Someone Like Me 22

Tak dievčatá, vaša stratená Niky je späť, pre dnešok určite. Mrzí ma,že som vás nechala toľko čakať, a nejdem sa vyhovárať na školu, ani na nič iné. 
Užite si túúúto novú časť !:))



Keď sa september prehupol do októbra a ten následne do novembra, Angie mala pocit, že to už nezvládne. Mala sto chutí zbaliť si zopár vecí, nasadnúť na prvé lietadlo smerujúce do Ameriky a zakričať mu: Prekvapeniééé !! Chcela byť už zase sním, cítiť jeho náruč a počúvať jeho upokojujúce slová. Niall bol preč už tretí mesiac, a ešte jeden dlhý, dlhočizný mal pred sebou. Počítala týždne, dni ba dokonca aj hodiny do jeho príchodu. Každé ráno, pri káve a cigarete sedávala na balkóne so slzami v očiach, kalendárom v ruke a rátala. Stále do kolečka a takto to bolo vždy. Cítila sa prehnane hlúpo a často premýšľala, ako je na tom Niall. Či aj on má hlavu 24 hodín zamestnanú jej menom, alebo je na tom o kúsok lepšie.

Písal sa 15. november, jeseň bola v plnom prúde a pohľad z okna pripomínal rozprávku. Všetko, všetučko bolo sfarbené do žltej, červenej a hnedej farby, deduškovia a babičky odhrabávali kopy lístia spred domov a neposlušní psíkovia sa cítili ako vo svojom živle, keď sa v nich spokojne vyváľali. Milovníci takéhoto počasia si prišli na svoje. Angie bola jednou z nich. Jeseň, zima a studené počasie bolo od jej útleho detstva to čo zbožňovala. Leto a horúce počasie, nebolo nikdy jej šálkou kávy.
Dnešné ráno bolo upršané a neopísateľne chladné, vietor fúkal zo všetkých strán a pre vlastné zdravie si musela rannú kávu vychutnať v pohodlí obývačky, kde si sedela spokojne rozvalená a začítaná do novín. Odkedy sa v nich dozvedela, že Niall kvôli nej odmietol peknú americkú blondínku, kupovala si ich stále. Vedela, že tam nájde vždy niečo o nich.
-Niečo nové?- prisadla si k nej Nicole s horúcim čajom, z ktorého vychádzala ešte para, vznášala im nad hlavami a následne sa zmiešala s neviditeľným vzduchom. Rozvoniaval dokonale.
-To čo vždy, viac menej.- usmiala sa, a šla sa pripraviť do práce. Dnes si privstala, nie žeby chcela, ale dažďové kvapky, ktoré dopadali na parapetnú dosku jej nedovolili spať dlhšie.
Keď vyrazila z bytu bez dáždnika či kapucni na hlave, mala čo robiť aby stíhala. Opäť. Ak by dnes zmeškala, jej vyhadzov je istý.
Čo čert chcel, stalo sa. Na taxík musela pred bytovkou čakať dobrých 15 minút, a do práce dorazila s desať minútovým oneskorením. So stiahnutým žalúdkom vkročila do Starbucksu a čakala z ktorého rohu sa vynorí jej nahnevaný šéf. Keď červený v tvári a so zaťatými päsťami vyšiel zo svojej kancelárie, Angie zomkol neprekonateľný strach. Dalo sa mu jasne vyčítať z tváre, čo sa o pár minút, možno dokonca sekúnd stane. Emily stála za pultom, a očami behala raz po šéfovi a raz po Angie. Nechcela prísť o kolegyňu, to by bolo strašne ťažké. Nikto však jej prosby nevyslyšal, a ona poletela z práce tak rýchlo ako aj prišla.

Sedela na múriku neďaleko Starbucksu, slzy sa jej miešali s dažďovými kvapkami a ľudia na ňu hľadeli s odporom. Preklínala sa. Preklínala samú seba, že na ňu niet spoľah. Viac ako vyhadzov ju však štvalo, že si zato môže sama. Nie je to vina nikoho iného, len a len jej.
Mobil zvierala silno v rukách, a premýšľala, kto bude prvý, teda po nej a Emily tretí, čo sa to dozvie. Nicole bola v práci a tam telefón vždy úspešne ignoruje. Akoby pre ňu vôbec neexistoval. Zostal jej jediný ... ON.
Mokrými prstami stlačila číslo 5 ako rýchlu voľbu, a čakala.
-Angie?- keď počula jeho uchrapčaný hlas, akoby sa zasekla. Rozvzlykala sa na plné hrdlo, a nechala slzám voľný priebeh. Mobil mala stále priložený pri uchu, a počúvala jeho utrápené - Zlatko čo sa deje? a stále dokola. Nemala mu volať. Nie teraz, keď on má svoje starosti, a musí byť plne sústredený na koncerty. Keď si uvedomila, že tu je ráno a v Amerike noc, bolo jej ešte horšie.
-Ang, povedz už niečo,toto ticho ma zabíja.-
-Niall vyhodili ma. Som bez práce.- vysúkala zo seba sťažka, a vstala. Kráčala smerom k domu, celá premočená a s vedomím, že bude na isto chorá.
-Ako to? Čo? Prečo?-
-Meškal mi taxík a prišla som neskoro, vyrazil ma hneď. Keby viem čo mám robiť, ale neviem. Niky sama nezvládne platiť nájom a ja ? to čo mám našetrené mi nepostačí ani na mesiac.-
-Zlato upokoj sa hej? Keď sa vrátim, vymyslíme spolu niečo, sľubujem.-
-Ale Niall...-
-Žiadne ale. Prídete bývať ku nám. Vidíš aký som šikovný?!- cítila ako sa usmieva a to bol dôvod, že sa pousmiala aj ona. Síce málo a krátko, ale predsa.
-ČO?!-
-Počula si. Budete bývať s nami a tým bude všetko jednoduchšie. Len si to predstav...celý deň spolu, v jednej izbe a zobúdzať sa vedľa seba. Žeby som bol normálne rád, že ťa vyhodili?-smial sa tým nákazlivým smiechom ktorý tak milovala. Ktorý jej tak chýbal a ktorý chcela počuť nie len cez mobil.
No tá predstava sa je páčila. Páčilo by sa jej žiť s ním, po jeho boku a po boku chalanov, ktorých si obľúbila. (A toho jedného by zniesla, už len kvôli Nicole.)
Dážď neustával. Práve naopak. Dažďová voda sa liala dolu ulicami, a brala zo sebou všetky listy, ktoré jej vošli do cesty. Ľudia sa náhlili pod striešky na autobusových zastávkach, do útrob metra alebo do malých obchodíkov,  len aby sa schovali pred dažďom,ktorý nebol pre Londýn ničím výnimočným.
Angie sa motala ulicami, mokla a nechala na seba padať kvapky dažďa. Domov sa neponáhľala,nemala prečo. Zastavila sa v malej kaviarničke na konci centra, keď do nej vošla, mala na sebe všetky udivené pohľady ľudí.A nebolo ich málo. Na samom konci, na mieste, ktoré vďaka tmavej miestnosti nebolo poriadne ani vidieť uvidela sedieť kučeravé vlasy. Spoznala ich hneď a spoznala by ich aj o polnoci. Keď sa k nim blížila, nevedela, že ich majiteľ,má pre ňu prekvapenie, ktoré jej vyčarí ten najväčší úsmev na tvári.

Someone Like Me 21

Čas bežal rýchlo, utekal rýchli maratón na život a na smrť, a nastal čas rozlúčky. Ich prvej a obaja vedeli, že ich bude ešte niekoľko. Čo niekoľko, plná kopa, cez ktorú sa budú musieť preniesť. Obaja. Pri Harryho aute, ktoré malo chlapcov odviesť na mieste letisko Heatrow spoločne postávali a odhodlávali sa k rozlúčke. Angie nemala dosť síl nato, aby ho nechala ísť, a naopak Niall sa neodhodlal nasadnúť do auta a odísť preč na štyri mesiace. Túlila sa k jeho hrudi oblečená v tenkom svetríku a dýchala jeho vôňu.
Nebol si stále istý. Nechcel odísť na tak dlho. Nie teraz, nie takto keď ich vzťah prežíva začiatky. Krásne začiatky. Ale chalani mali pravdu. Láska potrebuje aj skúšky a toto skúškou bolo. Veľkou, pre nich oboch. Bola založená na zotrvaní a hlavne dôvere. Veď predsa, tam kde nie je dôvera, tam nie je nič.
Keď Niall v sobotu, prvého septembra opustil brány ,hlavného stanu´ Angie zrazu osamela. Ocitla sa v objatí Nicole, ktorú Harryho odchod nezasiahol. Teda zasiahol, no nie tak veľmi ako jej kamarátku, ktorej oči boli plné sĺz. Nevedela čo bude robiť. Štyri mesiace. Štyri mesiace bez niekoho, na koho prítomnosť si zvykla a je jej dňom a nocou. Štyri mesiace bez niekoho, kto robí jej dni krajšími a znesiteľnejšími. Štyri mesiace bez niekoho...takého ako je Niall.
Mlčky sa vrátila do útrob domu, a Niky nechala stáť na príjazdovej ceste. Bolo jej to jedno, v tomto momente chcela byť sama. Ľahla si do Niallovej postele a skrútila sa do jeho perín, z ktorých sálala jeho vôňa. Bola tak intenzívna, že Angie mala čo robiť aby sa nerozkýchala a neoprskala všetko na vôkol. Hlavu si ponorila do vankúša prevlečeného červenou perinou, a dala spomienkam šancu mihať sa jej priamo pred očami. Boli zväčšia z ich posledného spoločného týždňa.

Niall ju vzal do cukrárne, ktorú obaja milovali. Angie jedla už rôzne sladké dobroty, no tie čo robili tu, boli neskutočné. Cukráreň na Covent Garden bola zaplnená, praskala vo švíkoch, ľudia v tento utorkový podvečer po početných skupinkách odchádzali, a následne prichádzali, no Nialla a Angie to neodradilo. Posedeli si tam dlho. Veľmi dlho až kým Londýn nezahalila čierno čierna tma, a ich kroky nesmerovali k Tower Bridge. Spoločne pozorovali ľudí,ako sa ženú do práce na nočné zmeny, alebo naopak z práce domov k rodinám. Angie si dokázala predstaviť seba v ich role. Páčila by sa jej skutočnosť ponáhľať sa do pohodlia domova z práce s vedomím, že doma ju bude čakať Niall uvelebený na honosnej sedačke a bude skladať domček z lega s ich spoločnými detičkami. Dcérkou a synom, ktoré budú navlečené vo svojich pyžamkách, dôkladne Niallom okúpané a navečerané. Táto predstava sa jej páčila tak, že celý čas sa podvedome usmievala.
-Nie je ti zima?- pýtal sa jej starostlivo Niall a sám si rukami pošúchal ramená. Táto noc bola chladná, vlastne typická londýnska. Tu sa v nočných hodinách teplota nad 15 stupňov vyšplhá možno len v strede leta.
-Si studená ako ľad, poď pôjdeme domov.- postavil sa a pomohol aj Angie, ktorá bola celá premrznutá. Telo sa jej chvelo a prsty na nohách ju v tenučkých čiernych Coverskách oziabali ako nikdy. Cítila, že chlad jej zalieza až pod kožu, a keď sa vrátili domov okamžite bežala do kúpeľne ponoriť si ruky pod prúd vlažnej vody aby sa jej uľavilo. Hneď sa k nej pridal aj Niall, ktorého bledá pokožka na tvári bola rozkošne červená a jeho bordový nos pripomínal sobíka Rudolfa. V tú noc opäť prespala u Nialla, tak ako po iné noci.Doma spala málo krát, no vôbec ju to nemrzelo. Pri Niallovom boku sa cítila úchvatne a zaspávať v jeho náručí bolo ako dar. Správal sa k nej ako k princeznej, ako správny gantleman ju púšťal pod horúcu sprchu ako prvú, a raňajky jej nosil do postele. Večeriavali spolu v jeho izbe pri zapnutej televízii, a jeden druhému kradol jedlo z taniera. Nikto sa k nej takto nesprával. NIKDY. Teda možno jej ocko, no to bola ešte maličká, a nevedela čo je to život. Vždy však najlepšie vedel čo urobiť, aby sa jeho maličká cítila šťastná. Nerozmaznával ju, to nie. Iba sa správal ako správny otec, a nedal by si ju ani za nič. A teraz sa znova cítila ako to maličké dievčatko, ktoré sa stratilo v oceáne mužskej nehy a lásky.
Pri Niallovi cítila, že si vybrala správne. Že on je ten, s ktorým bude v dlhých bielych šatách kráčať ku oltáru a znášať všetko zlé aj dobré.
Spomínala na oslavu Liamových devätnástich narodenín, na ktorej spoznala ich priateľov. Konala sa v ,hlavnom stane´ a v médiách bola pretriasaná, ako oslava mesiaca. Celý čas stála po Niallovom boku, spoločne sa opíjali a dokonca sa im to aj podarilo. V ten večer neskončil ani Harry s Nicole tak zle aj napriek tomu, že sa zašili v jeho izbe, a len Pán Bohvie čo tam stvárali. Angie sa opila prvý krát. Prvý krát po toľkých nevydareným skúškach sa jej to podarilo, a Niallovi sa to páčilo. Spoločne s Niallom sa smiali na všetkom, na čom sa len dalo. Dokázal ich rozosmiať aj mŕtvy chrobák, ktorého Niall pristúpil.

-Hej Ang.-zo spomienok ju vytrhol až Nikin hlas a následne jej ruka, ktorou jej prechádzala po chrbte. Nicole vedela, že plače. Ležala v tak neprirodzenej polohe, v akej dokázala len keď plakala. V takýchto situáciách jej to bolo srdečne jedno. Nevládala sa ani pohnúť, rozmýšľať a tobôž nie to zaoberať sa tým v akej polohe práve leží. Dovolila Nicole, aby si ľahla vedľa nej a spoločne sa zakryli perinou. Dlho spolu takto neboli, hoci bývali v jednom a tom istom dome. Od skončenia Nikinho vzťahu z Lukášom, Angie akosi stratila záujem o kamarátku. Až teraz si uvedomovala akú chybu urobila. Nemohla ju odsudzovať za niečo v čom sa neviezla sama. V tom vlaku sa viezol rovnako aj Harry, ktorého prítomnosť v jej blízkosti, jej doposiaľ nebola príjemná. Nevedela aký vzťah s Niky má, či je šťastný on, či ona, hoci na oko vyzerali byť šťastní. Obaja.
-Prepáč mi to. Chovala som sa ako krava, ktorej záleží len na bratovom šťastí, na teba som vôbec nemyslela Niks.- ospravedlňovala sa a snažila sa, aby ju Niky chápala.
-Prestaň okej? Keby som na tvojom mieste, asi sa správam rovnako.- ubezpečovala ju a následne ju pevne objala. Angie pocítila ako sa jej uľavilo. Ako obrovský balvan z jej srdca prederavil matrac a konštrukciu postele a dopadol až na Niallove parkety. Nebolo to počuť?
-Si šťastná?-potichu sa opýtala a prikrývku si pritiahla vyššie ku krku.
-Myslíš s Harrym? Som, nedá sa opýsať ako Ang. Ten chlapec je proste ... strašne sa zmenil. A ten pocit vedieť, že vďaka mne ... je to proste skvelé.-
-Ľúbiš ho?-
-Ak ľúbiť znamená chcieť byť s niekym celý deň a celú noc tak áno.-usmievala sa od ucha k uchu a Angie vedela jediné. Že jej priateľka je šťastná. Že obe sú šťastné s niekym, s kým je ťažké žiť. Kto je pracovne vyťažený, kto často odchádza, no následne sa vracia späť.

Diary IV.

Bonjour filles, alebo ahoj dievčatá. Dnes je 14 september, ja si musím pomaly začať užívať posledných 15 rokov môjho života, kým sa neponorím do sladkých šestnástin (konečne).
Chcem vám povedať o pár zmenách, ktoré nastanú, lepšie povedané už nastali:
1. určite ste si všimli nový, celkom iný vzhľad blogu, s ktorým som sa pohrala pred pár minútkami. Možno ste na takýto štýl neni ani zvyknuté, no viem že ste šikule a rýchlo vám začne vyhovovať.
2. časti, Someone Like Me, a iné. Chodím do prvého ročníka na gymnáziu, a moje dni strávené leňošením sa skončili. Nastala tvrdá realita, kedy musím makať, makať a makať. Domov zo školy sa vraciam okolo pol tretej - tretej uťahaná ako snežný pes na záprahu. Bohu som vďačná, že mám tých pár minút kedy si môžem ľahnúť a trošku si oddýchnuť, kým sa nezačnem pripravovať na ďalší deň. Tá príprava je úplne iná ako na základnej škole. Zatiaľ čo tam som sa biflila, tu sa snažím dostať učivá do hlavy tak, aby mi tam aj nejaký ten čas pobudli. Mám jasne stanovený cieľ do budúcna, môjho sna stať sa lekárkou na detskej onkológii som sa stále nevzdala a viem, že tak ľahko sa ani nevzdám.
Nemám čas, na písanie častí, ak aj áno tak po kúsočkoch. Kúsok napíšem jeden deň a ďalšie na tie druhé, to je hlavný dôvod prečo nepridávam časti tak často. Včera som zverejnila prvú jednodielku môjho života, dostal sa mi k nej jeden komentár, ktorý ma skoro dohnal k slzám, no žiadny iný. Chcem sa vám opýtať dievčatá, chceli by ste aby som častejšie ( v rámci mojich možností samozrejme ) pridávala takéto jednodielne časti, ktoré pokračovanie už nebudú mať? Píšte mi do komentárov, skutočne je to dôležité. V pondelok sa mi konečne začína angličtina v jazykovke, ktorú budem mávať dva krát do týždňa. Jednu hodinu s lektorom, druhú so slovenskou učiteľkou. Budem ju mávať tak, ako predchádzajúce tri roky v neskorších poobedňajších hodinách, čo znamená že aj to málo času čo som mala na písanie nových častí už nebude, takže vám neviem zaručiť, v akých intervaloch budem nové diely pridávať.

PARÍŽ. Mesto, do ktorého túži nahliadnuť snáď každý. Vyliezť na Eiffelovu vežu a kochať sa výhľadom na obrovský Paríž, ktorý sa vám naskytne pred očami. Pozrieť si čarovné, jedno z najznámejších múzeí na svete - Louvre, ktoré sa týči na pravom brehu rieky Seina. Podliezť popod víťazný oblúk, pozrieť sa na nebo a mať úžasný pocit na srdci, že ste v tomto meste snov. A ja nie som výnimkou. Od útleho detstva mám sny. Vlastne, kto ich nemá? Určite si každý z nás niekoľko krát povedal SEM chcem ísť, SEM raz určite pôjdem. U mňa to vždy bol Londýn, New York a Paríž. K týmto trom mestám sa v mojich dvanástich rokoch pridal Liverpool.. Dôvod? Láska k futbalu a práve k tomuto klubu. Neopísateľná a nevyliečiteľná.

LONDÝN. Mesto, ktoré mi dokázala, že láska na prvý pohľad existuje. Že môže prísť kedykoľvek a kdekoľvek. U mňa to bolo v máji 2011 kedy som toto mesto navštívila a môžem vám s určitosťou povedať, že sa tam raz vrátim. Pretože v tomto meste si predstavujem svoj život, svoju budúcnosť. Je tam tak krásne, že slovami sa to ani opísať nedá. Keď sa prechádzate po zaplnených uličkách, keď hľadíte na Buckinghamský palác, či Big Ben, trasú sa vám končatiny. Aspoň v mojom prípade to tak bolo. Cítila som sa tak ... inak, neviem to opísať. Ale bol to skvelý pocit. Jeden z tých, ktorý chcete zažiť ešte niekoľkokrát.

New York tu tiež nesmie chýbať. Snáď raz.

Tak na dnes by to bolo všetko. Nezabudnite mi odpovedať na otázku ohľadom jednodieloviek, a ešte jednu otázočku tu pre vás mám. Aké mesto je vaše vysnívané? A v ktorom takom ste už boli?! Čakám vaše odpovede.

Have a nice day girl ! Užite si víkend. ;)

Nádej umiera posledná. Ale predsa umiera.

Prvá jednodielka z môjho pera. Dúfam, že sa bude páčiť. Tak komentujte, chváľte, kritizujte a robte si čo chcete :D :)


,,Mami to nemyslíš vážne, povedz mi, že len žartuješ !" vrieskala som ako zmyslov zbavená. Sedela som, teda lepšie povedané raz som sedela, inokedy sa rozhorčene prechádzala po kuchyni a rozhadzovala rukami ako virtuóz pri koncerte. Nervy vo mne vreli ako sopka, už už som čakala, že nastane výbuch.
,,Máš ten pocit moja drahá? Povedala som. Dnešný večer stráviš u Horanovcoch, a basta. Týmto sme skončili!" ona skončiť chcela, ja nie. Avšak jej sa to aj podarilo, keď opustila kuchyňu a nechala ma samú postávať uprostred so slzami zúfalstva na krajíčku. Preklínala som všetkých, ktorých som len mohla a vedela. Na prvom mieste boli tí piati šašovia, ktorí si hovoria páni dokonalí. Hneď po nich nasledovala moja choroba, ktorá mi už niekoľko mesiacov ničí život. V mojich sedemnástinách mi lekári zistili pokročilé štádium leukémie, ktorá ma pomalými krôčikmi dostáva na úplné dno. Do horúceho pekla, v ktorom sa, ak liečba nezaberie budem škvariť zaživa až kým naposledy nevydýchnem. Smrť, bolesť. Bežný ľudia sa boja viac smrti ako bolesti. Sú to tí, ktorú bolesť zažili, no nie tú skutočnú. Čo je bolesť z lásky či sklamania oproti tomu, keď vám rakovina zožiera orgány? Pomaly, no s takou intenzitou, že človek má chuť spáchať samovraždu hoci má i malú nádej na prežitie. Ja ju mám. Malú, ale predsa. Aj napriek tomu, že mi Boh dožičil toto trápenie som mu vďačná. Za každý jeden deň , keď sa ráno prebudím a uvedomím si, že žijem. Keď otvorím oči a oslepí ma ranné slniečko, ktoré si tvorí cestičku pomedzi žalúzie a pocítim že dýcham. Že môj koniec ešte nenastal.
Prvé mesiace boli najhoršie. Chlapec ma vďaka nej opustil, všade vládol stres, panika a strach. Po niekoľkých mesiacoch som mala chuť zomrieť. Tá bolesť sa nedala vydržať, niekedy som mala pocit že ma nezabíja rakovina, ale bolesť. Zmenila sa moja podstata, celá moja osoba. Úsmev z tváre pomizol a tvár skamenela. Správanie môjho okolia k mojej osobe sa zmenilo na nepoznanie. Ale nik sa nesmie čudovať. Kým sa však okolie nedozvedelo, čo ma ničí, malo ma za čudáčku. Tú čudáčku, ktorá má šťastie a je v susedskom spojení s mediálnou hviezdou. S niekym, koho pozná celý svet, a bije sa oň nejedno pohlavie môjho druhu. Šťastie. Tak dokonale to znie, no význam by som dokázala prirovnať k tomu opačnému. Smola. Ten blondiak akoby vzal pokoj našej ulici, ktorý sme všetci tak veľmi milovali. Necítila som nenávisť, ale odpor. Ku každému jedenému z tých sladkých chlapčekov, ktorí dostávali naivné pätnástky do kolien.
Moja choroba spôsobila, že doma som sama zostávať nesmela. Matka mala strach nechať ma samú v dome, aj keď išla len do potravín dva bloky od nášho domu. Bežným smrteľníkom, ktorí to s nakupovaním nepreháňajú, trvá tento životu dôležitý proces možno pol hodinu. Mamine kľúče som pri zámke počula štrngotať už po pätnástich minútach. Domov sa vracala s kropajami potu na čele a s bolesťou v lýtkách od rýchlej chôdze.

Ležím v posteli a pohľadom hypnotizujem biely, lepšie povedané zažltnutý plafón, ktorý sa mi nad hlavou týči  v celej svojej ,,kráse". Premýšľam. V posledných dňoch je to jediné čo robievam, keďže sú letné prázdniny a tých pár priateľov čo mám, je pozašívaných niekde na dovolenkách. Počítam mesiace, možno týždne a premýšľam nad tým, čo sa stane keď príde môj koniec. Keď sa mi jednoducho zastaví srdce a krv v žilách pomaličky stuhne. Čo budem pri tom cítiť?! otázka, ktorú si nie raz položil každý jeden z vás no odpoveď sa mu nikdy nedostala.
Keď odbila deviata hodina a mama mi vplávala do izby aby som zo seba urobila človeka (aké povzbudivé) tak som neochotne vstala a v kúpeľni si opláchla tvár. Krátke vlasy (moje dlhé mi vzala nejedna chemoterapia) som si prehrabla rukou, pomalými myšacími krôčikmi zišla po schodoch do kuchyne, kde už stála mama. Krásne oblečená, nalíčená a dokonale zladená doplnkami, ktoré jej na stretávku zo strednej školy pasovali ako nikdy. Bol to výnimočný pohľad. Večne uťahanú a ufúľanú ženu od domácich prác, nemáte často možnosť vidieť takúto ... inú.

,,Vitaj Kimberly, Ashley...daj mi sekundu." teta Maura nás celá šťastná privítala vo svojom dome, ktorý výnimočne neobklopovali davy fanúšičiek. Našla sa tu iba jedna jediná, ktorá poslušne stála obďaleč a čakala, kým niekto z chalanov vyjde von. Takéto fanúšičky som obdivovala a keby môžem, pokľaknem si pred ňu a poďakujem, že nerobí hluk ako jej kolegyne.
Rukou mi pokynula aby som vošla dnu, zatiaľ čo sa ona v malej úzkej chodbičke obúvala do lodičiek. Poslúchla som, a kráčala po útrobách domu, kým som nenarazila na obývačku z ktorej vychádzala vrava. Už podľa hlasov som vedela, že sú tu všetci piati. Keď som opatrne otvorila dvere, zistila som, že sa nemýlim. Päť párov očí sa uprelo na mňa a premeralo si ma snáď od hlavy až po päty. Akoby ma nikdy nevideli. Bolo to naozaj nepríjemné.
,,Tak ja idem chlapci. Keď sa vrátim, nieže nájdem dom hore nohami." nakukla do obývačky teta Maura a prísne pozrela na chalanov, ktorý len súhlasne kývali hlavou, akoby boli na tuškové baterky. Sedeli na veľkej sedačky, o ktorej z vlastnej skúsenosti môžem povedať je pohodlná, príjemne mäkučká z jemného plyšu. Napchávali sa popcornom, a pili colu ako v kine. Po maminom a Maurinom odchode, si ma prestali všímať úplne. Hlavu mali len pre nejaký trápny americký seriál, na ktorom sa smiali ako najatí. Strácala som nervy. Opäť. V dome som sa vyznala, keďže som tu kedysi trávila hŕbu času. Bolo to v čase, kedy sme s Niallom boli priatelia na život a na smrť. Kedy si naše mamky domýšľali závery, že spolu chodíme. Týmto časom však odzvonilo v deň, kedy Niall odišiel do Londýna. Pamätám si, akoby sa to stalo včera, kedy sa vrátil po pár mesiacoch domov ... iný. Nespoznávala som ho. Už to nebol môj najlepší kamarát Niall, z ktorým som do sáčiku chytávala ryby v neďalekom plytkom rybníčku. Bol to slávny spevák, ktorého sláva stúpala čoraz vyššie a vyššie. Menil sa mi tak povediac pred očami, stále bol z neho niekto iný.
Kráčala som teda na balkón, na samý koniec domu. Vždy som tu dokázala nájsť pokoj, a pohľad na holé nebo, na každú jednu hviezdu, ktorá mi svietila nad hlavou mi dodávala silu. Na zem som si rozprestrela hrubú huňatú deku, a kus z nej mi stačil, aby som si zakryla ramená. Bolo leto, no írske letné večeri sú chladnejšie ako tie ostatné v iných krajinách.
,,Ocko, ako sa máš?" prihovárala som sa jednej, tej najjasnejšej, ktorú som mala priamo pred očami. Robila som to často, pýtala som sa všetko čo ma zaujímalo, aj keď som nedostala odpoveď. Nikdy. Cítila som, ako mi teplá slza steká po líci. A za ňou hneď ďalšia a ďalšia. Chýbal mi, tak strašne, že sa to nedalo vydržať. Neviem kde je, čo robí, či vôbec žije. Odišiel od nás keď som mala štyri roky a to bolo naposledy čo som ho videla. štrnásť rokov som o ňom vôbec nič nepočula a to ma ničilo.
,,Smiem sa pridať?" ozvalo sa zrazu za mnou, a hlas ma vytrhol z prúdu myšlienok. Nečakal však na odpoveď, posadil sa hneď vedľa mňa a v nočnom svetle som videla iba tieň jeho šiltovky a oranžové svetielko, ktoré svietilo na konci zapálenej cigarety. Tá vôňa ... S fajčením som prestala hneď ako mi diagnostikovali leukémiu, tak dlho som už nemala toto nikotínové pokušenie v pľúcach. Tak rada by som to znova vyskúšala. Aspoň raz si potiahnuť a vyfúknuť obláčik dymu tak ako Zayn. Lákalo ma to.
,,Nepovedala som áno." odpovedala som mu po chvíľke na otázku s odstupom. Presne s takým istým, aký som si držala pri všetkých ostatných.
,,Pokiaľ viem nepatrí ti to tu." šepol chladne, a vyfúkol sivastý dym, ktorý sa zmiešal so vzduchom a úplne sa stratil. Mal pravdu. Z jeho slov nešlo nič iné ako pravda. Nič tu nie je moje. Ani tento balkón, ani deka, ktorá ma príjemne hreje.
,,Tak načo sa potom pýtaš?" chcela som vedieť.
,,Prečo sa takto správaš? Čo sme ti urobili, že nás nenávidíš?" zahasil cigaretu, otočil sa telom ku mne a zahľadel mi do očí. Mal krásne tmavohnedé oči, ktoré ma hypnotizovali a videli mi snáď až do hĺbky duše. Ani Niallove modré, či Harryho zelené neboli také ako tieto.
,,Nie je to nenávisť, len ..."
,,Len?" chytil mi ruku do dlaní a ja som neprotestovala. Nechala som nech mi bruškami prstov hladí vnútornú stranu dlane, ktorá mi pomaly ochabovala pod jeho horúcim dotykom.
,,Zažil si už niekedy, že sa ti najlepší priateľ mení pred očami?"
,,Ako to myslíš?"
,,Že raz odíde, no potom sa vráti úplne iný? Až tak, že si nepamätáš aký bol predtým?" vysvetľovala som mu, no vedela som že márne. Nemôže to pochopiť niekto, kto to nikdy nezažil.
,,Myslíš, že Niall sa zmenil?"
,,Viem to..."
,,Mýliš sa." išiel si klásť svoje, no hneď som ho prerušila.Presne som vedela čo má na jazyku, tak ako každá ich fanúšička.
,,Koľko ho poznáš Zayn? Dva roky? To je málo nato, aby si vedel čo cítim. Nemôžeš vedieť aký bol predtým než odišiel. Trávili sme spolu každý deň v škole aj mimo školy, boli sme taký priatelia akého som do teraz nenašla. Keď sa vrátil z Londýna, prestal sa so mnou rozprávať. Žiadna komunikácia medzi nami neprebiehala, až kým mi do tváre nevmietol, že mu mám dať pokoj. Tak mi do pekla nehovorte, že sláva ľudí nezmení." vstala som z teplúčka deky, a pobrala sa do vnútra, aj keď som zatiaľ nevedela kam pôjdem. Zaynovi som sa zverila s niečim, o čom nevie ani Abby - moja najlepšia priateľka. Cítila som sa však zvláštne uvoľnene, akoby ma doposiaľ tie slová ťažili a teraz opadali.
,,Kimberly stoj." Zayn bežal za mnou, a keď ma konečne dobehol schmatol ma za ruku a pritisol k sebe. Hrudníkmi sme boli dokonale nalepení na seba, cítila som ako sa mu nadvihuje pri každom jednom nádychu. Stáli sme v rohu obývačky nevšímajúc si pohľady Nialla, Harryho, Liama ani Louiho. Stáli sme tam spolu, my dvaja a so mnou sa niečo dialo. Niečo, čo sa mi nestalo odkedy .... odkedy ma Taylor opustil. Videla som, ako sa mu rozširujú zreničky, a chvejú pery.
,,Kim čo ti je?" zrazu presekol ticho medzi nami. Jeho hlas bol vystrašený, priam zhrozený. Nechápala som, čo sa to zrazu stalo. Cítila som, ako mi tvár zalieva niečo, čo som nevedela určiť. To niečo mi zalievalo pery, bradu, jedným slovom všetko čo mu prišlo do cesty. Všetko som pochopila keď kvapôčka červenej tekutiny dopadla na bledý koberec. Bola to krv z môjho nosa, ktorá prichádzala vždy keď bolo zle. Veľmi zle. Hlava sa mi nekontrolovateľne začala krútiť, pred očami sa mi zahmlievalo a moje viečka oťažievali. Cítila som ako padám, ako sa rútim do neznáma, no zastavili ma Zaynove ruky. No ani on tomu nevedel zabrániť.Posledné čo som počula bolo zúfalé kričania môjho mena. Moje srdce bilo stále pomalšie, dýchalo sa mi ťažko, až som sa nedokázala nadýchnuť vôbec. Srdce sa mi zastavilo úplne a mňa pohltila večná tma.

Someone Like Me 20

Nasledujúce ráno bolo ako každé iné a predsa tak výnimočné. Keď otvoril svoje modré očká, zrak mu okamžite padol na jej nahý chrbát. Tričko ktoré bolo až príliš veľké sa počas noci vyhrnulo, a odchýlilo kus jej chrbtu. Niall úsmev neskrýval. Žiaril ako hviezdička, a srdce mu tĺklo rýchlejšie ako inokedy. Hľadel na ňu s toľko láskou, že veľa dievčat mohlo len tíško závidieť a hľadať takého priateľa, akým bol on.

Bruškami prstov ju začal hladiť po nahej pokožke, vedel že sa jej to bude páčiť. On sám miloval, keď mu niekto hladkal chrbát, či ruky. Snažil sa ju nezobudiť, no snaha bola márna keď sa celým telom otočila k nemu, a podoprela sa o lakte. Žmúrila do slnečných lúčov, ktoré prerážali cez žalúzie a dopadali rovno na jej rozospatú tvár. Aj napriek skorému ránu vyzerala prekrásne. Tvár jej žiarila a líčka naberali červenkastú farbu. Cítila dokonalé šťastie a pokoj.

-Ahoj.- tvár otočila k Niallovi a usmiala sa. Ten jej úsmev opätoval a prisal sa jej na pery s takou intenzitou, že lakte sa jej podlomili, a on ležal hrudníkom na tom jej. Obaja cítili byť srdce toho druhého. Obaja vedeli, že toto chcú zažívať každé ráno. Zaspávať a zobúdzať sa spolu v tesnom objatí s myšlienkou, že jeden druhého nikdy nestratí.
-Ako si spala?- opýtal sa jej po chvíľke, kedy sa jej už hral s vlasmi. Raz jej ich iba jemne prehrabával, inokedy ich zapletal. Hľadel jej popritom do očí, v ktorých opäť našiel to čo chcel. Nemusím vám snáď pripomínať čo to bolo.
Angie v tých jeho, videla to isté. No okrem toho aj akýsi strach. Akoby chcel niečo povedať, no slová mu neprišli na jazyk.
-Spala som vedľa teba, tak skús hádať.- odpovedala spontánne a som smiechom na jeden dych. Niall sa hrdelne usmial, a telom mu opäť prešla vlna šťastia.
-Niall?- šepla pomedzi to, ako jej opäť zamestnával pery. Bozkával ju tak, ako ešte nikto nikdy. S týmto chalanom by sa dokázala bozkávať do nekonečna a ešte dlhšie.
-Čo máš na srdci?- rázne sa od neho odtiahla, a čakala na odpoveď. Čakala a čakala, no Niall akoby onemel. Akoby mu vyrezali jazyk, alebo zašili ústa. Proste nevyšiel z neho ani hlások.
-Vieš..- začal, a zopár krát  potreboval do pľúc nasať prídel nového kyslíka, aby mohol pokračovať. Bude lepšie ak sa jej zverí teraz a nie keď bude príliš neskoro. Nie keď budú s chalanmi opúšťať Londýn, domáce fanúšičky a svoje milované priateľky.
-Odchádzame na turné po Európe.- vytryskol zo seba všetky slová na jeden jediný krát. Nechcel to zbytočne naťahovať. Nie keď ona stále čakala na odpoveď.
Angie sa musela posadiť, aby jej hlava mohla zvládnuť príval informácií. Jeho slová ju zrazu tlačili a štípali všade kde sa dalo. Vždy sa obávala tohoto jedného. Že jej Niall odíde, a nechá ju tu samú.  Nie navždy, no pre ňu by bol aj jeden deň, ako jedným celým dlhým rokom. Dýchalo sa jej ťažko, a každým nádychom sa jej v hrdle tvorila obrovská guča, ktorú nešlo prehltnúť. Ani na prvý, druhý či tretí raz. Stále tam bola, stále väčšia a väčšia.
-Ako dlho?-
-Štyri mesiace.- ako náhle odvetil, jej oči už slzy nedokázali udržať. Vyliali sa ako tsunami na Sendai a následne na veľké územie japonskej pevniny. Tiekli dole jej tvárou, a zanechávali po sebe menšie fľaky. Niall si ju opatrne privinul k sebe, a hladením po chrbte sa ju snažil utíšiť. Bola taká drobná a krehučká. Ako bábika z porcelánu jeho babičky v Mullingare, ktorej sa večne dotýkal.
Trhalo mu srdce keď ju videl plakať. Doslova sa mu šiepilo na malé kúsočky po každej jednej vyronenej slze. Chcel to zastaviť, jednoducho povedať ,,stop", ale nešlo to. Prial si, aby táto chvíľa odišla tak rýchlo, ako aj prišla. Aby sa Angie znova usmievala, a prekypovala šťastím.
-Ani sa nenazdáš a už budem pri tebe, sľubujem.- dohováral jej šepky, no nečakal nijakú reakciu. Akoby aj mohol, keď hrča v Angienom hrdle, nedovolila jej ústam rozprávať. Iba vzlykať a vzlykať.
Bol si vedomý jednej veci. Do odchodu mu zostáva len týždeň, na ktorý mal už jasne určený plán. Chcel ho stráviť celý, celučičký s ňou, aj keby sa má pretrhnúť.

Diary III.

Čas uteká, leto pomalými krôčikmi tiež, a letným prázdninám o pár dní zazvoní umieračik. Aké ste mali prázdniny? Dúfam, že ste si ich užili na plno, podovolenkovali všade kde sa dalo a nesedeli len pred obrazovkou počítača.
Chcem vám oznámiť, že časť, tak skoro nebude. Aj ja si chcem užiť posledné dni prázdnin plnými dúškami najviac ako sa len dá a začínam od zajtra. Posledná opekačka na záhradke a v sobotu oslava môjho uja, z toho vyplýva, že aj keby som chcela písať, tak nie je kedy.
A v pondelok to príde..Znova prvý ročník. Koľko takých vás tu je? Alebo ešte máte čas ?! kľudne odpovedajte v komentároch.

Sledovali ste?! wohoooo :D :) .. konečne mali twitcam spoločne, nie zvlášť. Nachádzala som sa akurát v skúšobnej kabínke Nitrianskych Mlynov, keď mi Ang zavolala: ,,Harold robí twitcam, padaj na net." v tom momente akoby do mňa vošlo sto čertov. Nervy so mnou lomcovali jedna radosť, a otázku, prečo musia mať twitcam vždy keď nie som doma, som si pokladala temer každých päť minút. Nehorázne ma to štvalo, ale neni čudo. Keď mi dokonca potom volala, že spomenuli Slovensko, vybuchol vo mne pocit šťastia. A keď som si to doma pozrela, pretáčala som to stále dokola. Nemohla som uveriť, že Harryho ,,Hi Slovakia" bolo skutočné. Vedia o nás dievčence. Vedia dokonca aj to, že tu majú fanúšičky. KONEČNE !! konečne sa necítim ako v Narnii (dobre, cítim ale nie tak ako pred tým). 

Pre dnešok, je to všetko:) .. ak sem už náhodou nič nepridám do pondelka, chcem vám popriať veľa šťastia a úspechov v novom školskom roku. Nech sa darí, každej jednej z vás !!

Vaša *Niky* 

Someone Like Me 19

-Načo myslíš?- opýtal sa potichúčky, akoby nechcel prerušiť to vzácne ticho, ktoré si medzi sebou za ten čas, čo ležali v Niallovej posteli vytvorili. Za oknom už bola čierna tma, v izbe to nebolo nijak inak. Cez nestiahnuté žalúzie, si do miestnosti tvorilo úzku cestičku mesačné svetlo, ktoré svietilo rovno na Niallovu policu s tými najvzácnejšími fotkami. Ak sa pýtate, či tam bola aj tá s chalanmi, tak odpoveď je kladná.Bola tam. Presne uprostred obklopená ostatnými. Angie však zaujala jedna na samom kraji, na ktorú mesiac svietil najintenzívnejšie. Akoby jej sám niekto z nebies dával najavo, že ju musí vidieť. Že sa o nej musí dozvedieť niečo viac. Zaujímala ju tak, ako doposiaľ žiadna iná.
-Kto je to dievča?- odpovedala mu opatrne. Striedavo sledovala jeho krásnu tvár, ktorú mala tak blizúčko, že aj napriek dokonalej tme videla a cítila každý jeden jeho pór, a lesk jeho očí, a striedavo fotku. Pichalo ju pri srdci keď na ňu hľadela. Žiarlivosť ju bodala ako dýka, všade kde mohla. Do každej jednej bunky.
-To je Holly.- jeho smutný hlas, ju donútil, pohladiť ho po mäkkom líci.
-Mal by som tú fotku niekam odložiť.- povedal tento raz o niečo vážnejšie, vstal a jeho kroky smerovali k poličke. Vzal fotku do dlaní, a dlho na ňu hľadel. Je to už dávno, no mal čo robiť aby zradné slzy udržal v slzných kanálikoch. Minulosť ho prenasledovala, aj napriek času, ktorý od tej doby ubehol. Dva roky, akoby neboli dva roky, ale sotva dva mesiace. Angie neskutočne ľúbil, no toto dievča, táto krásna blondínka, ktorej na fotografii tisne svoje pery k jej, v ňom zanechala toľko spomienok, že by o nich dokázal hovoriť hodiny. Vlastne nedokázal. Hlas by ho zradil, a pokračovať mu nedovolil. Angie si vzala fotku z rúk a uprene na ňu hľadela. Musela uznať, že tá dievčina je krásna a pri Niallovom boku ešte krajšia.
-Nemusíš to robiť kvôli mne zlato.- presviedčala ho, no neúspešne. Vzal si ju späť, a vložil ju do skrine pod svoje oblečenie, ktoré nosieval zriedkavo. Väčšinou to boli veci, z ktorých už vyrástol, no bolo mu ich ľúto vyhodiť.
-Musím, už je to dávno.- vrátil sa k nej, a silno jej stisol ruku. Div, že jej nepopraskali jemné kostičky pod vrstvou kože. Nehľadel na ňu, ale niekam pred seba. Hľadel na oblohu, ktorá sa črtala medzi žalúziami. V túto noc o hviezdy núdza nebola. Bolo ich plné nebo. Boli rozsypané na každom kúsočku oblohy, dokonca robili strážnikov aj mesiacu. Bolo by krásne ležať v záhrade na tráve, sledovať a hľadať súhvezdia. Vidieť padať hviezdu, a niečo si rýchlo želať.
Angie už želania nemala. Žiadne. Jediným želaním bolo nájsť človeka, ktorému sa môže otvoriť. Podeliť sa o tajomstvá a ťažkosti, ktoré by ju ťažili na srdci. Človeka, ktorému môže dôverovať a nebáť sa zrady. Ku ktorému môže dobehnúť aj v neskorých nočných hodinách v teplákoch, strapatá s rozmazanou špirálou na tvári, a on by jej aj tak opakoval aká je krásna.
A keď ho konečne našla, zistila, že nič viac nepotrebuje. Iba milovať a byť milovaná.
-Nezoberieš ma domov? Už je neskoro.- keď sa pozrela na hodinky na mobile, ukazovali pol dvanástej. Pri Niallovi, čas letel úžasne rýchlo.
-Nezostaneš tu na noc?- pohladil ju po stehne, a jej krk zasypával desiatkami drobných božtekov. Jej ruky tiež nezostali na ocot. Jedna mu prehrabávala neposlušne strapaté vlasy, a druhá ho hladkala na nahej pokožke pod lemom trička.
-Musím si dať sprchu, a nemám tu pyžamo.- šepla.
-Vodu máme, a s tým pyžamom ... niečo vymyslíme. Len tu zostaň.-
-Dobre, ale som hladná.- zasmiala sa a odtiahla sa od neho. Iskričky v jeho očiach boli čoraz silnejšie, a jeho žalúdok čoraz prázdnejší. Spoločne sa tichými myšacími krokmi pobrali do kuchyne, kde prehrabali snáď celú chladničku kým si niečo vybrali. Nakoniec spoločnými silami dojedli jednu z pízz, ktoré poobede objednal Liam. V tomto momente boli obaja vďační Nicole a Harrymu, že neboli hladní. S plnými bruškami sa vrátili späť do izby, kde sa zvalili na postel a zopár minút obetovali na odfúknutie si.
-Môžem sa ísť osprchovať?- Sprchu potrebovala ako soľ, minimálne dva krát denne aby sa cítila čisto a sviežo.
-Počkaj.- vstal, a otvoril obrovskú skriňu, v ktorej bolo dôkladne poukladané Niallove oblečenie, ktoré nosil najčastejšie. Od tričiek, cez rifle až po šiltovky. Na samom spodku jej očiam neuniklo ,,zopár" párov botasiek. Bolo ich tam toľko, že len tíško závidela.
-Páči, bude ti to veľké ale aspoň niečo. Predpokladám, že nahá by si pri mne spať nechcela.- šibalsky sa usmial a podával jej modré tričko a tenulinké teplákové kraťase na gumičku.
-ďakujem.- vďačne sa usmiala, prešla pár krokov a otvorila dvere na kúpeľni.
-A Angie?-
-Uteráky sú v skrinke pri vani v poličke ... neviem ktorej veď uvidíš.- zasmial sa, a ona za sebou zatvorila dvere. Stále však cítila na sebe jeho pohľad.
Mal pravdu, uteráky našla v tretej poličke z dola a jeden -červeno biely odtiaľ vytiahla. Zvliekla zo seba šaty, a po chvíľke si užívala ako jej horúca voda tečie po pokožke. Bola nútená sa umyť Niallovým sprchovým gélom a šampónom, pretože nič iné nenašla. Neprekážalo jej to. Voňal prekrásne a dokonale z neho cítila Nialla.
Niallove oblečenie na jej útlej postave viselo ako záclona na okne, a tričko ktoré malo byť po pás, ona mala až po kolená.
Cítila sa zvláštne. Hanblivo. Skľúčene. Vyjsť pred svojho priateľa v jeho veciach, mokrých vlasoch a odmaľovaná, jej prišlo čudné. Bola absolútne prirodzená a jej oči nezdobila ani štipka špirály. Postávala pri dverách kúpeľne, sťažka dýchala, prenasledoval ju strach. Keď sa nakoniec odhodlala, našla ho ležať na posteli ťukajúc niečo do mobilu.
-Hotovo? Môžem ísť?- prikývla a jej zraku neušiel Niallerov pohľad. Plný niečoho ... nedalo sa určiť čoho. Svoje oblečenie prehodila cez stoličku, mokrým uterákom prikryla radiátor, a zvalila sa na Niallovu posteľ, a  nohy si zakryla kúskom paplóna. Tak dávno už nespala vedľa niekoho. Tobôž nie vedľa muža. Z kúpeľne počula tečúcu vodu a Niallove pospevovanie si.
Viečka jej začali oťažievať, a únava na ňu sadala ako včely na kvety. Nechcela zaspať, no obávala sa, že dlho pri vedomí neostane.
Aj sa tak stalo. Z driemot ju prebudil až niečí dotyk na bruchu. Niečí ... Niallov samozrejme. Skláňal sa nad ňou iba v károvaných pyžamových nohaviciach, bez trička. Sledoval jej anjelsku tvár. Chcel sa jej dotýkať, no zároveň ju nezobudiť. Bola tak nádherná keď spala.
-Prepáč, nechcel som....- ospravedlňoval sa keď uvidel, ako otvára oči. Uprene na neho hľadeli, a jej ruka sa obdierala o Niallov nahý bok. Všetko v nej vrelo. Krv prúdila rýchlejšie, srdce ešte viac. Perami sa dotýkala tých jeho, jazykmi zvádzali boj na život a na smrť. Dotýkal sa jej tela s takou intenzitou a chtíčom, ako ona jeho. Cítila každý jeho napätý sval, tak ako on jej husiu pod svojimi dlaňami. Dotýkal sa jej všade, obdarúval ju sladkými bozkami, a na krku ju jemne hrýzol a sal jej pokožku.
Angie rukami prechádzala po jeho chrbte, v na ktorom zanechávala čiary s nádychom červenej farby. Dýchali ťažko, a ich dych bolo počuť v celej izbe.
V tú noc k milovaniu neprišlo. Angie mu zaspala v náručí tak, ako o tom od malička snívala. V náručí niekoho, pod kým si predstavuje budúcnosť.

Someone Like Me 18

Dlho som rozmýšľala, či časť napíšem. Pol dňa som mala otvorený ,,list" kde to píšem, no prvé slová, som pridala oveľa neskôr. 
Skôr som písať nevedela. Proste sa to nedalo. Prečo?.. čítate niekto Angiene poviedky na tomto blogu?.. ak nie, ODPORÚČAM. Dnes pridala 72hý diel VBSS, vďaka ktorému som sa zadúšala plačom. Doslova. Zvierala som vankúše a paplón, zakrývala si ústa, aby som ako tak zastavila príval nových a nových valiacich sa vzlykov. Skutočne nemám poňatia, kedy som plakala takto naposledy. Cítila som sa tak hnusne, bolelo ma všetko vo vnútri, akoby to nebol iba vymyslený príbeh, ale skutočnosť. Uvedomila som si, že si neviem predstaviť, čo by som robila v prípade keby to skutočnosť je. Pri tej predstave ma zasiahol ďalší príval sĺz, ktoré mi zaliali tvár. Ďalšia akási bolesť a zároveň strach.
Nebudem vám písať o čo šlo, tie ktoré majú záujem, prečítajte si poviedku!:)

Boli časy, kedy sa cítila zlomená. Boli časy, kedy sa cítila byť úplne na dne. Boli časy, kedy cítila, že nežije, iba prežíva. A boli časy, kedy sa cítila byť šťastná. Šťastná a voľná ako vták, letiaci medzi oblakmi a malými obláčikmi obklopenými sýto modrou farbou. Presne takou, akou boli jeho oči.
Cítila sa tak dobre a príjemne, že ju to desilo, pretože je paradoxom, že keď je človek šťastný, niečo sa pokazí. Stane sa niečo zlé, načo nie je nik pripravený.
Niall jej držal koleno, ktoré sa netriaslo. Netriaslo sa ani jej telo, dokonca ho nezalievalo nepríjemný studený pot, ako pred tým. Keď sa zoznámila s chlapcami, odfúkla si. Ťarcha opadla, zlé myšlienky a strach odplávali. Bola medzi nimi iba zopár minút, a už mala pocit, že medzi nich patrí. Medzi piatich bláznov, ktorým nemizol úsmev z tváre, ani keď Louis bežal do kuchyne po vodu a vykotil sa uprostred cesty.
Blázon!
-Nejdeš si zapáliť?- s hromadného smiechu, ktoré vznikalo vďaka Niallerovím vtipom sa ozval Zayn a na malú chvíľku opustil svoju priateľku. Perrie, krásna blondínka, akú človek nevidí každý deň. Bola ako stvorená pre Zayna, dopĺňali sa, a škriepili ako starý manželský pár. Okrem nej tu bola prekrásna Danielle, ktorá telom aj dušou patrila k oteckovi Liamovi. A nakoniec .... Eleanor. Áno, tá Eleanor, ktorú Angie pozná už nejaký ten piatok. Neprekvapilo ju, že ju tu vidí, dokonca po Louisovom boku. S úsmevom si uvedomila, že ju už nemôže nič prekvapiť.
Vstala, vytrhla sa z Niallovho objatia, a ako poslušný psík kráčala za tmavým fešákom, ktorý už v ruke nervózne zvieral červené Marlborky.
Zaviedol ju až na terasu, z ktorej mala úžasný výhľad na záhradu. Tú, po ktorej sa túžila prejsť bosými nohami, a užívať si pocit, kedy sa jej nohy jemne zabárajú do vlhkého trávnika.

-Ako si vedel, že fajčím?- opýtala sa opatrne, zatiaľ čo vyťahovala jednu z pár cigariet v krabičke. Posadila sa na hojdačku, spolu so Zaynom. Slniečko príjemne svietilo a hrialo na ich odhalené ruky. Cítila sa úžasne.
-Videl som ťa v klube, keď ťa Niall uniesol.- potiahol si, a vyfúkol obláčik šedastého dymu, ktorý okamžite zanikol vo vzduchu, ktorý dýchali.
-Uniesol?- zasmiala sa a  premýšľala, či to tak skutočne vyzeralo. Veď sa ani nevzpierala. Či?
-Vyzeralo to tak?-
-Vyzeralo to tak, že si šťastná, že ťa unáša.- zasmial sa na oplátku on, a kým jej význam týchto slov došiel, smiali sa už obaja na plné hrdlo. S týmto chalanom si budem rozumieť.- pomyslela si v duchu, no nahlas sa to neodvážila povedať. Bolo jej s ním dobre, hoci boli spolu len malú chvíľku. Mala pocit,že našla priateľa a spoločníka na ničenie si pľúc nikotínom.
Keď sa už zberali na odchod, špak z cigarety poriadne zahasili v popolníku, ktorý bol vďaka Zaynovmu častému fajčeniu plný temer po samý okraj, zastavil ju. Na jazyku ho už dlho šteklila dôležitá otázka. Bolo len otázkou času, kedy sa rozhodne vypustiť ju z úst.
-Ty, Angie?- stlačila kľučku na dverách, no v zápätí ju pustila a otočila sa za hlasom, ktorý volal jej meno. Chvíľu sa ošíval, kým sa rozhodol ako sformulovať otázku tak, aby ju ničím neurazila.
-Záleží mi na Niallovi, a chcel by som vedieť ...- nestihol dokončiť vypovedanú myšlienku, pretože mu rázne skočila do reči: -Áno Zayn, ľúbim ho a myslím to s ním vážne.- nebola si istá, či chce vedieť práve toto, no akosi to tušila. Zistila, že správne, keďže Zaynovu tvár zaliala spokojnosť.

Keď sa vrátila do obývačky, a sadla si k Niallovi, všimla si, že je ich tu pomenej ako na začiatku. Bol tu vlastne iba Niall, Nicole a Harry, ktorý jej kamarátku objímal okolo pása a niečo jej šepkal do ucha. Očividne niečo príjemné, keďže sa chichúňala a rukou mu prechádzala po stehne až do tesnej blízkosti jeho...veď viete. Angie sa z toho skrúcal žalúdok. Zayna si nevšimla. Všimla si akurát tak to, že ich cesta sa rozdelila v polovičke. Kam išiel, to netušila.
-Kde sú ostatní?- opýtala sa Nialla pomedzi bozky, ktorými ju obdarúval.
-Išli niekam von, nechcela si ísť s nimi?-
-Chcem byť hlavne s tebou.- chytila jeho tvár pevne do dlaní, a vtisla mu bozk taký silný, že japonské zemetrasenie sa mohlo s hanbou schovať.
-Spravím pukance a pozrieme si film?- pýtal sa.
-Ale hore.- chcela s ním byť sama, a v blízkosti tej kučeravej bytosti, ktorej nedôverovala na necítila najlepšie. Mala chuť skočiť do toho jeho sladkého úsmevu, vyraziť mu všetky žiarivo biele zuby, a nakoniec vytrhať vo veľkých chuchvalcoch kučery, ktoré si neustále upravoval. Necítila s k nemu nenávisť, pretože jej nedal žiadny dôvod na ňu. Cítila však odpor.
Kým Niall v kuchyni robil chutné pukance, ona ho mlčky sledovala, tak ako keď tu bola po prvý raz.
-Čo si pozrieme?-objala ho okolo pása, a aj napriek tričku ktoré mal cítila zimomriavky na jeho koži. Páčilo sa jej to, nehorázne ju to vzrušovalo, a cítila teplo, ktoré ju pri pomyslení na Nialla v podobe vášnivého ,,milenca" zalialo.
-Nechám to na teba.- pukance nasypal do dvoch misiek rovnakej veľkosti, a hneď nato si razili cestu do jeho izby. Cestou rozmýšľala, no nevedela prísť na nič. Nevedela,čo má rád, ani čo ho baví. Uvedomila si,že  vie o ňom strašne málo. Jeho rodina, obľúbená farba či prvá láska, tieto veci boli pre ňu záhadou. Chcela sa dozvedieť o ňom čo najviac a dnes mala príležitosť.

Thank You ...

Po 100000000-krát, vám chcem povedať: ĎAKUJEM !! Už je to otrepané ja viem, ale nemôžem si pomôcť, keď je to tak úžasný pocit. ĎAKUJEM, že navštevujete tento blog a máte so mnou strpenie keď nepridám dlhšie časť, ĎAKUJEM za každý jeden komentár, a aj keď je ich pomenej, som za ne nesmierne vďačná, ĎAKUJEM, že mi spôsobujete úsmev na tvári dievčatá. Teší ma to, neskutočne.

  Túto fotečku, som našla kolovať na Facebooku, a zapáčilo sa mi. Ja do toho rozhodne pôjdem, a čo vy?!

Someone Like Me 17

Dostala som otázočku, od jednej nemenovanej osôbky, či bližšie zobrazím v poviedke vzťah Niky a Harryho. Dlho som nad tým premýšľala, a rozhodla som sa, že áno. Viem, že jednu poviedku s Hazzom som už písala (TU !!), ale neľakajte sa. Táto bude výhradne o Angie a Niallerovi, a meniť to určite nechcem. Budem písať zopár častí, ktoré budú najmä o Niky s Harrym, ale veľa ich určite nebude. Tu máte jednu z nich, dievčatá !:) 

                                  neviem sa vyjadriť inak, ako dvoma neobyčajne obyčajnými                    slovami: MILUJEM ICH !!

-Čau Nicole.- dvere na obrovskej starej knižnici sa rozleteli, a nepríjemne zapišťali. Bola to Debby, Nikina kolegyňa a priateľka. Do knižnice sa vrútila ako veľká voda, tsunami, ktoré zo sebou berie živé aj neživé. Jednoducho všetko, čo mu príde do cesty.
Koženú kabelku naštvane hodila na stôl pri Niky, čím konečne získala jej pozornosť. Posadila na na stoličku, a hlavu utrápene zvesila do dlaní.
-Debb, čo je?- Nicole sa vystrašila. Priateľsky kamarátku pohladila po pleci, no tá sa zháčila.
-Podviedol ma  ten, ....- nevypľula to škaredé slovo, čo mala na jazyku. Nicole nechcela veriť, tomu čo práve počula. Žeby Ian, what ?!
-Hej, hej, hej, ešte raz a pomaly.- sadla si tak,  aby jej bola tvárou v tvár. Obe sedeli na starých vŕzgajúcich stoličkách, ktoré by trebalo vymeniť za nové, pohodlnejšie. Nie len stoličky. Okenné rámy, boli posiate plesňou, rovnako ako kúty stien. Kde-tu sa mihlo pavučinové sito, ktoré si utkali nezbední pavúci. Majiteľ tohto tu, mohol jasať od radosti, že mu sem chodí tak hojný počet zákazníkov. Je to však jediná knižnica, v ktorej nájdete všetko. Do bodky. Od Jane Austenovej cez dramatika Shakespeara, až po Jonathana Swifta.Staré knihy, nové, dokonca aj tie, ktoré boli vydané pár storočí dozadu. Proste všetko, čo vám zíde na um.
-Vraciam sa domov z potravín, a čo nevidím ?! Ten bastard vychádzal z domu v sprievode nejakej nadutej, prsnatej blondíny.- kričala, nadávala a slinami pokropovala všetko na vôkol. Bolo jej to srdečne jedno.
-Nemohla to byť známa?-
-Ježiši Kriste Nicole, Ian také známe nemá, tým som si istá. Je to jeden obyčajný hajzeľ, prašivý potkan.- slzy jej tiekli dolu prúdom, a nechávali škaredé mokré škvrny na jej dokonale bielej tunike.
-Ty si myslíš, že on si privedie milenku do vášho spoločného bytu, kým ty nakupuješ v potravinách raňajky? Rozmýšľaš?!- Debyy sa nad tým zamyslela a viac sa k tomu nevracala. Nechcela kaziť deň Niky, a sama ho mala pokazený už dosť. Ale čo ak je to ozaj len známa?!! Hlúposť ...

-Ty čo nové?- opýtala sa tichým hlasom, po chvíľke, keď sa trochu ukľudnila. Spoločne čakali na prvého dnešného zákazníka, ktorý nie a nie prísť.
-Videla si dnešné noviny?-
-Nie, prečo?-Niky začala z tašky, ktorú mala so sebou vyťahovať bulvár, ktorý vychádza každé ráno. Nenávidela ho, o to viac keď  tam uvidela samú seba.

Harry Edward Styles, predviedol svoj nový kúsok,  pri veži na Trafalgárskom námestí pred pár dňami. + priložená fotografia, značiaca dôkaz. Žeby tento úspešný mladý záletník z One Direction, idol miliónov dievčat, konečne našiel tú pravú? alebo je to len ďalšia z jeho radovánok, ktoré sa skončia po pár dňoch? Ako sa hovorí naši drahí čitatelia, je to vo hviezdach. 

Debby čítala a čítala, občas sa pomrvila, alebo pokrútila hlavou.
-Myslíš, že sa zmení?- tajuplne sa opýtala, kým Niky pretrieďovala knihy v regáli s románmi. Bolo ich tam neúrekom, a ak ich chcela uložiť kým jej neskončí pracovná doba, nesmela sa zaoberať ničím iným.
-Verím v to, zlato.-

O šiestej ju vyzdvihol pred knižnicou. Postával opretý o dvere na strane šoféra, a pozoroval ju zvodným pohľadom. Takým, aký vie vykúzliť jedine Harry.
-Zavezieš ma ešte domov?- vlepila mu horúci bozk na pery. Očakával ho, ako ináč.
-Načo, prosím ťa?- vystrašene sa opýtal, keďže toto nepredpokladal. Vedel, že Niall s Angie - ktorú zatiaľ nepoznal, budú už v hlavnom stane. Nevadí, počkajú si.
-Potrebujem si prezliecť tričko.- zaštvitorila, no to už nastupovali obaja do auta.

Zatiaľ čo jednou rukou odomykal dvere od domu, tou druhou objímal Nicole okolo pásu a venoval sa jej roztúženým perám. Ľúbil ju, a vedel, že to nie sú iba kaleráby, ktoré jej dennodenne tlačí do hlavy. Bola obyčajná a zároveň tak neobyčajná, že ho to rajcovalo. Poriadne. Niky sa stala prvým dievčaťom vôbec, pre ktorú je ochotný zmeniť sa aj napriek tetovaniu čo má naveky vryté do zápästia na ľavej ruke. Ona mu zato stojí.
Keď odomkol dvere, okamžite sa od seba odlepili. Okolo nôh sa mu začal obtierať jeho malý-veľký kocúrik Dusty, ktorého si priviezol z Holmes Chapel, pokiaľ im opäť nezačne koncertná šnúra. S týmto čiernobielym domácim miláčikom vyrástol, a odkedy žije mimo rodiny veľa si s ním neužil.
-Konečne, už sme si mysleli, že neprídete.- ozval sa z obývačky prísny Liamov hlas. On vie byť prísny? Prinútilo ho to odtrhnúť pohľad od Dustyho a začať sa venovať ostatným. Boli tu všetci. Na veľkej sedačke sedel celý jeho život. Chalani s priateľkami - Danny, Eleanor a Perrie, dokonca aj Nialler s Angie, ktorá ho prebodávala pohľadom.

Someone Like Me 16

Spánok mala bezsenný, absolútne ničím nerušený. Taký ako už dávno nie. Neotravovali ju pri uchu bzučiace komáre, dokonca ani hluk z ulice.
Ráno sa zobudila so skvelým pocitom na duši, s úsmevom na tvári, a krásne červená na líčkach. Nezabudla sa uštipnúť do pokožky na ruke, aby sa uistila, či to čo sa stalo včera večer nebol iba sen.
Nebol. Pokožka ju zabolela a následne sčervenela. Dopriala si poriadny štípanec.
Uvarila si svoju dávku rannej kávy, s ktorou sa šla slniť na balkón. Pri pohľade na krásne raňajšie počasie, by si nikto nebol pomyslel, že v noci tadeto preletela taká zima až strach. Sadla si na staré, no pohodlné kreslo pri zábradlí a zapálila si. Na maličkom balkóniku sa jej najviac páčil vôľný priestor medzi zábradlím. Neohraničoval ho žiadny múrik, ani nič podobné. S úsmevom sledovala ľudí a nešťastníkov, ktorý sa náhlia do práce, zastavujú si taxíky či autobusy, pretože musia pracovať aj v sobotu. Nicole bola jednou z nich. Musela vstať skoro o pol ôsmej, aby na deviatu bola v práci. Tým jej pomalým tempom to stihla len tak-tak.
Dopíjala posledný dúšok horkastej tekutiny, ktorá ju naladila do nového dňa, keď z útrob domu počula pípanie mobilu.
S malou dušičkou, že to bude ON, sa poň rozbehla, div, že o nič nezakopla. To by sa na ňu perfektne hodilo. Roh postele, či skrine, bol jej najväčší nepriateľ v byte.Spolu s mobilom sa hodila do ešte neustlaných, príjemne studených perín a rozbalila si šialene blikajúcu správu.
Good morning sweetheart x) Ako si sa vyspala? Dúfam, že lepšie ako ja xD ... Ľúbim ťa, Nialler xx. 
Usmievala sa ako blázon. Ako pubertiačka, ktorej vtrhne do domu jej prvý chlapec vôbec, len preto, že ju túži pobozkať.
Srdce jej bilo divoko, šialene. Cítila ho až v členkoch.
Mobil si pritisla k búšiacemu srdcu, a vdychovala vzduch, ktorý sa jej zdal byť zrazu taký svieži a čistý. Cítila sa ako blázon. Ale šťastný blázon.
Good morning. Spánok som mala úžasný, čo rušilo ten tvoj? Angie.
Odpísala a čakala. Dočkala sa. Mobil jej tentoraz začal vyzváňať, vibrovať v ruke ako besný a na maličkej obrazovke svietilo blondiačikovo meno.
-Hi.- zodvihla. Úsmev jej z tváre nezmizol. Rukami objímala,priam zvierala perinu aby sa nerozkričala na celé kolo od toľkej radosti a spokojnosti.
-Ahoj, dúfam, že som ťa nezobudil.-strachoval sa.
-Som hore už dlhšie, takže nie. Odpovieš mi už na otázku?-
-Akú máš konkrétne na mysli?-
-Položila som ti iba jednu, Niall.-pripomenula mu so smiechom.
-Tak mi ju polož ešte raz.- hral to na hlúpučkého, a jej sa to páčilo. Pomaly sa presunula do kuchyne, kde si začala pripravovať obed. Hodinky nad chladničkou ukazovali pol dvanástej, čo bol najvyšší čas na prípravu.
-Čo rušilo tvoj spánok?-
-Fakt, že nie si pri mne, a chalani, ktorý sa vrátili domov tak opojený alkoholom, že pri pohľade na nich som ich mal chuť zobrať na výplach žalúdka.-
-To bolo až také zlé?- opýtala sa chytajúc sa za brucho. Niallove slová ju privádzali do poriadneho záchvatu smiechu. Popri tom vybrala zo skrinky sáčik so špagetami, ktoré vysypala do vody v hrnci. Špagety milovala. A ak ich jedla po boku niekoho iného, milovala ich ešte viac.
-Príšerné.-posťažoval sa jej a ona ho úžasne dokázala pochopiť.
-Nechce sa ti prísť ku mne? Varím špagety.- ,,pochlapila" sa.
-Hmm, to znie lákavo, ale sme v štúdiu a už ma volajú.-
-Tak teda utekaj. Večer?-
-O šiestej, milujem ťa.-položil. S hluchým telefónom sa posadila na stoličku, a hlavu si ponorila do dlaní. Štúdio, koncerty, turné, a čo ešte ? Bude si musieť nato nejako zvyknúť.

Po chutnom obede, na ktorý bola patrične hrdá, si ľahla pred televízor. Špagety sa jej nelepili, neboli ani prevarené, ani nedovarené. Také akurát.
Prehrabávala sa v obale na cédečká, a rozmýšľala až ju hlava bolela. The Last Song - červený nápis, ktorý svietil na jednom z mnohých cédečiek. Miley Cyrus a Liam Hemsworth. Úžasný film, ktorý milovala. Zamilovala si ho od prvého momentu, čo ho videla.
Prebdela polovičku, tú druhú prespala schúlená na sedačke ako mačiatko.

-Pripravená?- úsmev mu nemizol z tváre. Čakal ju opretý o karosériu auta v bielom tričku a bledohnedých nohaviciach. Vyzeral úchvatne. Vlastne, kedy nie?! ... Kráčala k nemu zamyslená, nervózna, plná očakávania. Červené vlasy jej vietor rozfúkaval dozadu, čo Nialla dostávalo do kolien.
Na jeho otázku, iba nesmelo prikývla a venovala mu jemný bozk na pery. Spoločne nasadli do auta a počas celej jazdy neprehovorili. Niallova ruka stále zotrvávala na jej pravom kolene, dodávalo mu to akúsi odvahu a jej to bolo príjemné.
-Angie, uvoľni sa.- dohováral jej v tesnej blízkosti, keď vystúpili z auta. Pevne ju držal za ruku, ich boky sa o seba obtierali.
Bola tak strašne nervózna, že sa to nedá k ničomu prirovnať. Ani k maturite. Tá bola oproti tomuto nič. Absolútne NIČ.
Viedol ju dlhým chodníčkom ku dverám, zatiaľ čo ona sa kochala krásnym pohľadom. Pohľadom na dom, na záhradu. Za denného svetla vyzeralo všetko ináč. Tak krajšie a skutočnejšie. Záhrada popri dome, bola skutočne obrovská. Obklopená nízkym plotom, skalkou, a uprostred sa tkvel altánok. Vedela by tu stráviť hodiny. Čítať knihu, alebo len ležať na krásne zelenej tráve a sledovať oblaky. Spoločne s Niallom.

Someone Like Me 15

- If I'm louder, would you see me? would you lay down in my arms and rescue me? cause we are the same, you saved me, when you leave it's gone again. - ležala mu v lone zo zatvorenými očami a dokázala vnímať jedine jeho. Jeho čistý spev, mala želanie aby nikdy neskončil. Prstami jej jemne prečesával dlhé rovné vlasy a cítil sa šťastný. Skutočne šťastný a zamilovaný. Do nej. Ako rýchlo, za aký krátky čas si ho dokázala získať a ukradnúť to najdôležitejšie čo si v útrobách tela schovával. Srdce. 
-Chcem aby si mi dôverovala.- šepkal jej, a jemne si ju kolísal v náručí ako malé dieťatko. Nechcel aby táto krásna chvíľa vôbec niekedy skončila. Ak by mal teraz umrieť, umrel by šťastný.
Kedy sa takto cítil naposledy? Spytoval sa medzi stovkami myšlienok, a viet blúdiacich v jeho hlave, samého seba. Odpoveď nenašiel .. zatiaľ. 
-Ja ti dôverujem Niall, viac ako hoci komu inému.- jej slová zneli vážne a úprimne. Nialla príjemne hriali pri srdci, ktoré sa mu trepotalo ako šialené. Toto potreboval počuť zo všetkého najviac. Viac ako samotnú jej lásku, potreboval dôveru. Bez dôvery sa nedá pohnúť nikam. Ani dopredu ani dozadu. 
Niall si získal jej plnú dôveru s malým-veľkým bonusom - LÁSKOU.
Jeho tvár, ktorá bola blízko blizúčko si pritiahla ešte bližšie a jeho hrejivý dych cítila na pokožke, perách, nose. Slastne a v očakávaní, že ho pobozká zatvoril oči. Prisala sa na jeho pery ako pijavica, pohrávala sa s nimi, dokým nezačal plne spolupracovať. Rukou vpletenou do jeho vlasov, si ho priťahovala stále bližšie a bližšie. Sladšie pery, ešte nebozkávala. Nikdy. 
-Odvezieš ma domov?- na malú chvíľku sa od neho odtiahla, a čakala na odpoveď. Medzi drobné, ako dotyk motýlích krídel jemné a láskavé božteky šepol: -Aj na kraj sveta.-

Niall ju teda odviezol domov. Šiel pomaly, nízko pod hranicu povolenej rýchlosti na cestách. Cestu k jej domu si pamätal, akoby tam jeho kroky smerovali pravidelne a popri tom tam bol jeden jediný raz. Keď im šťastena dopriala červenú na križovatke štyri bloky od činžiaku kde bývala, Niall to dokonale využil. Bozkávali sa šialene, bláznivo, akoby mal jeden z nich čoskoro umrieť.

-Kedy ťa znovu uvidím?-skoro nehybne stáli pred panelákom, ruky mal položené na jej krížoch, a bradou sa dotýkal vrchu jej hlavy. Tých pár nočných dobrodruhov, ktorý okolo nich prešli, mohli iba zasnene civieť. Vyzerali spolu úžasne. Tak prirodzene a ich pocity z nich sršali všade na vôkol.
Angie vdychovala jeho úžasnú vôňa. Nebola to vôňa po žiadnej drahej voňavke. Bola to vôňa po Niallovi. Po jeho nepoškvrnenej a čistej osobe, ktorú ľúbila.
-Čoskoro.-pošepkala mu do priehlbinky medzi kľúčnou kosťou, ktorú mal schovanú pod hrubou vrstvou mikiny. Dúfala, že čoskoro. Obávala sa, že po tomto večeri, ktorý znamenal pre jej život nový začiatok, bez neho nevydrží sotva jeden deň. Už len tá predstava, jej spôsobovala nepríjemné muky.
-Chcem aby si zajtra prišla ku mne, chcem ťa predstaviť chalanom. Teda ak dovolíš.- usmial sa. Jeho ruka sa pohybovala po jej chrbtici hore-dolu a príjemne ju hladila. 
-Bude tam aj Harry?- opýtala sa pošepky. Netúžila ho vidieť, nech je akýkoľvek. Potom, čo dnes videla, k nemu prechovávala niečo ... niečo čo sa nedalo presne určiť. 
Poznáte ten pocit, kedy niekoho vidíte po prvý krát a nesadne vám? Môže byť akýkoľvek dobrák, no netúžite to vedieť a tobôž nie spoznať jeho svetlé stránky?
Toto presne cítila.
-Je súčasťou skupiny, darling.- len si povzdychla s vedomím,  že buď sa ho naučí mať rada, alebo ho aspoň musí akceptovať. Bola si vedomá toho, že nič iné jej nezostáva. 
Na ostatných chalanov však bola zvedavá. Niall mal ku všetkých úctu, a rozprával jej o nich s takým nadšením, aké už dlho u žiadneho človeka nepočula.
-Kedy mám prísť?-
-O šiestej ťa vyzdvihnem, prosím nenechaj ma dlho čakať.- 
-Už nikdy viac.- venovala mu dlhý bozk na rozlúčku, a celá šťastná sa stratila v útrobách činžiaku. Čo povie okolie na ich vzťah? A čo fanúšičky? Premieľalo sa jej hlavou, počas šliapania na tretie poschodie. Schodov bolo veľa, no času ešte viac. Nebolo sa kam ponáhľať. Nie teraz, keď mala konečne svojho Nialla.

Someone Like Me 14

Nicole sa nedokázala pohnúť. Nohy jej akoby vzrástli do zeme, zostala úplne paralyzovaná. Čo tu tá robí? preháňalo sa jej hlavou, odpoveď však žiadna. Ako vždy. Pevne stískala jeho ruku. Mala šťastie, že bola tak veľká, pretože svojou malou rúčkou by mu kosti nedokázala zlomiť asi za žiadnych okolností. Angie bola červená v tvári, ruky sa jej viditeľne triasli a oči ju prebodávali, ako najväčšieho nepriateľa.

-Čo má toto znamenať ?- zrakom prechádzala raz po Niky, raz po tom chalanovi, pre ňu neznámom. Všetky nervy v nej vreli ako sopka, už-už čakala kedy vybuchne a láva chŕliacej sopky sa dostane na zemský povrch.

-Nemôžeme ísť von? Tam ti všetko vysvetlím.- jeho ruku vymenila za Angienu, ktorú začala ťahať von z toho hlučného blázninca. Už dávno oľutovala, že sem vôbec prišla. 

Vonku sa posadili na studený múrik, na ktorom posedávali fajčiari, alebo opilci už z klubu vyhodení. Angie si musela zapáliť. Jej pľúca a myseľ prahli po cigarete ako ešte nikdy, keby si aspoň jednu nedá zrúti sa od zlosti.

-S tvojim bratom som sa rozišla, Ang.-

-Čo si sa ?- vyfúkla obláčik dymu.

-Neprerušuj ma.-

Niky jej porozprávala všetko. Do bodky, do každého jedného maličkého detailu, ktorý sa stal. Angie sa viditeľne upokojila. Červeň z tváre jej vyprchala, chuť na ďalšiu cigaretu ustala. 

Myslela si, že dnes sa jej nič horšie stať nemôže. Mýlila sa.

Do klubu sa vrátili každá sama. Angie nemala ani tú najmenšiu chuť ísť po Nikinom boku, potrebovala stráviť všetko to, čo povedala. Keď sa predierala pomedzi dav tancujúcich ľudí, pri bare zahliadla chalana, o ktorom jej rozprávala Nicole. Kučeravý, vysoký, široký jasno biely úsmev, vysoká postava. Mal niečo do seba, čo niečo, mal do seba veľa. Bol skutočne krásny, ale nič pre ňu. Niečo mu na ňom nesedelo. Bola by si schopná oblízať pätu, ak úprimne Nicole ľúbi. 

Vedľa neho postával Niall. Angie, to nijak neprekvapilo. Ak je toto špičkový klub kam sa chodí zabávať väčšina mladých, dá sa tu natrafiť na kade koho. S kučeravým viedol pilný a vášnivý rozhovor, až nabrala podozrenie, že sa poznajú. Keď blondiačik zahliadol Angie, zostal stáť akoby mu niekto strelil facku. Prestal toho druhého počúvať, jeho slová mu šli jedným uchom dnu a druhým von. Myšlienky sa mu búrili, pred očami mal hmlu, v ktorej videl jedine ju ako sa neustále približuje až zastala pri Emily. Niečo jej pošepkala, a odišla. Znovu mu chcela ujsť, no on to nesmel dovoliť. Rozbehol sa za ňou, kým ju neschmatol za lakeť povedľa východu. Bola studená a zároveň tak horúca. Nepúšťal ju. Ťahal ju za sebou ako otrokyňu, kým nezastali pri jeho honosnom aute. Jej vystrašený pohľad jeho oku neušiel.
-Musím ti niečo ukázať.- otvoril dvere spolujazdca, aby si mohla sadnúť. Potreboval zo seba dostať všetku, všetučkú pravdu, aj keby ju mal stratiť navždy. Pri tej myšlienke sa mu urobilo nevoľno.
Prechádzali úzkymi uličkami Londýna, kde sa to ľuďmi, najmä tými mladými len tak hemžilo. Angie sledovala obrovské kvapky dažďa, ktorý sa počas ich cesty spustil, ako dopadajú na predné sklo auto. Ako malá ľúbila pozorovať kvapky, ako sa na skle pretekajú. Vždy mala jednu, ktorej priala víťazstvo.
-Kam ideme?- opýtala sa potichu, skoro šepky. Sledovala jeho profil, a navretú žilu na ľavej strane krku. Bol plne sústredený na šoférovanie, ktoré v tomto pre ňu vyhovujúcom počasí prevládalo. Odmalička uprednostňovala dážď pred slnkom a zimu pred letom.
-Chcem ti ukázať kde bývam.-
Nastalo ticho. Znova. Hlavou sa jej mihala bytovka, v ktorej mohol Niall bývať. Typická anglická, s tehľovými stenami, nie veľká taká akurát, obkolesená drevenými lavičkami a detským ihriskom. Takto si ju predstavovala v svojej hlave.
Keď zastali pred obrovskou honosnou vilou, Niall vystúpil ako prvý a otvoril jej dvere ako pravý chlap. Kochala sa úžasnou krásou, ktorá sa jej naskytla pred očami. Biela vila, s veľkými oknami, a velikánskou záhradou. Vyzerala ako palác pre princeznú. V tme nevidela detaily, až kým sa nerozsvietili pozemné svetlá popri trávniku. Niall ju poľahky uchopil za ruku, ktorá sa mu v tej jeho doslova stratila ako pierko malej hrdličky medzi veľkými labutími. Kráčali po úzkom chodníčku, tesne jeden vedľa druhého. Cítila horúčavu sálajúcu z jeho tela. Zatúžila po ňom.
-Vitaj u mňa.- zatvoril dvere a zapol svetlo, ktoré rozsvietilo obrovskú miestnosť. Chodbu a obývačku. Keď uprela pohľad pred seba zrak jej padol na zatáčajúce sa drevené schody po jej pravej ruke. Usúdila, že táto paráda má dve poschodia. Minimálne. Prechádzala cez obývačku, ktorá bola veľkosťou asi taká, ako celý jej malý bytík. Oproti schodom mala svoje miesto rohová sedačka z hnedej kože. Bol z nej krásny výhľad, predpokladala, že na záhradu, keďže všetko vonku bolo zahalené do tmy.
-Dáš si horúcu čokoládu?-
S radosťou prikývla. Potrebovala do seba dostať niečo sladké a v tejto zime poriadne horúce. Čokoláda, bola pre jej potreby ako stvorená. Zaviedol ju do priestrannej kuchyne, kde si ju usadil na pohodlnú stoličku pri stole. Vyzeralo to tu úžasne. Všetko. Spojenie farieb, červenej a bielej tu vytváralo úžasnú atmosféru. Prichytila sa ako si predstavuje, že tu býva. Popri stene sa stiahla dlhá kuchynská linka jemných farieb, Angie mala pocit, že nemá konca. Niall sa pri nej zvŕtal, bolo vidieť, že je doma. Vedel presne, kde čo je, čo z ktorého kúta kuchyne vytiahnuť. Hľadela na neho s úsmevom na tvári, ako pripravuje chutnú čokoládu. Rozvoniavala úžasne a perfektne jej dráždila čuchové bunky.
-Niall?- otočil sa k nej, a podišiel k obrovskej chladničke, odkiaľ vybral šľahačku. Nad myšlienkou, že táto kuchyňa musí byť Niallovým rajom, sa musela pousmiať.
-Kde je tá tvoja bytovka ?- opýtala sa, no odpoveď nedostala. Zostávalo jej len čakať.
Keď na šálky s čokoládou nastriekal kopcom šľahačku, polial to troškou čokoládovej polevy a tieto pochúťky položil na tácku, Angie kývol hlavou aby ho nasledovala.
Viedol ju cez obývačku, v ktorej rohu svietila malá lampička, cez schody ktoré akoby nemali konca, až na druhé poschodie do jeho izby. Bola veľká. Obrovská. Dokonale uprataná, čistá a zladená do bielych, čiernych a sivých farieb. Popri stene sa tiahli obrovské okná, so stiahnutými žalúziami, ktoré siahali skoro až po čelo postele. Posteľ bola dôkladne ustlaná, ,,zahádzaná" vankúšmi a potiahnutá sivo čiernou, pruhovanou prikrývkou. Nad posteľou si všimla poličku, na ktorej sídlilo zopár kníh a fotografií, na ktoré bola nesmierne zvedavá.
Usadil ju na úžasne mäkučkú postel a tácku od čokolády položil na čiernu komodu vedľa. Svoju šálku si vzal a tú druhú jej podal do nedočkavých rúk.
-Takže Nicole, je tvoja spolubývajúca?- opýtal sa, pričom si fúkal svoju čokoládu. Sálala z nej dlhá para, ktorá sa vytratila, niekde na vrcholku jeho izby.
-Odkiaľ ju poznáš?- hlas mala tajomný, bojácny. Bola zvedavá, no odpovede sa bála.
-Zopár krát tu bola, vieš za Harrym.- hlesol spokojne a usrkol si zo sladkého pokušenia. Sledoval je tvár a oči ako hladkajú všetko čo sa v jeho izbe nachádzalo. Miestami sa usmiala, miestami len pokývala hlavou. Rozmýšľala, či aj Harry bol u nej v byte, keď ona nebola doma. Vôbec netušila, koľko sa spolu vlečú, a či je to vôbec rozmýšľania hodné.
Keď vstala z Niallovej postele, začala sa prechádzať po izbe. Zastala na poličke, sídliacej nad písacím stolíkom, kde ju zaujala fotka. Nie hocijaká. Na fotke, bol zachytený Niallov celý život v podobe piatich chalanov, stojacich na pódiu. Nad hlavami im svietil nápis One Direction. Nepoznala ich, čo je pre mnohých prekvapivé a absolútne nepochopiteľné. Spoznala medzi nimi Harryho, ostatní boli pre ňu úplne cudzí.
-Máš kapelu- skonštatovala a prisadla si späť k nemu, fotku stále držala v ruke. Dala si záležať na tom, aby mu ju nepokrčila. Všimla si, že táto je jediná svojho druhu, čo sa v tejto miestnosti nachádza.
-Nechcel som. Vieš...Keď som ťa spoznal, videl som na tebe, že nevieš kto som a úprimne, potešilo ma to. Toto sa mi na tebe okamžite zapáčilo Angie, chcel som ťa spoznať stále viac a viac, a keď si mi to dovolila, nechcel som to kaziť. Chcel som žiť v predstave, že nevieš, kto v skutočnosti som. Chcel som, aby si ma mala za obyčajného blonďavého chalaniska, ktorý nie je ničím viac, ako ostatní ľudia.-
-Niall klamal si mi. Kde je tá tvoja bytovka, ktorú si mi toľko omieľal ? Predpokladám, že nemáš ani žiadne miesto za recepčným pultom v hotely, ale živý ťa spev, mám pravdu?-
Súhlasne prikývol, a mal chuť sa prepadnúť niekde do hĺbky zemského povrchu. Očami prebodával svoju perinu, div, že sa v nej neurobila diera. Nedokázal sa na ňu pozrieť. Nie potom všetkom. Predpokladal, že sa postaví, odíde a nikdy viac ju neuvidí. Neurobila to. Jemne ho chytila za ruku, čím ho donútila zodvihnúť hlavu.
-Porozprávaj mi o sebe.- prstom pohladila fotku. Razom zatúžila dozvedieť sa niečo viac o tom, kým skutočne je.
-Je to dlhý príbeh.- pousmial sa, a fotku jej opatrne vytiahol spomedzi mäkkých prstov.
-Mám čas.-
-Tak teda dobre.- zatiahol porazenecky, a ľahol si na vankúš. Angie urobila to isté, a opatrne sa k nemu pritiahla. Nevedela či môže. Keď jej ruku vsunul popod pás, a sám si ju začal priťahovať bližšie, ich telá sa pevne dotýkali. Hlavou sa usalašila na jeho prsiach, a bola rozhodnutá vypočuť si všetko, čo mal Niall na srdci.
-Všetko sa to začalo pred dvoma rokmi.- začal rozprávať, popri čom sa nadychoval vône jej lesklých vlasov.
Minimálne pol hodinu, mu trvalo rozprávanie príbehu, ktorý pozná každý jeden z nás. Angie sa občas prichytila pri tom, ako jej slzy stekajú dolu tvárou. Niall mal na ňu zvláštnu moc. V jeho blízkosti sa vždy dokázala do sýtosti vyplakať.
-Pochop Angie, nechcel som ťa vystaviť tomu návalu fanúšičiek, ktoré sa okolo nás denno denne vrtia ako supy. Neustále, keď som bol s tebou som tŕpol,či nás niekde nezastavia, a nebudú sa zbytočne vypytovať. Prepáč mi to.-
Ospravedlňoval sa takým úprimným hlasom, že tomuto chalanovi sa neveriť jednoducho nedalo. Verila mu každé jedno slovo, a vedela aj to, že každé jeho pohladenie po vlasoch je úprimné.
-Nehnevám sa na teba Niall.- pohladila ho po ružovkastom líci, a on vyčaril nádherný úsmev. Bol to najkrajší úsmev zo všetkých. Taký aký nemá len tak hocikto. V jeho modrých očiach horeli plamienky šťastia a radosti. Jeho srdce tancovalo. Mal pocit, že konečne, pomaly ale isto získava to čo potrebuje. Lásku.
-Len nechápem, prečo som o vás doteraz nevedela. Veď čítam aj noviny, dokonca si občas pozriem aj televízor.- dokončila.
-Možno si nás zahliadla, alebo aspoň jedného z nás a nevenovala si nám pozornosť. Alebo naša hudba, nieje  pre teba tá správna šálka kávy.-
-To nezistím, kým mi nezaspievaš.- nahodila psie očká a začala prosiť. Tak veľmi ho chcela počuť spievať. Počuť jeho spev, ktorý vychádza až z hĺbky jeho srdca. Pokrútil hlavou. Chlapec sa zrejme rozhodol protestovať.
-Niall prosím.- trúfalo sa prevalila na neho, tak, že sedela pod jeho malým bruškom, ktoré nenápadne vytŕčalo spopod červeného trička. Bolo rozkošné.
Keď ju chytil za boky a pritiahol si ju bližšie k sebe, ich čelá sa dotýka. Dych sa zjednotil. Pery sa obom triasli, dokým sa nespojili. Pohybovali sa rovnako. S rovnakou túžbou, a rovnakými citmi, ktoré v sebe prechovávali. Obaja chutili po sladkej čokoláde, nedokázali sa tých bozkov nabažiť.Angie už nechcela byť bez neho. Sama nevedela,či by to vôbec dokázala.  Chcela sa s ním deliť o všetko. O jeho šťastie aj smolu, o priateľov, chcela s ním zažívať pekné aj horšie dni, prežívať s ním choroby, ktoré ich postretnú, byť jeho oporou pri každom jeho koncerte a podporovať ho vo všetkom čo robí. Chcela byť s ním. Iba tak môže byť znovu šťastná. 

Someone Like Me 13

-Ang?- prerušila ticho,ktoré zasiahlo Starbucks, Emily. Posledný zákazník odišiel pred pár minútami a všetko bolo zrazu také prázdne. Mali čas na kompletné vyupratovanie podniku, po toľkých hosťoch tu bol doslova bordel ako na smetisku. Niektorí zrejme nevedia načo slúžia odpadkové koše, a zvyšky jedla či prázdne obaly, nechávajú spadnúť na zem. Dnešné ľudstvo.

-Že sa dnes večer pôjdeš so mnou baviť. Prosím, prosím, prosím.- prosíkala, div že si nekvokla na kolená. Na zemi však bolo toľko prachu a toľko špiny, že radšej by si kvokla do čerstvého blata uprostred ulice. 

Angie, na ňu zmätene zahľadela. Nemala extra náladu na zábavy, preplnené piatkové londýnske podniky, tancujúcich teenagerov obtierajúcich sa jeden o druhého. Niektorí nemenovaní si to mýlia s erotickými klubmi.

-Angie, no táááák. Vkuse sedíš po večeroch zatvorená v byte, nemám pravdu?-

Prikývla, zatiaľ čo leštila sklené poháre na kávu.

-Pôjdeš ? Neboj, nebude to žiadny zapadákov, ale špičkový klub, kam chodí väčšina mladých, prosím.- nahodila psie očká. Mala ich tmavé ako uhlík, dá sa im vôbec povedať nie?

-Kedy?- vzdala sa Angie a začala sa zaujímať o detaily.

-Ju!- zvýskla naradostene Emily, až jej pohár vyletel z ruky. Reflexi mala na mieste a jedným švihom ruky ho zachytila. Machersky sa usmiala. -O deviatej buď tu. Ďalej pôjdeme spoločne. A..- zodvihla ukazovák. -Nemeškaj!-

Keď sa Angie vrátila domov, byt bol prázdny. Avšak iba pár minút pred tým, odišla Nicole spolu s NÍM. Ani si neuvedomili aké majú šťastie.

Jej nohy smerovali rovno do kúpelne, kde zo seba posťahovala šaty. Nechala ich len tak pohodené na dlážke, do vane si nakvapkala voňavý olejček, pridala penu do kúpeľa a vliezla do nej. Milovala takýto druh relaxu. Vôňa jej prenikala cez dýchacie bunky, a cítila sa skvelo. Keby ju teraz niekto či niečo vyruší, asi by spáchala zločin. 

Zaspala. V jeden okamih zatvorila oči, a upadla do spánku, z ktorého ju prebral vyzváňajúci mobil. Strhla sa, okamžite vyliezla z vane a načiahla sa poň do kabely povedľa šiat. Bolo jej jedno že je úplne nahá, a voda z nej kvapká všade. Robila okolo nej mláčky, a pri troche smoly by sa mohla pošmyknúť a natiahnuť sa cez celú kúpeľňu.

-Do pekla, dievča kde trčíš?- kričala Emily a z jej hlasu bolo cítiť, že sa trasie zimou. Darmo. Aj keď je leto, v nočnom Londýne je zima, ktorá je schopná zaliezť až do špiku kostí a tam sa usalašiť.

-Hneď som tam, čau.- zložila a čo najrýchlejšie prebehla do izby, a vyrabovala snáď celú skriňu kým si niečo vybrala. 

Rýchlim krokom smerovala k Starbucksu, kde na ňu už vyše pol hodiny čakala nervózna, zmrznutá Emily.

-Ty máš chybné hodinky?- opýtala sa podráždene namiesto pozdravu. Ruky si pritláčala k perám, a dýchala na ne teplejší vzduch. Dnes bolo v Londýne až výnimočne chladno. 

-Prepáč, zaspala som, pri kúpaní.- vyjachtala zo seba Angie, chytila kamarátku popod lakeť a hlavou jej ukázala, že je čas ísť. 

-Ako si mohla pri kúpaní ... a to je jedno, poďme.- Odišli.

Podnik praskal vo švíkoch. Ľudí tu bolo dnes toľko, ako ešte snáď nikdy.Div, že si neposkákali hlavy. Tancovali ako šialení, niektorí podnapití, niektorí triezvi. Emily mala pravdu, tento podnik nebol žiadny zapadákov, žiadna diera v ktorej vám omietka vďaka hlasnej hudbe padá na hlavu. 

-Čaute kočky, čo vám dám?- zakričal čašník. Áno zakričal, bol tu taký hluk, že sám seba nedokážeš počuť. Mohol mať okolo dvadsaťpäťky, rok hore-dole. 

-Dva striky-vodka s džúsom, vďaka.- objednala Emily, a koketne sa na neho usmiala. Očividne ju zaujal, a ohľad nato, že je zadaná nebrala. Bola vernou priateľkou, no občasný flirt nikdy nie je na škodu. 

Angie sledovala ako mladučký barman nalieva do priezračných pohárov pomarančový džús, ktorý už napohľad vyzeral úžasne. Pomaly začala ľutovať, že si tú božskú chuť pokazí vodkou. Očumovala šikovné ruky mladíka ako sa rýchlo a profesionálne pohybujú, až kým ju nezaujalo niečo, pre jej oko zaujímavejšie. Keď sa mladá dievčina v sprievode mladého, dobre vyzerajúceho chalana doplachtila ku baru, Angie ju okamžite spoznala. Ústami zvádzala boj s tým kučeravím stvorením, akoby boli v klube sami. 

-Niky?- 

Someone Like Me 12

-Lukáš?- vyslovila zastretým hlasom Nicole do telefónu. Nervozita a strach v jednom prúdili v jej tele ako elektrika.
-Niks, zlato, deje sa niečo?- bol vystrašený. Chlapec ešte nevedel, že právom. Práve bol s kamarátmi v jednom Slovenskom pube, kde popíjali, pofajčievali no Niky z jeho hlasu necítila alkohol. Vždy sa vedel ovládať, a bol ten, kto dáva pozor na ostatných ,,opilcov". Lukáš mal neskutočne tvrdý korienok, a ani pár pohárikov ho len tak nezrazilo na kolená. Jeho sestra to mala zrejme po ňom. Alebo po otcovi?!
-Lukáš mi ... musíme sa rozísť.- nadýchla sa, a nasala do pľúc potrebnú dávku kyslíka. Dobre si uvedomovala, že Lukáš bude trpieť, ale nemohla s ním zostať z ľútosti. Láska k tomuto chalanovi, už dávno vyprchala. Ani si nestihla uvedomiť, kedy.
-Prosím? Čo ? ... Niky, toto je len nejaký hlúpy žart, však?- zazdalo sa jej, že sa zasmial. Nedokázal veriť. Akoby aj? Po toľkých mesiacoch, žiadnej hádke, zrazu toto?
-Lukáš, myslíš si, že náš vzťah je ideálny ? Ja som tu, ty tam. Darmo dýchame ten istý vzduch, keď sme od teba tisíc kilometrov. Čo mám z toho, že občas skypujeme, keď ťa nemôžem ani len pobozkať, dotknúť sa a o intímnom zblížení ... veď vieš čo myslím, ani nehovorím.- hnali sa jej slzy do očí, no úspešne ich potláčala v slzných kanálikoch. Plač, si nechá na neskôr.
-Čo tak zrazu? Máš v tom tvojom úžasnom Anglicku niekoho?- bol tak ironický, až ju to zabolelo. Neľúbila ho, už dlhšiu dobu, no stále k nemu cítila niečo ... akúsi náklonnosť, vďaku.
-Nie je to jedno? Rozhodla som sa takto.- hrala to na tvrdú, nekompromisnú, akou nikdy nebola.
-Tvoje ošívanie sa hovorí za všetko.- položil. A spravil dobre. Nicole pocítila neskutočnú úľavu, slobodu, a konečne mohla ľúbiť iného bez akýchkoľvek zábran a výčitiek. Aj keď...
Lukášove myšlienky sa vzbúrili. Túto ranu, nedokázala prijať. Niky bola prvým dievčaťom, ktoré tohoto krásavca poslalo k vode. Ako prvé mu napadlo zavolať Angie, no myslel si, že ona o všetkom vie a rozhodne bude držať stranu kamarátke. Veď predsa ... vždy to tak bolo.
Niky hodila hluchý telefón niekde do rohu svojej izby. To že sa rozletel na kúsky, vám snáď pripomínať nemusím. Zradné slzy vyplávali na povrch, tvár si ponorila do studených dlaní. Chvíľu takto sedela, opretá o posteľ, potrebovala sa spamätať.

Zatiaľ čo Nicole, sedela doma v slzách, Angie pilne pracovala v Starbuckse. Pracovné voľno sa skončilo, robota bola v plnom prúde. S Emily behali hore dole, utierali stoly, odpratávali nedojedené a nedopité zvyšky a obsluhovali zákazníkov. Dnes tu bol taký nával, ako ešte nikdy. Priali si, aby na túto prácu neboli dve, ale rovno tri či štyri. Tak by to bolo určite jednoduchšie.
-Aké bolo voľno?- spýtala sa Emily, keď mali aspoň chvíľku na vydýchnutie si.
-V pohode, s Niky sme povymetali bary, proste vzrúšo.- klamala, až sa z nej prášilo. Čakala, kedy jej začne rásť dlhočizný nos, ako Pinokiovi. Nechcela hovoriť o Niallovi. Nikomu, dokonca sama si ho nechcela pripomínať. Občas mala chuť vrátiť sa domov. Nechať tu Nicole žiť si svoj rozlietaný život, zdekovať sa na Slovensko a problémy nechať na kilometre ďaleko.
-Ty si kde strávila voľné chvíle?-
-Mike ma zobral k rodičom, kde sme strávili v podstate celé voľno.- Mike, je Emilin priateľ, belgičan s ohromným zmyslom pre humor, ktorý je za každú srandu. Angie mala tú česť zopár krát sa s ním stretnúť, a rýchlo sa naučila mať ho rada. Bol to skvelý týpek, presne hodný Emily.

Nicole zaspala. Zobudil ju až zvonček pri dverách a následné trieskanie. Srdce jej búšilo od strachu.
-Dočerta, Nicole čo je s tebou?- Niky si viditeľne vydýchla. Hodila sa mu okolo krku, a odmietala ho pustiť. Potrebovala ho mať pri sebe ako nikoho.
-Si sama?- odtiahol sa, vyzliekol si kabát a zavesil ho na vešiak v chodbe. Bolo obdobie leta, no anglické počasie je nepredvídateľné. Raz je teplo, raz zima, potom zase teplo až sa naraz rozfúka vietor podobný hurikánu.
-Prečo si prišiel?- prehrabávala mu kučery, keď sa usadili na posteli v jej izbe. Chodidlá mala položené na jeho stehnách, chrbtom bola opretá o stenu, prsty mali prepletené. Pri pohľade na nich, by nik nepovedal že len pred pár hodinami sa Niky rozišla s niekym iným.
-Že prečo? Nedvíhala si mi mobil ... a asi už aj viem prečo...- pozrel do rohu izby, kde ležal Nikin rozpadnutý mobil. Okamžite sa poň postavil, a snažil sa pozbierať všetky súčiastky. -celý deň som o tebe nevedel.Bál som sa.-
-Rozišla som sa Lucasom.- Lucas.Lukáš. Nevedela si predstaviť, že by cudzinec, dokonca Angličan dokázal vysloviť toto meno. Tak pred ním to bol Lucas.
Zmeravel. Doslova zostal stáť s mobilom v ruke, neschopný sa pohnúť. Toto urobila ? Pre neho ?
-Musela som to už urobiť, proste ... ach, chcem ťa normálne ľúbiť, a chcem aby o tom vedel každý. Angie, chalani z tvojej skupiny, tvoja, dokonca aj moja rodina. Už nemám chuť ani silu skrývať sa ako zločinec.-
Mobil nechal mobilom, presunul sa k nej a uväznil ju vo svojom pevnom objatí. Dovolila mu dokonca aby ju pobozkal. Tie bozky boli ... vášnivé, žiaduce. Cítila sa šťastná a naplnená. Ale dokedy ?!

Someone Like Me 11

Tak žienky, dočkali ste sa. Opäť som písala diel zopár dní. Je trošku kratší, no podstatný pre pokračovanie. Všimla som si, že opäť mi klesla návštevnosť, no hlavu nevešiam. Pevne verím, že keď znova začnem pridávať časti pravideľne, tak sa zvýši. Ďalšiu, tu máte v stredu, najskôr vo večerných hodinách keďže mi príde bratranec spolu s kamarátom, a chceme pobehať Šaľu.

Dnes sme sa Angie vybrali von. Konečne po dlhom čase, keďže raz je ona preč, potom zase ja. Po dlhom prehováraní rodičov som si kúpila Harryho. Škrečka (:D). Tešila som sa ako malé dieťa, keď mi drobné stvorenie dávala predavačka do krabičky. Celý deň mi strávil schovaný za domčekom, až kým sa neodhodlal doň vliezť.  Keď sme s ocinom odokryli striešku, ústa sa mi rozšírili do úsmevu ako zemeguľa. Drobnejší ako palec na ruke ležal zahrabaný medzi pilinami, spokojne si odfukoval, popritom hrabal nožičkami piliny. Fotku vám sem môžem pridať, keď začne behať. Dúfam že to bude čo najskôr.

Sledovali ste včera uzatvorenie LOH ? boooože, boli skvelí. Tú hrdosť ktorú som znova pocítila keď som ich videla spievať, opäť raz dokonale. Plakala som, smiala sa, a kričala zároveň. Boli jednoducho perfektní. Z bootcampu sa dostať až na záverečný ceremoniál, ktorý sleduje skoro celý svet? REŠPEKT CHALANI !!!! :)

Zmätok v nej prúdil, ako rozprúdená, divoká rieka uprostred ničoho. Ruky sa jej chveli, pery sa pohybovali súčasne s tými Niallovými. Jemnými, sladkými ako jej obľúbený vianočný koláč od mamy, ktorá bola od nej na kilometre ďaleko. Chýbala jej. Občas mala chuť porozprávať sa, získať radu, či pomocou nej vyriešiť svoje problémy. A málo ich nebolo. 

Odrazu nadobudla pocit, že nespravila dobre.

-You are beautiful. - šepkal príjemnou angličtinou, zmiešanou s írskym prízvukom. Rukami jej láskal uslzenú tvár a čakal. Sám nevedel načo, ale čakal. Keď sa zľahka pomrvila, a odtiahla sa od neho ... pochopil. 

-Odíď.- rázne mu rozkázala a čakala na jeho vzpieranie sa, ktoré na jej prekvapenie neprichádzalo a neprichádzalo. Niall poslušne vstal z fialkastého koberca, a odkráčal preč. So zvesenou hlavou, so slzami na krajíčku, s vlastnou ľútosťou. Kradol si jej bozky, akoby mu právom patrili, dotýkal sa jej tváre a šepkal  jej aká je krásna. Na nič z toho nemal najmenšie právo. Všetko toto si uvedomoval a napriek tomu to neľutoval.

Angie sa po pár desiatkach minútach pozviechala zo zeme, a jej nohy smerovali do kúpeľne. Pohľad jej padol na obrovské zrkadlo uprostred. Zmeravela, keď uvidela svoj odraz. Líčka mala krásne ružové, oči jej žiarili ako lampióny, tvár jej horela šťastím. Nechápala. Už priam po stý krát, nerozumela samej sebe, a svojej hlave, v ktorej mala bordel. Poriadny, taký ako len tak ľahko neupracete.

-El?- vzdychala do telefónu, neuvedomujúc  si koľko je hodín.

-Ang? Vas hapennin?- vyľakala sa, kvôli jej neutíchajúcim vzlykom.

 Hlas mala uchrapčaný, unavený, a Angie počula hlasy niekoho cudzieho. Nepoznaného.

-Ja som len chcela ... Kašli nato, ahoj.- zložila. Zbabelo. Zviezla sa na chladnú zem na kraji kuchyne a zadúšala sa vlastným plačom. Čo jej to vlastne chcela povedať ?! 

Dni ubiehali rýchlo. Rána sa prelievali do večerov, svetlo do tmy.  Od ,,aférky“ v Angienom byte prešiel týždeň, a on sa neozval. Tento raz bol on ten, neprístupný. Niall po dome chodil ako živá mŕtvola. V tvári bledý ako stena s nepeknými fialovými kruhmi pod očami. Nechcel nič viac, nič menej, len aby mu verila. Nejedol, nespal, nepil. Akoby umrel. Akoby jeho duša zomrela a telo zostalo na pospas osudu. Bolo mu horšie, keď si uvedomil, že jej klamal. Tak ju chcel chrániť, až jej musel klamať. Ako mu má dočerta veriť?

-Kde vlastne pracuješ?- spýtala sa ho Angie, počas malého posedenia v útulnej kaviarničke v centre Londýna. Spokojne si popíjali chutné škoricové laté, popri čom chrúmali sladké keksíky a vyhovovalo im, že práve v tento večer nebol v ,,podniku“ nával. Iba zopár ľudí a oni.

Bol zaskočený. Akoby aj nie, keď ju chcel chrániť pred nápormi šaliacich fanúšičiek, a hlavne chcel poznať pocit, keď nevie kto v skutočnosti je. Keď nevie, že je slávny spevák, ale iba obyčajný chalan z Mulingaru, ktorý nie je ničím extra výnimočný. Uvedomoval si, že klamať nesmie, sám prekúsol všetko, no klamstvo jednoducho nie. Je to jedna z tých skutočne pár vecí, ktoré od útleho detstva neznášal. V živej pamäti mal stále scénu z doby, kedy bol malým chlapčiatkom s hnedými vláskami, zuby mu lietali do všetkých svetových strán a veril, že Ježiško nosí darčeky. Greg, jeho starší brat ako pubertiak, večne niekde zakopaný s kamarátmi vonku, sľúbil mladšiemu bratovi, že ho vezme do kina. Niall si to priam vymodlikal so srdcervúcim plačom na odretých kolenách. Čo by veľký brácho neurobil pre takého malého špunta keď šlo o druhý diel jeho obľúbenej kreslenej rozprávky? Pár minút pred odchodom malý Nialler zistil, že s ním brat vybabral. Ako každý večer sa flákal s kamarátmi niekde v meste a na mladšieho brata zabudol. Niall to považoval za klamstvo a hnusnú zradu.S Gregom neprehovoril dlhé dni. 

-V hotely, taký zapadákov, nič extra.- zaklamal. Hlavu mal sklonenú, výčitky ho zožierali jedna radosť. Na viac sa ho nepýtala a s úľavou si odpil dúšok laté. Bolo skvelé.

Čakal kedy to praskne. Kedy ho odchytia fanúšičky a budú žiadať podpis, autogram. Žiadali by to od obyčajného ,,recepčného?"

Tieto myšlienky Niallovi behali stále v hlave. Bežali dlhý maratón, ktorý nemal nikde cieľ. Sedel v posteli, s gitarou v náručí, brnkal si, premýšľal. Robil to, čo za posledný týždeň stále. Ten stereotyp ho zabíjal.

Pomalými krokmi odkráčal do kuchyne, kde si dal do kanvice zohriať vodu na čaj. Urobil si presne taký, aký mu urobila Angie, v ten deň, kedy ju pobozkal. Zostal prekvapený, že práve taký v skrinke našiel.

-Nialler čo je s tebou?- spýtal sa ho Liam. Ten chalan mu snáď dokázal čítať aj myšlienky. Dokázal ho pochopiť, poradiť mu, pomôcť. Pre Nialla bol kolegom a skutočným priateľom  zároveň. Nespomínal si ani na jednu ich hádku či hoc akú škriepku. Akoby aj mohol, keď žiadna nebola. Nikdy.

-Nič.- klasická odpoveď, ktorá z jeho úst vychádzala pravidelne. Liam nebol prvou osobou, ktorá mu položila túto otázku. 

Liam to nezvládol. Sledovať kamaráta ako sa zožiera nevedieť prečo, bolo nehorázne nepríjemné. Prudko ho chytil za lakeť a využil Niallovu nepozornosť. Ten sa mihnutím oka zvalil na stoličku a vedel že dnes Liamovi neujde. 

Keď mu porozprával všetko čo sa stalo, ako Angie pobozkal a následne ho vyhodila, ako ju oklamal a pritom ona mu doteraz nato neprišla. Bol zaskočený a prekvapený zároveň. Nialla poznal ako bláznivého trpaslíka, ktorý rieši iba koľko jedla mu naložia na tanier k obedu. Zaľúbeného ho ešte nezažil.