi utečieš, dokonca i keď si vo vlastnom byte, že mi zmizneš a už ťa neuvidím.- triasol sa, chvel sa. Tak strašne ju chcel pobozkať, láskať jej telo, milovať sa s ňou, cítiť ju.

Keď prikryl jej pery tými svojimi, pocítil ako sa mu hormón šťastia rozlieva po tele. Hral sa s jej krehučkými perami, aby jej nijak neublížil. A keď sa neodtiahla, vedel, že urobil dobre.

Prepáčte !!!

Viem, viem, som si plne vedomá toho čo robím. Zanedbávam to tu. Mám pocit, a určite nie som sama, že až príliš. Nemám čas, stále behám po vonku a po nociach si radšej prečítam dobrú knižku, a na písanie mi akosi nezostáva čas. Včera som začala písať SLM, no hneď pri prvých 5 vetách som sa sekla, a ďalej sa nepohla. Priznám sa, táto poviedka sa mi píše ťažko. AW s Harrym, bolo oveľa ľahšie a sama nechápem prečo. Potrebujem čas. Čas na premýšľanie, a uvažovanie čo tam dať. Síce viem, akým smerom sa poviedka bude uberať, no horím na detailoch. Malých detailoch, ktoré sú až príliš podstatné a nevyhnuté. Tým, že nič nepridávam, mi klesla aj návštevnosť. Menej ako 50 zhliadnutí za deň ?!. Slzy sa mi tlačia do očí, a predsa viem že si zato môžem len a len sama.
Neviem vám zaručiť, kedy pribudne nová časť, lebo sama neviem. Dúfam že čoskoro.

Pre dnešok aspoň jedna fotka (musím sa pochváliť) :D :)

*MOJE POKLADY*

Someone Like Me 9

Dni plynuli rýchlo, dokonca rýchlejšie, ako sa bežným smrteľníkom mohlo zdať. Angie a Nicole konečne začalo to dlho očakávané dvoj týždňové pracovné voľno, počas ktorých mohli vystrájať ako chceli. Bolo náhodou, no skvelou, že ho dostali v rovnakú dobu.
Odkedy Lukáš odišiel po pár dňoch jeho príchodu kvôli práci na Slovensku, Niky sa vrátila do pôvodnej formy. Znova znej bolo bláznivé rozlietané dievča, ktoré vymetalo bary a nočné kluby jedna radosť. Angie mala niekedy pocit,že je viac preč, ako v ich spoločnom byte. Správala sa ako pubertálna pätnástka bez záväzkov, bez akýchkoľvek starostí. Proste si užívala život plnými dúškami. Jediný kto dával najavo svoju nespokojnosť bola jej priateľka,i keď vedela, že Nicole jednoducho rozkazovať nesmela. Niekedy mala chcenie byť staršou, aby si mohla otvoriť ústa.Život si do zrejme neprial. Ich vekový rozdiel - predsa len štyri mesiace sa dajú prekusnúť, no bol tam a to bol ten problém.
Zaujímalo ju však čosi iné. Dôležitejšie. Podstatnejšie. Čoraz viac si začala všímať Nikine telo a ústa. Pery mala stále častejšie opuchnuté, podráždené, miestami popraskané, akoby ju na ne niekto vášnivo bozkával. Jej krk a ruky zdobili nepekné fliačiky,ktoré sa nedali prehliadnuť. Bolo zrejmé, že jej pokožka bola vystavená perám niekoho, kto si jej sanie pekne užil.
-Bozkávala si sa s niekým?-privítala ju Angie v jednu noc - skôr to bolo nad ránom, keďže začínalo pomaly svitať. Oči držala ledva otvorené, presedela celú noc pri káve, cigaretách, nudnej televízii, len aby ju počkala. Tušila že sa vráti neskoro. Niky len potriasla hlavou, a odišla spať.Tým to všetko haslo. Rozhovor skončil. Podozrenia zostali. Dôkazy prichádzali čoraz častejšie.

Angie bola nervózna, podráždená a vystrašená zároveň. No tieto stavy sa menili keď bola v Niallovej blízkosti. Stretávali sa viac a viac. Sadli si ako kúsky lega. Vždy si mali čo povedať, nikdy ich rozhovor nekončil na mŕtvom bode. Dokonca aj o Dávidovi sa s ním vedela otvorene porozprávať. Do teraz to dokázala len s Niky. Detaily z rozchodu vynechala...pre istotu. Keď o ňom rozprávala, chvela sa. Rozprávala aký bol, prečo ho vlastne tak milovala. Niall len s úžasom počúval jej smutnú spoveď a z každého slova, z každej vety bolo cítiť, ako to dievča strašne túži po láske.
Niečo ju k nemu ťahalo. Nie k mužovi, skôr k osobnosti, ktorá bola pre ňu akousi tajomnou. Akoby mi niečo tajil.- uvažovala, keď ležala pod hrubou dekou a pred očami mala jeho blond vlasy. Bola s ním rada. Jeho spoločnosť jej robila ako dobre na duši, tak aj na srdci. Na stretnutia s ním sa pripravovala hodiny, s nervozitou, s očakávaniami čo príde a tešila sa na ne. Nemusela myslieť na nič. Vžívala sa do jeho slov, ktoré sa jej pomaly no s dostatočnou intenzitou vrývali do pamäti. Bol hanblivý, no aj on sa pri nej dokázal dokonale uvoľniť. Rozprávali sa o živote, či práci, alebo len tak sedeli v parku a pozorovali labute plávajúce po čírom tichom jazere. Niall bol pre ňu akýmsi prístavom pokoja, ktorý jej po Dávidových podlých klamstvách chýbal. Konečne našla niekoho, pri kom je pokojná, neustráchaná.Páčil sa jej, jeho blízkosť ju zvláštne tešila, napriek tomu sa snažila nedať na sebe nič poznať.

Sedela pri kuchynskom stole, so šálkou horúceho čaju v rukách s myšlienkami pri dni, kedy ju vzal na výlet.
-Dneska choď spať skoro kráska, zajtra ťa niekam vezmem.- hovoril jej, keď sedeli v jedno nedeľňajšie poobedie na lavičke pri Tower Bridge. Sedeli vedľa seba na lavičke, letmo sa stehnami dotýkali, a lízali zmrzlinu, ktorú on kúpil. Rád jej kupoval zmrzlinu, či už ovocnú či smotanovú, vedel, že ju tým poteší. Jej iskričky v očiach, keď jej do rúk podával skladkastý kornútok s kopčekmi sladkej pochúťky, v ňom vyvolalo niečo ... niečo zvláštne. Bol šťastný, no prekvapený zároveň, keď videl, že obyčajná zmrzlina ju dokáže urobiť spokojnou. Presne toto sa mu na Angie páčilo. Tá inakosť. Nikdy sa s niekým podobným nestretol, ba dokonca nikdy necítil to čo pri nej. Nevedel to zaradiť. Niekedy sa prichytil, ako rozmýšľa o veciach, o ktorých by vlastne vôbec nemal. Ako chutia jej bledé, už na pohľad jemné pery či ako dokáže milovať. Pôsobila naňho priam magicky.
-Dávaj pozor, aby si sa nepošmykla.- elegantne jej podal ruku a trochu dlhšie ju nechal vo svojej teplej dlani. Znova pocítil ten pocit. Do teraz nepoznaný. Tak strašne mu ju pripomínala. Chýbala mu, stále sa mu pred očami zjavoval obraz rútiacej sa motorky a Daphne, ktorá stále, akoby nič nepočula bežiacej za pruhovanou loptou, s ktorou sa hrala v záhrade sestry jeho matky Mauri. Mali priam na vlas rovnaké oči či črty tváre.

Vzal ju na hrad, či skôr skvostnú zrúcaninu, ktorá sa svojou krásou a noblesou pýšila pár kilometrov od Londýna. Angie sa v ten deň prichytila pri tom, ako túži aby ju objal. Neurobil to. Do teraz vôbec, no akosi to neriešila. Terén bol nepohodlný, nešikovný a jedna obchôdzka útrobami hradu im dala riadne zabrať. Vyčerpaní sa dostavili do blízkej reštaurácii, kde mali obaja veľkú porciu chutného jedla zjedenú do desiatich minút.
-Si musela byť poriadne hladná.- smial sa Nialler, keď prežúval posledné sústo pečeného mäsa s opekanými zemiakmi. Angie mala svoju dávku už v brušku, dokonca aj v pohári s Colou jej zostal posledný hlt. Niallovi sa to páčilo. Obdivoval tú jej spontánnosť.

Another world 50 - THE END

I can't believe. Jednoducho nie. Presne 17. februára som zverejnila poviedku o nádhernej blondínke Simone a Harrym. Dnes 26. júla vám tu dávam posledný diel. Another World ma sprevádzalo počas všetkého môjho voľného aj nevoľného času. Strávila som pri tom dlhé hodiny, kým som niečo zmysluplné napísala. AW bolo mojou prvou poviedkou, a nech to znie akokoľvek namyslene, som s ňou spokojná. Veľmi. Zo začiatkov som mala pocit, že po 10-15 časti ma to jednoducho prejde. Ten nával radosti, že vytvorím niečo, čo sa vám čitateľkám bude páčiť. No nie. Vydržalo mi to až do konca, do posledného 50 dielu, v ktorom som príbeh ukončila. Je mi tak zvláštne smutno. Rozmýšľala som aj o epilógu. Možno vás sklamem, možno nie, no epilóg nebude. Aspoň v blízkej budúcnosti nie. Schválne som príbeh ukončila tak, ako som ho ukončila. Aby ste si samé dokázali vymyslieť či domyslieť záver.
Chcem sa vám poďakovať, tak strašne moc, že slová mi ani nestačia. Za každý jeden komentár, za každú jednu pochvalu, ktorou ste ma obdarili a sakramentsky potešili. Vďaka vám som poviedku dotiahla až do konca, a začala písať novú - Someone Like Me, ktorá sa teoreticky ešte len rozbieha.
Ešte raz jedno obrovské ĎAKUJEM, užite si posledný diel ! :-*


Prítomnosť


Život plynul pomaly, no zároveň tak rýchlo, že niektoré udalosti či momenty - tie menej podstatné, by som v pamäti len veľmi ťažko lovila.
Môj život bol zrazu iný. Úplný, znesiteľný, šťastný. Dlhú dobu som nemohla uveriť, že je to skutočné. Prišlo mi to ako sen. Neobyčajne pekný sen, z ktorého sa ráno prebudím vo svojej posteli, do upršaného londýnskeho počasia, sama ako vojak v poli, s tou rovnakou dierou v hrudi.
Šťastena mi dopriala. Možno viac ako som chcela, ako som si bola zaslúžila. Je ťažké nájsť v živote človeka, ktorý vás bude milovať za každých okolností. Ktorý vám dokáže odpustiť klamstvo, zradu, poníženie a milovať vás každým kúskom tela. S ktorým ležíte na slnkom zaliatej pláži krásneho exotického Karibiku, obklopená Karibským morom, palmami a tisíckami lagún s jemne vypuklým bruškom, v ktorom vám rastie drobný človiečik, teraz ešte malá fazuľka niečoho, čo patrí JEMU.


Minulosť


,,Zlatko si si istá, že doma ti už nezostalo  nič?" po stý krát mi pokladal tú istú otázku, na ktorú som mu po stý krát nezmeneno odpovedala: ,,Áno, nestrachuj sa toľko."
Ležali sme vedľa seba v jeho mäkkej posteli, s telami na sebe prilepenými a ja s hlavou položenou na jeho hrudníku,v ktorom mu srdce hralo tú čistú krásnu skladbu, ktorá robila môj život pravým životom. Vládlo medzi nami úplné ticho, ktoré prerušovalo len naše dýchanie. Presťahovala som sa sem nedávno, po toľkých zvažovaniach a uvažovaniach, som sa proste tak rozhodla. V rodičovskom dome ma tak či onak nedržalo vôbec nič. Odkedy sa mama presťahovala a Jacob tiež - s Ash si našli spoločný bytík v centre mesta, útulný, maličký,stvorený pre oboch - ma tam nič nedržalo. Viac som tam nebola ako bola, keďže väčšinu času som trávila tu. Tak som sa nakoniec presťahovala, vraj bude všetko jednoduchšie. Bolo to tak. S Harrym som trávila 24 hodín denne počas jeho voľna a mojich prázdnin, staral sa o mňa, mala som sa ako v perinke. Nikdy som sa necítila lepšie.


Hodinky ukazovali pol ôsmej ráno, keď som sa zobudila. Vonku bolo na anglické klimatické pomery teplo, no do izby mi prenikal cez pootvorené okno príjemný vánok. Harry vedľa mňa neležal, no jeho strana postele bola dôkladne ustlaná.


,,Dobré ráno." pozdravila som ,,decká" jediace každý svoju porciu raňajok. Prisadla som si k nim, chlieb si natrela maslom a džemom. V to ráno som sa necítila práve najlepšie. Vlastne...nielen v to. Už pár dní ma trápili ranné ťažkosti, ktoré mi znepríjemňovali štart do nového dňa. Prežúvala som prvé sústo, pomaly ho zapíjala jablkovým džúsom, keď to na mňa opäť prišlo. Ako blesk z jasného neba som vstala od stola a rýchlo bežala na toaletu. Zmätené a nechápavé pohľady som nechala za sebou. Kľačala som na kolenách, rukami objímala záchodovú misu a pocítila som ako mi niekto drží vlasy. Bola to Mary, a za jej priateľské gesto, som jej bola vďačná. Bolo to ako včera, keď som to praktizovala ďalej. Keď som zo seba dostala snáď aj nemožné, zviezla som sa na podlahu, a opäť si zratúvala koľko sú dve a dve.
,,Simi, čo je s tebou?" bojácne sa opýtala Mary, pričom mi zvierala pravú ruku.
,,Mešká mi cyklus, čoraz viac ráno vraciam, čo mi asi môže byť?!" zapriahla som ironicky, no kútiky pier sa mi zdvíhali do šťastného úsmevu.
Moje podozrenia sa potvrdili pár dní potom, čo mi lekári na gynekologickom oddelení urobili testy na graviditu. Boli pozitívne a po sone a zopár vyšetreniach sa zdalo byť všetko v naprostom poriadku.
Ten pocit, keď nosíte pod srdcom niečo, malú fazuľku ktorú milujete, akoby už bola človekom je neuveriteľný. Želám ho snáď každej bytosti na zemi.
Aká bola Harryho reakcia? To objatie si zapamätám NAVŽDY.


Prítomnosť


,,Harry neopováž! Harold nieeeee!" vrieskala som ako šialená, keď sa nadomnou skláňal celý mokrý. More bolo po včerajšej silnej búrke studené ako ľad, a len chvíľkové pobudnutie v ňom mi spôsobovalo tŕpnutie členkou, ktoré ma viac už do vody nedostalo. Harryho, otužilého ako ľadového medveďa z Antarktídy neodradilo nič. Kúpal sa, čvachtal ako malý chlapec, a bol spokojný. Ľadová voda z neho kvapkala na moju pokožku, spôsobovalo mi to zimomriavky. Rukami sa podopieral o piesok, aby mi telom netlačil na bruško. Dával si na tom záležať. A to poriadne. Staral sa o mňa viac ako hocikedy pred tým. Páčilo sa mi to.
,,Vyzeráš ako Tarzan." so smiechom som ho podpichla. Ale bolo to tak. Na môj dušu. Kučery mal vďaka vode dlhé, siahali mu snáď až po plecia.
,,Ale ty si krajšia ako Jane." polichotil mi jemným, romantickým a nežným hlasom. Do líc sa mi citeľne nahrnula červeň. Pobozkal ma. Nebol to obyčajný bozk. Bol to jeden z tých bozkov, s ktorých sa vám zachveje celé telo, rozbúcha sa srdce, tlak je v pravidelných intervaloch - raz nízky no naraz je vysoký.


Harry


Prechádzali sme sa po prázdnej pláži, kráčajúc pomaly vedľa seba, ruka v ruke. Simone mala na sebe krásne ladné biele šaty, cez ktoré jej vytŕčalo bruško. Bola krásna. Uvedomil som si, aká je iná. Pre mňa výnimočná, nenahraditeľná a dôležitá ako soľ. Uvedomil som si, že keby jej neodpustím, vyčítal by som si to snáď navždy. Nikto nie je dokonalý,  každý robí občas chyby. No taký sme my ... ľudia.
Slnko pomaly zapadalo, mesiac bol na oblohe temer v celej svojej paráde. Do vysokých miliónov rokov starých skál narážali vlny, a more príjemne šumelo. Kráčali sme bosí, a vžívali sa do pocitu, keď piesok preniká pomedzi prsty.
Mlčali sme. V hlave som si stále opakoval tie slová, tú vetu, ktorá môže zmeniť naše životy. Bol som nervózny. Chvel som sa. Čudoval som sa, že Simi si ešte nič nevšimla.
V jednom okamihu som si ju otočil k sebe, a zvieral jej jemnú, útlu ruku ktorá sa v tej mojej skoro úplne stratila. Hľadel som jej do očí, a čakal. Ani sám som nevedel načo, keďže ja som bol ten, čo mal niečo urobiť.
Nadýchol som sa, vydýchol. Znova. Nádych...Výdych...Nádych...Výdych. Až som sa napokon odhodlal.
,,Will you marry me Simone?"




                                                                                                                  The End !

I'm back :)

Živá, zdravá, neutopená, vykúpaná a celá vaša sa vám tu znovu hlásim. Po tých dlhých 10 dňoch nič nerobenia, som sa po úmornej desať hodinovej ceste pokrčená,spotená,dolámaná, unavená dnes okolo siedmej večer vrátila späť do reality. Neviem či sa mám tešiť,či plakať. Na jednej strane chcem zostať doma v Narnii, na druhej strane chcem opäť vypnúť niekde ďaleko. Help meee !!! :D

Another world som úspešne dokončila.S posledným dielom som spokojná (snáď to nevyznie príliš namyslene), a pevne verím, že aj od vás mojich drahých, verných čitateliek budú naň dobré ohlasy. Chystám sa to zverejniť zajtra v poobedňajších hodinách, kedy to prepíšem do PC. Čo sa týka SLM, nový diel je vo ,,výrobe" mám zatiaľ napísanú len štvrtinu, no sľubujem, že do piatkového poobedia vám to sem hodím.

To je zatiaľ odo mňa všetko. :) Tu je ešte zopár fotiek s Chorvátska:

                                     Neodolala som!!:) .. ten pocit, keď ešte teraz môžem na sebe nosiť niečo, čo má ON, čo je spájané s NÍM, je úžasný, neopísateľný, neodolateľne skvelý. Je to síce len hena, ktorá mi vydrží sotva 2 či 3 týždne, ale nezájem!!

Zbohom !!

Odchádzam, konečne, yeaah :D .. 10 dní more, pláž, slnečné lúče, Chorvátsko :)
Chcem vás upozorniť moje drahé čitateľky, že 10 dní tu nič nové nepribudne. Isto viete, že som do dnes chcela ukončiť AW no nevydalo :/ .. sľubujem, že ju dopíšem na dovolenke, tak ako aj pár častí SLM a keď sa vrátim, všetko zverejním :) ..

Majte sa tu pekne dievčatá, See you later :-*

Another world 49 part. 2

Po pár dňoch


Niekoľko dní, ubehlo od doby, čo sa z jedného nášho člena stal hrdý otecko. Mary s maličkou Angie, boli už dva dni doma a jej prst zdobil krásny diamantový prstienok. Niall nestavil na klasiku ale nezvičajnosť. O ruku ju požiadal pár hodín po pôrode, priamo v nemocnici. Neodmietla. Samozrejme. Bolo to celé zvláštne, no zároveň tak romantické a krásne, aké to mohol spraviť jedine náš bláznivý Nialler. Simone som nevýdal. Opäť. Keď prišla pomôcť Mary s Angie, na pár hodín som sa vyparil ako zbabelec, ktorý uteká pred svojou láskou. Ľúbila ma, tým som si bol istý. Mohla to skryť správaním, či rečami, no v očiach to skryť nedokázala. Každý deň som ju sledoval z rohu nášho domu, ako taxíkom odchádza preč a na druhý deň ako znovu prichádza. Miestami som sa cítil ako blázon, priam psychopat.

V jeden deň som s tým však sekol. Prestal som kráčať proti sebe a zostal som doma, kde som vytrvalo čakal kedy znova príde. Prišla. O siedmej večer odetá v sukni po kolená s kvetinovými vzormi a čiernej blúzke s polodlhými rukávmi. Perfektne odhaľovala jej krásne krivky. Zostala stáť medzi dverami, pozerajúc na mňa. Už z diaľky som videl ako sa chveje.
,,Ja vás asi nechám." hlesla Mary. Zrak jej ubiehal raz na mňa, raz na Simone. Maličkú zababušenú v ružovej deke si zobrala na ruky a odkráčala preč. Nevedel som, či jej mám byť vďačný alebo naopak. Jediné čo som vedel bolo, že už niet cesty späť.
,,Nečakala som ťa tu." rukou si prešla po krásne lesknúcich sa vlasoch, ktoré vďaka prítmiu v obývačke chytali tmavší nádych, ako na jasnom svetle.
,,Už ma to nebaví Simone." odhalil som to. Nie všetko, ale na teraz to stačilo. Zmätene na mňa pozrela, zrejme nič nechápala.
,,Poď hore." prišiel som k nej, a uchopil ju za ruku. Bol to nástojčivý dotyk no neodtiahla sa. Tak sa mi to páčilo. Kráčali sme po tmavých schdoch, ruka v ruke, v dokonalom tichu. Obaja sme dýchali rýchlo, obaja sme vedeli čo sa tam hore stane. Vôňa sálajúca z jej tela ma dokonale omráčovala a ja som mal čo robiť, aby som si ju nevzal hneď na prahu dverí.

Simone


Zostala som stáť na prahu izby. Harry potichu zavrel dvere, hlavu mi vzal do dlaní a pobozkal ma.Najskôr vrúcne, no potom netrpezlivosť vyhrala. Naše jazyky hrali vojnu, ktorá sa k tej skutočnej - svetovej, len ťažko dá prirovnať. Dýchali sme rýchlo. Nahlas. Jeho dotyky boleli, bolo v nich odopieranie, čo sme mali obaja za sebou. Bral si všetko, dravo, rýchlo, bez pardonu. Keď som mu rukou vliezla do nohavíc a prešla po jeho navretej hrči, hrdeľne sa usmial.
,,Neprovokuj." povedal, pri čom mi zubami jemne potiahol spodnú peru. Nebolelo to. Práveže to bolo príjemné. Milovala som každý milimeter jeho tela. Jeho dych. Jeho obočie. Jeho spôsoby. Drsné a zároveň nie drsné Opretá o chladné dvere som čelila jeho pohľadu a cítila prsty, ktorými ma drsne hladkal. Po tvári, očiach, nose, ušiach, perách, prsiach, brušku až kým sa nedostal k môjmu lonu, ktoré prahlo po ňom. Bolo mi jedno, ako sa budem cítiť nasledujúce ráno, chcela som byť jeho. Tu a teraz. Nemyslela som nato, či je to múdre. Lebo som cítila že v jeho náručí múdriem, jeho láskou a ak to má aj bolieť, bude to stáť zato.
,,Milujem ťa." počúvala som. Bola som šťastná. Spokojná. Už by ma od Harryho neodtiahli ani parným valcom.
Niektoré milovania si pamätáte viac, niektoré menej. To čo sa odohralo v Harryho izbe v tento podvečer, mi z hlavy nevymaže nikto. Nikdy. 
Jeho horúci dych na mojom tele, jeho drsné a zároveň nežné dotyky vo všetkých mojich zákutiach, ktoré už dokonale poznal. Jeho vzdychy keď do mňa pomaly vnikal a ja som mala pocit, že lietam voľná ako vták. Jeho tlmený smiech, keď som po jeho príraze od samej rozkoše nahlas vykríkla. Jeho ,,neprestávaj" keď sa moje telo triaslo, a čelo bolo pokropené potom. Jeho trasúce sa prsty, ktoré si preplietol s tými mojimi pred jeho finále, ktoré bolo dlhé,hlasité, úprimné, presne také aké som si ho pamätala.
Keď som vyčerpaná položila hlavu na jeho hruď a vnímala len pravideľný tlkot jeho srdca cítila som šťastie.
Radosť.
Lásku.
Strach.
Nehu.
Život.
Závislosť.
Lásku.Lásku.Lásku.
Keď mi po pár minútach, mysliac si že spím, prešiel rukov po strapatých vlasoch, v očiach ma zaštípali slzy. Nevedela som čo bude ráno, čo mám od tohto očakávať. Či to bol len Harryho skrat, či túžba, alebo náš nový začiatok, ktorý som si priala zo všetkého najviac.

Harry

Keď som sa ráno zobudil, Simone spala tak ako v noci zaspala. Z môjho hrudníka, si vytvorila vlastný vankúš, na ktorom pokojne oddychovala. Opatrne som jej zodvihol hlavu, aby som mohol vstať z postele. Nechcel som ju zobudiť. Nie, keď v spánku bola krajšia ako inokedy. Čítal som, že ľudia sú najkrajší keď spia, a práve v tomto stave sa im z tváre dajú vyčítať pocity. A ja som si bol istý jedinou vecou. Jej citmi ku mne.

,,Bré ránko vo spolok." s úsmevom som pozdravil osadenstvo, ktoré sedelo okolo kuchynského stola a zamyslene raňajkovala. Cítil som sa šťastne a tak uvoľnene, že som sa to nesnažil skrývať. Niallerovi, ktorý pomaly kŕmil Angie mliečkom z malej fľašky som postrapatil vlasy, a malej som vlepil jemný bozk na to maličké líčko. Bola rozkošná. Ponášala sa na oboch jej rodičov. Mala Niallove oči a ušká, a z Mary mala jemné črty tváre.
,,Čo taký spokojný?" so záujmom sa ma spýtal Liam, keď som si sadol vedľa neho a chlieb si natrel maslom a jahodovým džemom. Ranná dávka jablkového džúsu samozrejme nesmela chýbať.  Neodpovedal som, len som pokrčil ramenami. Veď uvidia sami, keď sa sem Simone doplazí strapatá len v nohavičkách a mojom tričku tak, ako to má vo zvyku.
,,Kedy vlastne Sim odišla ? Tuším sa ani nerozlúčila." hlesol Zayn s plnými ústami. Nedokázal som kútiky úst držať vo vodorovnej polohe. Musel som sa usmiať.
,,Neodišla." šepol som. Uľahčila mi to. Ako naschvál v tom momente schádzala zo schodov v spodnom prádle a mojom tričku ako som predpokladal. Dlhé jemné vlasy si prehrabávala, a na tvári sa jej pohrával úsmev. Podišla ku mne, a vlepila mi mokrý bozk na líce. Cítil som, že sa červenám ako malý chlapec, keď mu dievča otvorí dvere na toalete. Stiahol som si ju na kolená, a pobozkal ju na pery. Poriadne, aby všetci videli, že toto je náš nový začiatok.
Hovorí sa, že dva krát do tej istej rieky nevkročíš, no keď niekoho miluješ vkročíš do nej toľko krát, kým sa neutopíš.

Another world 49 part. 1

Po dlhšej odmlke, som tu opäť s novou časťou AW, ktorá je rozdelená na 2 časti :) .. chcem sa celkovo vtesnať do počtu 50tich častí + epilógu (možno), tak som si to musela takto rozkúskovať.


Bol piatok, posledný májový deň, keď som sedela na pohovke v našom opustenom dome spoločne s Jacobom. Odkedy mama s Nathanom odišli, bolo to tu čudné. Tak zvláštne tiché, opustené, chýbala tu. Dokonca aj on. Dokázala som si na neho zvyknúť za pomerne krátky čas, s čím sme boli spokojní. To bolo najdôležitejšie. Chrbtom som bola opretá o bratov hrudník, ktorý sa mu každú sekundu nadvihoval, no nebolo mi to nepríjemné. Skôr naopak. Bola som plne zaujatá filmom, a jeho hlasné chrúmanie paprikových čipsov som nevnímala. What a girl want - film, ktorý poznám už aj od zadu. Tá odhodlanosť sedemnásť ročného dievčaťa z Ameriky, utiecť do Londýna aby spoznala, objala, pohladila svojho otca, bola hodná rešpektu. A nie hocijakého. Obrovského. Jacob len prekrúcal očami nad žánrami filmu, ktoré som sledovala. Samá romantika. No na výber nemal. Ashley odišla s rodinou na Miami, a chlapec zostal sám so sestrou v Londýne. Aké komické.

Film bol v pasáži, kedy Daphe s Ianom ležali v maličkom člne na jazere a prvý krát sa pobozkali. Krátko, no s láskou, ktorá sálala až do mojej obývačky. Mobil mi na stolíku začal divo vybrovať a na displayi blikalo Louiho meno. Nemala som tušenia čo potrebuje. Na to, že bol máj, v Londýne bolo sotva 16 stupňov a teplota v dome, nebola o nič vyššia. Obaja sme boli zababušený v hrubých dekách, len aby sme vydržali tú zimu.
,,Áno Tommo?" hlesla som a čakala na odpoveď. Dychčal, funel, ošíval sa a nevedel sa vykoktať.
,,Simi, Mary rodí, prídi aj s Jacom do nemocnice. Rýchlo."

Rýchloťou svetla, sme boli obaja nasúkaní v čistom oblečení, botaskách a už sme sedeli v aute. Vedela som čo tam bude. Čo ma tam bude čakať. Harry. Vedela som, že dnes sa mu nevyhnem a po toľkých mesiacoch znova uvidím jeho zelené oči, na ktoré sa nedá zabudnúť.Nejde to. Niekedy mám pocit, že nie je v mojich silách zabudnúť na lásku, ktorá medzi nami bola. Neprítomne som hľadela na Londýn cez sklo auta, ktoré rýchlo mierilo do nemocnice. Jacob nevravel nič. Dokonca aj on vedel, čo príde. Bol ohľaduplný a otázkami typu si v pohode ? či zvládneš to? a podobne ma nezasypával. Zvládnem to, kvôli Mary, ktorá momentálne potí krv v mučivých bolestiach a na svet prináša malého človiečika, určite.

Zdalo sa to ako celá dlhá večnosť, no bolo to len po pár minútach, keď sme kráčali po schodoch na pôrodnické oddelenie. Už od začiatku chodby som ho videla. Sedel na stoličke s hlavou v dlaniach, klasických čiernych rifliach a krátkom tričku, z pod ktorého mu vytŕčali tie vypracované ruky. Vlasy, mal ako vždy strapaté o kúsok dlhšie ako som si pamätala. No nezmenil sa. Vôbec v ničom. Čím viac sme sa k nim približovali, tým viac som cítila napätie.
Búšenie srdca.
Potenie rúk.
Zvláštny pocit v žalúdku.
Chvenie sa.
Môj brat to zrejme vycítil, keď ma silno stisol za ruku a do ucha mi pošepol: ,,To bude dobré." Podvedome som sa usmiala aj keď som si myslela pravý opak. Tak som to proste cítila. Niall stepoval pred pôrodnickou sálou, raz mal ruky zložene na prsiach, raz si nimi nervózne prehrabal vlasy a niečo si neprítomne mrmlal. Fyzicky bol tu, no duchom bol pri Mary a podporoval ju ako najviac vedel. Vedel to každý. Aj chalani, ktorý sedeli rovnako ako Harry. Boli nervózny, o tom sa nedalo pochypovať. Ale kto by nebol?
,,Tak tu ste." pobehla ku mne El, a objala ma.

Harry


Sedel som na tvrdej nepohodlnej stoličke s hlavou v dlaniach, občas som kútikom oka zazrel nervózneho Nialla ako pobehuje pred sálou. Bolo mi ho ľúto, nevedel som aký je to pocit, ale dokázal som si ho živo predstaviť. V nemocnici sme boli všetci. Dokonca aj El s Danny, len jedna dôležitá osoba tu chýbala. Ona. Simone. Tommo jej volal, ihneď ako sme dorazili do nemocnice, takže čo chvíľa by tu mala byť. Celé tie mesiace sa mi podarilo vyhýbať sa jej, nestretnúť ju a teraz som mal pocit, že moja snaha bola úplne zbytočná.
,,Tak tu ste." začul som El a šum okolo seba. Vôľky-nevôľky som zodvihol hlavu a uvidel ju. Jacob ju silno držal za ruku, akoby si ju chránil. Eleanor ju objala, no Simone mala zatvorené oči. Mal som pocit, že ma nechce vidieť, pozrieť sa na mňa, keďže k nám prichádzala so sklonenou hlavou. Znervóznel som. Ten pocit sa nedá ani opísať, treba ho len zažiť. Sadla si oproti mne, nervózne som klepkal nohou kým som si neuvedomil, že robí to isté. Pozeral som na ňu, bola nezmenená. Bola nenamaľovaná, bez štipky make-upu na tvári, no stále priam neznesiteľne krásna. Srdce mi splašene bilo.
Ignorovala ma.
Úplne.

,,Gratulujem pán Horan, máte krásnu zdravú dcérku." začuli sme lekára. Keď sme zdvihli hlavu, naskytol sa nám ten najkrajší pohľad. Niall si preberal maličké klbko zabalené v ružovej perinke, ktoré len tak do strán rozhadzovalo drobnými ručičkami.
,,Priateľka nám povedala, že na meno sa máme opýtať vás." Niall sa na chvíľku zamyslel, no keď maličká rozlepila belaso modré očká, povedal: ,,Angie."

Someone like me 8

Trošku kratšie, ale predsa len :) .. zajtra idem po 2 mesiacoch ku starkej, takže časť s najväčšou pravdepodobnosťou nebude..

Bolo to zvláštne. Červeň sa jej hnala do líc, prsty na nohách ju oziabali. Nerozumela ničomu čo sa deje. -Som Niall.- predstavil sa chlapec a k Angie vystrel pravačku. Mal zvláštny hlas, tak nezvyčajný, že to nemohol byť angličan. Prekvapene na neho hľadela, nechápala o čo mu šlo.
 -Teší má Niall.- Chlapec sa len usmial, a na svetlo sveta sa dostal rad jeho bielych zubov, pokrytých takmer neviditeľným strojčekom. Stáli tam hodnú chvíľu, bez slov ako taký puci.
 -Obsadil som ti lavičku.- ozval sa Niall so sklopenou hlavou. Líčka mal ružové a v modrých očiach sa mu zjavovali iskričky. Angie prv nerozumela o čom hovorí, no všetko pochopila keď rukou ukázal na jej lavičku, kde ležala opustená gitara.
-Nebojíš sa že ti ju ukradnú?- ošívala sa, a do kabelky pomaly schovávala notes a ceruzku. Niall jej bol povedomí. Blond vlasy, belaso modré oči, strojček, no nikam ho nevedela zaradiť.
-Tú starú haraburdu? Nie kdeže.- smial sa. -Tú by nechcel ani bezdomovec.- Angie sa musela smiať s ním. Mal zvláštny smiech, taký iný a nákazlivý. Páčil sa jej.
-Mala by som ísť, doma ma čakajú.- hlesla, a pomalými krokmi odchádzala od blondiačika.
-Priateľ?- opýtal sa akosi neisto. Znervóznel.
-Brat s priateľkou.Tešilo ma, Niall.- posledný krát sa otočila a odišla. Venoval jej spokojný úsmev a smelo sa pobral ku svojej gitare, ktorú aj napriek jej rokom miloval. Dni bez nej by si nevedel predstaviť. Slúžila mu ako hračka na odreagovanie, no bola aj dôležitou súčasťou jeho práce. Bol členom skupiny. Známej skupiny piatich mladých chalanov, preto ho zaskočilo, že Angie vôbec nevedela kto to je. No páčilo sa mu to. Ona, jej vlasy, prenikavé zelené oči, všetko. Nerozumel tomu.

-Som domáá.- zvolala Angie, keď dorazila domov. Bola unavená, oči sa jej pomaly zatvárali, no vyzuť zo sandálok sa jej podarilo. Prekvapivo. Nicole s Lukášom sedeli v obývačke, s pohárom červeného vína si hrkútali jedna radosť. Boli v tesnej blízkosti, nalepení na sebe, ani papier by sa medzi ich telá nevtesnal. Občas si venovali krásny, sladký bozk či objatie. Boli spolu rozkošný a hlavne šťastný. Angie im závidela, no myslela to dobre. Priala im, ako nikomu. Na Nialla nemyslela, nemala prečo. Bol síce zlatý, pekný, no nič ju k nemu neťahalo. Doteraz nechápala o čo mu šlo a riešiť to nechcela, no niekde v hĺbke samej seba pevne dúfala, že ho znova stretne. Tak ako on.
-Kde si bola toľko?- Vonku už bola tma, mesiac na oblohe bol vo fáze splnu a okolo neho veselo tancovali žiarivé hviezdy.
-V parku.-unavene odpovedala bratovi, a prisadla si k nim.
-Sama?-
-Nie, s Harrym Potterom.- uškrnula sa. Vždy mala zváštny zmysel pre humor. Buď sa na ňom smiala len ona, alebo okrem nej, všetci naokolo. Inak tomu ani nebolo teraz. Niky s Lukášom sa smiali, no Angie nad nimi len krútila hlavou.
-Pôjdem si ľahnúť a žiadne nemravnosti vy dvaja.- zasmiala sa so vztýčeným ukazovákom. Zaľúbenci len poslušne prikývli, no nemali chuť dodržať to. Obaja mysleli na jedno a nato isté.

Diary 1.

Dosť často som samú seba nachytala pri tom, ako ma nedokáže napadnúť názov príspevku, ktorý sa sem chystám pridať,tak ma napadlo, že v takýchto prípadoch to pomenujem ako ,,diary" a bude to. Dnešný, teoreticky prvý bude krátky trošku stručný ale snáď nevadí.

Môj rekord !:) vidíte ten rozdiel medzi včerajškom a dnešným dňom ?.. neskutočné .. no za takéto číslo chcem poďakovať najme Timči, ktorá zdielala môj blog na FB page, tak preto takéto, pre mňa veľké číslo. ĎAKUJEM :-* :) Timejka  tebe a všetkým, ktorý čítajú moju poviedku / poviedky :)

Spln mesiaca, ktorý sa mi naskytol priamo pred očami :) musela som chytiť do rúk foťák a odfotiť si to.. k tejto fáze mesiaca, je akoby naplánové vysielanie Drakulu, ktorého sledujem v spoločnosti maminky :)

Dneska časť nebola, ani nebude. Prečo? polovičku dňa som strávila u babky, od ktorej sa mi vôbec nechcelo odísť. Poznáte ten krásny pocit, keď máte brata, bratranca a najlepšieho priateľa v jednom ? .. ak áno, máte obrovské šťastie, to vám hovorím z vlastnej skúsenosti :) ..

Zajtra sa chystám ku kamoške (Henč) kúpať, ak sa to teda podarí, no časť dám, to vám sľubujem :) .. aj keď možno až neskoro večer, no bude. Vo veľmi blízkej dobe plánujem ukončiť AW aby som sa už naplno mohla venovať SLM a pár jednodielkám, ktoré sa mi už pomaly ale isto rodia v hlave. 14 júla odchádzam na 10 dní do Chorvátska, kde časti pridávať nebudem, tak sa vám to do predu pokúsim nejak vynahradiť :) 

Ako prežívate prvé dni prázdnin a tohto nepríčetne hnusného tepla ? .. tu v Šali mi cez deň teplomer ukazuje 36°C čo je na nevydržanie. Verte mi. Momentálne je pol 11 v noci, a máme 26°C okná pootvárané, prievan v byte, lebo ináč by sa prežiť nedalo :D aj u vás je to tak ? :)

Another world 48

Blond vlasy mala zopnuté vo vysokom drdole z ktorého jej vytŕčali nezbedné pramienky. Bola rozkošná. Tak drobná, útla. Pripadala mi byť úplne maličká. Na tvári sa jej pohrával jemný úsmev, no za Niallerovým chrbtom sa skrývala akoby sa bála. Myslím, že slová boli v tomto momente najmenej podstatné časti rovnice. Nialla som opatrne odsunul nabok, bol to síce chlap, no niekedy mi prišiel byť tak bezbranný, že silu som na ňom nedokázal použiť, i keď si to niekedy situácia doslova pýtala. S úsmevom na tvári som podišiel k nej a vzal si ju do náručia ako kedysi. Objal som ju silno a ešte silnejšie, až som mal pocit, že prestáva dýchať.
,,Nechám vás." hlesol Niall, priateľsky ma pobúchal po ramene a odišiel späť do svojej skromnej izby. Nechcel som ju pustiť, no vedel som, že takto nemôžeme stáť večne. To nie.
,,Je mi to ľúto Harry, tak veľmi." šepkala a slzy sa jej viditeľne drali do očí. Nemal som ani tušenie odkiaľ to vedela, tak ako to záhadné plaché dievča Nicole, no čoraz viac ma to začalo zaujímať. Jemne som sa od nej odtiahol, no hrudníky sa nám stále dotýkali. Cítil som ako jej splašene bije srdce, ktoré kedysi patrilo mne. Pomaly sme sa presunuli ku gauču, ktorý bol neskutočne mäkučký a pohodlný. Sedeli sme vedla seba tak blízko, že obaja sme cítili na pokožke dych toho druhého.
,,Začína byť toho plný twitter Harry. Anglické, dokonca aj americké noviny. Zatiaľ je to len vo fáze akýchsi fám, či podozrení, no mne to nedalo tak som zodvihla telefón a zavolala jej. Potvrdila mi to." - nežne ma pohladila po líci. Zarazil ma fakt, že volala so Simone,že je vôbec s ňou v kontakte, že sa s ňou rozprávala dokonca aj ona, nie len chalani. Prišlo mi to čudné, zvláštne. Sklopil som hlavu a z hlboka dýchal. Pomáhalo mi to. Nachvíľu.
,,Ako sa má?" šepky som sa jej opýtal a čakal na odpoveď ktorá nie a nie prísť.
,,Felicity?" vzal som si jej drobnú ruku do svojej a čakal na odpoveď zahľadený do jej očí.
,,Zle." pokrútila hlavou.,,Aspoň tak znela." dokončila, a mne prišlo nevoľno.
,,Ako tak?"
,,Uplakane, zdrvene ... jednoducho ..." nevedela nájsť slová, ako to nazvať. Stislo mi srdce. Pri každom jednom jej slove, som pocítil tú dieru, ktorá vo mne bola.
,,Prečo sa nedáte do poriadku Harry?" spýtala sa ma s nádejou v očiach. Nevedel som, čo povedať.
,,Nejde to." pokrútil som hlavou, aby som zahnal túto myšlienku do zatratenia.
,,Dole je bar. Nejdeš?" navrhol som jej a čakal na odpoveď. S úsmevom prikývla. Z tašky v izbe, v ktorej spal Louis rozvalený cez celú posteľ len v červených boxerkách som si vzal peňaženku s mobilom a mohli sme vyraziť.

O 2 MESIACE


Simone


Svet sa točil tak ako mal. Niekedy mi prišlo až zvlášne ako je pokojný a beztarostný. Viac-menej. Skúškové obdobie mi skočilo minulý týždeň a musím sa pochváliť, že testy som urobila a prešla ľavou zadnou do ďalšieho ročníka. Maryn termín bol ako na spadnutie, čakali sme ho kedykoľvek. V dome chalanov som trávila viac času ako doma, to musím uznať. No bolo mi tam fajn. Doma som bola stále sama, keďže mamka sa s Nathanom presťahovala do Ameriky kde si spolu nažívajú. Poviem vám za tých pár mesiacov sa z nej stala akoby rodená američanka. Anglický prízvuk by ste len ťažko dokázali nájsť. Možno sa vám zdá zvláštne, že dni strávené sú krajšie a znesiteľnejšie, no  bolo to tak. Nevnímala som, že dom patrí aj Harrymu, dokonca aj keď som ho tam cítila. Nie jeho prítomnoť, no jeho vôňu, ktorá sršala z oblečenia povešaného na terase. Tomu miestu som sa vyhýbala najlepšie ako som dokázala. Práve kvôli tomuto. Harry väčšinu času trávil vonku, nikto nevedel kde sa túla. Odchádzal skoro ráno a domov sa vracal neskoro večer kedy som už bola doma. Chalani si ho chceli vziať na koberček a vyspovedať ho, kde a s kým trávi celé dni. Dokonca som mala niekedy pocit, že je to kvôli mne, no keď to bolo rovnaké aj keď som sa tam pár dní neukázala prestala som rozmýšľať nad touto myšlienkou. Nepreniesla som sa cez to. To nie. Je to nad moje sily, nad moju bytosť, no naučila som sa žiť. Bez neho. Z myšlienkou, že už nikdy nebude patriť mne.